19.7.2016
...
Otázka štvrtá: Vari nerozumná Príroda šialene a bezcieľne splodila biologický druh «Človek rozumný»?
V podstate je to otázka o existencii Rozumu, ktorý vytvoril tento algoritmus rozvoja biosféry, zahrňujúceho do seba aj vznik druhu «Človek rozumný»; a druhá strana tejto otázky je vec predurčenia človeka v tomto algoritme a tiež odplata pre ľudstvo a každého človeka za odkláňanie sa od tohto predurčenia.
Niektoré vierouky nazývajú tento Rozum — Bohom, Tvorcom Vesmíru a všetkého čo v ňom je, Všemocným; iné vierouky, ktoré popierajú akt tvorenia Vesmíru Bohom, zbožstvujú Vesmír (Prírodu)1; tretia vierouka, zastúpená vedeckým vnímaním a chápaním sveta, uprednostňuje sa tváriť, že jedinou rozumnou bytosťou je len človek, a okolo neho vládne úplná absencia akejkoľvek formy myslenia jak v prítomnosti, tak aj v minulosti2.
Inými slovami, vyššie povedané o možnostiach pôvodu jednotlivých druhov živých organizmov znamená, že aj druh «Homo sapiens» vznikol naraz ako celé pokolenie v priebehu života jednej alebo viacerých (nie mnohých) generácií druhu-rodiča, ako aj všetky ostatné, dostatočne vysoko rozvité biologické druhy. Druh «Človek rozumný» vznikol ihneď v princípe takým, akým sa poznáme, hoci v priebehu celého svojho ďalšieho života sa menil v procese prirodzeného výberu, ktorý do seba (vo vzťahu k «Človeku rozumnému») zahrňoval aj zložku podmienenú kultúrou, vytvorenou samotnými ľuďmi; v tejto zmene pokračuje i dnes.
A rozumnosť Človeka (jak osôb, tak aj celého druhu), myslenie ktorého sa skutočne odlišuje od myslenia ostatných hmotno-telesných živých bytostí v biosfére Zeme, predpokladá cielený charakter týchto zmien, podriadený vôli samotných ľudí v určitých objektívne existujúcich medziach.
Takže po tom, čo je v učebniciach biológie opísaný mechanizmus prirodzeného výberu a práce chromozomálneho aparátu dedičnosti a variability, v učebnici spoločenskej náuky nie je viac potrebné písať: «Vzpriamená chôdza, stavba mozgu, obrys tváre, tvar rúk — to všetko je výsledkom zmien, prebiehajúcich veľmi dlhý čas (milióny rokov)», — majúc tým na mysli životnú adekvátnosť hypotézy Ch.Darwina o evolučnom pôvode druhov cestou prirodzeného výberu v procese zmeny pokolení.
Milióny rokov mohli byť algoritmike rozvoja (nesenej biosférou Zeme) potrebné k tomu, aby v nej druh «Homo sapiens» mohol vzniknúť, avšak tento vznikol naraz (v historickom časovom meradle). Pričom ako bolo preukázané v 6.kapitole „Historická veda a ľudsko-spoločenská náuka: súvislosti“ dnešná globálna civilizácia nie je prvou globálnou civilizáciou na Zemi.
Pokiaľ však:
-
učebnica biológie obsahuje v sebe dve skupiny informácií, ktoré sa navzájom vylučujú,
-
a učebnica spoločenskej náuky, odkazujúc sa na kurz biológie, predpokladá pravdivosť oboch týchto skupín informácií,
-
no a ešte pritom rozpráva aj o stavbe ľudského organizmu tak, že aby bolo možné s ňou súhlasiť, žiak musí vypnúť pravú hemisféru mozgu a zabudnúť všetko, čo vie z druhých zdrojov (vrátane učebníc fyziky, popri všetkých ich nedostatkoch),
— tak takúto učebnú metódu treba označiť ako spoločensky nebezpečnú a škodlivú.
Avšak práve takýmto spôsobom, rozbíjajúc vzájomné prepojenia medzi informáciami, dávajúc dohromady chybné a vyslovene lživé informácie spolu s pravdivými, súčasná ruská škola mení každého žiaka, ktorý toto všetko vníma bez spätného prehodnotenia v korelácii so životom ako takým, na subjekt, ktorého vnímanie a chápanie sveta je rozdrobené na izolované a vzájomne konfliktné fragmenty; ktorý nedokáže myslieť samostatne; preto od tohto vnímania a chápania sveta nie je už ďaleko k otvorenej schizofrénii, s ktorou si dnešná psychiatria poradiť nevie. A tí, ktorí sú schopní odhaľovať hlúposť v školských učebniciach, sa neodvratne ocitajú v konflikte so školou ako spoločenským inštitútom stelesneným zlými učiteľmi tejto školy: t.j. historicky sformované školstvo na báze pseudo-humanistických táranín o človeku neguje svojich najlepších žiakov (v mravno-psychickom zmysle) alebo «na nich v plnom (učebnom) rozsahu tlačí» aby sa:
-
stali takými «ako všetci», t.j. vo väčšej či menšej miere zlými v mravno-psychickom ohľade;
-
alebo sa mravno-psychicky zlomili, t.j. aby pod tlakom systémových požiadaviek potlačili svoju vlastnú podstatu, súhlasili s hlúposťou a vyloženým klamstvom, a stali sa spodinou spoločnosti.
Azda potrebujeme takú školu, v ktorej výučba dieťaťa (potencionálne zdravého v mravnom, psychickom a intelektuálnom aspekte) vedie k tomu, aby sa stal cynikom, pokrytcom, slabomyseľným, schizofrenikom, alebo neznalým nevedkom?
A preto pri hĺbavom prečítaní celkovo len jedného paragrafu učebnice „Úvod do spoločenskej náuky“ vzniká želanie:
-
Zmeniť Ruskú akadémiu vzdelávania (RAV) na Ruskú pedagogickú spoločnosť, ktorá by nemala oprávnenie udeľovať si akékoľvek vedecké a čestné tituly a hodnosti.
-
Zlikvidovať Vyššiu atestačnú komisiu3 (VAK) a anulovať všetky kvalifikačné diplomy vydané ňou v minulosti, aby sa nemnožili ctižiadostivci, ktorí robia škodu jak vede, tak aj technike i celej spoločnosti.
-
«Rozohnať» súčasný personál Ministerstva vedy a vzdelávania RF4 a prijať nových na osnove konkurzu.
-
Všetkých parazitujúcich na vede a vzdelávaní z VAK, RAV, Ministerstva vzdelávania povinne zamestnať na nízkych pracovných pozíciách v cestnej a občianskej výstavbe, aby život priemerného človeka poznali nie iba z kníh, ale pocítili ho na svojej vlastnej koži a začali uvažovať adekvátne reálnemu životu, a nie odtrhnuto od neho pod vplyvom knižných poznatkov a vyložených nezmyslov.
A toto želanie nie je prejavom agresivity rozhnevaných závistlivých hlupáčikov-smoliarov, čo sa nedokázali prekliesniť medzi legitímnu „intelektuálnu elitu“ spoločnosti, ale pramení zo slobodného racionálneho porovnania textu učebnice „Úvod do spoločenskej náuky“ a faktov známych zo života, iných učebníc a publikácií v tlači.
Jednako, ak by sme ihneď začali uskutočňovať tieto miery, v mene starostlivosti o deti, nič dobrého z toho nevzíde5. Na ich uskutočnenie,
-
po prvé, je potrebný kádrový korpus, ktorý musí byť pri moci a musí byť spôsobilý realizovať konkurzný výber uchádzačov o prácu vo svojej vlastnej zostave a v systéme výchovy a vzdelávania národa, fungujúci na iných princípoch, nie tých, historicky sformovaných a reprodukovaných zo zotrvačnosti aj dnes;
-
po druhé, ak by sa takýto kádrový korpus už v orgánoch štátnej moci aj nachádzal, tak ak sa majú tieto miery uskutočniť «zhora» diktátorským nariadením, spoločenská prospešnosť týchto mier bude nepochopiteľná pre mnohých a mnohých ľudí, ktorí tento krok budú vnímať ako akt despotizmu, inkvizítorské prenasledovanie vedeckých a administratívnych kádrov, vyrovnávanie si osobných účtov a pod.
To znamená, že všetok vyššie opísaný a ďalší profesionálne organizovaný idiotizmus v oblasti vedy a vzdelávania možno bezbolestne vykoreniť len, idúc «zdola», výchovou nových pokolení, ktoré sa stanú nositeľmi kvalitatívne inej kultúry, zahŕňajúcej do seba aj subkultúru pedagogickej činnosti:
-
Platónova „definícia“, vo vzťahu k sebe samému, bude mravne neprijateľnou pre každého človeka budúcej kultúry, pretože každému v nej bude jasné, prečo Diogenes chodil po Synope s lampášom a v čom spočíva ideál Človeka, ktorý musí byť stelesnený v každom členovi spoločnosti;
-
Každý v nej sa bude hanbiť, ak jeho osobnostné charakteristiky budú tak či onak zapadať do Platónovej „definície“ toho, čo je to „človek“.
V zostave týchto pokolení sa zrodia nové vedecké a riadiace kádre, ktoré budú chápať, že k samoriadeniu spoločnosti sú nevhodné akadémie a vyššie atestačné komisie, ministerstvá a ďalšie štruktúry, skompletizované od života odtrhnutými byrokratmi — naprogramovanými biorobotmi/zombi — a jednoducho darebákmi, pre ktorých je kolobeh dokumentov prácou6, a nie prostriedkom na zabezpečenie kolektívnej činnosti ľudí v spoločnosti. A ľudia týchto pokolení, vstupujúci do vedy, do štátnej moci a biznisu, vyjadrujúci svoj svetonázor v činoch, budú sami sabotovať a anulovať byrokratické aktivity spomenutých, ale aj iných zariadení podobného typu, a mnohé z nich zrušia pre nepotrebnosť. Avšak v politicky aktívnej spoločnosti, chápajúcej potrebnosť týchto mier, to už nebude vyvolávať žiadne námietky.
Mravný a svetonázorový rozvoj spoločnosti je sám osebe rozvojom kultúry. Tento však musí byť pred reformami v predstihu, aby samotné reformy neskrachovali a nezdiskreditovali svojou podstatou správne a životu adekvátne idey, vložené do týchto reforiem.
Zatiaľ je treba prežiť to, čo tu máme, chápajúc, že jediná okolnosť zmenšujúca vinu akademika a podriadeného mu autorského kolektívu, a tiež školstva celkovo ako spoločenskej inštitúcie, spočíva v tom, že oni sami sú obeťami chybnej výchovy a zombírujúcej pedagogiky minulých rokov, programujúcej psychiku detí k neschopnosti myslieť a zahlcujúcej pamäť mixom všemožných hlúpostí pomiešaných s vedomosťami vhodnými na použitie v hotovej podobe.
Predsa len, bez ohľadu na to, čo píše akademik a podriadený mu autorský kolektív v učebnici „Úvod do spoločenskej náuky“, treba ešte vniesť svetlo do ním dotknutých otázok v 1. paragrafe učebnice a pochopiť, kto je to Človek: od čias Diogena prešlo mnoho storočí, takže je už načase odhaliť ideál človeka a uviesť ho do života.
1 Takáto vierouka sa nazýva «panteizmus».
2 Nedochádza im, že ak vytvoria umelý intelekt, tak je to možné len na osnove poznania všeobecných prírodných zákonov, ktorých fungovanie nie je ohraničené ani splodením ľudského intelektu, ani ich vlastnými projektmi tvorby umelého intelektu.
3 Orgán ktorý udeľuje vedecké hodnosti kandidátov a doktorov vied.
4 Od 9. Marca 2004 bolo Ministerstvo vzdelávania zrušené, a vošlo do zostavy „Ministerstva vzdelávania a vedy RF“ ako „Federálna služba pre dohľad v oblasti vzdelávania a vedy“. Novým ministrom vzdelávania a vedy sa stal Andrej Alexandrovič Fursenko. Ministerstvo má podriadené dve služby a dve agentúry: Federálna služba pre duševné vlastníctvo, patenty a ochranné známky; Federálna služba pre dohľad v oblasti vzdelávania a vedy; Federálna agentúra pre vedu; Federálna agentúra pre vzdelávanie.
(Z článku na stránke NEWSru.com, 9.marca 2004: http://txt.newsru.com/russia/09Mar2004/mini.html).
5 Hoci, VAK (Vyššiu atestačnú komisiu) možno zrušiť už dnes a akadémiu vied právnicky prirovnať k spoločenským organizáciám, formujúcim sa na osnove záujmov ich účastníkov.
6 Teda len obyčajným zdrojom príjmu, bez toho aby chápali sociálny prínos svojej práce pre štát a spoločnosť. – pozn. prekl.