Potrebujeme inú školu (18)

Potrebujeme inú školu (18)

21.7.2016

předchozí část

 

T.j. ak by aj existovala snaha vyhnúť sa odpovediam na otázky existencie Boha a vzájomných vzťahoch človeka a démonov s Ním, odvolajúc sa na «Kantov kategorický imperatív» («nerob druhým to, čo nechceš aby robili tebe» alebo v inej formulácii «správaj sa k druhým tak, ako by si chcel, aby sa oni správali k tebe»), tak uvedenie do vzájomného súvisu — praxe používania tohto imperatívu s reálnym životom — nás aj tak privedie k bohosloveckej problematike: t.j. k nevyhnutnosti ujasnenia si svojich vzájomných vzťahov s Bohom.

Tak aj Lermontovov Démon kedysi nebol démonom a žil ináč, nepoznajúc rozčarovanie a krach v svojich záležitostiach. V tej dobe «… on veril i miloval, / Šťastná to prvotina stvorenia! Neznajúc zloby ni pochyby, / A nehrozil umu jeho / Rad vekov jalový a clivý...».

A sám L.N.Bogoljubov doplnil §1 kapitoly I. učebnice zadaním, ktoré v podstate vedie k bohosloveckým otázkam, napriek jeho všetkým ostatným, vlastným, pseudohumanistickým táraninám o tom, čo je to človek:

 

«Prečítajte si báseň a vyjadrite svoj postoj k slovám autora.

U človeka je myseľ vencom života.
A čistota duše osnovou jest bytia.
Podľa týchto rysov nájdeme človeka:

Od vekov prevyšuje všetky zemské tvory.
No ak žije, bez mysle, bez viery,
To sa človek nelíši od zveri.

Anvari»

Tu je potrebné objasnenie: Awhad ad-Din Anvari (zomrel v r. 1191) nebol len stredovekým perzským básnikom, ale bol aj súfí. To druhé znamená, že relígia preňho nebola len rituálom (podobným obligátnej dennej «gymnastike» pre telo, pamäť a rozum), ale zmysluplným dialógom s Bohom skrze život na osnove viery človeka Bohu a vyznávania Božieho Zámeru (v miere svojho chápania), čo sa musí reálne prejavovať v činnosti človeka. Anvariho slová o človeku: «od vekov prevyšuje všetky zemské tvory», to je priamy následok koránického výroku, že práve Človeku je predurčené stať sa zástupcom Boha na Zemi: «On je ten, kto z vás urobil zástupcov na zemi; kto bol neveriacim, proti nemu sa otočí jeho neviera; neviera neveriacich navŕši u ich Pána len nenávisť; neviera navŕši neveriacim len škodu!» (Korán 35:37(39) ).

Takže podľa Anvariho predstáv: ak si subjekt myslí, že Boha niet, alebo Bohu neverí a preto sa vyhýba tomu, aby na seba prevzal svoj diel v zastupovaní Boha na Zemi, v takom prípade sa nestal Človekom a je neodlíšiteľný od zvieraťa.

Zdalo by sa, že uvedením citátu, akademik musel vedieť koho cituje a aký zmysel vkladal citovaný autor do svojich slov, súc plodom svojej epochy a kultúry. A žiakom, ešte pred tým, ako im je daná úloha vyjadriť, čo si myslia o slovách básnika, súfija, treba objasniť podstatu veci.

Predsa len, L.N.Bogoljubov bohoslovecké otázky v §1 prvého zväzku učebnice rozoberať nezačal, a preskúmanie otázok relígie a ateizmu preniesol do druhého zväzku učebnice, určeného pre 10. a11. triedu, ktorý je nazvaný „Človek a spoločnosť“. V ňom § 46, kapitoly XII, druhého zväzku má názov „Relígia a moderný svet“. V druhom zväzku je 49 paragrafov v 13. kapitolách, čo znamená, že §1 prvého zväzku a §46 druhého zväzku delia od seba v učebnom kurze 4 roky. A to vedie k otázke: naučila azda škola žiakov schopnosti vyvolať si z pamäti vlastnou vôľou všetko čo aktuálne potrebujú, spomedzi vecí, ktoré sa dostali do ich pamäti nie pre týždňom, dvomi, ale ešte pred rokmi? Ak nenaučila, potom to vyzerá tak, že žiak nie je v stave dať si sám zmysluplne do súvisu text §46 druhého zväzku s textom §1 prvého zväzku.

Jednako, obrátime sa k §46 druhého zväzku. Jeho autorom nie je akademik L.N.Bogoljubov, ale nejaký N.N.Sucholet2, ktorý, ako možno pochopiť, nemá vedecké tituly a hodnosti (o nich sa tu nič nespomína, na rozdiel od iných - otitulovaných - členov autorského kolektívu). Okrem toho, v §46 hlavy XII druhého zväzku sú použité materiály V.S.Ovčinnikova. Tento paragraf sa začína slovami:

 

«Relígia — to sú určité názory a predstavy ľudí, príslušné obrady a kulty.

Srdcom relígie je viera» (skúmaná učebnica, zv. 2, pre 10. a 11. triedu, str. 385).

 

Viera komu? alebo viera v čo? ...to sa tu nespresňuje, hoci veriť niekomu konkrétnemuveriť v niečo konkrétne, to sú dve rozdielne viery, ktoré môžu byť aj navzájom v konflikte. Okrem toho, autori nadviazali na sovietsku tradíciu skreslenia prvotného zmyslu slova «relígia». Ešte v 19. storočí filozof V.S.Solovjov vysvetľoval podstatu relígie ako reálneho javu takto:

 

«Relígiou, v nepochybnom všeobecnom zmysle, nezávisle od pochybnej etymológie, nazývame to, čo po prvé, spája človeka s Bohom, a po druhé, v dôsledku tohto prvého spojenia, zjednocuje ľudí medzi sebou» (“Mohamed. Jeho život a religiózne učenie”, Petrohrad, «Budovateľ», r.1992, str. 15; prvé vydanie r.1886 v sérii «Život výnimočných ľudí»).

 

A táto interpretácia (V.S.Solovjovom) zmyslu slova «relígia» je v súlade s tým, čo si možno prečítať v „Latinsko-ruskom slovníku“ O.Petručenka (reprintová reedícia IX vydania r.1914, Moskva, «Grécko-latinský kabinet J.A.Šičalina», r.1994), v ktorom okrem slova «religio» sa nachádza ešte aj termín «religo — spojenie», prvotný vo vzťahu k slovu «religio».

No ak sa pozrieme na slovníky zo sovietskej epochy, tak toto prvotné slovo «religo» sa z nich stráca. „Filozofický slovník“ pod red. akad. I.T.Frolova (Moskva, «Politizdat», r.1981, str. 315) hovorí: «religio — zbožnosť, svätosť». “Sovietsky encyklopedický slovník” (Moskva, vydavateľstvo «Sovietska encyklopédia») hovorí: «RELÍGIA (od lat. religio — nábožnosť, svätyňa, predmet kultu)». “Výkladový slovník cudzích slov” pod redakciou L.P.Krysina (Moskva, vyd. «Ruský jazyk», r.1998, str. 600), dáva iný, no blízky uvedenému vo „Filozofickému slovníku“, význam latinského slova «religio — svedomitosť».

Takýmto spôsobom, retrospektívna prehliadka slovníkov ukazuje, že autori učebnice nepozerali do slovníkov, ale predniesli svoju vlastnú predstavu termínu relígia, ktorý sa ukázal byť neadekvátnym prvotnému zmyslu latinských slov. T.j. objektívne nadväzujú na tradíciu skresľovania svetonázoru žiakov, ktorí pre svoj vek ešte nepoznajú mnohé, o čom sa v učebniciach nepíše.

 

Pritom v učebnici predkladaná definícia termínu «relígia» vo význame systém názorov a predstáv, vlastný konkrétnej subkultúre, je druhotná vo vzťahu k prvotnému významu latinského slova «spojenie». No termínom «relígia» v jeho druhotnom význame — t.j. vnímanie a chápanie sveta — sa nemajú na mysli tie či rôzne «konkrétne názory a predstavy ľudí», ako o tom píšu autori, ale určitosť v odpovedi na otázku, čo je to svätosť a zbožnosť, vnášaná do života spoločnosti religióznymi ľuďmi skrze ich svedomie. Pritom religióznosť bez Boha nie je možná3, ale je plne možná bez kultu «zodpovedajúcich» (čomu? — otázka sama osebe) obradov a rituálov.

A podobne aj sloboda svedomia nespočíva v práve vyznávať akúkoľvek relígiu či byť ateistom, ale v práve človeka byť slobodným od potlačenia jeho svedomia tým či oným kultom vierouky (či už je nábožný alebo otvorene ateistický4) a korporácie ktorá tento kult riadi a má z neho zisk, nútiac ľudí aby dodržiavali normy rituálu. Posledný variant mení človeka na biorobota, ak to dáme do súvisu s nami vyššie vyslovenými názormi o možných variantoch organizácie psychickej činnosti človeka. Toto môže byť podstatou kultu niektorej vierouky, ale podstatou pravej relígie to byť nemôže.

Ďalej autor § 46 píše:

 

«V čom spočívajú osobitosti religióznej viery? Jej prvým elementom je viera v samotnú existenciu Boha ako Tvorcu všetkého jestvujúceho, správcu všetkých vecí, činov, myšlienok ľudí. (...)

Na základe čoho je možná takáto viera?

Na základe znalosti obsahu náboženských mýtov, Svätých kníh (Biblie, Koránu a ďalších) a dôvery k vyskytujúcim sa v nich svedectvám tých, ktorým sa podarilo presvedčiť sa o faktoch existencie Boha (výjavy národu, zjavenia atď.); na základe priamych dôkazov existencie Boha (zázraky, priame výjavy, zjavenia atď.)» (skúmaná učebnica, zv. 2, pre 10. a 11. triedu, str. 385).

 

Začneme tým, že predstavovať vec takým spôsobom, že Boh je správcom všetkých myšlienok ľudí je hlúposť: Všedržiteľnosť je procesom objemnejším (nadradeným) a dialógovým vo vzťahu k tomu, ako samotní ľudia riadia svoje myšlienky. V danom prípade autori učebnice jednoducho šíria nevzdelanosť, obeťou ktorej sa stali oni sami v minulosti kvôli nedostatku vlastnej zvedavosti. Napríklad Korán hovorí: «Boh nemení to, čo sa deje s ľuďmi, pokým ľudia nezmenia svoje úmysly» (súra 13:12) [*13:11].

Ale to nie je všetko, čo možno povedať o uvedenom fragmente učebnice. Ďalej, napriek tomu, že autor píše o knihách ako zdrojoch religióznej viery, on sám tiež informuje aj o nejakých Bohom priamo poskytovaných dôkazoch Svojej existencie, ktoré sa stali v minulosti podľa svedectva vtedy žijúcich ľudí; alebo ak nemáme veriť takýmto svedectvám, treba aspoň priznať, že v dejinách objektívne prebiehali udalosti, ktoré sa vykladali (chápali) ich účastníkmi a/alebo očitými svedkami ako takýto druh potvrdenia Svojej existencie Bohom.

Jednako autori otázku o priamych potvrdeniach Bohom Svojho bytia zvádzajú k zázrakom — javom, ktoré sa dejú mimoriadne zriedkavo a nepochopiteľným spôsobom napriek zvyčajnému priebehu udalostí a ľudským predstavám o objektívne možnom vývoji javov v prírode a spoločnosti. A ako jeden z druhov «zázrakov» predstavujú tie javy, ktoré by bolo možné nazvať «strategickým zjavením5», následkom čoho sa v spoločnosti objavuje informácia, predtým netypická pre jej kultúru, určujúca ďalší život tej či onej regionálnej civilizácie a ľudstva celkovo na mnoho ďalších storočí. Úmerne takémuto prístupu k priamym dôkazom, autori učebnice píšu:

 

«História ukazuje, že prípady priamych prejavov vyšších síl, nepopísaných predtým v mýtoch a Posvätných knihách, prakticky neexistujú [pravda, a vari si história často vyžaduje «strategické zjavenia», určujúce osudy národov a priebeh dejín na mnohé storočia a preto aj priťahujúce všeobecnú pozornosť? — naša poznámka v citáte]: cirkvi sa mimoriadne opatrne stavajú k prejavom akéhokoľvek zázraku, správne predpokladajúc, že chybnosť, alebo ešte horšie, nesvedomitosť v jeho opise vyvolá u ľudí nevieru a môže podkopať autoritu cirkví a vieroučení» (skúmaná učebnica, zväzok 2, str. 385).

 

Ako tomuto možno oponovať? — Skutočne, priebeh dejín si nežiada, aby sa «strategické zjavenia» (v zmysle tohto termínu, opísanom nami v predchádzajúcom odseku) dávali Bohom každému človeku a nie jednorázovo v priebehu jeho života6. Okrem toho, ak budeme predpokladať, že všedný priebeh procesov v prírode a spoločnosti sa náhle preruší a nastane epocha «permanentných zázrakov», tak postupom času sa to pre budúce pokolenia stane bežným presne tak, ako aj moderná technosféra (ktorá vznikla v druhej polovici 20. storočia, v pamäti dnešných dospelých) je úplne bežným javom pre dnešné deti a tínedžerov: mnohé z nich si ani nedokážu predstaviť, že ich babičky a dedkovia žili vo svete, v ktorom nemohli používať nielenže mobilné, ale aj pevné (káblové) telefónne zariadenia; že televízor v dome nebol vôbec, a nielen farebný atď. T.j. autori učebnice, odvolávajúc sa na cirkvi, (hierarchovia ktorých sa naozaj musia starať o «strihanie» svojho stáda) — vyhli sa tak preskúmaniu otázky ohľadom priamych potvrdení Bohom Svojho bytia každému a všetkým v každodennom živote bez akýchkoľvek nadprirodzených javov.

Hoci sa autori odkazujú na Bibliu a Korán, no súdiac podľa toho, čo píšu, sami nepoznajú obsah ani jedného, ani druhého. A takto píšu učebnicu na základe druhotných klebiet o týchto knihách, kolujúcich v prostredí „vedeckej elity“.

Ak sa obrátime ku Koránu (hoci i v preklade, možno, nie vo všetkom vydarenom), tak otázka o podstate relígie a potvrdení Bohom Svojho bytia všetkým a každému, kto si to zaželá, sa objasňuje jednoznačne pochopiteľným spôsobom. Mohamedovi je povedané: «A keď sa ťa Moji otroci7 pýtajú na Mňa, veď Ja som blízko a odpovedám na prosbu volajúceho, keď na Mňa zavolá. Tak nech Mi odpovedajú a nech Mi uveria, snáď pôjdu priamo!8» (súra 2:182). [*2:186]

V tomto «uveria vo Mňa» je určitá nepresnosť. Nepresnosť preto, lebo ak človek poslúchne radu a obráti sa k Bohu sám na základe svojej vlastnej iniciatívy bez notorickej vypočítavosti9, tak dostane odpoveď, ktorá bude adekvátna zmyslu jeho oslovenia: pravdaže, pokiaľ sa nedomáha zjavenia mu nadprirodzeného «zázraku», neadekvátneho k priebehu každodenných udalostí v duchu Zámeru10.

Jednak ale potom, čo je takéto potvrdenie preukázané, človek môže upustiť od svojho vlastného obrátenia sa k Bohu a vyhodnotiť získanú životne dôležitú odpoveď Boha ako bezvýznamnú, nič neznamenajúcu zhodu náhod alebo ako prejav vlastných, geneticky daných, magických schopností. No opakovaných dôkazov už nebude: múdremu postačí aj jeden.

No ak sa človek nevzdáva zmyslu svojho obrátenia k Bohu po získaní odpovede, ktorá sa prejavuje v zmene chodu udalostí (a toto môže poznať len on sám), tak otázka viery v Boha je pre neho vyriešená raz a navždy. Avšak odrazu začína byť preňho aktuálna otázka viery (dôvery) Bohu ako osobnosti počas celého jeho minulého i budúceho života a otázka zmysluplného vzťahu k svojmu životu, aby bol pánom svojho osudu v súlade so Zámerom, a nie len skladom cudzieho osudu pri nespornej absencii seba samého v tomto Svete, podobne ako Piérre Bezuchov, o čom sme už hovorili skôr. Čiže to znamená, že potvrdenia Svojho bytia Bohom, dávané Ním priamo každému, kto o ne požiada, sa dávajú na báze viery, ale žiadajú si rozumný postoj, pretože nesú v sebe etický mravoučný charakter jak v každodennom živote osoby, tak aj v prípade «strategických zjavení».

Učebnica ľudsko-spoločenskej náuky o tomto oboznámiť nielenže môže, ale je aj povinná. Avšak žiak sa môže obrátiť k Bohu ohľadne podobných dôkazov len sám a prinútiť ho k tomu nemôže nikto, pretože to je záležitosť, ktorá patrí do oblasti vzájomného osobného vzťahu medzi žiakom a Bohom, a Boh nie je tyran ani vydierač, na rozdiel od toho, čomu učia kresťanské cirkvi na príklade epizódy s budúcim apoštolom Pavlom na ceste do Damasku.

Je ale celkom prirodzené, že pseudohumanistická učebnica spoločenskej náuky sa preskúmaniu a posúdeniu tejto problematiky vyhýba, a navádza žiakov k súhlaseniu s názorom, že obyčajný človek si nemôže sformovať životu adekvátny názor o existencii Boha a mať s Ním normálny vzájomný vzťah, pokračujúc v osvetľovaní bohosloveckých otázok:

 

«Bohoslovci všetkých náboženstiev sa v priebehu mnohých storočí usilovali dokázať existenciu Boha. Jednako, nemecký filozof I.Kant presvedčivo preukázal vo svojich úvahách, že cestou logiky nemožno dokázať ani existenciu Boha, ani jeho neexistenciu, zostáva tak len veriť» (skúmaná učebnica, zväzok 2, str. 385)11.

 

Výrok: «Zostáva tak len veriť» v to, že Boh existuje, je buď vedomé klamstvo, alebo omylom bezduchého ateistu, pretože každý človek je schopný a má aj právo si vyžiadať u Boha potvrdenie Jeho existencie — nie cez rituály, ani cirkevné vierouky, ale jednoducho — cez život, obrátiac sa k Bohu vo svojej mysli. Ale po tomto si už musí ujasniť a rozhodnúť sa, či bude:

  • ďalej žiť životom zmysluplnej viery Bohu, zvoliac si a tvoriac svoj diel v Zámere;

  • alebo svoju vieru a dôveru Bohu odoprie, urazí sa na Neho a začne viesť životný štýl démona v miere svojich možností.

Teraz sa môžeme vrátiť a pokračovať v posúdení otázky o variantoch organizácie psychickej činnosti človeka.

* *
*

Takže, okrem dvoch doteraz odhalených variantov organizácie psychickej činnosti osoby, v jednej z ktorých je človek neodlíšiteľný od zvieraťa, a v druhej je neodlíšiteľný od robota, riadeného autonómne alebo zvonka, rozbor bohosloveckých otázok umožňuje odhaliť ešte dva ďalšie varianty organizácie psychickej činnosti ľudí:

  • V jednej z nich je človeku podobný subjekt NEODLÍŠITEĽNÝ OD DÉMONA z toho dôvodu, že na základe ním osvojených schopností jedná podľa princípu «robím si čo sa mi zachce», izoluje sa od Boha alebo upadá do ateizmu, čím sa stavia do opozície Svetu i všetkým ostatným ľuďom.

  • V druhom variante je to ČLOVEK. Človek, žijúci v zmysluplnom dialógu s Bohom, životom na osnove viery Bohu, a preto nachádzajúci v sebe Lásku od Boha a objavujúci priestor na prejavy svojej vôle v duchu Božieho Zámeru. Pri tomto sa dosahuje emocionálna sebestačnosť človeka v Živote, nezávislá od okolností; a tiež sa dosahuje aj najvyššia úroveň akcieschopnosti človeka vo všetkých situáciách, do ktorých ho zavedie Život12.

Takže možno vyhlásiť, že genetika človeka dopúšťa štyri typy režimu jeho psychiky, určujúce charakter organizácie psychickej činnosti osoby:

  1. Zvierací — keď je správanie človeka bezpodmienečne (t.j. bez ohľadu na okolnosti) podriadené vrodeným inštinktom a nepodmieneným reflexom rôznej úrovne organizácie v štruktúre jeho organizmu

  2. Biorobot, „Zombi“ — keď je správanie človeka bezpodmienečne podriadené programom správania, prevzatým z kultúry spoločnosti alebo cielene vštepeným do jeho psychiky zvonku ich projektantmi.

  3. Démonický — keď človek prejavuje svoju vôľu (a tvorivosť) podľa princípu «robím si, čo sa mi zachce», izoluje sa od Boha lebo Mu neverí, alebo pretože v Neho neverí, alebo pretože neuznáva dobrotu Božieho Zámeru a Všedržiteľnosti13.

  4. Človečí — keď človek dobrovoľne a na základe viery Bohu sa usiluje žiť v harmónii s Bohom, a jedná zmysluplne v duchu Božieho Zámeru.

No existuje ešte jedna možnosť, realizovaná samotnými ľuďmi, ktorí sa Ľuďmi (čiže nositeľmi Ľudského typu režimu psychiky) nestali, a reprodukovaný kultúrou spoločnosti v nadväznosti mnohých pokolení:

  1. Režim psychiky spustený do neprirodzenosti — keď subjekt, patriaci do biologického druhu «Človek rozumný» sa otupuje rôznymi druhmi psychotropných látok: alkoholom, tabakom a ešte ťažšími narkotikami dnešných dní. Toto vedie k neprirodzenej deformácii charakteru fyziológie organizmu jak v aspekte látkovej výmeny, tak aj v aspekte fyziológie biopoľa, čo má za následok hojné a rôznorodé narušenia psychickej činnosti vo všetkých jej aspektoch (počnúc od funkcie zmyslových orgánov, končiac intelektom a prejavmi vôle)14, charakteristických pre typy režimu psychiky zvieraťa, zombi, démona (nositelia psychiky typu Človek sa neotupujú). Takto sa človeku podobný subjekt stáva nositeľom organizácie psychiky, ktorá sa v biosfére prirodzene nevyskytuje, a kvalitou svojho správania, nezodpovedajúceho vyvíjajúcim sa okolnostiam, sa zdá byť najhorším spomedzi zvierat15. A za toto narušenie (ním samým) preňho predurčeného statusu v biosfére Zeme dostáva neodvratne odplatu od Života.

Pritom, ak vzniká u subjektu závislosť na narkotikách, vzniká u neho pevná deformácia biopoľa. A tak, podľa parametrov svojho ducha, prestáva patriť k biologickému druhu «Človek rozumný». Okrem toho mnohé z narkotík sú genetickými jedmi, t.j. narúšajú funkciu chromozomálneho aparátu a ničia štruktúry chromozómov tých, ktorí ich prijímajú do svojho organizmu. Defektné štruktúry chromozómov sa prenášajú na potomstvo, čo tak či onak podrýva ich zdravie, potenciál osobnostného rozvoja a tvorivosti. Vyskytuje sa to o to viac, o čo počatie prebehne skôr, než systém obnovy štruktúr chromozómov, fungujúci v organizme, stihne opraviť poškodenia. No ak genetické jedy prichádzajú do organizmu príliš často a v takých množstvách, že systém obnovy chromozomálnych štruktúr organizmu nezvláda opraviť všetky poškodenia, potom je potomstvo odsúdené k degenerácii.

A práve tieto okolnosti aj umožňujú nazvať tento typ režimu psychiky (vytvorený samotnými ľuďmi a reprodukovaný kultúrou spoločnosti) — spusteným do neprirodzenosti.

Každý typ režimu psychiky, svojim prejavom v správaní ľudí (jeho nositeľov), vytvára určité (kvalitatívne odlišné) subkultúry, ktorých súhrn takto vytvára kultúry národov a ľudstva v celom, počas ich historického vývoja. A to privádza k otázke:

  • Ktorá z kultúr, hodnotená podľa kvality v nej reprodukovaných typov režimu psychiky (z pokolenia na pokolenie), predstavuje sama o sebe ten ideál, ktorý musí byť stelesnený v živote ľudstva?

  • Ako odstrániť kvalitatívne zdeformované kultúry, prekážajúce stelesneniu v živote zvoleného ideálu?

* * *

Treba ešte špeciálne poznamenať, že vyššie vykreslené predstavy o podstate človeka pri ich zobrazení v politickej praxi štátu nie sú výrazom «klerikalizmu», «náboženského spiatočníctva», nenarušujú svetský charakter štátu a slobodu svedomia, pretože práve v nich sa princíp slobody svedomia aj prejavuje, nakoľko:

  • po prvé, v hore opísaných predstavách o podstate človeka sa vzájomný vzťah medzi osobou a Bohom javí ako skryté poznanie ich dvoch, do podstaty ktorého tretie osoby svojvoľne vtrhnúť nemôžu,

  • po druhé, tento vzťah nie je spätý a ani nemôže byť spojený s niektorým tradičným či netradičným vieroučením a príslušným rituálom (budhizmus, judaizmus, katolicizmus, pravoslávie, islam a pod.).

  • a predovšetkým:

Hlavná zodpovednosť za to, s akým typom režimu psychiky žije subjekt v tú-ktorú dobu, je kladená na neho samotného. Na neho sa kladie hlavná zodpovednosť za plody jeho skutkov aj za to, ako Život sám reaguje na jeho činnosť (vrátane jeho nečinnosti v určitých situáciách)

*           *
*

Práve túto problematiku musí objasňovať učebnica ľudsko-spoločenskej náuky.

Ak by sa L.N.Bogoljubov (hoc aspoň po tom, ako sa stal akademikom16) zamyslel nad zmyslom svojho priezviska a pustil sa do preskúmania otázky toho, čo presne je v človeku všeobecne biologické, a čo je charakteristické iba pre neho, ak by opísal problematiku geneticky naprogramovanej variability organizácie psychickej činnosti ľudí v §1 svojej učebnice, — tak by sa v autorskom kolektíve zrodila kvalitatívne iná učebnica.

A žiak by sa už po prečítaní §1 mohol zamyslieť nad tým: kto je to človek? stal sa on sám už Človekom? A nad mnohými ďalšími vecami, spojenými s odpoveďami na tieto otázky a prebiehajúcimi v živote spoločnosti.

A ak si prezrieme text aktuálnej kapitoly, môžeme sa presvedčiť o tom, že faktov (podávaných akademikom) je dostatočne veľa k tomu, aby bolo možné dospieť k vyššie opísanému názoru o tom, kto je to Človek, a kto sa ním ešte nestal. Naša zmienka o Diogenovi nie je k tomu nevyhnutne potrebná, niesla len charakter vonkajšieho vplyvu, aby vyviedla čitateľa z „logiky“ rozprávania doktora pedagogických vied, profesora, akademika RAV.

 

...pokračování

 

2 Alebo Sucholjot? — v danom prípade absencia písmenka «ё» (číta sa „jo“ – dopl. prekl.) v texte učebnice znemožňuje správne prečítať priezvisko jedného z autorov, čo je prejavom neúcty voči nemu zo strany vedúceho autorského kolektívu, redaktorov a vydavateľov.

3 I keď posadnutosť tým-ktorým egregorom, ktorý sa sformoval na osnove vierouky tej-ktorej sorty idealistického ateizmu (o tom bude nasledujúca poznámka pod čiarou), sa môže predkladať ľuďom aj chápať samotným posadnutým ako vyjadrenie jeho pravej nábožnosti.

4 V kultúre ľudstva možno objaviť dva druhy ateizmu:

  • Materialistický ateizmus priamo hovorí: «Boha niet». Z jeho uhlu pohľadu (v lepšom prípade) je človek tým, čo bolo vyššie definované ako «dobrý démon».

  • Idealistický ateizmus priamo hovorí: «Boh je», ale jeho vierouka je svojim obsahom natoľko lživá, že dokonca tie subjekty, ktoré sú vyššie definované ako «zlí démoni» sú schopní uveriť tomu, že práve oni sú tými «dobrými, nábožnými, zbožnými ľuďmi».

5 V zmysle odhalenia nových informácií [slovo „otkrovénie“ má okrem významu – zjavenie, aj hlavný význam odhalenie, objav]. Napríklad v Koráne nazývajú verše arabským slovom “ajáty”, čo má význam aj „verše“, aj „božie zjavenia/odhalenia“. – pozn. prekl.

6 Tým skôr, ak v skutočnosti sa prioritne jedná o riadenie života na Zemi, o poslanie človeka, ľudstva a budovanie Zámeru na Zemi, nie o to, čo sa bude diať po smrti. Ten, kto má nesprávne predstavy o budúcom živote po živote, nesprávne tomu podriaďuje aj prítomný život, a v podstate sabotuje poslanie dané mu Bohom v tomto živote. – pozn. prekl.

7 Predovšetkým treba mať na pamäti, že slová «otrok Boží» sa v Koráne nachádzajú mimo systém vnútrospoločenského otrokárstva a majú odlišný význam, než význam v zmysle slov: «poddaný», «biorobot», «bezprávny», «utláčaný tyraniou a despotizmom», «nevoľník», «kúpený» a pod. То jest, emocionálne a neozmyslené neprijatie slova «otrok» skutočnými i zdanlivými milovníkmi slobody vo vzťahu k sebe je treba v danom prípade potlačiť, aby bola pochopená tá kvalita vzťahov každého človeka s Bohom, ktorá stojí za slovami «otrok Boží». Je to potrebné spraviť preto, lebo v Koráne je napísané:

«Niet prinútenia v relígii. Už sa jasne odlíšila priama cesta od poblúdenia.» — súra 2:257(256).

[Vysvetlivka z 10.kap. práce VP ZSSR: „Príď na pomoc mojej neviere...“. – pozn. prekl.]

8 „Ísť priamo“ – v kontextovom zmysle možno ruskú frázu „prjamoj puť“, „iďti prjamo“ chápať aj ako: „jednať spravodlivo“. – pozn. prekl.

9 Т.j. netreba byť ako Starena z rozprávky o Zlatej Rybke.

10 Etika zaväzuje človeka akceptovať právo Boha realizovať svoj Zámer v podobe predurčenej samotným Bohom a teda nepožadovať od neho čosi „nadprirodzené“: keď z toho bude osoh, Boh uskutoční „zázrak“ z vlastnej iniciatívy.

11 Tento citát sa priamo prelína so známou epizódou z románu M.A.Bulgakova „Majster a Margaréta“, za ktorým nasledovala tragická smrť M.Berlioza pod kolesami električky, čím M.A.Bulgakov čitateľovi poukázal na neadekvátnosť bohosloveckých presvedčení I.Kanta aj na mravno-etický charakter potvrdení Bohom svojho bytia priamo a každému. Podrobnejšie je táto téma opísaná v materiáloch KSB v knihe “«Majster a Margaréta»: hymnus démonizmu? alebo Evanjelium bezvýhradnej viery”.

12 Prečo je to práve tak? — možno si prečítať na stránke www.vodaspb.ru v knihe „Princípy kádrovej politiky: štátu, «antištátu», spoločenskej iniciatívy“ alebo v prílohe k osnovným materiálom učebného kurzu „Dostatočne všeobecná teória riadenia“.

13 O takýchto, na Boha sa urážajúcich, démonoch a smerovaní ich vplyvu na iné rozumné subjekty písal A.S.Puškin v roku 1823 takto:

V tých dňoch, keď pre mňa boli nové /Všetkého bytia dojmy — /Pohľady diev, šumy dúbravové, /I slávikov spev nočný, — //Keď pocity vznešené, /Sloboda, sláva, ľúbosť /I umelecké nadšenie /Búrili vo mne krv dosť —//Čas nádejí a vášní /Jesennej clivoty vkus, /Tu začal ma navštevovať tajne/Akýsi zlostný génius. //Stretnutia naše boli clivé: /Jeho úsmev, divný očí sled, /Jeho reči zádrapčivé /Do duše vlievali chladný jed. //Bezodnými klebetami /On Prozreteľnosť pokúšal; /Krásu nazýval vidinami; /Tvorivým nadšením pohŕdal; //Neveril on láske ani slobode; /A na život posmešne len zrel — /Ničoho v celej tej prírode /Blahorečiť, pochváliť nechcel.

(Báseň “Démon”).

14 Pritom tí čo požívajú alkohol, fajčia akoby „s mierou“, akoby len keď chcú (a keď nechcú, tak nefajčia ani nepijú) by sa nemali poddávať sebaklamu. Reálne je intenzita systematického účinku rôznych narkotík na ich psychiku taká, že hovoriť o triezvosti ich ducha sa nedá (následky novoročného prípitku šampanského, pri preskúmaní intelektuálnej činnosti človeka v medziach jeho možností, sa kompenzujú behom 2 až 3 rokov, a to isté sa týka aj účinku jednorazového požitia pol litra piva).

Tým samým, jedinec, ktorý rozširuje svoju potravu o rôzne narkotiká a psychotropné látky v ľubovoľnom množstve, — už zišiel z tej cesty, na ktorej sa môže stať človekom a realizovať Boží Zámer. Špeciálne sa to týka tých, ktorí už boli o tom upovedomený, no aj naďalej trvajú na tom, že majú právo žiť, ako sa im zachce. Podrobnejšie je to rozpísané v knihe „Princípy kádrovej politiky“, ktorej veľká časť je zaradená ako Príloha do osnovného kurzu „Dostatočne všeobecná teória riadenia“ fakulty Aplikovanej matematiky — procesov riadenia Petrohradskej štátnej univerzity a fakulty Bezpečnosti (IVTVB – Inštitút vojensko-technického vzdelávania a bezpečnosti) Petrohradskej štátnej polytechnickej univerzity.

15 Charles Darwin kedysi povedal: «Opica, ak sa raz opije z Brandy, nikdy viac sa ho už nedotkne. A v tomto je opica podstatne múdrejšia než väčšina ľudí» (uvedené v jednej z vyššie spomenutých publikácií “Orangutany sú kultúrnym plemenom” v novinách “Zvesti” z 8. januára 2003).

16 Kým k tomu smeroval, myšlienková činnosť mohla prebiehať pod heslom: «Vedcom byť nemusíš, ale byť kandidátom (a potom doktorom, potom profesorom, potom členom korešpondentom, potom akademikom) je povinnosť!» Každopádne takýmto dojmom pôsobí učebnica, vytvorená autorským kolektívom, ktorý viedol.

 

Diskusní téma: Potrebujeme inú školu (18). Kto z ľudí je skutočným Človekom v Živote?

abc@seznam.cz

Ibi | 31.07.2016

a má pravdu preceda...teda chcem povedat že petržlen...

KSB a DVTR sú absolutné nezmysly a idiotiny.

Myslel jsem

Sio | 24.07.2016

že mravnost se netýká vztahu k HNR ale vztahu k lidem. Že se jedná o způsob chování, které ctí určité hodnoty.

Re: Myslel jsem

Hox | 25.07.2016

Nejen k lidem...

Re: Re: Myslel jsem

Sio | 25.07.2016

Pravda, také třeba ke zvířatům a životnímu prostředí vůbec. Tím nemyslím jen přírodu. Chystám překlad jednoho pěkného článku o pocitech Rusa v amerických velkoměstech - jak to řekl - špína a rozpad. Brzy se snad objeví na OM. Teď je tam poslední díl o Berijovi, asi nejlepší část, velmi zajímavé a málo známé informace o tom, co obnášel atomový program v SSSR.

Zopár poznámok k úryvku

petržlen | 22.07.2016

– Spojenie človeka s Bohom je ako priame, tak sprostredkované. Nejeden človek potrebuje barličku sprostredkovania kvôli vlastnej nemohúcnosti v tomto smere. Vhodná protéza umožňuje plnohodnotný život. Alebo máme „kriplov“ rovno zabíjať?
– Obrady a spirituály nie sú nevyhnutné, ale môžu v mnohom a mnohým pomôcť.
– Rituál je spirituál zbavený duchovného obsahu.
– Každá „relígia“ sa vymedzuje voči ostatným a KSB na tom nie je inak (napriek tvrdeniu, že je metodológiou), keď sa snaží „dokázať“, že tie ostatné nie sú „pravé“. Každá pozemská „relígia“ je čiastočne pravá a čiastočne nepravá, čiastočne pravdivá a čiastočne falošná. Rôzne sú iba podiely pravdy. Ľudia žijúci na tejto planéte neznesú čistú náuku, lebo tá zviditeľňuje ich nedokonalosti.
– „Viera v samotnú existenciu Boha“ v skutočnosti nie je vierou, ale prázdnou bublinou. Viera začína tam, kde sa človek začne riadiť podľa toho, čomu verí. O viere sa inak nedá hovoriť.
– Ľudia svoje myšlienky neriadia, iba si vyberajú z ponuky, ktorá je k dispozícii.
– „Potvrdenie“ nedostáva automaticky každý človek, prípadne ho nedostáva v uveriteľnej podobe. Ľuďom, ktorí nie sú schopní zotrvať vo viere, by „potvrdenie“, ktorému uverili, veľmi ublížilo.

Re: Zopár poznámok k úryvku

Hox | 22.07.2016

Tento příspěvek je zrcadlem tvojí reálné mravnosti.

Re: Re: Zopár poznámok k úryvku

petržlen | 22.07.2016

Čo už? Pri našom vzdelávacom systéme je ťažké stať sa Človekom…
Tak čo som, zviera, zombík, alebo – Bože nedopusť! – rovno
„…
démon kýs' škaredý, chvost vlečúc po zemi,
…“?

Re: Re: Re: Zopár poznámok k úryvku

Hox | 23.07.2016

To ví jen Všedržitel, snahy podsouvat že stoupenci KSB chtějí rozhodovat kdo je člověk a kdo není jsou úsměvné, kromě toho že jsou projevem defektní mravnosti jejich autorů.

Re: Re: Re: Re: Zopár poznámok k úryvku

petržlen | 23.07.2016

Mandát na posudzovanie mravnosti ľudí, ktorých nepoznáte, vám (prívržencom KSB) ale očividne nechýba.
Chápem, že ak mám akékoľvek pochybnosti o KSB, z pohľadu morálky v nej vymedzenej MUSÍM byť nemravný (inak by som nemal dôvod pochybovať).
Otázka je, či „morálka KSB“ má „Boží certifikát“…

Re: Re: Re: Re: Re: Zopár poznámok k úryvku

Hox | 23.07.2016

Každý názor, výrok, slovo kohokoliv je zrcadlem jeho morálky, mravnosti (nějaké) a míry chápání, to platí vždy. V tomto případě jsem reagoval například na tvoje:

> Nejeden človek potrebuje barličku sprostredkovania kvôli vlastnej nemohúcnosti v tomto smere. Vhodná protéza umožňuje plnohodnotný život. Alebo máme „kriplov“ rovno zabíjať?

O zabíjení, ještě v množném čísle "my", mluvíš ty. Z jakého důvodu podsouváš, že jsou jen dvě možnosti, buď-anebo, nebo že se tu někde implikuje nutnost podobné volby? Kdes na to přišel? Kde v textu má podobná zvrácenost oporu? Pokud je to odrazem tvých skutečných duševních pochodů, pak je to zvrácenost, pokud ne, pak jen záměrně očerňuješ KSB.

Říkám jen tolik, že tvoje příspěvky ukazují, že KSB je pro tebe (momentálně) ve skutečnosti mravně nepřijatelná a její očerňování plyne z tohoto kořene, jako například:

.. Každá „relígia“ sa vymedzuje voči ostatným a KSB na tom nie je inak (napriek tvrdeniu, že je metodológiou),..

ukazující, že jsi buďto nepochopil o čem je řeč (nerozpoznal, s čím ses v KSB setkal, což je otázka Rozlišení, které je opět mravně podmíněné), nebo pochopil ale odmítl.

Vyjádřil jsem se i z důvodu tvojí zarputilosti v určitých věcech, na kterou jsi byl už dříve víckrát upozorněn z různých stran.

> či „morálka KSB“ má „Boží certifikát“…
To tvrdíš opět jen ty.

V předchozím příspěvku jsem udělal chybu, myslel jedno, napsal druhé. Mělo tam stát: "...kromě toho že jsou projevem mravnosti jejich autorů."

Re: Re: Re: Re: Re: Re: Zopár poznámok k úryvku

petržlen | 27.07.2016

V úryvku sa tvrdí, že religióznosť „ je plne možná bez kultu“. Prvou myšlienkou som sa snažil ukázať (vysvetliť), že (vhodný) kult môže byť v niektorých prípadoch užitočný. V inej diskusii som vysvetľoval, že pre mňa je aj KSB v danom zmysle kultom. Je výhodná v mnohých smeroch, ale nie je vhodná pre každého. Pre mnohých ľudí sú vhodnejšie iné kulty. Vziať im takýto kult znamená, že ich oberáme o reálnu možnosť stať sa Ľuďmi, čo je zabitie v duchovnom zmysle.

S Koncepciou nemám morálny problém. Nepotrebujem ju očierňovať, iba na základe doteraz získaného poznania objektívnych zákonitostí vidím niektoré nezrovnalosti. Som zločinec, ak sa o nich snažím diskutovať? Väčšinou sa pokúšam diskutovať konštruktívne aj v prípadoch, kedy narážam na prázdne moralizovanie.

Či má morálka KSB Boží certifikát nebolo tvrdenie.

Kdesi som čítal, že tento web vznikol (okrem iného?) kvôli hľadaniu východiska zo slepej uličky tejto civilizácie. Zdá sa, že hľadanie sa medzičasom zmenilo na obranu KSB ako nedotknuteľného „svätého písma“, ktorým nie je.

Přidat nový příspěvek