20.7.2016
7.4. Kto z ľudí je skutočným Človekom v Živote?
Potrebujeme inú školu, kap.7.4.doc
Skúmanie tejto otázky začneme opäť textom v učebnici. V §1 kapitoly I. akademik píše:
«Sociálne a biologické je v človeku zliate do jedného celku. (… — tu preskočíme to, čo sme už komentovali v kapitole 7.3). Každý človek ako aj každé zviera má inštinkt sebazáchovy1. To znamená, že v človeku sú biologické aj sociálne základy medzi sebou organicky prepojené, a iba v takejto jednote existuje človek. Táto nerozlučná jednota dovoľuje povedať, že: človek je biosociálnou bytosťou» (skúmaná učebnica, str. 9).
Dajte si do súvisu všetko tu povedané s prv citovaným článkom v novinách „Zvesti“ „Orangutany sú kultúrnym plemenom“ a ukáže sa, že aj orangutany, ktorých Carel van Schaik z americkej Duke univerzity študoval 10 rokov, sú tiež bytosťami «biosociálnymi», nakoľko v ich populácii tiež existujú zručnosti, ktoré vznikli vo výsledku ich myšlienkovej tvorby a boli odovzdávané z pokolenia na pokolenie na osnove «sociálnej organizácie».
Životu adekvátnu odpoveď na otázku: V čom je rozdiel medzi «biosociálnosťou» orangutanov a «biosociálnosťou» človeka okrem toho, že orangutany nedisponujú artikulovanou rečou? — možno nájsť, ak sa pustíme do preskúmania toho, čo je v človeku biologické, a ako je to prepojené s tým, čo je v človeku sociálne podmienené.
Jednako, namiesto vecného preskúmania organických prepojení biologicky a sociálne podmienených komponentov človeka, akademik sa obrátil k téme «Myslenie a reč», ktorej obsahová neadekvátnosť už bola spomenutá skôr v jednej z poznámok pod čiarou. Preto aj tentokrát budeme musieť sami preskúmať otázku vzájomných súvislostí medzi biologickým a sociálnym v človeku, aby sme pochopili, čím sa odlišuje «biosociálnosť» ľudí, od «biosociálnosti» niektorých druhov opíc okrem toho, že opice nedisponujú schopnosťou artikulovanej reči.
Biologický druh «Človek rozumný» je skutočne výplodom biosféry Zeme. A naozaj je jedinečným javom, ktorý v nej nemá obdoby. Pritom každému jedincovi druhu «Človek rozumný» je vlastné všetko, čo je geneticky vlastné aj drvivej väčšine dostatočne vysoko rozvitých druhov zvierat v biosfére Zeme, a konkrétne:
-
Vrodené nepodmienené reflexy rôznych hierarchických úrovní v usporiadaní jeho organizmu (úrovne buniek, úrovne orgánov, systému orgánov a organizmu v celku).
-
Vrodené inštinkty, programy správania, ktoré sa vzťahujú k úrovni organizácie «organizmus vcelku» a zabezpečujú súčinnosť s okolitým prostredím v «automatickom» režime nezávisle od osobných životných skúseností daného jedinca, ktorý si ich vytvára v priebehu celého svojho života. A hoci všetky jedince daného druhu disponujú inštinktmi, no celý komplex inštinktívne podmienených programov správania neobsluhuje len život príslušného jedinca, ale život celého druhu (jeho populácie). Práve preto je v celom komplexe tým najhlavnejším inštinkt zachovania (predlženia) rodu a pritom jeho algoritmika je špecifická, odlišujúca navzájom psychiku jedincov podľa ich príslušnosti k jednému z pohlaví2.
-
Jednoznačne nenaprogramovaný potenciál schopností správania každého jedinca v jeho interakcii s prostredím, zahrňujúci do seba jak podmienené reflexy a zvyky, tak aj vypracovávanie rôznych programov správania na základe myslenia v súlade s nejakým účelom.
U najviac vyvinutých druhov zvierat vedie posledná zložka dokonca k výskytu určitého «sociálneho usporiadania» a «kultúry» v podobe súboru behaviorálnych zručností, odovzdávaných z pokolenia na pokolenie na osnove «sociálneho usporiadania».
Všetko to sa stalo aj dôvodom k tomu, že «divosi» nazvali jeden z druhov opíc, ktorých populácia žila v susedstve s nimi, «lesnými ľuďmi» — «orangutanmi». Avšak predstaviteľom vedy dnešnej civilizácie, ich rozvitosť technosféry a odtrhnutosť od života biocenóz, nepoznanie množstva osobitostí v spôsobe života opíc im zahmlili podstatu otázky.
No spoločne so všetkým týmto biologickým je každému predstaviteľovi druhu «Človek rozumný» geneticky vlastné aj to, čo tento druh (a všetkých jeho predstaviteľov) odlišuje od ostatných biologických druhov v zostave biosféry Zeme. V každom prípade to nie je to, o čom písal akademik v §1 učebnice, t.j. nie je to zvislá poloha tela pri chôdzi, oslobodzujúca predné končatiny, čo im umožnilo stať sa rukami; nie je to najvyvinutejší mozog a schopnosť vyjadrenia myšlienok skrz artikulovanú reč a pod.
To, čo odlišuje človeka od zvierat je pre drvivú väčšinu ľudí neviditeľné, a nie je bezprostredne vnímané ich hmotnými zmyslovými orgánmi, hoci každý človek (ktorý už nie je tínedžerom) môže túto osobitosť zmysluplne vnímať jednak priamo sám v sebe, ale môže ju tiež vidieť aj nepriamo v správaní iných ľudí, pretože ona sa prejavuje práve v správaní.
To hlavné, čo charakterizuje organizáciu psychickej činnosti zvierat (nakoľko to možno posúdiť z údajov zoológie, skúseností chovateľov a cvičiteľov) spočíva v tom, že:
V každom spomedzi druhov v biosfére Zeme, s výnimkou človeka, je geneticky naprogramovaný jednoznačný, bezalternatívny charakter organizácie psychickej činnosti [psychiky jedincov druhu] ako procesu získavania a spracovávania informácií, prichádzajúcej zo spoločného pre všetkých «vonkajšieho sveta» do psychiky jedinca daného druhu.
Preto, nech už by opicu alebo cirkusové zviera naučili čokoľvek; nech by na čokoľvek samostatne prišiel medveď v lese alebo Vaša domáca mačka, pes alebo papagáj (i keď on je vták, a nie zviera3), aj tak organizáciou svojej psychickej činnosti zostanú nemennými predstaviteľmi svojho biologického druhu.
Na rozdiel od zvierat a vtákov, v biologickom druhu «Človek rozumný» nie je takáto jednoznačná, bezalternatívna, geneticky naprogramovaná organizácia psychickej činnosti.
A to je práve to, čo odlišuje každého predstaviteľa biologického druhu «Človek rozumný» od predstaviteľov všetkých ostatných druhov, a čo druh «Človek rozumný» celkovo vyčleňuje v celej biosfére Zeme ako unikátny jav.
Pritom nejde o to, že človeku ako aj predstaviteľom ostatných vysokovyvinutých druhov sú vlastné: 1) nepodmienené reflexy, inštinkty a schopnosť vytvárania podmienených reflexov, 2) rozvoj «sociálnej organizácie», na základe ktorej sa odovzdávajú z pokolenia na pokolenie jednotlivé vedomosti a zručnosti, ktoré vznikli v dôsledku myšlienkovej činnosti predstaviteľov minulých aj súčasného pokolenia, 3) že intelektuálnou silou a tvorivými schopnosťami človek prevyšuje predstaviteľov všetkých ostatných biologických druhov v biosfére Zeme.
Ide o to, aký hierarchický význam (prioritu) v psychickej činnosti danej osoby má každý z vymenovaných zdrojov behaviorálnych zručností (algoritmov správania).
Inými slovami, záleží na tom, čo je v správaní človeka v živote (v jeho určitých etapách a momentoch výberu línie ďalšieho správania) čomu podriadené: tvorivý potenciál a kultúra — inštinktom; alebo inštinkty a kultúra — tvorivým schopnostiam; a pri druhej možnosti záleží aj na tom, čo takáto tvorivosť osoby prináša Svetu.
V skutočnosti teda platí:
Ak je správanie človeka (bez ohľadu na jeho tvorivý potenciál, nech by bol akokoľvek silný) bezvýhradne podriadené vrodeným inštinktom a reflexom, v takomto prípade je SUBJEKT organizáciou svojej psychiky NEODLÍŠITEĽNÝ OD ZVIERAŤA. Takýto jedinec je, ako to už zadefinoval Platón, «dvojnohým tvorom bez peria», hoci možno (a to sa stáva v živote spoločnosti pomerne často) aj s ambíciami na niečo významnejšie.
Predsa len, v spoločnosti ľudí (následkom toho, že organizácia psychiky každého z nich môže byť mnohovariantná, a ľudia sa objektívne usilujú odlišovať od zvierat) nevyhnutne vznikajú situácie, v ktorých inštinkty od osoby žiadajú jedno, a kultúra (v ktorej sa aspoň čiastočne prejavuje Zhora predurčená podstata človeka4) niečo druhé. Ak sa subjekt v takýchto situáciách podriaďuje diktátu inštinktov, potom platí to, čo bolo povedané vyššie: organizáciou psychiky sa neodlišuje od zvierat. A ak sa nepodriaďuje inštinktívnym pudom, a dáva prednosť kultúrnym normám, v takom prípade je Človek?
— Nie, nie nevyhnutne: dokonca dnešná úroveň rozvoja robotechniky umožňuje naprogramovať mnohé kultúrne normy správania do technických zariadení, ktoré môžu byť aj humanoidné (tým skôr pri pokračujúcom vývoji bio- a nanotechnológií).
Avšak, v živote neodvratne dochádza k situáciám, keď historicky sformované kultúrne normy a kultúrou podmienené zručnosti neumožňujú odhaliť a vyriešiť všetky problémy, s ktorými sa stretáva človek. Ak subjekt v takýchto situáciách dáva prednosť tradičným normám kultúry, namiesto svojich tvorivých schopností; alebo, ak aj odhalí problém a určí spôsob a prostriedky jeho riešenia na základe vlastného rozumu a tvorivého potenciálu, no napriek tomu sa bezpodmienečne podriaďuje normám tradičnej kultúry, ktorá priamo alebo nepriamo zakazuje mať čosi spoločné s touto problematikou, a predpisuje mať k nej nejaký iný postoj, potom je SUBJEKT SVOJIM SPRÁVANÍM NEODLÍŠITEĽNÝ OD NAPROGRAMOVANÉHO AUTOMATU5, ktorý vo svojom programovo-algoritmickom zabezpečení obsahuje dve komponenty: 1) čosi ako «BIOS»6 (ktorý v človeku zastupuje súbor vrodených nepodmienených reflexov a inštinktov) a 2) súbor prednastavených aplikácií/programov (zodpovedajúcich normám tradičnej kultúry), ktoré automat nedokáže ani zastaviť, ani zmeniť, ani zameniť za iné programy, napr. vypracované ním samým a lepšie zodpovedajúce novým okolnostiam a potrebám. Ak v takýchto situáciách, ktoré si žiadajú upustiť od tradičnej kultúry a prejaviť niečo nové, čo jej dovtedy nebolo vlastným, subjekt toto nové vo svojom správaní prejavuje, je v takomto prípade Človekom?
— Nie, nie nevyhnutne. Ak dáme za pravdu akademikovi L.N.Bogoljubovi, ktorý v učebnici predstavil človeka ako «vysoko organizované telo», potom nad tým možno pouvažovať. No ak si spomenieme na duch — biopole človeka, ktorého niektoré komponenty sa rozprestierajú ak nie okamžite, tak rýchlosťou vyššou ako svetlo na veľmi veľké vzdialenosti v medziach Vesmíru, — potom nie je vylúčená možnosť získania jedincom nových vedomostí a zručností v podobe hotovej k použitiu zvonka. Fyzikálna (prírodná) osnova tohto javu spočíva v tom, že rôzni ľudia, vyžarujúc zhodné a kompatibilné (svojimi fyzikálnymi charakteristikami) biopolia, tvoria sami osebe dokopy biopoľové organizmy, nesúce i kolektívnu psychiku, vrátane kolektívneho intelektu7, v ktorých prebieha výmena informácií. Preto teda to, čo sa pri pohľade z jednej strany javí ako tvorenie niečoho nového jedným jediným «vysoko organizovaným geniálnym telom», akoby úplne izolovaným od vonkajších zdrojov majúcich informácie hotové k použitiu, v skutočnosti to môže byť odpisovanie/kopírovanie (vyložene z vonkajších zdrojov) informácií a algoritmiky (fragmentov vedomostí a zručností, ktoré si vyžaduje situácia) subjektom do svojej psychiky (jej nositeľom je práve duch, biopole). Maximálne — v podobe hotovej na použitie, a minimálne — ako pomocná nápoveda8, ktorá umožní samostatne vypracovať potrebné vedomosti a zručnosti.
Spomienky ohľadom biopoľovej zložky života v podstate znamenajú, že okrem autonómnych robotov fungujúcich v automatickom režime, môžu existovať ešte aj roboty, ktorých samoriadenie (na báze automatizmov) je v určitých situáciách doplnené ešte aj informačno-algoritmickou podporou ich činnosti a riadením zvonka.
Predpokladajme, že subjekt pri analýze svojho minulého správania a zámerov do budúcnosti, si ujasní 1) čo v jeho psychike (vnútornom svete) pramení vyložene z inštinktov, 2) čo presne prebral z kultúry spoločnosti, v ktorej vyrástol a žije, 3) a čo presne prišlo a určitým spôsobom prichádza zvonka v hotovej podobe či ako nápoveda.
A potom, «vyčítajúc si to» zo všetkého čo mu je známe o svojom živote, si môže ujasniť aj to, čo charakterizuje konkrétne jeho. A možnože zistí, že nič vlastné sa v ňom osobne do aktuálneho momentu ani nenachádza, a on sám je iba nositeľom a skladiskom nielen zvieracej, ale aj rastlinnej podstaty a ešte množstva cudzích vecí zdedených z kultúry, od iných ľudí alebo prijatých v hotovej podobe z biopolí. T.j. on sám je len prázdnou formou, zaplnenou cudzím obsahom9, možno, ani vôbec nie zlým z pohľadu jeho samotného a okolia. Avšak, po tomto mu zostane len smutná konštatácia: že vlastne mňa ako človeka v tomto Svete niet. Potom sa vynorí otázka o zmysle vlastného života a o tom, ako a kvôli čomu žiť ďalej.
Ale možno predsa len nájde aj nejaké «suché zvyšky», t.j. svoje vlastné mravne podmienené záujmy10 a vôľu, ktorá jeho činnosť (teda aj myslenie a rôznorodý tvorivý potenciál) podriaďuje uskutočneniu týchto záujmov. Ak sa tak stane, jedná sa o Človeka?
— Tiež nutne nie, hoci sa organizáciou svojej psychiky odlišuje aj od zvierat, ktorých správanie je bezvýhradne podmienené inštinktom, aj od robotov, ktorých správanie určujú do nich nahraté programy a vonkajšie riadenie.
No aby sme lepšie objasnili posledný výrok, budeme musieť prerušiť vlastné rozprávanie na danú tému a znova sa vrátiť k tomu, čo je známe zo školského kurzu, a tiež k textu učebnice „Úvod do spoločenskej náuky“ pod redakciou L.N.Bogoljubova.
* * *
O tom, že v ruských dejinách existoval básnik Michail Jurjevič Lermontov (1814 — 1841), možno v dnešnom Rusku úplne všetci žiaci nevedia. Avšak autori učebnice „Úvod do spoločenskej náuky“ o tomto fakte nemôžu nevedieť, a len sotva nečítali báseň M.J.Lermontova „Démon“. A hoci, z uhlu pohľadu L.N.Bogoljubova «Netelesné bytosti existujú len v strašidelných rozprávkach», asi sotva bude trvať na tom, že démon u Lermontova je charakteristický tým, že nemá telo a že je iba duch11 (t.j. bytosť, ktorej organizmus, štruktúra je zložená z nejakých fyzikálnych polí a možno plazmy, udržiavanej týmito poľami).
V básni M.J.Lermontova „Démon“, osoba podľa ktorej je báseň pomenovaná, je predstavená ako mravno-psychologický typ, ktorý vo svojom správaní vyjadruje hlavne svojvôľu, pracujúcu na dosiahnutie sebauspokojenia podľa princípu «robím si, čo sa mi zachce»… nakoľko mu to len umožňuje vlastná «muskulatúra» a «frajerina» v tvoriacich sa okolnostiach, nie úplne podriadených vôli démona. Tieto vonkajšie (nepodriadené jeho vôli) subjektívne aj objektívne okolnosti predstavujú sami osebe to jediné, čo kladie hranice vovedeniu do života démonického «robím si čo sa mi zachce: ber od života všetko!»12 T.j. démonizmus (napriek svojim ambíciám a zábudlivosti na vlastnú ohraničenosť) je objektívne ohraničený vo svojich možnostiach, v dôsledku čoho permanentne a nevyhnutne trpí krach pri dosahovaní svojich cieľov a prežíva rozčarovanie, dokonca aj v prípade ich dosiahnutia (pretože dosiahnuté ciele sprevádzajú rôzne vedľajšie efekty, s ktorými démonizmus nerátal).
Jednako, to čo opísal M.J.Lermontov, nie je prázdnym výmyslom: takáto organizácia psychickej činnosti sa vyskytuje nie len v živote «netelesných bytostí v strašidelných rozprávkach», ale je vlastná — i keď nie väčšine ľudí, ale mnohým ľuďom jak minulých, tak aj dnes žijúcich pokolení.
Pričom, NOSITELIA DÉMONICKEJ ORGANIZÁCIE PSYCHICKEJ ČINNOSTI sú predurčení mýliť sa aj pri kladení cieľov, pri plánovaní i realizácii svojich zámerov, následkom čoho narážajú na nepríjemnosti oni sami a spôsobujú väčšiu alebo menšiu škodu životu svojho okolia a Svetu. To všetko je dôsledkom ohraničenosti démonizmu — v schopnosti získavať a spracovávať informáciu počas plánovania a realizácie svojich zámerov.
A keďže táto formula charakterizuje démonizmus ako taký, bez jeho rozdelenia:
-
na «dobrý» dobromyseľný démonizmus (chcem, aby vo svete neexistovalo zlo, aby sa všetci mali dobre «poďme žiť družne»13),
-
a «zlý» (to čo si zaželám ja, to je aj «dobrom»14),
— privádza to k ďalšej otázke: môže ohraničenosť (vrátane aj človeka) prebývať v súlade s (nepodriadenou jej vôli) neohraničenosťou Života v jeho plnosti a celistvosti?
Na túto otázku exitujú v kultúre ľudstva rôzne odpovede v širokom diapazóne zmyslov: od «nie je to možné v princípe» až po «je to životne dôležité pre všetkých ľudí a realizovateľné. Ak človek žije v súlade s Bohom, v dialógu s Ním dosahuje to, že jeho vôľa vyjadruje Lásku a vždy koná v duchu Božieho Zámeru».
Т.j. samotná otázka, kto je Človek a odlišuje sa od démona vo vyššie definovanom mravno-psychologickom zmysle tohto termínu, privádza k ďalšej otázke: Existuje Boh — Tvorca a Všedržiteľ? A teda aj ku dvom možným odpovediam na ňu, a z nich vyplývajúcich následkov:
-
Ak Boh existuje, potom ČLOVEK JE TEN, KTO CHÁPE A STELESŇUJE V ŽIVOTE (PONÚKNUTÝ MU CEZ OSUD A NÍM SAMÝM VYVOLENÝ) SVOJ DIEL V REALIZÁCII BOŽIEHO ZÁMERU OHĽADOM ŽIVOTA SVETA A VŠETKÝCH SUBJEKTOV, KTORÉ V ŇOM ŽIJÚ.
-
Alebo ak Boh neexistuje, tak človek je ten tvor, ktorý bol vyššie opísaný ako «dobrý démon», ktorý si želá, aby vo svete neexistovalo «zlo», aby všetkým bolo «dobre», aby všetci žili družne; a kvôli tomu, aby sa to všetko zrealizovalo, takýto dobrý démon-človek (jak individuálne, tak v zostave korporácie) bojuje proti zlým démonom, pre ktorých je «dobro» tým, čo sa oni sami snažia získať v hotovej podobe alebo dosiahnuť vo výsledku svojej snahy:
-
individuálne;
-
alebo kolektívne, na základe akceptovania každým z nich určitej hierarchie osôb a korporatívnej disciplíny, zaužívanej v tejto hierarchii.
Tým posledným sa myslí, že démonizmus môže mať charakter separátne individualistický, a môže mať tiež charakter korporatívny, bez ohľadu od jeho «dobroty» či neskrývanej zlomyseľnosti.
V prípade akceptovania démonom hierarchie démonických osobností a korporatívnej disciplíny, sa korporácia vyčleňuje od okolitého Sveta a stavia sa do protikladu Životu. No keďže definícia «dobra» a «zla» je potrebná, aby bolo možné seba aj iných rozdeľovať medzi «dobrých ľudí» a «zlých démonov», predkladá sa výrok, zdanlivo dostatočný na sebaurčenie «dobrých»: «nerob druhým to, čo nechceš, aby robili tebe».
Zdalo by sa, že takáto téza, ktorej zmysel sa odráža v rôznych formuláciách naprieč dejinami, je dostatočná na to, aby bolo vždy možné rozoznať, kto je «dobrý človek» a kto «zlý démon». Predsa len, reálny život je taký, že táto téza sa ukazuje byť nedostatočnou, následkom čoho sa v dejinách objavili rôzne doktríny o «dobrom Zle» a o «zlom Dobre», o «hriešnych Svätcoch», a o «svätých Hriešnikoch» (manicheizmus, neomanicheizmus, bedrjajevčina [filozofia N.Bedrjajeva, žil v r.1874 — 1948], momentálne klimovština15, atď.)
Táto téza je nedostatočná preto, lebo každý jeden skutok je sprevádzaný nepredvídateľnými vedľajšími efektmi, ktoré sa svojou závažnosťou môžu prejaviť (a v realite sa často aj prejavujú) ako oveľa podstatnejšie, než je samotný skutok, vnášajúci do života dobromyseľnosť «dobrých ľudí» alebo zlé úmysly «démonov». Vedľajšie efekty sú nevyhnutným následkom celistvosti Života a rôznorodých vzájomných prepojení v ňom, občas veľmi vzdialených, a zdalo by sa, navzájom nesúvisiacich udalostí. Následkom tohto a nepredvídateľnosti hraníc vedľajších efektov:
-
«dobrý ľudia» plodia také frázy, ako známe Žvanecko-Černomyrdinské: «Mali (sme) tie najlepšie úmysly, no dopadlo to ako vždy»16;
-
a «zlí démoni» sa vyjadrujú v tom zmysle, že «sme časťou tej sily, ktorá večne túži robiť zlo, ale koná dobro»17, nechávajúc pritom nevyslovené: kvôli okolnostiam, ktoré nemáme pod kontrolou.
Po získaní určitej moci v spoločnosti, si dobrý i zlý démonizmus vyžaduje bezvýhradnú službu voči sebe, vytvárajúc rôzne kruté a vycibrené formy nátlaku na svoje okolie. Jednou z najvycibrenejších variant prejavu démonizmu je prinútenie okolia k morálnosti, ktorý v podobe vzoru správania démona uviedol F.M.Dostojevskij v „Obci Stepančikovo a jej obyvateľoch“ (Foma/Tomáš).
T.j. ak by aj existovala snaha vyhnúť sa odpovediam na otázky existencie Boha a vzájomných vzťahoch človeka a démonov s Ním, odvolajúc sa na «Kantov kategorický imperatív18» («nerob druhým to, či nechceš aby robili tebe» alebo v inej formulácii «správaj sa k druhým tak, ako by si chcel, aby sa oni správali k tebe»), tak uvedenie do vzájomného súvisu praxe používania tohto imperatívu s reálnym životom nás aj tak privedie k bohosloveckej problematike: t.j. k nevyhnutnosti ujasnenia si svojich vzájomných vzťahov s Bohom.
1 Celkovo u každého druhu je tým najhlavnejším inštinktom — inštinkt pokračovania rodu, a nie inštinkt sebazáchovy jedinca. Preto je aj známy americký film „Základný inštinkt“ pomenovaný správne. Inštinkt pokračovania rodu je naozaj základným, a disponuje ním aj človek. No farizejstvo autorov učebnice „Úvod do spoločenskej náuky“ im nedovolilo zmieniť sa o tomto inštinkte. Ak sa bavíme o inštinkte sebazáchovy, tak v ľudskej spoločnosti sa jedinec, ktorý mu je úplne podriadený, nazýva zbabelcom. A je azda zbabelec, a tým skôr nenapraviteľne chronický, Človekom?
2 Viac sa o tom možno dozvedieť v materiáloch Koncepcie spoločenskej bezpečnosti v prácach VP ZSSR: „Od antropoidnosti k Ľudskosti“ a „Dialektika a ateizmus: dve nezlučiteľné podstaty“.
3 Vo všednom živote to síce tak je, ale vo vedeckej klasifikácii sú vtáky triedou stavovcových živočíchov („Sovietsky encyklopedický slovník“, Moskva, «Sovietska encyklopédia», r.1986, str. 1080), spresnenie r.2008.
[Zviera je zvyčajne označením pre väčšieho cicavca. Inak, vtáky aj cicavce patria do spoločnej ríše „živočíchy“, podkmeňa „stavovce“ a odlišujú sa len triedou. Teda medveď, mačka i pes patria do triedy „cicavce“, a papagáj do triedy „vtáky“. Všetky sú síce živočíchmi, no zvieratami možno označiť len prvé tri. – pozn. prekl.]
4 Pretože kultúra môže byť „dobrá“ aj „zlá“, rozvíjať spoločnosť aj ju degradovať. – pozn. prekl.
5 V povedanom sa neskrýva – svetonázorovo – nič principiálne nové, skrátka kedysi sa takémuto typu ľudí hovorilo ináč, a samotnému javu sa neprikladal sociálny význam. Jeden z výrokov Kozmu Prutkova takto oznamuje: «Mnohí ľudia sú podobní klobásam: čím ich naplnia, to aj v sebe nosia». Ináč povedané, «zombi» je vlastne to, čo by K.Prutkov mohol nazvať «klobásovým typom psychiky». Analogický typ popísal aj M.E.Saltikov-Ščedrin v „Histórii jedného mesta“ — „Hrací strojček“
6 BIOS (Basic Input-Output System/Základný vstupno-výstupný systém). Počítačový termín, ktorým sa označuje informačno-algoritmický systém riadenia počítača, zabudovaný „do železa“ (t.j. je jeho neoddeliteľnou technickou súčasťou), ktorý preberá na seba riadenie hneď pri jeho zapnutí [až do štartu operačného systému, ktorý potom prevezme riadenie]
7 Ak sa niekto nazdáva, že to tak nie je, tak prv než bude naliehať na svojom, nech pre začiatok dokáže, že magnetické a elektrostatické polia neexistujú. Táto úloha bude „jednoduchšia“.
8 Už spomínaná mačka Faňka, ako súčasť biocenózy domu, mohla z psychiky ľudí odčítať nápovedu k riešeniu úlohy samostatného vyjdenia na chodbu: treba otočiť kľučkou, a ako to urobiť svojimi mačacími silami si už domyslela sama.
9 V umeleckej literatúre je osobou, výrazne zosobňujúcou tento typ — gróf Piérre Bezuchov z románu „Vojna a svet“ [„Vojna a mier“ je chybný preklad], a špeciálne tej v podobe, v akej ho ukázal režisér S.F.Bondarčuk v rovnomennom filme: ustavičné hľadanie samého seba, ktoré ničím nekončí.
10 Či presnejšie povedané: Úrovňou svojej vlastnej mravnosti/nemravnosti podmienené záujmy. Aká úroveň mravnosti/nemravnosti, také záujmy. – pozn. prekl.
11 «Smutný Démon, duch vyhnanstva, lietal nad hriešnou zemou...», — počiatočné slová básne „Démon“ M.J.Lermontova. V publikovanom texte básne je prijatá forma slova Démon s veľkým písmenom.
12 Vyznačené kurzívou je reklamným sloganom „Pepsi“. A o tom, dať niečo dobré naspäť Životu, o tom „Pepsi“ a pivovarníci tupo mlčia.
13 Slogan kocúra Leopolda z rovnomennej série animovaných filmov.
14 Takto sa správajú myši v sérii animovaných príbehov o kocúrovi Leopoldovi.
15 Knihy G.P.Klimova „Protokoly sovietskych mudrcov“, „Knieža tohto sveta“ a ďalšie. Ich hlavným nedostatkom je nevzdelanosť samého G.P.Klimova v otázkach biológie a stavenie na takého čitateľa, ktorý zabudol alebo nechápe ani to, čomu ho učili v škole na všeobecnom kurze biológie. Analýzu «klimovščiny» možno nájsť v materiáloch Koncepcie spoločenskej bezpečnosti v práci VP ZSSR „O rasových doktrínach: neuplatniteľné, no pravdepodobné“.
16 Nie nadarmo sa vraví: „Dobré úmysly dláždia cestu do pekla“. „Dobrí ľudia“ chcú hlavne konať, no na následky NeMyslia. – pozn. prekl.
17 Citát z „Fausta“ J.W.Goethe, ktorý použil M.A.Bulgakov ako epigraf k románu „Majster a Margaréta“
18 «IMPERATÍV (z lat. imperativus — rozkazovací), žiadosť, príkaz, zákon. U J.Kanta v jeho „Kritike praktického rozumu“ ide o univerzálny morálny predpis, na rozdiel od osobnej zásady (die Maxime)» (“Veľký encyklopedický slovník”, elektronická verzia na kompaktnom disku r.2000).
Informační báze KSB