16.5.2020

Pobyt Ježiša Krista a Andreja Prvopovolaného¹ na Starovekej Rusi

Kapitola z knihy "Človek a globálne riadenie" Viktora Alexejeviče Jefimova.

Existuje legenda, a Ruská pravoslávna cirkev (RPC) ju považuje za hodnovernú, ktorá hovorí o tom, že apoštol Andrej Prvopovolaný navštívil Ruskú zem. Malo sa tak stať v 1. storočí nášho letopočtu. Andrej – brat apoštola Petra, dostal prezývku „Prvopovolaný“, pretože práve jeho Kristus povolal za prvého učeníka. Andrej absolvoval mnoho ciest, šíril kresťanstvo v rôznych krajinách a nakoniec bol ukrižovaný (na kríži v tvare „X“) v meste Patras. Peter I. použil andrejský kríž ako predlohu pre námornú vlajku Ruska: biele obdĺžnikové plátno s modrým diagonálnym krížom.

Cirkev uvádza legendu o Andrejovej ceste do našej krajiny spolu so zmienkou o Andrejovom proroctve o veľkej kresťanskej budúcnosti Rusi.

«Hore Dneprom vyšiel Andrej až do oblasti budúceho Kyjeva, kde (ako hovorí svätý Nestor Letopisec) vztýčil kríž na kyjevských horách… Postupujúc ďalej na sever, apoštol Andrej prišiel k osadám Slovanov na mieste budúceho Novgorodu a pri dnešnej dedine Gruzino³ vztýčil svoje žezlo. Odtiaľ apoštol Andrej prešiel cez územia Variagov až do Ríma a znova sa vrátil do Trácie. Tu v neveľkej obci Byzancia (budúcom Konštantínopole) založil kresťanskú cirkev a za biskupa vysvätil jedného zo sedemdesiatich Kristových apoštolov — Stachia»

Odkazy na proroctvo uvedené v citovanom texte patria k zdôvodneniam oprávnenosti konania RPC na Rusi. No ak odhliadneme od neskorších historických udalostí, ktoré sa odohrali po krstení Rusi Vladimírom v roku 989, a prenesieme sa mysľou do prvého storočia, keď Andrej Prvopovolaný navštívil Rus, tak vzniká množstvo otázok. Najhlavnejšou z nich je: prečo Rus neprijala kresťanstvo od Andreja ešte v 1. storočí nášho letopočtu?

Kultivovaná verzia historického mýtu na túto otázku nepozná odpoveď. Ak by sme s ňou súhlasili, tak by bolo možné menovať dve príčiny, ktoré sa určitým spôsobom prepletajú.

Na jednej strane — na Rusi vládla taká divokosť a intelektuálna tuposť, že Andreja ľudia skrátka nepochopili.

Na druhej strane — Andrej sa ukázal byť neschopným učiteľom viery.

Pri povrchnom pohľade na vec by bolo možné sa s týmito vysvetleniami aj uspokojiť, najmä tým prvým, ktoré presne zodpovedá cirkevnému historickému mýtu o tom, že v čase príchodu Andreja Prvopovolaného na Rus sa Slovania nachádzali vo svojom „historickom rannom detstve“ a neboli ešte pripravení na pochopenie právd kresťanstva; že skutočná história Rusi a rozvoj jej kultúry sa začali až krstením, keď cirkev na Rus priniesla písomníctvo, vraj špeciálne vytvorené Cyrilom a Metodom pre Slovanov atď. Pritom sa zabúda na ten očividný fakt, že samotný letopočet ruskej civilizácie napočítal už viac ako 7,5 tisíc rokov, a zmenený bol (s odrátaním 5 508 rokov) celkom nedávno, v časoch Petra I. Preto absurdnosti o našej údajnej tisícročnej histórii vedú k otázke: a kto potom riešil pomerne neľahkú úlohu rátania letopočtu na Rusi?

RPC, rozprávajúca takéto „bájky“, zvyčajne nespomína fakt, že aj samotný Cyril svedčil o prítomnosti písomníctva u Slovanov. A to, že RPC v rámci svojej masovej propagandy zatajuje fakt existencie písomníctva u Slovanov v dobe predtým, než Cyril s Metodom vytvorili pre nich vlastné písomníctvo — je jedným z mnohých dôvodov, aby sme pochybovali o vyššie uvedenom vysvetlení, prečo Rus neprijala kresťanstvo od Andreja Prvopovolaného.

Niekto by mohol namietnuť, že podobné výhrady voči apoštolovi Andrejovi sú nemiestne, pretože napr. biskup Štefan Permský (14. storočie) zasvätil celý svoj život, aby priviedol Zyrjanov a Perm (dnešná republika Komi) do lona pravoslávia, zatiaľ čo Andrej Prvopovolaný pobudol na Rusi len veľmi krátky čas počas svojej cesty. No aj toto možno spochybniť: Andrej počas svojej druhej cesty navštívil na krátky čas aj územie dnešného Gruzínska, a Osetinci od neho kresťanstvo prijali — ten čas na to stačil.

Inými slovami, vzniká otázka: prečo sa v Osetsku a Gruzínsku zachovali zmienky o tom, že pôvodne prijali kresťanstvo od apoštola Andreja, a na Rusi sa zachovali iba zmienky o proroctve na území dnešného Kyjeva, o navštívení oblasti dnešného Veľkého Novgorodu a ostrova, ktorý sa dnes volá Valaam? Vyššie vyjadrený názor o vieroučiteľskej neschopnosti Andreja Prvopovolaného na Rusi zrejme nie je nový, pretože cirkev je oddávna nútená ho svojsky vyvracať.

Dokonca aj keby sme súhlasili s tým, že Andrej Prvopovolaný na Rusi «krstil mnohých, pretože apoštoli nikdy nechodili zbytočne»⁴, napriek tomu kresťanská cirkev na Rusi v 1. storočí nevznikla. Preto nemohla do seba vtiahnuť podstatnú časť obyvateľstva, a kultúra Rusi sa preto nestala biblicky kresťanskou. V tomto zmysle sa misia apoštola Andreja naozaj ukázala byť neplodnou. Avšak legenda o nej sa v cirkevnej propagande používa na zdôvodnenie práva pravoslávnej cirkvi na nezávislosť od pápežského stolca (v otázkach finančného spravovania Rusi, nie však v otázkach duchovného spravovania)⁵.

Preto budeme skúmať ciele cesty Andreja na Rus nie na základe textov a legiend, ale na základe života ako takého. Legendy o pobyte Andreja na Rusi hovoria, že prešiel od Čierneho mora po Ladogu (jazero aj mesto poblíž ústia rieky Volchov, dnešné mesto sa volá Stará Ladoga) a pobýval na ostrove Valaam. Od ústia Dnepru až po Valaam je to vzdušnou čiarou okolo 1700 km, z Kyjeva po Valaam asi 1200.

Teraz si predstavte, že väčšia časť jeho cesty (na sever od dnešného Kyjeva) prebiehala na území pokrytom lesami, v ktorých boli len zvieracie chodníčky, plno močiarov, množstvo malých a väčších riek. Toto územie bolo podľa predstáv sformovaných na základe kultového historického mýtu osídlené jednotlivými kmeňmi, z ktorých každý ovládal svoje územie, chránil ho pred vpádmi susedov, a príležitostne sa nezdráhal vtrhnúť aj na susedné územie, aby si tam niečo ukoristil.

Ako prejsť takýmto územím asi 1000 kilometrov? Aký ozbrojený sprievod treba na zabezpečenie takéhoto pochodu, alebo sa dá zaobísť aj bez neho? Koľko treba vojenskej výstroje a proviantu (aj keď zohľadníme možnosť rybárčenia a lovu)? Koľko treba „sklenených korálok“ na zaplatenie miestnym náčelníkom za tranzit a ochranu?

Aj keby sme predpokladali, že väčšinu tejto trasy tvorila vodná cesta (tá, ktorá neskôr dostala názov „Od Variagov ku Grékom“), tak stále nejde o jednoduchú cestu, a to ani v prípade, ak by sa pripojil k hypotetickej kupeckej karaváne, prechádzajúcej územím osídleným divochmi, s ochranou a dostatočnou zásobou „sklenených korálok“. A stále to nedáva odpoveď na otázku: ak bola obchodná cesta týmto územím historicky stabilná, tak prečo jeho obyvatelia pri systematickom kontakte s civilizovanými obchodníkmi na tejto trase si stále zachovávajú svoju divokosť?

Legenda hovorí, že Andrej navštívil aj ostrov Valaam, ktorý leží mimo obchodnú trasu „Od Varjagov ku Grékom“, a ocitnúť sa tam bolo možné len úmyselne, z vlastnej iniciatívy. Aký cieľ mohla mať snaha dostať sa na prakticky neobývaný osamelý ostrov, absolvujúc pritom nie celkom bezpečnú plavbu po Ladoge s jej nevyspytateľným počasím a navigačnou situáciou? Komu tam chcel Andrej kázať a prečo práve tam sa potreboval dostať?

Ako je známe, tak jeden z Rockefellerov podnikol už v 20. storočí etnografickú cestu po Novom Zélande, ktorá mala analogický charakter geografickej situácie, a zmizol bez stopy. Je možné, že bol zjedený, pretože kanibalizmus na Novom Zélande pred jeho kolonizáciou Britmi prekvital. Prečítajte si aj literatúru (aspoň učebnicu geografie) o Livingstonových cestách po Afrike, kde aj zomrel počas jednej z ciest.

Samozrejme, žiadne komáre roznášajúce maláriu na Rusi neboli, krokodíly ani pirane v riekach neplávali, a neboli tam ani kmene ľudožrútov, ale vo všetkom ostatnom by na Andreja čakala podobná skúška, ak predpokladáme, že v 1. storočí boli na Rusi iba primitívne divoké kmene. Andrej, ako Kristov apoštol bol ochraňovaný Bohom, vďaka čomu sa vyhol mnohým nebezpečenstvám a nebezpečenstvá sa vyhli jemu, alebo nebezpečenstvá skrátka „spali“ počas jeho prítomnosti a cesta pred ním bola otvorená, no aj za takýchto okolností by jeho cesta nebola vôbec jednoduchá vo vyššie opísaných geografických podmienkach a v sociálnych podmienkach primitívnej kmeňovej rozdrobenosti. Stále je však zvláštne, prečo sa Rus v 1. storočí nestala kresťanskou v dôsledku jeho osvetovej misie.

No existujú aj iné odpovede na otázku, prečo sa krstenie Rusi počas pobytu Andreja na jej území nekonalo. Tieto odpovede ale nezapadajú do kultového historického mýtu o tom, že pred krstením Rusi (v 10. storočí) žili všade na jej území roztrúsené kmene divochov.

Začiatkom septembra 1991 združenie „Vsejasvetnaja gramota“ organizovalo v Moskve 7500-té výročie získania „Vsejasvetnoj gramoty“. „Vsejasvetnaja gramota“⁶ je pracovnou azbukou žrectva Rusi z čias pohanského staroveku. Na opis pozemského aspektu vnímania obsahuje 64 písmen; 84 symbolov, ktoré sa kladú nad a pod písmená, a 1234 pre Vesmírny aspekt vnímania. „Gramota“ je vytvorená tak, že nedá sa osvojiť bez toho, aby sa človek nenaučil vnímať život, myslieť a chápať, bez sformovania celostného videnia sveta.

Ako tvrdia predstavitelia tohto združenia, tak Cyril sa „gramotu“ pokúšal osvojiť, no nedarilo sa mu to, nedokázal si ju plnohodnotne osvojiť. Napriek tomu na jej základe vytvoril extrémne zjednodušenú abecedu, známu ako „Cyrilika“. Hlavná „prednosť“ cyriliky v porovnaní s „gramotou“ spočíva v tom, že na základe cyriliky sa človek môže naučiť čítať a písať, ale bez toho, aby sa naučil aj vnímať život, myslieť a chápať.

Jeden z predstaviteľov združenia „Vsejasvetnaja gramota“ počas osláv 7 500-tého výročia jej získania povedal okrem iného aj to, že v jednej zo starých kníh, uchovávaných nositeľmi tejto tradície, sa píše nasledovné: «Iisuse Christe, syn Chelijskij priidoša učitisja mudrosti u synov Dažďbožjich». Keďže táto informácia nezodpovedá kultivovanému historickému mýtu o divochoch, modloslužbe a neprítomnosti písomníctva v časoch pred krstením, tak najľahšie je nad ňou iba mávnuť rukou ako nad nezmyslom a neprikladať jej žiadny význam. No pri tej hojnosti nezmyslov, s ktorými sa stretávame v dielach historikov, tvoriacich a udržiavajúcich kultový historický mýtus, bude lepšie to predsa len neurobiť, a radšej porozmýšľať nad týmto svedectvom predstaviteľa združenia „Vsejasvetnaja Gramota“.

Ak ho prijmeme, tak ono neodporuje mlčaniu Nového Zákona o tom, kde bol a čo robil Ježiš dovtedy, než sa stal zrelým mužom a začal svoje kázanie v Palestíne. Ježiš mohol kľudne cestovať. Nejaký čas mohol stráviť aj na Rusi. Existujú dve okolnosti, ktoré by tomu mohli nasvedčovať. No každý premýšľajúci človek si na ich pochopenie najprv musí položiť isté otázky.

Je známe, že Ježiš svoje kázanie začal vo veku 33 rokov, a jeho kázne boli dosť agresívne voči tým poriadkom, ktoré dominovali na území Palestíny. Prečo? Veľa sa píše o tom, že Ježiš predtým, ako začal svoju kazateľskú činnosť, veľa cestoval. Každému, kto už cestoval, je jasné, že skôr, než sa človek vyberie do cudzích krajín, mal by si ujasniť ciele svojej cesty. A Ježiš, ktorý si od detstva uvedomoval svoju misiu na Zemi, by len sotva cestoval bezcieľne. Aké ciele cesty mohol mať človek, ktorý si od detstva uvedomoval svoju misiu námestníka Boha na Zemi?

Ak vezmeme do úvahy, že Ježiš dostal Zvestovanie o možnosti a nutnosti budovania Božieho kráľovstva na Zemi a že bol neustále v dialógu s Bohom, tak celkom zákonite mohol v modlitbe položiť Všemohúcemu aj otázku, či takéto kráľovstvo už niekde existuje. A je vysoko pravdepodobné, že dostal odpoveď aj s uvedením miesta na Zemi, kde takéto kráľovstvo existuje. Tým miestom mohla byť iba vtedajšia Rus. Prečo práve Rus?

Izrael v Ježišových časoch bol provinciou Ríma, v ktorom otroctvo nebolo žiadnou zriedkavosťou, ale normou každodenného života. O Ježišových cestách do rôznych krajín je toho napísaného veľa, no všetky tieto texty, podľa nášho názoru, neprekračujú rámec bežnej mytológie historicky sformovaného kresťanstva. Prečo? Lebo vo všetkých krajinách, do ktorých Ježiša posielali tvorcovia týchto mýtov, bolo otroctvo rovnakou normou života, ako v otrokárskom Ríme. A len na Rusi neexistovalo otrokárstvo. Aby bolo možné hlásať budovanie Kráľovstva Božieho na Zemi tak presvedčivo, že nasledovníci tomu uveria, bolo ho potrebné uvidieť na vlastné oči. A Ježiš ho videl, a až po tomto mu uverili aj jeho nasledovníci skrze jeho slová.

A preto sa nám javí, že vo zvestovaniach, ktoré dostal Ježiš, bola aj informácia o mieste, kde sa mohol počas svojho života presvedčiť o existencii kráľovstva Božieho na Zemi. A je dosť možné, že niektorý apoštol túto časť zvestovania zaznamenal, no neskôr cirkev takýto záznam priznať nemohla a tak ho skryla, aby svoje „ovečky“ neprivádzala do rozpakov. Veď cirkevná hierarchia, ktorá sa sformovala stovky rokov potom, čo Ježiš dokončil svoju misiu, ešte aj dnes veľmi nástojčivo popiera možnosť vybudovania Božieho kráľovstva na Zemi, tvrdiac, že toto je možné len v nebi.

Pritom v danom prípade ide reč o človeku, ktorý si už od detstva (dokonca od prvých dní: ako svedčí Korán) uvedomoval svoju misiu — misiu šíriteľa osvety — na základe Zhora mu daného Zvestovania Najvyššieho Boha. To znamená, že ak by navštívil Rus a uvidel by tu divochov, mnohobožstvo a modlárstvo, tak uvedená formulácia zo staroruskej ezoterickej kroniky (priidoša učitisja mudrosti) by nebola možná. Ježiš by ich sám učil Pravde-Istine, a oni by s ním buď súhlasili a zaznamenali to vo svojej kronike, alebo by jeho vierouku odmietli a zabudli by aj na samotný fakt jeho pobytu na Rusi.

Daná formulácia je životu adekvátna len v tom prípade, ak medzi Ježišom a žrectvom Starovekej Rusi neboli významné názorové rozdiely v teologických otázkach. Tým pádom na Rusi nemohli učiť Krista aj teologickej múdrosti, ale mohli mu ukázať, ako žijú ľudia v ruskej civilizácii. A ak Ježiš prišiel na Rus, tak to urobil preto, aby tento spôsob života uvidel na vlastné oči, reálne, a nie iba v duchu, teoreticky. Boh ho priviedol na Rus, aby mu ukázal skutočné zárodky života civilizácie na princípoch, ktoré sa odlišovali od tých, ktoré Ježiš poznal už od detstva zo života v oblasti východného Stredomoria. A ak to povieme presnejšie, aby mu ukázal zárodky Božieho Kráľovstva na Zemi.

Potom pôsobí celkom logicky aj verzia, že následné Kristove kázne sa zakladali na tom, čo uvidel a čo si osvojil zo života ruskej civilizácie. A poznávať, očividne, bolo čo. Dovtedy pozoroval iba holé piesky, vyčerpávajúcu horúčavu, surovosť spojenú so zachádzaním otrokárov s otrokmi. Na Rusi otrokárstvo nikdy neexistovalo, a preto tam neexistovali ani masívne architektonické objekty, ktoré v iných civilizáciách boli budované otrockou prácou. Absencia architektonických pamiatok sa často chybne spája s civilizačnou zaostalosťou.

Civilizácia Rusi sa nevyvíjala technogénnou cestou, čo ju radikálnym spôsobom odlišovalo aj od Západu, aj od Východu. Preto kontrast dojmov pre Krista bol obrovský: lesy, lúky, zurčiace rieky a jazerá, ale najmä ľudia s rovnocennými vzťahmi medzi sebou, žijúci pod priamym vedením Božím a nepotrebujúci žiadnych prostredníkov medzi sebou a Bohom. Náboženstvo Rusi v tom období v jeho dominujúcej vetve nebolo ani mnohobožstvom ani modloslužbou, hoci niektoré jeho prúdy mohli v sebe niesť takéto tendencie. Práve vďaka tomuto nebol medzi Ježišom a žrectvom Rusi žiaden podstatný rozpor v teologických otázkach.

A napriek tomu, že Ježiš počas svojho prvého príchodu učil ľudí vytvoreniu Božieho Kráľovstva na Zemi ich vlastným úsilím pod Božím vedením, tak dnešné kresťanské cirkvi to hodnotia ako herézu, t.j. ako lživé a chybné učenie. Jeho grécky názov „chiliazmus“ (latinský „milenarizmus“) pochádza od slova „tisíc“, pretože stúpenci tohto učenia verili, že Božie Kráľovstvo na Zemi bude trvať tisíc rokov, a potom príde Súdny deň. Dnes sú chiliastické prúdy v kresťanských cirkvách vykorenené, a cirkevní hodnostári sa nielenže zhovievavo správajú k mocným tohto sveta, ale hlavne riešia problémy vlastného dostatku pri každej vláde, vykladajúc Písmo výlučne v tom zmysle, že spoločnosť musí podporovať každú svetskú moc, pretože niet moci, ktorá by nebola od Boha. Pritom ale zabúdajú dodať, že moc od Boha musí byť odrazom milosti Božej, nesmie však konať svojvoľne, v medziach Božieho dopustenia.

Takže náboženstvo na Rusi v období prvého príchodu Krista a návštevy Andreja Prvopovolaného na Rusi bolo oveľa bližšie k Bohu, než vierouka, ktorá prišla z Byzancie v 10. storočí na slávu veľkých a malých cézarov. Dobu prebývania Ježiša na Rusi a dobu návštevy Andreja Prvopovolaného nedelilo viac ako 30 rokov. To znamená, že tieto dve udalosti sa zmestili do života jedného pokolenia. Preto keď sa Andrej objavil na Rusi, predstavil sa a povedal koho je učeníkom, tak sa k nemu správali ako k svojmu, privítali ho s radosťou, pomohli mu a podporili na jeho ceste.

A ostrov, ktorý sa dnes volá Valaam, bol oddávna jedným zo sakrálnych miest Rusi. Sakrálnych v tom zmysle, že v týchto miestach najplnšie a potenciálne najplodnejšie prebieha určitá mystická (na rozdiel od každodennosti) komunikácia človeka s Prírodou, s Matičkou-Zemou a Tatíčkom-Nebom. Andrej z nejakých jemu známych dôvodov návštevu tohto ostrova potreboval, prípadne žrectvo Rusi uvážilo, že by tento pobyt na Valaame mohol byť preňho užitočným. Avšak Andrej na Rusi nebol misionárom a vieroučiteľom, ale predovšetkým bol vítaným hosťom a učeníkom. Okrem toho, objektívne sa globálna politická situácia v čase návštevy Andreja Prvopovolaného sformovala a vyvinula tak, že jedným z cieľov jeho misie na Rusi bola snaha informovať o udalostiach v Palestíne, o činnosti Krista a o postoji, aký nemu zaujala tamojšia spoločnosť.

Pritom zdôrazňujeme, že misia „informovať“ sa svojou podstatou odlišuje od misie „šíriť novú vieru“, a to treba objasniť. Isteže, na Rusi existovala nejaká vlastná náboženská obradnosť, ktorou sa spoločnosť stmeľovala. Keď Andrej navštívil Rus, tak kresťanská obradnosť sa ešte len formovala. No aj keby bola dovedená do finálnej vycibrenej formy, z ktorej sa stala tradícia, tak apoštol Andrej, na rozdiel od patriarchu Nikona, nebol obradovercom. Nie obradnosť má byť kladená do popredia. Najhlavnejšou pre neho bola jednota chápania sveta, jednota náboženských názorov Krista, Rusi aj jeho samotného. A za takýchto podmienok Andrej nemohol byť vieroučiteľom a „krstiteľom“ Rusi.

Áno, Andrej prorokoval o veľkej budúcnosti Rusi, no zapamätať si ho ako nositeľa novej a neznámej viery na Rusi nemohli. Rus už žila v pravdivej viere majúcej určitý svojráz vo formách vtedy historicky sformovanej kultúry.

Mnohým môže napadnúť otázka: «Ak Rus v minulosti už žila v pravdivej viere, potom odkiaľ sa vzala kríza a degradácia tohto ruského náboženstva na mnohobožstvo a modloslužbu?» Táto otázka je zákonitá. Treba si ale uvedomiť, že viera, ako systém predstáv o Bohu a charaktere vzájomného vzťahu ľubovoľného človeka s Ním priamo, ešte sama osebe nič negarantuje. Viera v takomto jej chápaní je iba jednou zo zložiek celkovej psychiky daného človeka, a zahŕňa videnie a chápanie sveta, a mravnosť.

Čomu konkrétne človek uverí, a čo odmietne, to v hlbinnom psychologickom aspekte určuje jeho reálna mravnosť ako množina osobných predstáv o Dobre a Zle, z ktorej časť si človek vypracoval sám a časť zdedil v hotovej podobe z kultúry spoločnosti. Preto viera v takomto jej chápaní nie je synonymom relígie.

Relígia predstavuje zmysluplný dialóg človeka s Bohom, v ktorom Boh potvrdzuje pravdivosť jeho osobného videnia a chápania sveta, mravnosti a viery, ako aj predstáv o podstate Boha a Jeho Zámere. V opačnom prípade Boh rôznymi spôsobmi a prostriedkami popiera to, v čom sa daný človek mýli. Ak človek tvrdošijne nelipne na svojich mylných názoroch, tak je to pre neho bezpečné, no ak je tvrdohlavý, tak takáto tvrdohlavosť vedie k negatívnym náhodám vrátane smrti.

Okrem viery vo vyššie uvedenom chápaní sa slovom „viera“ označuje aj etický jav. Jeden človek verí druhému človeku, prijímajúc bez pochybností všetko, čo mu ten druhý hovorí. Tým pádom existujú ľudia, ktorí veria v Boha, ale neveria Bohu v živote (či už celkovo, alebo len v niektorých životných prejavoch). Takýto postoj pripravuje človeka o bezprostredné spojenie s Najvyšším v každodennej existencii.

Skutočná viera človeka v existenciu Najvyššieho je základnou podmienkou pre rozvoj spoločnosti v riečisku Božieho Zámeru. No ak aj chýba z nejakých príčin historického charakteru, stále to neukracuje spoločnosť (a konkrétne ľudí) o perspektívy rozvoja. Dôležité je, aby ľudia boli pozorní k prúdu udalostí v živote a vnímali život ako vyjadrenie Božej vôle v jazyku, ktorý je dostupný a pochopiteľný každému. Okrem toho, Boh rozpráva s ľuďmi aj priamo cez ich vnútorný svet, vďaka čomu oslovuje aj ostatných ľudí cez tých, ktorých si vybral. Tých, ktorí Mu nevzdorujú, lipnúc na svojich mylných názoroch, môže Boh priviesť k hlbokému prežívaniu Pravdy a pravdoverného života. A tým, ktorí Mu vzdorujú a bránia sa Božiemu vedeniu, ostáva len osud „kráčania do kruhu“ narážajúc na tie isté životné ťažkosti.

Samotná pravdivá viera ešte človeku nezabezpečuje „bezchybný“ život, v ktorom by mohol žiť stereotypne v riečisku Božieho Zámeru ako nejaký automat.

Hoci v živote ľudí sa vyskytujú aj prípady priameho Božieho vedenia, keď v určitej bezvýchodiskovej alebo ťažko pochopiteľnej situácii, v ktorej si sami nevedia rady, sa s prosbou o pomoc celí odovzdajú do rúk Bohu, a Boh túto ich situáciu šťastlivo „vyrieši“. A keď sa také niečo stane, tak to tiež treba dokázať pochopiť a byť Bohu vďačný za Jeho priamu účasť na riešení danej situácie.

Všetko sa to týka Starovekej Rusi, ktorej relígia jednobožstva bola pravdivou vierou vyjadrovanou navonok. Pritom Rus vo svojom civilizačnom rozvoji kráčala odlišnou cestou než západná regionálna civilizácia. Dôraz sa nekládol na technologický, ale prevažne na biologický proces, pri ktorom človek by mal žiť v súlade s biosférou a kozmom, a zároveň byť nezávislým od umelého životného prostredia a technosféry.

Technologická cesta je jednoduchšia a efektívnejšia z hľadiska uspokojovania spotrebiteľského egoizmu jak človeka, tak aj spoločnosti. Pre jednotlivca je jednoduchšie a rýchlejšie naučiť sa „stláčať“ tlačidlá na mobilnom telefóne, než si osvojiť telepatiu. Pre civilizáciu je jednoduchšie a rýchlejšie vytvoriť leteckú dopravu, než vytvoriť takú kultúru, v ktorej sa spontánna teleportácia človeka z bodu „A“ do bodu „B“ aj s nejakou batožinou (a možno aj s obľúbeným kocúrom) — stane životnou normou. Vytvoriť internet a naplniť ho všakovakými nezmyslami, a následne priľnúť k počítaču a stať sa počítačovo závislým, je oveľa jednoduchšie, než sa naučiť čítať informáciu z biopoľa Zeme a samostatne ju spracovávať podľa potreby v životnej praxi.

Napriek svojej relatívnej jednoduchosti a efektivite (v zmysle dedenia a osvojenia si hotových výsledkov vedecko-technického pokroku) vedie technologická cesta rozvoja k degradácii, degenerácii a primitivizácii človeka ako biologického druhu, t.j. pre ľudstvo je zhubná. Najvyspelejšie (z hľadiska vedecko-technického pokroku) štáty sú na prvom mieste aj v štatistikách chorobnosti obyvateľstva: telesnej i duševnej (vrátane nových chorôb, ktoré kedysi neboli).

Preto ak nechceme, aby história súčasnej civilizácie skončila samovraždou v jednom z potenciálne existujúcich variantov, bude potrebné v historicky krátkej lehote použiť rozum a vôľu na zmenu kvality jej kultúry a smeru jej rozvoja. Vyššie opísaná doktrína skúpenia sveta a zotročenia ľudstva na základe úroku z pôžičky je funkčná len v rámci technologickej cesty rozvoja civilizácie.

Kristova misia bola zameraná na to, aby poskytla ľuďom nevyhnutné znalosti, pomocou ktorých by sa ľudstvo mohlo odvrátiť od samovražednej cesty technologického rozvoja. Jedno z poukázaní na tento fakt sa zachovalo aj v kánone Nového Zákona (Matúš, 6:26-30):

«Pozrite na nebeské vtáky: nesejú, nežnú, nezhromažďujú obilie do sýpok, a váš nebeský Otec ich živí. Či nie ste oveľa viac ako ony? A kto z vás si starosťami môže pridať na svojom vzraste čo len jeden lakeť? A čo sa tak staráte o odev? Pozrite sa na poľné ľalie, ako rastú: nepracujú, nepradú; No hovorím vám, že ani Šalamún v celej svojej sláve sa neobliekal tak ako hociktorá z nich. Keď teda Boh takto oblieka poľnú trávu, ktorá dnes je tu, a zajtra ju hodia do pece, o čo skôr oblečie vás, vy maloverní!»

Preto z hľadiska globálnej politiky danej epochy bolo nepochybne dôležité, ako žrectvo Starovekej Rusi zareagovalo na rozprávanie Andreja Prvopovolaného o osude Krista. Ak sa aj snažíme dať konkrétnu odpoveď na túto všeobecnú otázku, tak sa hneď rozpadá na sled menších podotázok. Kladná odpoveď v tejto postupnosti plodí ďalšiu otázku, a záporná ruší všetky nasledujúce.

Zavetrilo a pochopilo žrectvo Rusi, že rozprávanie samotných apoštolov o živote a činnosti Krista, a tiež o tom, ako sa im javil odchod Krista z tohto sveta, už zapadá do základov inej vierouky, ktorej poslaním je zameniť to učenie, ktoré hlásal Kristus?

Ak tento problém žrectvo Rusi zavetrilo, prijalo na seba a na Rus globálnu zodpovednosť za budúcnosť planéty a ľudstva?

Ak prijalo, tak dokázalo na základe svojej viery Bohu (či už bola skutočne pravdivá alebo v čomsi chybná) a zmysluplnému postoju k priebehu udalostí života vypracovať mocnejšiu koncepciu globálnej politiky, ktorej realizácia v živote by umožnila zablokovať globálnu politiku na základe už spomínanej biblickej doktríny skúpenia sveta a zotročenia ľudstva prostredníctvom korporatívneho monopolu na úžerníctvo?

Odpoveď na tieto otázky už dala história. Na adekvátnu reakciu voči tejto globálnej výzve nestačila žrectvu buď miera chápania, alebo vôľových kvalít v kombinácii s vysokou mierou mravnosti. Na všetky tieto otázky žrectvo Rusi nahlas alebo mlčky odvetilo: «NIE, nás sa to netýka». Príčiny tohto «NIE» mohli spočívať v tom, že odpoveď «ÁNO» na každú z týchto otázok mohla od žrectva aj zvyšku spoločnosti vyžadovať prehodnotenie svojich doterajších (už stradičnelých a nesporných) mravných noriem a chápania sveta, ktoré nezahrnuli do svojho obrazy Sveta prítomnosť biblickej doktríny, a znej vyplývajúcu hrozbu zotročenia všetkých.

V dôsledku toho, že žrectvo Rusi dalo negatívnu odpoveď na tieto otázky, jeho správanie začalo protirečiť Zámeru. A ďalej sa všetko odohralo v plnom súlade s tým, čo bolo nepochybne známe aj žrectvu Rusi, a čo Ježiš ohlasoval počas svojich kázní.

Hovoriac jazykom životných okolností: ak vy, Rus (nárokujúca si nazývať sa svätou a celosvetovou), neberiete na seba dobrovoľne globálnu zodpovednosť a nevidíte, že vašim poslaním je prijať na seba rolu hlavného účastníka globálnej politiky zodpovedajúcej Božiemu Zámeru, tak sami sa stanete rukojemníkom (objektom) globálnej politiky odporujúcej Zámeru. Budete objektom tejto politiky dovtedy, kým vás táto politika nezachváti natoľko, že sa spamätáte a vzbúrite. Pod tlakom životných okolností vám bude darované Precitnutie. Tak prijmite na seba poslanie predurčené Božím Zámerom. A celé sa to stane len preto, lebo ste sa nerozhodli prijať túto misiu včas a dobrovoľne.

Inými slovami, kým žrectvo Rusi z 1. – 4. storočia n.l. sa ukázalo byť historicky neschopné adekvátne zareagovať na „výzvu doby“ (na výzvu Zhora) a umožnilo na mnohé storočia využívať prekrútené Kristovo učenie v globálnej politike, tak ruskú civilizáciu 21. storočia očakáva úloha napraviť túto chybu, predložiť Svetu a realizovať v praxi novú Koncepciu Spoločenskej Bezpečnosti udávajúcu kurz rozvoja ľudstva v epoche Vodnára. Iba na takejto svetonázorovej úrovni môže byť sformovaná a realizovaná naša národná idea.