5.6.2016
6.3. Akou musí byť
«objektívna» učebnica histórie?
6.3.1. Hľadanie kritérií objektívnosti
Na otázku: „Akou musí byť «objektívna» učebnica histórie?“ — mnohí ľudia, bez zamyslenia sa nad podstatou veci, dajú odpoveď v zmysle:
-
historik musí v učebnici histórie uviesť objektívne fakty,
-
a samotný svoj kladný či záporný vzťah k týmto faktom už nesmie nanucovať, pretože práve v postoji k faktom sa prejavuje subjektívna a korporatívna «ideologizácia» historickej vedy.
A pokiaľ učebnica týmto požiadavkám vyhovuje, potom následne sa stáva «objektívnou» učebnicou histórie.
Jednako, pri takomto type odpovedí ľudia padajú do pasce subjektivizmu historika, ktorý im akože predkladá práve takúto objektívnu učebnicu. A takáto učebnica môže byť nielen subjektívnou, ale aj hlboko a «majstrovsky» ideologizovanou, hoci táto ideologizovanosť sa nevnucuje tvrdo a v odkrytej forme. Ide o to, že subjektivizmus v celej historickej literatúre nutne pramení z toho, že historik nemá možnosť v učebnici uviesť všetky historické fakty bez výnimky, a každý z nich opísať do najmenších detailov — tým skôr vo vzájomných súvislostiach s ostatnými faktami. Historik takto sám na základe svojho subjektivizmu (ako svojvôle, tak aj mimovoľne) vyberá z celého množstva jemu známych faktov (a sú ešte aj neznáme — jak preňho, tak aj pre vedu) práve tie fakty, ktoré zmieni vo svojej učebnici, kde ich opíše s detailnosťou podľa vlastného uváženia a spojí ich s ďalšími (ním) uvedenými faktami; a presne takto isto na základe svojho subjektivizmu vyberá aj tie fakty, ktoré spomínať nebude.
Aby sme ukázali k čomu to vedie, obrátime sa ku konkrétnym historickým faktom z nedávnej minulosti.
Je VŠEOBECNE ZNÁME, že 22. júna 1941 hitlerovské Nemecko zaútočilo na Sovietsky Zväz bez vyhlásenia vojny, a jeho masívny útok bol pre pozemné vojská ZSSR nečakaným, tieto utrpeli katastrofálne straty, prišli o bojové zostavy a manévrovateľnosť zo strany vyšších štábov, následkom čoho prenechali nepriateľovi obrovské územia.
Je však MÁLO ZNÁME, že Vojensko-Morská flotila ZSSR, vrátane jej pozemných vojenských jednotiek, prijala tento istý útok v stave plnej bojovej pohotovosti.
A tak:
-
kým autor učebnice histórie spomína iba prvý fakt, potom na tejto faktologickej osnove sa ďalej ľahko buduje mýtus o tom, akoby Hitler oklamal Stalina; akoby Stalin vojsku bránil pripraviť krajinu na odrazenie nevyhnutného napadnutia, o ktorom boli akože presvedčení všetci okrem neho; že jedine diktátor Stalin bol vinný za katastrofu leta 1941; že vo Veľkej Vlasteneckej vojne «zvíťazil vojak a prostý národ», a Stalin iba bránil jeho víťazstvu a nakoniec si pripísal všetku slávu a zásluhy, a začal novú vlnu represií proti víťazom1 «atď. atď.»
-
ak však autor učebnice spomína nie len to, že pozemské vojská neboli pripravené na odrazenie masového útoku nepriateľa, ale aj to, že na rozdiel od nich Vojensko-Morská flotila ZSSR prijala vojnu v plnej bojovej pohotovosti, potom spomenutie tohto — jedného jediného — historického faktu rozbíja kompletne celý mýtus o vine výlučne «diktátora» Stalina, postavený na množstve faktov — jak historicky reálnych , tak aj «akože faktov» ktoré vznikli na základe výmyslov, klebiet a fám.
A tento mýtus sa rúca preto, lebo jedna a tá istá vojna nemôže byť zároveň aj nečakanou (pre jednu časť ozbrojených síl — pozemné vojská), a pritom aj očakávanou (pre druhú časť ozbrojených síl toho istého štátu) v tak presne určenom čase, že pritom V-M Flotila dokázala uviesť svoje základne, lode a časti pozemných vojsk do plnej bojovej pohotovosti a takto prijať útok. Ak by sa vojna skuto
ne začala nečakane a náhle, potom by sa v Sevastopole a ďalších námorných základniach VMF ZSSR, na ktoré boli nad ránom 22. júna 1941 vykonané letecké nálety, bolo odohralo niečo podobné tomu, čo sa stalo 7. decembra 1941 na hlavnej základni VMF USA v Tichom oceáne — na Pearl Harbore.2
A táto historicky reálna okolnosť privedie každého premýšľajúceho človeka k myšlienke o tom, že Vojensko-Morská flotila bola pred začiatkom Veľkej Vlasteneckej vojny riadená lepšie, než pozemné vojská. A «diktátor» Stalin veleniu VMF nijako nebránil v príprave síl flotily k odrazeniu možnej náhlej agresie3. No a pozemné vojská boli riadené neprípustne zle z iných príčin, na ktoré Stalin dosah nemal. To vedie k myšlienke, že v pozemných vojskách sa vyskytovali:
-
Profesionálna nespôsobilosť a neprimeranosť vyššieho veliteľského zboru svojim pozíciám4.
-
Zločinná nedbanlivosť vyššieho veliteľského zboru, následkom ktorej bolo nariadenie o príprave vojsk k odrazeniu náhleho masívneho útoku nepriateľa5 sabotované a náležite sa neplnilo;
-
Krytie úradnými osobami chýb, nedbanlivostí a zneužívania moci6 zo strany podriadených, kde výzvy s podobnými narážkami a prosbami k nadriadeným vedúcim7 automaticky plodia komplot, ktorý v procese svojho rozvoja nadobúda charakter politického komplotu a zrady Vlasti. Vzhľadom na túto okolnosť boli profesionálna nespôsobilosť, neprimeranosť svojim funkciám a zločinná nedbanlivosť k roku 1941 objektívnym maskovaním sprisahania zradcov Vlasti, ktoré nebolo v rokoch 1937 – 1938 úplne odhalené a zneškodnené8.
Avšak tieto predpoklady, ktoré možno reálne potvrdiť faktami9, vzápätí tiež privádzajú k otázkam o povojnovej histórií ZSSR:
- Ak sa v krajine viac než pol storočie po zavŕšení vojny našim víťazstvom10 stále kultivuje mýtus o tom, že začiatok vojny bol nečakaným napriek historickej realite, znamená to teda, že predvojnové sprisahanie zradcov Vlasti zvíťazilo a v r. 1991 práve ono priviedlo ZSSR k akoby nevyhnutnému krachu a rozpadu?
- Takže nočné mory „demokratizácie“ na území ZSSR v 1990-tych rokoch — neboli výlučne výsledkom svojráznej degradácie ZSSR, ale obsahujú aj zvonka11 cielene organizovanú zotročujúcu zložku, podporovanú zradcami vo vnútri krajiny? Stalin teda nebol tyranom a paranoidným despotom?
- A bývalého Národného komisára VMF N.G.Kuznecova po vojne očierňovali12 cielene z pomsty za to, že v roku 1941 zničil plány sprisahancov a ich zákulisných pánov?
- Takže sprisahanie napokon anti-Stalinské (ako sa to pokúšajú predkladať mnohí), ale antinárodné, keďže vo výsledku tohto sprisahania zahynuli milióny sovietskych ľudí, ktorých sprisahanci zlomyseľne nastražili pod útok v pohraničných bitkách r.1941 v mene uskutočnenia cieľov svojich pánov?
No pokiaľ nevieme, že V-M Flotila ZSSR prijala vojnu v plnej bojovej pohotovosti, a pokiaľ nemáme obraznú predstavu o tom - čo je to riadenie štátu, vrátane riadenia Ozbrojených síl (a takáto neznalosť je vlastná väčšine žiakov), potom mýtus o nečakanom napadnutí ZSSR fašistickým Nemeckom výhradne vinou J.V.Stalina a L.P.Beriju sa zdá byť historicky hodnoverným. A v takom prípade človek nemá dôvod k tomu, aby si kládol všetky nami vyššie položené otázky, a tiež ďalšie, ktoré sme v tomto texte nezadali. Taktiež nemá žiaden dôvod, aby hľadal odpovede na podobné otázky13.
Väčšina obyvateľstva má svoju predstavu o dejinách utvorenú na základe toho, čo sa píše v učebniciach. Práve preto je pre budovanie budúcnosti tak dôležité to, ako učebnice histórie interpretujú minulosť, a hlavne, — základné učebnice, z ktorých sa učí drvivá väčšina ľudí.
Jednako ale, môže vyvstať otázka: A kde je možné vyhľadať fakty, ktoré autori učebníc zamlčujú? Odpoveď na ňu je jednoduchá: Množstvo svedectiev je roztrúsených v memoárnej literatúre, domácej i zahraničnej.
Ľudia žijú, čo-to robia, a potom píšu spomienky. A v tejto memoárnej literatúre, ktorá dáva oveľa širšiu a plnšiu predstavu o ich dobe, je obsiahnutých množstvo svedectiev o faktov, ktoré neboli do kurzov histórie a historických traktátov z rôznych príčin zaradené, a ktoré redaktori a cenzori (ak boli) zo spomienok nevyškrtli preto, lebo nedokázali pochopiť ich význam. T.j. treba viacej čítať, nie len zízať na televízor hltajúc videofiltrát, a nehrať sa počítačové túlačky-strieľačky alebo „futbal“ na obrazovke monitora. A aby sme dokázali prečítať viac, a zvládať popritom množstvo iných vecí, treba si raz vyhradiť čas a osvojiť si rýchločítanie, aby sme vedeli čítať nielen po slovách (ako sa dnes učí v škole), ale tempom listovania strán knihy, čomu v škole neučia14.
Takto vyššie uvedený príklad ukazuje, že «objektívnosť» učebnice histórie sa neprejavuje len vo faktoch, v ich množstve. A nie je dôležité či historik nespomína určité fakty na základe zlého úmyslu, uvedomujúc si, že by mohli zničiť ten historický mýtus ktorý sám buduje, plniac tak objednávku tých či oných politických síl; alebo ich nespomína z iných príčin: z vlastnej nevedomosti (úzkeho obzoru, neerudovanosti); následkom toho, že určité fakty sú držané v tajnosti štátom či mafióznymi korporáciami, prítomnými v spoločnosti; alebo preto, že historik sám nechápe historickú dôležitosť faktov, o ktorých vie, ale nezaraďuje ich do rozprávania, pretože nevidí ich vzájomné prepojenia s inými faktami, – jak oveľa skoršími, tak aj oveľa neskoršími.
A na druhej strane, príklad postoja k učebnici I.Doluckého - odporcami jeho verzie histórie tiež ukazuje, že kritika (kohokoľvek) pohľadov na históriu ignorovaním alebo neprijatím akýchkoľvek oznamovaných informácií, hoci aj sama osebe prináša uspokojenie samotnému kritikovi a jeho čitateľom, avšak nevykazuje spôsobilosť odhaliť neadekvátnosť neprijateľných pohľadov, a zároveň aj ich zlomyseľnú lživosť15.
Veď veci, ktoré sa v učebnici I.Doluckého nepáčili M.V.Sinicynovi, sa v dejinách Ruska odohrali: bolo aj rozdávanie pozemkov presťahovalcom, čo sa stalo príčinou búrenia sa miestneho obyvateľstva (chivských turkmenov); a v okolí cárskej rodiny sa motalo množstvo avanturistov, z ktorých niektorí sa uchádzali o rolu «kurátorov» ruskej politiky16.
A napríklad noviny „Ruská vlajka“ naozaj žiadali: «Židov treba umelo postaviť do takých podmienok, aby postupne vymierali», ako o tom informuje I.Doluckij. Avšak popierať tieto veci, ako aj mnohé iné fakty uvedené I.Doluckým v jeho učebnici — by bolo hlúpe, dokonca aj napriek tomu, že I.Doluckij nedal vo svojej učebnici k nim presné bibliografické odkazy (číslo vydania novín, autor, názov článku, strana, knižnica, evidenčné číslo archívneho zväzku). Bolo by to hlúpe preto, lebo keď sa pozriete do polygrafickej produkcie Ruska z čias 1844 — 1917, tak v nej nájdete veľa podobných vecí. V každom prípade, spoločne s týmto nájdete aj množstvo iných svedectiev17, ktoré Vám neumožnia súhlasiť s pozíciou I.Doluckého, a prídete k záveru, že otázky ktoré predložil žiakom nezodpovedajú reálnym historickým okolnostiam, o ktorých svedčí prieskum oveľa širšieho spektra ruských knižných publikácií a periodických vydaní tých rokov. To posledné Vás postaví pre otázku, kto je vlastne samotný I.Doluckij: nevzdelaný samoľúby grafoman? alebo ostrieľaný cynický gauner? A tiež pred otázku: kto a s akým cieľom využíva I.Doluckého? A prečo niektorí historici a učitelia «skalopevne stoja» za jeho učebnicou?..
T.j. na vyvrátenie lži, vytváranej na základe historicky hodnoverných faktov (!!!), treba do historickej koncepcie oponenta doplňovať iné fakty, ktorých zmienke sa on bráni buď z dôvodu svojho vlastného subjektivizmu, alebo pretože sám vie, že tieto fakty roztrhajú na kusy ním tak starostlivo budovaný historický mýtus18. Avšak po predložení na posúdenie iného historického faktu, s ktorým sú spojené otázky rúcajúce tú či onú koncepciu historickej minulosti, sú jej prívrženci:
-
Buď vynútení sa od nej dištancovať, a niektorí z nich Vám čestne poďakujú za to, že ste ich oslobodili z moci falošných predstáv o dejinách,
-
Alebo sú nútení «stratiť tvár» a vymýšľať si idiotské odpovede na podobné otázky.
Kým však prívrženci lživej koncepcie historickej minulosti majú pod svojou kontrolou systém vzdelávania a médií (ako je to v prípade ochrancov I.Doluckého), a zároveň aj masové umenie19, tak môžu rozprúdiť kampaň zamlčovania pre nich neprijateľnej koncepcie minulosti a podnecovať propagandistickú kampaň na záchranu pre nich prijateľnej koncepcie, vysýpajúc na ľudí množstvo historicky hodnoverných faktov, potvrdzujúcich ich verziu — avšak len za podmienky, že rovnako hodnoverné fakty, ktoré ich verziu rúcajú, ostanú starostlivo a cielene zamlčované a skrývané.
T.j. «objektívnosť» učebnice histórie nie je podmienená len faktami ako takými, ale aj niečím druhým, čo sa ukrýva za faktami a čo sa skrz tieto fakty prejavuje v živote národných spoločenstiev, každého človeka i ľudstva vcelku. A to nás vedie k otázke:
A čo vlastne by sme chceli od učebnice histórie získať, čo by nám učebnica histórie mala dať?
Podľa nášho chápania, odpoveď na otázku možno sformulovať takto:
Učebnica histórie, by mala dať obraznú predstavu toho, čo je v živote spoločnosti a ľudí osobne čím podmienené v prúde udalostí opisovanej epochy; udalostí — jak vnútorných (týkajúcich sa tejto spoločnosti), tak aj udalostí vonkajších (týkajúcich sa nej a prenikajúcich do nej zvonka).
Vo svojej podstate to znamená, že:
«Objektívna» učebnica histórie musí byť opisom (historického procesu20), ktorý bez vzbudenia záujmu o preskúmanie faktov sa ani nezdá byť možným. Avšak tento opis musí byť udržateľným vzhľadom na dopĺňanie doň (pre ilustráciu) akýchkoľvek ďalších historicky hodnoverných faktov, a musí tiež odhaľovať aspoň nejakú časť21 historicky nehodnoverných «akože faktov», t.j. výmyslov o minulosti, zlomyseľne zaradených do kategórie faktov, prípadne ocitnúcich sa tam iným spôsobom22.
Druhá veta — teda udržateľnosť opisovanej koncepcie historickej minulosti vzhľadom na dopĺňanie do opisu zvonka hodnoverných faktov, a odhalenie ňou aspoň určitej časti výmyslov — je v podstate kritériom objektívnosti každého textu a ústneho podania na tému «priebeh historického procesu».
Toto kritérium objektívnosti historického rozprávania v podstate označuje, že historická veda — je rovnako presná (exaktná), ako aj matematika, ale presnosť historickej vedy sa zakladá na iných pojmových (opisných) kategóriách.
1A to napriek tomu, že gramaticky je «národ» — «hromadným podstatným menom», a Stalin v danom prípade — je historicky reálnym konkrétnym koordinátorom tyla a frontu, a bez tejto koordinácie by Víťazstvo nebolo možné. A ak sa pozrieme bližšie na túto koordináciu tyla a frontu, tak Stalin viedol nie gramaticky hromadný «národ», ale konkrétnych ľudí, ktorí boli časťou nie gramaticky hromadného, ale historicky reálneho národa ZSSR, skladajúceho sa z hrdinov, zradcov Vlasti, z rôznych typov váhavých a politicky nerozhodných obyvateľov-konformistov, pripravených byť podriadenými akejkoľvek moci.
2Filmové stvárnenie toho, čo sa tam odohralo s loďami a letectvom, videla väčšina rusov v rovnomennom americkom filme „Pearl Harbor“, ktorý bol premietaný v ruských kinách a potom ešte neraz vysielaný v televízií. Ako však bola organizovaná skaza (a nastrčenie flotily priamo pod útok samotnou administráciou USA: t.j. Pearl Harbor — bol americký gambit: gambit je šachový termín, ktorý označuje obetovanie vlastnej figúrky či pešiaka s cieľom získania budúcich výhod nad súperom) flotily USA v Pearl Harbore — to je už samostatná otázka, ktorá zostala mimo námet filmu.
3Tu treba spomenúť, že v r. 1904 sa japonsko-ruská vojna začala — práve náhlym napadnutím síl ruskej flotily v Port-Arture japonskou V-M Flotilou. Z tejto udalosti si námorníctvo Ruska a ZSSR prvej polovice 20.storočia urobilo určité závery do budúcnosti, no pozemné vojská — nie.
4Napríklad aj u budúceho Maršala Sovietskeho Zväzu G.K.Žukova, ktorý k začiatku vojny a dostatočne dlhý čas predtým zaujímal pozíciu náčelníka Generálneho štábu. V atestáciách G.K.Žukova v predchádzajúcom období jeho služby (ako informujú niektoré publikácie) jeho náčelníci priamo napísali: «nemá rád štábnu prácu». Takže odporúčať kandidatúru človeka s takouto atestáciou na pozíciu náčelníka Generálneho štábu bolo možné len s tým zámerom, aby bolo možné manipulovať prácou Generálneho štábu pomimo neho. Pozícia náčelníka Generálneho štábu — nie je pozíciou na prevýchovu mladého dôstojníka, ktorý sám ešte dobre nechápe svoje skryté vlohy (ak nejaké má). Ale tí istí kádroví pracovníci, ktorí G.K.Žukova pretláčali do Generálneho štábu, tým zároveň zatvorili cestu niekomu druhému, kto by si v predvojnovom období lepšie poradil s organizáciou práce tohto najdôležitejšieho orgánu Ozbrojených síl.
5Na základe známej skúsenosti, ako fašistické Nemecko začínalo vojnu proti druhým krajinám, by bolo hlúposťou očakávať iný začiatok vojny proti ZSSR.
6Tu treba rozlišovať medzi «prekročením právomoci» a «zneužitím moci», pretože zneužitia moci spôsobujú škodu uskutočňovaniu vládnej koncepcie riadenia; avšak prekročenie právomoci, ktoré prináša spolo
nosti prospech, je vždy hodné vďačnosti. Prekročenie právomocí v situáciách ktoré si to vyžadujú — je u nadriadených prostriedkom poistenia sa činmi podriadených. A preto prekročenie právomocí v situáciách ktoré si to žiadajú nijako nemôže byť uzurpáciou moci.
7Aby oni zatajili chyby, nedbanlivosti a zneužitia.
8Analýza priebehu bojových udalostí ukazuje, že «nahrávanie» vedením ZSSR vo vojne Nemecku pokračovalo až takmer do roku 1943: zďaleka nie všetky neúspechy rokov 1942 — 43 boli výsledkom absencie bojových skúseností vojska a riadiacich zručností u vyššieho velenia. Vyskytovali sa aj «zvláštnosti», ktoré pre svoju realizáciu potrebovali úmysel a príslušnú cielenú organizáciu akoby «dezorganizácie».
9Pozri napr. A.B.Martirosjan „Sprisahanie maršalov. Britská rozviedka proti ZSSR“ (Moskva, «Veče», r.2003); J.I.Muchin „Vražda Stalina a Berija“ (Moskva, «Krymský most-9D», «Fórum», r.2002); V.Suvorov (V.B.Rezun) “Očista. Prečo Stalin sťal hlavu svojej armáde“ (Moskva, «АСТ», r.1998).
10 — Či nielen našim, ale aj víťazstvom ešte niekoho nad nami?
11A pri globálnom rozsahu preskúmania je to naozaj tak. V priebehu Gorbačovovej prestavby/perestrojky a následnej „demokratizácií“ Ruska a ostatných postsovietskych štátov bola takmer úplne zrealizovaná direktíva NSC USA 20/1 z 18.08.1948, nazvaná jej autormi „Naše ciele voči Rusku“. Úryvky z nej a z direktívy NSC-68 z 30.09.1950 budú uvedené v Prílohe 1 v súvislosti s knihou N.N.Jakovleva „CIA proti ZSSR“. Táto kniha bola viackrát vydaná v ZSSR v 1980-tych rokoch v rôznych vydaniach. Celkový náklad publikácií Direktívy NSC USA 20/1 z 18.08.1948 v rôznych sovietskych vydaniach tvoril okolo 20 miliónov exemplárov. Text tejto knihy (vydanie z r. 1983) v materiáloch Koncepcie Spoločenskej Bezpečnosti bol zaradený do Informačnej bázy VP ZSSR, šírenej na kompaktných diskoch v rubrike „Ostatní autori“.
Rozumieme tomu tak, že I.I.Dolucký si na Direktívu NSC USA 20/1 z 18.08.1948 a Direktívu NSC-68 z 30.09.1950 už nepamätá, hoci by bolo užitočné zreprodukovať ich fragmenty, a následne žiakom položiť otázku:
“Popremýšľajte, aký dôkaz svedčí o tom, že tieto dokumenty administrácie USA, utajené niekoľko desaťročí, — sú len obyčajnými „bezcennými kusmi papiera“, ktoré nijako nesúvisia s krachom ZSSR, a nie sú politickými programami búrania ZSSR metódami psychologickej vojny?“
A Direktíva NSC USA 20/1 z 18.08.1948 — nie je žiadnym podvrhom od KGB napríklad už len preto, že ani v časoch ZSSR, ani neskôr americké rádiá „Hlas Ameriky“ a „Sloboda“ nikdy nespochybňovali pravosť textov opublikovaných N.N.Jakovlevom vo svojej knihe, a radšej dali prednosť mlčaniu o nich, nechávajúc ich bez akýchkoľvek komentárov.
12Maršal G.K.Žukov uspokojil svoju chorobnú ctižiadostivosť a unterovskú namyslenosť (zúčastňujúc sa v tomto očierňovaní) po tom, čo Ministerstvo V-M Flotily bolo zrušené a N.G.Kuznecov sa stal jeho podriadeným.
13A čo také píše «výrazná osobnosť» I.Doluckij o napadnutí ZSSR fašistickým Nemeckom 22. júna 1941?
— Hoci sme nečítali ani nemáme v úmysle čítať učebnicu I.Doluckého, sme ale presvedčený o tom, že autor — je jedným z mnohých propagandistov mýtu o akoby nečakanom napadnutí ZSSR fašistickým Nemeckom Stalinovou vinou. Ak by sa I.Doluckij pustil do preskúmania príčin, následkom ktorých bol útok Nemecka pre pozemné vojská katastroficky nečakaným, a V-M Flotila prijala túto istú vojnu v plnej bojovej pohotovosti, tak Ministerstvo vzdelávania by v roku 2003 svoj odporúčací grif z jeho učebnice neodňalo jednoducho preto, lebo ono by mu ho v roku 2001 ani neudelilo; a ešte predtým — Soros a rusSionskí „demokratizátori“-sorosčatá by vydanie takejto učebnice nezafinancovali.
14Pedagogika hovorí o preťaženosti detí v škole, no namiesto toho, aby raz a navždy vyriešila tento problém zavedením do štandardov základného vzdelávania — výučby rýchločítania v tempe listovania knihy, vedie nekonečné diskusie o reforme vzdelávania, prehodnotení programov povinného vzdelania smerom k ich skráteniu a primitivizácii.
A to nás stavia pred otázku: robia toto pedagógovia-reformátori všetko z nechápavosti a úzkeho obzoru? alebo zo zlého úmyslu kvôli tomu, aby deti nielenže vychádzali zo škôl nevzdelané, neschopné samostatne premýšľať a nachádzať nevyhnutné pre život informácie, ale navyše aj s poškodeným zdravím vďaka hlúpej organizácii vyučovacieho procesu?
15Milosrdná lož neexistuje, pretože každá «milosrdná lož», zotrvávajúca v pamäti ľudí, sa môže stať základom pre vypracovanie a prijatie (svojou podstatou) škodlivého a chybného riešenia. Odkazy na «milosrdnú lož» — sú pokusmi ospravedlniť tých, ktorí nedokážu vždy a primerane okolnostiam hovoriť pravdu; no okrem toho «milosrdná lož» môže byť jednou z podôb obyčajného cynizmu a pretvárky.
16No medzi uchádzačmi o «kurátorov» boli nielen ruskí pomätenci a ruskí znachari (Rasputin, Badmajev), ale aj zahraniční zasvätení slobodomurári: mág Papus, „doktor“ Philippe (Francúz z Lionu, šarlatán vydávajúci sa za doktora. Jednu dobu bol dvorný medikom imperátorky Alexandry Fjodorovny, ktorý však nedokázal rozoznať jej falošné tehotenstvo, čo aj znamenalo krach jeho kariéry), o ktorých sa I.Doluckij rozhodol vo svojej učebnici pomlčať.
17Napríklad, v roku 1844 na príkaz Ministra vnútra impéria bola natlačená kniha Vladimíra Ivanoviča Dalja „Šetrenie o zabíjaní židmi kresťanských nemluvniat a používaní ich krvi“, ktorá sa opakovane vydávala od začiatku 20. storočia. Kniha je zasvätená oficiálnemu vyšetrovaniu tzv. „Veližského prípadu“, ktoré sa konalo v rokoch 1823 — 1835 (Veliž — je názov mesta v Smolenskej oblasti na rieke Západná Dvina). A nikto nikdy preukázateľne nespochybnil hodnovernosť informácií v nej o konkrétnom «Veližskom prípade» a jeho vyšetrovaní. O existencií tejto knihy V.I.Dalja, milovníci citovania a karhania černosotnenských vydaní začiatku 20. storočia — radšej jednoducho mlčia, a zdalo by sa čo môže byť jednoduchšie, než ju preanalyzovať a vyvrátiť. Encyklopédie ale píšu niečo v tom zmysle, že «bez ohľadu na tlak reakcionárskych kruhov boli obvinení uznaní nevinnými» (“Sovietsky encyklopedický slovník“, r.1986, str.202); hoci z napísaného V.I.Daljom v menovanej knihe vyplýva, že zbavenie viny obvinených a potrestanie niektorých svedkov, obvinených z falošného udania (o čom encyklopédie nepíšu) — bolo výsledkom vydareného úplatku, a nie následkom neadekvátneho obvinenia alebo absencie trestného činu: chlapec existoval, nebol to žiadny vyfantazírovaný chlapec ale reálny, ktorého uniesli, skrývali niekoľko dní, a potom surovo zavraždili, odobraním krvi z živého dieťaťa; a skutok bol vykonaný nie dajakým osamelým maniakom, ale kolektívne, napriek tomu sa vinníkov rozhodli nenájsť.
Faktológia opisovaná V.I.Daljom je nasledovná (dátumy sú podľa juliánskeho kalendára):
«22. Apríla 1823 Fjodor Emeľjanov – 3,5 ročný syn vojaka vo Veliži zmizol bez stopy. Bolo to v deň Svetlého Kristovho Zmŕtvychvstania. Mŕtve telo chlapca bolo nájdené cez Tomášov týždeň (Antipaschu) za mestom, v lese, v takom stave, že už nikto z obyvateľov nemohol viac pochybovať o pravdivosti vzniknutého podozrenia šíriaceho sa skrz nejakú vešticu, tichých chýrov o tom, že chlapec bol zversky umučený židmi. Po celom tele mal kožné odreniny, akoby kožu niečím silno treli; nechty boli ostrihané až po mäso; po celom tele množstvo neveľkých rán, akoby prebodnutých klincom; modrasté, krvou podliate nohy dokazovali že pod kolenami sa nachádzala pevná páska; nos aj pery sploštené tiež od pásky, ktorá dokonca zanechala tmavočervenú značku na zátylku, od uzlu; a nakoniec, na chlapcovi bolo vykonané židovské obrezanie. Všetko to nesporne dokazovalo, ako pod prísahou vypovedal lekár, že dieťa bolo umučené úmyselne a premyslene; podľa stavu vnútorností bolo vidno, že niekoľko dní bol bez jedla. Zločin bol navyše vykonaný na obnaženom dieťati, a telo bolo potom umyté a odeté; keďže na bielizni a odeve nebolo nijakej známky krvi. Podľa stôp a rýh v okolí miesta kde ležalo telo bolo vidno, že povoz alebo brička s dvojzáprahom zišla z cesty k tomu miestu a odtiaľ bolo telo odnesené pešo až k blatu. Podozrenie bolo rodičmi aj ostatnými ľuďmi vyrieknuté na židov, inú príčinu mučeníckej smrti nevinného dieťaťa nikto nenašiel.
Medzi tým vyšlo najavo, že vojačka Marja Terentjeva ešte predtým, než bolo telo nájdené, vyveštila a oznámila matke, že jej syn je vraj ešte nažive, sedí v pivnici u židov Berlinových a v noci bude umučený; to isté predpovedala aj 12 ročná dievčina Anna Jeremejevová, chorá, ktorá padala do tranzu a v národe bola známa tým, že predpovedá. U Berlinových bola v dome vykonaná prehliadka, no nič podozrivé sa nenašlo; pán domu oznámil, že v dome nemá pivnicu; ale našli sa až dve, hoci tento nález ničomu neposlúžil; prehliadku vykonávali kvartálny dozorca s konšelom, ktorý po prvé bol žid, a po druhé blízkym príbuzným Berlinových, u ktorého v dome bol chlapec schovaný počas prehliadky.
Šmerka Berlin bol kupcom, človekom pomerne zámožným, medzi židmi bol váženým človekom a žil dobre; jeho svokra Mirka bola tiež pokladaná za bohatú, a ich dom tvoril veľkú, zámožnú rodinu. Berlinovci dokonca vlastnili obývanú usadlosť Krasnoe a nevoľníkov, kúpených na meno újezdného [„okresného“] pokladníka Sušku. Najbližšími príbuznými Berlínovcov boli Aronsonovci a Cetlinovci, a po nich ešte mnoho ďalších rodín vo Veliži, Vitebsku a ďalších susedných mestách.
Sedem žien vypovedalo pod prísahou, že ráno v ten deň keď bolo nájdené telo, videli židovskú bričku s dvojzáprahom, uháňajúcu ozlomkrky po tej ceste kde sa našlo telo a vracajúcu sa zakrátko naspäť do mesta; jedna svedkyňa pritom súhlasne potvrdila že v bričke sedel Joseľ, Berlinov sluha, s iným židom. Berlinovci, ich sluha a kočiš tvrdili, že nikam nejazdil a že dokonca ani nemajú kovanú bričku; a vyšlo najavo, že Joseľ prichádzal k Berlinovi sám presne v tom čase v kovanej bričke, ktorá u Berlína aj stála na dvore. No dvaja konšeli, židia, vrátane samotného Cetlina, v snahe odviesť podozrenie, vtrhli s veľkou tlupou židov na dvor, kde zaparkoval prichádzajúci kňaz, začali merať šírku rozchodu kolies a tvrdiť, že to on prešiel chlapca, zatiaľ čo Orlik a ďalší židia začali šíriť chýry, že v skutočnosti chlapca niekto zrazil, alebo náhodne zastrelil brokmi z pušky, z čoho mal ranky po celom tele, po čom ho odhodil, aby tak naviedol podozrenie na židov.
Vyšetrovatelia viac neodhalili, neobrátili pozornosť na nezvyčajne vážnu okolnosť; na predbežné vyhlásenie dvoch žien, Terentjevovej a Jeremejevovej, že chlapca držia u židov a dokonca konkrétne u Berlinových a že on čoskoro zahynie. Jedna z nich (Terentjevová) bola v samotnej Veliži, a druhá (Jeremejevová) v Sentjurach, čo je dvanásť vierst (cca 12,8km) od mesta. Táto tajomná predpoveď mala nevyhnutne poskytnúť kľúč celému šetreniu, pretože ona zjavne a nespochybniteľne dokazovala spojitosť oboch menovaných osôb k samotnej udalosti. Prípad bol odovzdaný veližskému (okresnému) súdu, ktorý 16. Júna 1824 rozhodol: „pre nedostatok dôkazov zbaviť židov obvinenia vo vražde chlapca; avšak Hannu Cetlin a Joseľa ponechať v podozrení, a Šmerku Berlina s kumpánmi obviniť zo šírenia falošných chýrov o smrti chlapca, ktorý bol, pravdepodobne, zahubený židmi!“
Hlavný súd 22. novembra s týmto uznesením súhlasil, s dodatkom, že predsa len, nakoľko dieťa bolo usmrtené očividne úmyselne, snažiť sa vypátrať vinníkov. Gubernátor schválil rozhodnutie, a prípad bol ukončený».
V materiáloch Koncepcie spoločenskej bezpečnosti je internetová verzia tejto knihy V.I.Dalja uvedená v Informačnej báze VP ZSSR, šírenej na kompakt diskoch. V priečinku „Ostatní autori“ zároveň „porovnajte“ s internetovou verziou knihy dvoch rabínov z USA (Dennis Prager a Josif Teluškin) „Osem otázok o judaizme pre inteligentného skeptika“.
Tiež analýza histórie smutne presláveného «prípadu Beilisa» v roku 1911 (o rituálnej vražde predstaviteľmi kyjevskej židovskej obce Andrjušu Juščinského, v ktorom porota súdu uznala nedôkaznosť obvinení, vznesených proti Beilisovi osobne) — vyvoláva viac otázok než dáva odpovedí.
18A rovnako aj lživý historický mýtus, šírený V.Rezunom-Suvorovom („Ľadoborec“, „Deň «M»“ a ďalšie), nemožno vyvrátiť z faktologickej pozície (v ZSSR i v dnešnom Rusku kultového) historického mýtu o akoby nečakanom útoku fašistického Nemecka, pretože v základe každého z mýtov leží rozdielna faktologická báza.
19Akú úlohu rieši film o potápačoch „72 metrov“, ktorý mal premiéru 12. februára 2004 v Rusku, natočený Vladimírom Ivanovičom Chotinenko?
— Vzletným rozprávaním v umeleckých záberoch, na princípe analógie, presvedčiť čo možno najviac ľudí o tom, že ak bol predsa len prvotnou príčinou skazy „Kurska“ vonkajší výbuch, a nie vnútorný (ako to zreferovala Generálna prokuratúra), tak to nebol výbuch torpéda, ktoré po „Kursku“ vypustila jedna z ponoriek NATO (tajne vykonávajúca rozviedku v oblasti cvičenia), ale mína z čias Veľkej Vlasteneckej vojny.
Asociácie, spájajúce filmové zábery so skazou reálneho „Kursku“ sa vytvárajú skrze podobnosť (u filmu aj reálnej tragédie) minimálne dvoch okolností: po prvé, obe ponorky sa potápajú v priebehu cvičenia; po druhé, obe majú úlohu zasiahnuť torpédami veliteľskú loď fiktívneho nepriateľa, idúcu v zložení „orderu“ (t.j. v bojovej alebo pochodovej zostave lodí); po tretie, na palube je prítomný civilný špecialista. Na základe takéhoto súboru podobností (akoby náhodných) s reálnou záhubou „Kurska“ sa vytvára aj asociácia s vymyslenou príčinou záhuby ponorky z filmu — výbuch vynárajúcej sa míny z čias Veľkej Vlasteneckej vojny.
Ohľadom neadekvátnosti oficiálnej verzie záhuby „Kurska“ pozri (v materiáloch Koncepcie spoločenskej bezpečnosti) prácu „Ruská spoločnosť a záhuba AP „Kursk“ 12. augusta 2000“.
Takto sa V.I.Chotinenko pošpinil už druhý raz. V minulosti bol tvorcom — „Moslima“. Tento film je nedobrý v tom, že neukazuje svetonázorové príčiny nezlučiteľnosti biblickej a koranickej kultúry, hoci to ukázať mal, čo by napomohlo skoršiemu ukončeniu mnohých dodnes horiacich a tlejúcich konfliktov na základe rozporov medzi biblickou a koranickou vieroukou.
Ak máme hovoriť o tom, aké skutočne aktuálne problémy v živote našej spoločnosti by mohol objasniť, no neobjasnil spomínaný film „72 metrov“ s jednou jedinou zmenou v scenári, — tak dejiny poznajú dve najčastejšie príčiny, kvôli ktorým sa v mierových časoch ocitajú ponorky na dne mora so zatopenými kajutami:
-
Prvá – v ich projektoch sú dopustené konštrukčné chyby, lodenice a závody-dodávatelia lodných zariadení dopúšťajú nepodarky pri stavbe a opravách ponoriek. Niekto bol pri práci na brehu nesvedomitý, a posádka lode platí za ich nesvedomitosť desiatkami životov. Vinníci sa potom vo väčšine prípadov ťažko hľadajú: Kto sú tí darebáci, čo pri stavbe „Kurska“ neodstránili záslepku zo snímača tlaku v kajute? Následkom ich nesvedomitosti, potom čo bola kajuta zatopená, sa nespustil systém automatického vypustenia signalizačnej havarijnej bóje, a tá tak zostala na svojom mieste v hornej palube. K momentu vyšetrovania boli príslušné archívy montážneho závodu už zničené, a samotní darebáci-fušeri svoju vinu nepriznali.
-
Druhá — chyby posádky alebo zlá organizácia služby na samotnej lodi, prípadne na inej lodi ktorá ju poškodila.
Ale keďže úloha, za riešenie ktorej V.I.Chotinenkovi zaplatili, spočívala v tom, aby nebol objasnený problém naozaj spoločenského významu, a tiež slúžila na pokrytie lži, — tak za účelom toho, aby sa ponorka vo filme ocitla na dne, a posádka začala bojovať o prežitie, prejavujúc pri tom hrdinstvo a najlepšie ľudské vlastnosti, — bolo si treba vycucať z palca stratenú mínu z obdobia Veľkej Vlasteneckej vojny.
Podľa nášho názoru: film „K-19“ natočený Američanmi o hrdinskom čine jej posádky, ktorá zaplatila svojim životom za konštrukčné chyby a defekty, je oveľa čestnejší a patriotickejší vo vzťahu k Rusku, než za obrazom skrytá podlosť autorov filmu „72 metrov“.
20«HISTORICKÝ PROCES. Vo vedeckom jazyku sa slovo história používa v dvojakom zmysle: 1) ako posun v čase, teda proces, a 2) ako poznatky o procese. Preto všetko, čo sa realizuje v čase, má svoju históriu. Predmetom histórie (ako samostatnej vedy, špeciálnej oblasti vedeckých poznatkov) je historický proces, t.j. priebeh, podmienky, úspechy v ľudskom spolužití, alebo život ľudstva v jeho rozvoji a výsledkoch. Ľudské spolužitie — je rovnakým faktom existencie Vesmíru, ako aj život okolitej prírody, a vedecké skúmanie tohto faktu — je rovnakou neodstrániteľnou potrebou nášho umu, ako aj skúmanie života tejto prírody. Ľudské spolužitie sa prejavuje v rozmanitých ľudských spolkoch, ktoré môžu byť pomenované tiež historickými telami, — pretože vznikajú, rastú a množia sa, menia (vyvíjajú), a nakoniec rozpadávajú, — inými slovami, rodia sa, žijú a umierajú, podobne ako organické telá v prírode. Vznik, rast a zmena týchto spolkov, so všetkými okolnosťami a následkami ich života, — je vlastne tým, čo nazývame historickým procesom» (V.O.Ključevskij „Kurz Ruskej histórie“, lekcia prvá, citované podľa vydania na kompaktnom disku „MCF“, IDDK Moskva).
21Reč je len o určitej časti, pretože zdôvodnenie hodnovernosti mnohých faktov, ktoré môžu byť zaradené do historického rozprávania, si vyžaduje iné — nerozprávačské — prostriedky: archeologické a archívne nálezy, cielené expertízy textov a artefaktov (na báze výdobytkov chémie, fyziky, lingvistiky, porovnávacej analýzy s analógmi a pod.).
22Vzorkami takýchto «učebníc histórie», vybudovaných na klebetách a vlastných výmysloch vo forme umeleckej literatúry, sú — epopeje „Deti Arbata“ (A.Rybakov) a „Moskovská sága“ (V.Aksjonov: spisovateľka Jevgenija Semjonovna Ginsburg — jeho matka), film „Turecký gambit“.
Informační báze KSB