18.5.2016

VNÚTORNÝ PREDIKTOR ZSSR

Potrebujeme inú školu

______________

Analytická zbierka otázok
týkajúcich sa pedagogiky

Pracovné materiály na vypracovanie
stratégie reformy vzdelávacieho systému

Petrohrad

r. 2005

© Publikované materiály sú majetkom Ruskej kultúry, z toho dôvodu nikto vo vzťahu k nim nedisponuje osobnými autorskými právami. V prípade prisvojenia si autorských práv v rámci zákona právnickou, alebo fyzickou osobou, sa dotyčná osoba stretne s odplatou za krádež pomocou nepríjemnej „mystiky“, vychádzajúcej nad rámec právnej vedy. Každý záujemca má plné právo, vychádzajúc z vlastného chápania všeobecného prospechu, nasledujúce materiály v plnom objeme, alebo fragmentálne všetkými dostupnými prostriedkami kopírovať a vydávať aj za komerčným účelom. Kto používa nasledujúce materiály pri svojej činnosti, či v citáciách, fragmentoch alebo odkazoch, prijíma na seba osobnú zodpovednosť, a v prípade vytvorenia kontextu meniaceho zmysel následných materiálov ako celku, má šancu stretnúť sa s „mystickým“ pôsobením mimo právneho rámca.

Z ruského originálu „Нам нужна иная школа“

potrebujeme inú školu.doc

OBSAH

Úvod

Systém mimorodinného vzdelávania, fungujúci na osnove profesionálnych učiteľov, ­je elementom kultúry každej civilizovanej spoločnosti.

Charakter systematického vzdelávania, jeho dostupnosť a nedostupnosť tým či oným sociálnym vrstvám v každej dejinnej epoche, vzťah spoločnosti k učiteľstvu, a učiteľov ku žiakom, — v mnohom predurčujú (podmieňujú) ďalší život danej spoločnosti. Preto:

• uvedomelé činy ohľadom organizácie vzdelávacieho systému v prítomnosti predstavujú sami o sebe riadiaci akt – uvedenia do života v budúcnosti určitých možností, už objektívne dostupných pre realizáciu v prítomnosti;

• reformy každého systému (vrátane vzdelávacieho systému), ktoré nemajú jasný postoj ohľadne cieľov a kvality fungovania systému ako celku po ich zavŕšení, možno prirovnať k „navigácií podľa vetra“, hoci štandardne má každá plavba svoj konkrétny cieľ a vyžaduje si jednoznačnú trasu na jeho dosiahnutie.

No ak spoločnosť zažíva zdĺhavú krízu, potom to znamená, že v priebehu dlhšieho času, ktorý predchádzal tejto kríze, vzdelávací systém stihol zmrzačiť vnímanie sveta, intelekt, morálku a celkovú psychiku niekoľkých pokolení, ktoré keď dospeli, priviedli spoločnosť postupne na pokraj katastrofy.

A preto, jedným z aspektov prekonania spoločenskej krízy je práve reorganizácia vzdelávacieho systému na kvalitatívne iné princípy, aby vzdelanie ktoré v ňom ľudia dostanú zodpovedalo epoche a dohľadným perspektívam života spoločnosti a jej rozvoja. Čím úspešnejšia bude spoločnosť v zadaní a riešení tejto úlohy, tým dlhšie obdobie bezkrízového rozvoja bude pred ňou stáť. A ak spoločnosť nedokáže zadať a vyriešiť túto úlohu adekvátne epoche a perspektívam, potom je odsúdená na zdĺhavú krízu, v ktorej môže aj zahynúť.

Okolnosti krachu ZSSR a vlečúca sa (viac ako desaťročie) kríza formovania postsovietských štátov na jeho teritórií, vrátane Ruska, ukazuje, že problém reorganizácie vzdelávacieho systému v krajine je aktuálny. Avšak do dnešného dňa neboli vydané žiadne materiály, ani v špeciálnych vydaniach, ani v politickej publicistike, v ktorých by bol vyjadrený pohľad na problém reorganizácie vzdelávacieho systému vo všetkých jej životne dôležitých aspektoch a ich vzájomnom prepojení.

Tematika publikácií, v ktorých možno nájsť slová typu «reforma vzdelávacieho systému», je zasvätená vyučovaniu rôznych učebných disciplín (predmetov), rozvrhnutiu vyučovacích hodín v programoch škôl a univerzít medzi disciplínami učebného plánu, no nie otázok ohľadne toho:

• Aký človek má vyjsť zo systému základného (t.j. povinného) a odborného vzdelania, aby následne jeho život a práca prebiehali v harmónií s životom a prácou ostatných ľudí?

• A čo je potrebné urobiť vo vzdelávacom systéme, aby sa ľudia s jeho pomocou stali práve takýmito? Čiže je nevyhnutné odpovedať na otázky:

• Čomu učiť?

• Ako učiť?

Teda že základné vzdelanie musí byť dostupné všetkým deťom rovnako a musí byť osnovou pre získanie odborného (profesionálneho) vzdelania (vrátane vyšších vzdelaní) — toto musia všetci vnímať ako axiómu: v opačnom prípade sa spoločnosť rozvrstvuje na vzájomne izolované (podľa vzdelanostno-profesionálneho príznaku) korporácie a mafie, ktoré sa navzájom začínajú nenávidieť, následkom čoho sa celá spoločnosť stane vnútorne antagonistickou.

Všetko toto nás teda zaväzuje, zamerať sa na preskúmanie problematiky uvedenia vzdelávacieho systému do súladu s potrebami ľudí a perspektívami rozvoja spoločnosti.

1. Naša epocha a vzdelanostné problémy ľudí

Otázka, nastolená v nadpise tejto kapitoly, je kľúčovou otázkou, odpoveď na ktorú — v závislosti od miery adekvátnosti epoche a perspektívam — buď umožňuje, alebo neumožňuje vypracovať požiadavky, ktorým musí zodpovedať vzdelávací systém po ukončení reformy. No urobiť si jasno a zaujať postoj ohľadne požiadaviek práve k systému je nutné, pretože ináč bude reforma systému možná len v štýle bájky I.A.Krylova o labuti, rakovi a šťuke²; o kvartete a pod.

Predovšetkým treba priznať, že:

• problémy Ruska i ľudstva celkovo nepramenia z toho, že by fyzika či chémia (ako prírodovedné osnovy dnešnej technosféry a väčšiny druhov činností v bežnom živote i v práci) boli málo rozvinuté;

• ďalší rozvoj prírodných vied pri zachovaní doterajšieho charakteru života spoločenstiev a ľudstva vcelku, bude iba prehlbovať problémy, pretože vedecko-technický pokrok pri dnešnom charaktere života civilizácie sa zväčša premieňa na:

• preteky v zbrojení,

• preteky v nenásytnej spotrebe, kvôli získaniu toho či onoho uspokojenia a

• technogénny tlak globálnej civilizácie na biosféru Zeme a Prírodu celkovo.

Treba ale tiež priznať, že ďalší vývoj komplexu takzvaných «humanitných disciplín» pri zachovaní spoločnosťou ich doterajšej kvality tiež nesľubuje nič dobré, pretože vyriešenie takých problémov ako globálna biosféricko-ekologická kríza a lokálne prekonanie následkov rôznych malých i veľkých technogénnych a prírodných katastrof, následkov vplyvu zbraní na ľudí a na životné prostredie (počnúc od rozmerov pouličnej kriminality až po vojny a terorizmus), harmonizácia vnútrosociálnych vzájomných vzťahov (jak personálnych, tak aj na úrovni národných kultúr), prekonanie následkov rôznych sociálnych katastrof (napríklad, „zamatových“ revolúcií i vyslovene krutých štátnych prevratov a iných občianskych vojen) — všetko si to vyžaduje určité aplikované poznatky a zručnosti, a nie len túžby «všeobecného blaha», všeobecné úvahy a deklarácie o humanizme, altruizme, alebo o osobnej zainteresovanosti – čo by «nevyčerpateľnom zdroji blaha» a pod.

Práve na osnove vzdelávacieho systému, pre ktorú sú typické vyššie spomenuté špecifiká prírodovedných a humanitných súborov vyučovaných disciplín, ľudstvo ku koncu 20.storočia dospelo k tomu, že:

• «humanitaristi»³ sa «zapuzdrili» vo svojich sférach činnosti a nielenže nedokážu pochopiť «fyzikov» a «technikov», ale aj «humanitaristov», pracujúcich v iných sférach;

• A «fyzici», «technici» aj takzvaní „ekonómovia“⁴ v ich prevažnej väčšine sa nezaťažujú «lyrikou» — morálnou potrebou spoznávať a dodržiavať všeľudské etické normy, čo «humanitaristi» nazývajú «bezduchovnosťou»

Spojenie týchto dvoch vymenovaných špecifík vzdelávacieho systému plodí spoločne celú vyššie spomenutú problematiku života dnešnej globálnej civilizácie.

Ak budeme hovoriť o prietoku tvorivého potenciálu ľudí z oblasti «fyziky» a «techniky» do oblasti «lyriky», tak ten sa vyskytuje, i keď pomerne zriedkavo⁵, pretože niečo všeľudské je nevyhnutným predpokladom k tomu, aby ľudia v oblasti prírodovednej a technickej činnosti mohli dosiahnuť výsledky. No a čo sa týka prietoku tvorivého potenciálu z oblasti «lyriky» do oblasti «fyziky» a «techniky» (teda do oblasti aplikovaných poznatkov a zručností), alebo aspoň do medicíny (ako oblasť činnosti, ktorá súvisí bezprostredne s človekom), — tak tu takých dostatočne široko známych príkladov niet.

Ak pod «humanitnými disciplínami» budeme chápať, predovšetkým, komplex vied o ľudstve a o ľudskej osobnosti v ich rozvoji, potom bohužiaľ, väčšina «humanitaristov» je neplodná: ich pozitívny prínos pre spoločnosť je úbohý a zjavne nedostatočný na prekonanie globálnej biosféricko-ekologickej i morálno-etickej krízy dnešnej civilizácie.

Táto neplodnosť profesionálnych «humanitaristov» v oblasti vypracovania fundamentálnych a aplikovaných poznatkov, je podľa nášho chápania jedným z indikátorov defektnosti systému samotného «humanitného vzdelania» a «humanitných» disciplín v zmysle ich odtrhnutosti od života a v mnohom aj neprirodzenosti, keď sa premieňajú (ašpirujúc na sebestačnosť) na akože vedecké úvahy o chimérach (zrodených v predstavách «humanitaristov»), ktoré aj tak nemajú miesto v reálnom živote a ani v matrici možností Bytia.

Podľa nášho chápania, postavenie do protikladu — humanitárneho a prírodovedného vzdelania a špecifická «zapuzdrenosť» humanitných znalostí v sebe samých — je chybou súčasnej globálnej civilizácie. V normálnej kultúre sú humanitné odbory špecifickou časťou prírodných vied⁶, a preto:

Práve charakter «humanitného vzdelania» a činnosť «humanitaristov» majú kľúčový (vo vzťahu k budúcnosti) vplyv na všetky oblasti života spoločnosti, hoci tento vplyv má len nepriamy (a ne bezprostredný) charakter, pretože práve človek je miera všetkých vecí, a akou mierou meria on — takou sa aj jemu nameria...

S týmto výrokom súhlasia mnohí, najmä samotní profesionálni «humanitaristi», avšak vecne preukázať objektívnu opodstatnenosť tohto tvrdenia vo vzájomných prepojeniach rôznych javov v reálnom živote spoločnosti väčšina z nich nedokáže (v dôsledku krajnej neznalosti z oblasti prírodných vied). K tomu, aby sme preukázali mimoriadny význam takzvaného «humanitného vzdelania», nutne potrebujeme mať určité hodnotiace kritériá kvality samotného «humanitného vzdelania» a «humanitných vied». To znamená:

• ak sú «humanitné vedy» neadekvátne, potom spoločnosť je odsúdená k prehlbovaniu problémov svojho života.

• ak sú «humanitné vedy» v súlade s prírodnými vedami a teda adekvátne, potom problémy života spoločnosti a ľudí sa budú nevyhnutne riešiť. Za podmienky, že vzdelávací systém bude efektívny a dostupný všetkým deťom.

Ak s uvedenými kritériami súhlasíte, tak sa vám otvára ďalší systém vzájomných prepojení problematiky života spoločnosti, človeka a kvality «humanitných vied», ktorý umožňuje uzrieť východ z prehlbujúcej sa krízy dnešnej civilizácie.

Ide o to, že v súčasnosti, tak ako nikdy predtým, vyšlo najavo, že:

Na vyriešenie súčasnej krízy ľudstva a vybudovania šťastného zajtrajšku je základnou — kľúčovou vedou — psychológia človeka (osobnostná aj kolektívna), z ktorej musia existovať praktické výstupy do pedagogiky (počnúc periódou pred narodením) a do všetkých ostatných vedeckých disciplín (vrátane biológie človeka), do umeleckej tvorby a iných druhov ľudskej činnosti.

Toto je objektívny fakt, ktorý väčšina ľudí nechápe, hoci mnohí si aj uvedomujú, že:

• kým v ďalekej minulosti (v začiatkoch civilizácie) množstvo pokolení prechádzalo⁷ cez nemenný technicko-technologický svet,

• tak v prítomnosti v priebehu života jedného ľudského pokolenia sa stihne navzájom vystriedať niekoľko generácií rôznej techniky a technológií.

Pritom každá nová generácia techniky a technológií vzniká na osnove nových poznatkov (fundamentálnych aj aplikovaných), preto za účelom, byť úspešným v profesií (so všetkými sociálnymi okolnosťami sprevádzajúcimi profesionálny úspech) si musí človek v dnešnej dobe počas celého svojho života vytvárať a osvojovať nové znalosti a zručnosti. V minulosti (ešte v 19.storočí), na rozdiel od súčasnosti, jednorázovo osvojené znalosti a zručnosti postačili vo väčšine pracovných oblastí k tomu, aby sa človek na ich osnove živil celý svoj život.

V súlade s touto osobitosťou života spoločnosti v minulosti, škola (vrátane rôznych ezoterických systémov uvedenia do zasväteného stavu) bola orientovaná na to, aby jednorázovo «nahrala» do psychiky človeka tie či oné konkrétne znalosti a algoritmiku realizácie rôznych zručností, nevyhnutných pre budúci dospelý život v prakticky nemennej technicko-technologickej kultúre. No a na tejto osnove — teda miere osvojenia tých či oných konkrétnych znalostí a zručností, ktoré sa stali tradičnými a preto aj predkladanými vo vzdelávacích programoch, — sa tvoril aj systém na hodnotenie prospechu.

­Sprievodným efektom takéhoto charakteru vzdelania je neschopnosť väčšiny ľudí cítiť Život a byť vnímavým k tomu čo sa deje, neschopnosť myslieť⁸.

V súčasnosti a v dohľadnej perspektíve mnohé znalosti a zručnosti (ktoré sa teraz prezentujú ako aktuálne), nevyhnutne zastarajú v okamihu ukončenia vzdelania, a ich ovládanie prestane byť životne dôležité. To znamená, že:

Vzdelávací systém všetkých úrovní, ktorý sa sformoval v minulosti a stal sa dedičstvom súčasnosti, vošiel do slepej uličky, pretože v prípade jeho zachovania pre budúcnosť sa od neho žiada, aby:

• už dnes dával žiakom tie vedomosti a zručnosti,

• ktoré ešte len budú vypracované «zajtra»

• a na základe ktorých majú žiaci po ukončení svojho vzdelania už «pozajtra» pracovať.

Podstata problému je práve v tomto, a nie v tom, že objemy vedomostí a zručností ktoré si život od človeka žiada narástli niekoľkonásobne (pri porovnaní s koncom 19.storočia) a máloktorý školák či študent si môže osvojiť všetko potrebné pre úspech v profesií (ako jeden z predpokladov pre úspech v živote) bez ujmy na svojom zdraví.

Problémy vzdelanostného charakteru, s ktorými sa stretáva väčšina ľudí, spočívajú v nevyhnutnosti — (a počas celého aktívneho života) pri zmene techniky, technológií, organizačných princípov a procedúr na pracovisku, ako aj pri zmene pracoviska, — osvojovať si za krátky čas nové vedomosti a zručnosti, k čomu nie sú v prevažnej väčšine psychologicky pripravení: t.j. ich osobnostná zmyslovo-emočná kultúra, osobnostná kultúra vnímania, osobnostná kultúra myslenia im neumožňujú osvojiť si za krátky čas novú vec na úrovni spoločnosťou akceptovaného profesionalizmu.

Z jednej strany, schopnosť vypracovávať a osvojovať si nové vedomosti a zručnosti v tempe vzniku ich potreby je to, čo nevyhnutne potrebujú pre život, úspech a bezpečnosť. A z druhej strany — je to presne to, čo im nemôže dať a ani nedáva škola všetkých stupňov, založená na pedagogike «nahrávania» študentom do psychiky viac-menej hotových na použitie vedomostí a zručností predchádzajúcich epoch.

Pričom vytvorenie systému takzvaného «permanentného vzdelávania» (preškoľovania) dospelých problém nerieši, pretože na to aby fungoval je potrebný dodatočný počet učiteľov, ktorí budú schopní si samostatne nejakým spôsobom osvojovať nové vedomosti a zručnosti, na to aby mohli učiť a preškoľovať druhých. A takých učiteľov (vo veľkých množstvách) terajší vzdelávací systém spoločnosti poskytnúť nemôže, z dôvodu v nej sformovaných panujúcich princípov výučby.

 *     *     *

To znamená, že budúca škola sa musí stať kvalitatívne inou — školou naučenia (ľudí):

• osvojeniu si svojho vlastného tvorivého potenciálu — to je potrebné k samostatnému vypracovaniu si nových poznatkov a zručností v tempe vzniku ich reálnej potreby v živote;

• zručnostiam sebavzdelávania — to je zasa potrebné k samostatnému osvojeniu si nových vedomostí a zručností, vypracovaných inými.

Pritom treba vychádzať z toho, že hoci biologicky vrodený potenciál človeka je objektívnou danosťou, no reálna schopnosť osvojiť si vedomosti a zručnosti, osvojenie si a uplatnenie svojich tvorivých schopností sú priamo podmienené organizáciou psychickej činnosti jednotlivca, a nie genetikou; genetika vytvára iba základ pre toto.

No a organizácia psychickej činnosti každého jednotlivca v každom veku je výsledkom jej morálneho a psychického rozvoja, alebo aj zdeformovania a znevoľnenia vrodeného potenciálu osobnostného rozvoja vonkajšími faktormi, vrátané nesprávnej školy, v osnove ktorej leží pedagogika «zombírovania» a znevoľnenia psychiky žiakov počas nahrávania do nej vedomostí a zručností.

*         *
*

Práve preto samotný kľúč k vyriešeniu dnešnej krízy ľudstva a Ruska, leží najmä v oblasti «humanitných disciplín» a predovšetkým v oblasti psychologickej vedy: ona musí dať ľuďom teóriu aj prax, ktoré budú adekvátne (geneticky charakteristickému pre človeka) potenciálu rozvoja jeho psychiky, vrátane tvorivých schopností.

Bez vypracovania a zavedenia do školských stereotypov takýchto teórií a psychologickej praxe sa nadá zrealizovať ani životu prospešná reforma vzdelávacieho systému.

T.j. v budúcej škole musí byť osvojenie vedomostí a zručností založené na ovládaní psychologických praktík, ktoré slobodne umožňujú človeku vytvárať duševné rozpoloženie potrebné pre jeho úspešnú činnosť.

Napriek tomu sa samotná psychologická veda, ktorá je v spoločnosti považovaná za legitímnu, do dnešného dňa nachádza v zajatí vymyslených (klasikmi psychológie) «chimér», ktorými psychológia znečisťuje a deformuje psychiku psychológov nových pokolení aj tých ľudí, ktorí si nekriticky osvojujú jej „úspechy“⁹. Jej neadekvátnosť pre život je hlavný dôvod toho, že do pedagogickej praxe sa z nej nedá prakticky nič preniesť.

-pokračování-