L.A. Smirnovová
Školský kurz histórie je primárne umelecko obrazový popis historických udalostí. Vedci vysokého rangu, autori učebníc sa viac zameriavajú na literárny štýl učebníc ako historickú logiky. Nám, školským učiteľom histórie kvôli nedostatočnej alebo protirečivej informácii učebníc prichodí samým hľadať odpovede na otázky žiakov. Dokonca elementárny školský kurz histórie úplne dostatočný pre žiactvo v pochopení hlavného, (pol riadku orig. textu chýba p.p.) - v histórii je viac mýtov ako reálnych historických faktov.
Neskôr skúsime odpovedať na otázky študentov na najzraniteľnejšie aspekty dejín staroveku a stredoveku, a to ako zahraničné tak aj domáce (teda ruské, p.p.). Hlavná časť odpovedí na tieto otázky sa nachádzajú v Novej chronológii G.V. Nosovského a A.T. Fomenka. U niektorých otázok sme si dovolili nájsť nezávislú autorskú odpoveď a ponúknuť svoju vlastnú hypotézu.
Pre túto prácu sa použije literatúra výlučne školských učebníc. V nich nájdete všetky podporné informácie, ktoré vyvolávajú otázky študentov.
OTÁZKY ŽIAKOV
História starovekého sveta a história stredoveku
Prečo sa učíme mytológiu starovekého Grécka? Ak je slovanská mytológia, prečo sa neučíme o nej?
V učebnici (1) hrdina Trójskej vojny Achilles je nazvaný Grékom ale Homér ho nazval Tavroskytom. (orig. "тавроскиф", z gréckeho "Tauroi" plus "Skýt", p.p.). Vojna sa podľa učebnice udiala okolo r. 1200 pr.n.l. a oficiálna história odkazuje na Skýtov do 7. st.pr.n.l. až 3. st.n.l. A tým by účasť Skýtov v Trójskej vojne nebola možná. Homérove poémy boli napísané v 8. st.pr.n.l. Odkiaľ by teda Homér mohol vedieť o Tauroskýtoch? Ak sa títo Tauroskýti zúčastnili Trójskej vojny, aký bol potom ich záujem? Je známe, že poslední žili v stepiach Nižného Donu a Tavridy (staroveký a stredoveký názov Krymu, tiež Tavrika, p.p.)
Tiež možno predpokladať, že boli žoldniermi. To by mnohé objasnilo. Ale toto sa do oficiálnej histórie nezapisuje, či už v čase alebo priestore.
Ešte jeden detail. Gréci (Danajci) darovali Trójanom drevenú sochu koňa. Kôň bolo posvätné zviera boha morí Poseidona (2). Ale ani Trójania ani Gréci nemali Poseidona ako hlavného patróna, ba na koňoch ani nebojovali. Kto teda? A opäť sa vraciame ku Tauroskýtom: žili v stepiach, chovali kone, boli kočovníci a Poseidon bol patrónom chovu koní. A pre zlepšenie zdravia koní museli určite kúpať kone v rieke – a je tu spojenie: voda a kôň. Boha nazývajú Posei-DON a Tauroskýti žili ako už bolo povedané, na DONe.
A ešte jedna náhoda - trojzubec - symbol moci Poseidona. Je zaujímavé, že rodovým znakom Varjagov Rurikovcov bol takisto trojzubec (tu možno upresniť: od Rurika po Jaroslava Múdreho - dvojzubec, ale za Jaroslava sa objavil trojzubec - a znova, prečo?). Za akým morom vtedy žili Varjagovia? Ak boli národom. Alebo možno boli vojaci - žoldnieri?
Jedna náhoda sa môže prihodiť. Ale v našom prípade je mnoho podivných a nevysvetliteľných náhod z pohľadu oficiálnej histórie.
Je známe, že grécki autori zanechali mnoho svedectiev o Skýtii. V nížine rieky Tanais (Don), pri jej ústí do Meotidy (Azovské more) (Maiotis-lat., Moeotis-názov Azovského m. u Grékov a Rimanov, p.p.), Gréci založili obchodnú osadu - Tanais, predpokladá sa v 7-6 st.pr.n.l. (3)
Ak máte možnosť navštíviť vykopávky v Tanaise tak prvé, čo vás prekvapí sú rozmery, ako samotnej starovekej usadlosti, tak aj budov: sú relatívne malé a vôbec nedosahujú status mesta, skôr sú to skladové priestory na brehu rieky, trhový sklad v neveľkom prístave.
A neďaleko tohoto "skladu" zriadili Byzantínci v 12. st. svoju kolóniu - Tanu. Aj funkciu má takú istú - obchodná stanica. Ale už je to skutočné mesto: priestorný prístav, mestské štvrte - "v rozsah ohromných rozmerov". Rozkvet Tany nastúpil neskôr, v 14. st. V r. 1395 bola Tana zničená Timurom. Mesto prežilo. Jednako ostáva jedna nejasnosť: kde sa nachádza stredoveká Tana?
V ústí Donu je ešte jedno, ale veľmi reálne mesto - Azov. Verí sa, že jeho minulosť siaha do hlbín vekov a má viac ako 1000 rokov. Kedy a kým bolo mesto založené oficiálna história odmieta odpovedať, celkom očividné veľké pochybnosti s predošlými uchádzačmi, ale (čo je zvlášť nepohodlné), že je s určitosťou súčasť ruskej histórie. Mesto sa v 10-11. st. stáva súčasťou Tmutarakánskeho kniežatstva. (Mapa Ruska 1015-1113, http://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/3/3a/Rus-1015-1113.png?uselang=ru p.p.) Základná funkcia mesta je tržná (opäť a znovu!). Neskôr bol obsadený Polovcami (tiež Kumáni, Kypčaci- turkojazyční kočovníci), dostal meno Azak, neskôr Azov. A na konci 14. st. mesto zničili oddiely Timura (!). V meste je dokonca aj dodnes ulica Janovská. Mnohonárodnostné zloženie mesta sa tiež preslávilo.
Mesto kontrolovali Tatári.Ale podľa názoru donských Kozákov mesto prináležalo im.
Tatári a Kozáci - jedno a to isté? (4)
A teraz otázka: tak kde že je ten Tanais? Kedy a kým bol založený?
A opäť príliš mnoho náhod. A v školských učebniciach odpovedí niet a zdá sa, že Nová Chronológia od A.T.Fomenka zodpovedá tieto nepohodlné otázky.
S názvom "TANAIS" sú spojené ešte dve náhody - toponymické. (Toponýmia študuje miestne názvy, ich pôvod, význam a použitie, gz r. tópos-miesto a ónoma-meno, p.p.)
1. Ak sa vás opýtajú "Odkiaľ ste?", odvetíte napríklad "z Rostova". A keď ste z Tany? - TANA-IS. (V ruštine predložka "iz" - z, 2.pád, p.p.)
2. Posei-DON. Ak sa použije volžské "O", vtedy - PoseiDON. Ak juhoruské "A", dostaneme - PaseiDAN.
DAN - TAN.
3. U nás na Done sa vidiecke usadlosti nazývajú "stanice" (orig. «станицы» - stanicy - dedina, p.p.) Stanicami sa tiež nazývali Kozácke vojenské delegácie ku cárovi a ešte dávnejšie aj obchodné karavány s vojenskou ochranou. Miesta zastávok a zimovísk - stany.
Obchodná karavána - odkiaľ? S TANy. Účastníci karavány - "станичники"-staničniki.
A veď Kozáci považovali Azov-Azak-Tanu za svoje hlavné mesto. Neudivuje, že seba nazývali «станичники»-staničniki, t.j. príchodzí z TANy, z DONa. A svoje stanovištia na obchodnej aj vojnovej ceste vždy nazývali stany (Uzbekistan, Kazachstan, Hindustan). Pri Azovskom mori ako je známe, boli práve rozsiahle obchodné vzťahy.
Tieto toponymické náhody opäť nenachádzajú miesto v oficiálnej histórii ale u matematika A.T.Fomenka.
Nebudeme pripomínať kultúru chovu koní, existujúcu na Done od nepamäti. Kedy ale boli tie časy "od nepamäti"? A prečo práve tu na Done sa objavuje táto podivuhodná kultúra koní?
Sama to neviem, oficiálna história nám dá podnety na premýšľanie.
V 8.- 4. st. pr.n.l. žili na Done "Киммери́йцы"-Kimérovia, (lat. Cimerii, starogr. Kimmérioi, angl. Cimmerians, indoeurópske kmene, ktoré boli predchodcami Skýtov v dnešnom južnom Rusku a okolí. V 8. storočí pr.n.l. ich z južného Ruska vyhnali Skýti, wiki, p.p.) Legendárny Homér spomína Kimérov. Preslávili sa svojim jazdectvom, odlišnom v spôsobe boja a náhlymi prepadmi. Dodám, že v tých dávnych dobách nebolo im podobným jazdcov. Predpokladá sa, že boli vytlačení Skýtmi.
V období medzi 7.st.pr.n.l. a 3.st.n.l. žili na Done a okolí Čierneho mora Skýti. Ako je známe, tiež boli vynikajúci bojovníci na koňoch. Ešte jedna zmienka o Skýtoch (vrátime sa k nim neskôr) - mali pozoruhodné rozdelenie sociálnych kást - oráči, bojovníci a kráľovskí Skýti. (šľachta? p.p.)
Od 7.st.pr.n.l. do 4.st.n.l. žili v týchto krajoch Sauromati, predkovia Sarmatov (zaujímavá poznámka na wikipédii: Matej Bel vo svojich Notíciách v kapitole o zemplínskej župe opisuje Rusínov ako potomkov Sarmatov vyznávajúcich starú vieru a udržiavajúcich pôvodné zvyky. p.p.). Aktívne spolupracovali v spojení najprv so Skýtmi a neskôr s Alanmi. Vytlačení od Dona boli v 4.st. Húnmi. Tieto kmeňové zvúzy sa taktiež vyznačovali vynikajúcou a vysokou kultúrou chovu koní.
V 10.st. prichádzajú na Don Pečenehovia, neskôr Kumáni (tiež Plavci al. Polovci - wiki, v orig. "половцы" p.p.). Jedni aj druhí buď podnikali nájazdy alebo uzatvárali spojenectvá s Ruskými kniežatami. Tieto národy tiež ovládali umenie chovu koní.
Nejakí kočovníci v 13.st., potom Kozáci v 15.st. - a znovu chov koní. Vie sa, že ani jedna kavaléria nedisponovala takým špičkovým jazdectvom ako Kozáci. Nie je to náhoda?
Všetky spomenuté národy žili na jednom teritóriu, prakticky v jeden a ten istý čas, všetci vedú kočovný spôsob života, vlastnia rovnako neobyčajné a na tie časy vzácne a zriedkavé vedomosti.
A potom zrazu, povážte, z ničoho nič sa z nikade objavia Kozácke stanice aj "staničniki" - nebývalí jazdci, vedúci, vhodné pripomenúť, polokočovný spôsob života.
Otázka - A nie sú to tí istí ľudia? Možno sa bavíme o jednom národe - vojakov, Kozákov, vojenské oddiely, ktoré mali svoje vlastné názvy, napr. Kimérovia, Skýti, Polovci, Varjagovia, Rusi. A zaoberali sa profesionálnou ochranou a bojom, najímaní do služby svojim atamanom-kniežaťom (knieža-konung), (konung-staroškandinávsky najvyšší vládca, v stredoveku-kráľ, wiki, p.p.), aby ochraňovali hranicu, národ, vlasť, štát.
Fakty z oficiálnej a uzáver z novej chronológie.
Kozáci ako je známe, viedli pomerne asketický spôsob života, bez rodiny a v neustálej bojovej pohotovosti. Vojská Kozákov vydržiavali tí, ktorí využívali ich služieb, tí, pre ktorých bolo zvyčajnou živnosťou napr. poľnohospodárstvo či remeslo.
Knieža s družinou v Kyjevskej Rusi bol poverený ochranou kmeňov a raz v roku tieto kmene navštevoval za účelom výberu daní u vazalov - fixný poplatok za vojenské služby.
Skýti sa delili do troch sociálnych skupín: 1-vojaci, chrániaci hranice, 2-roľníci-oráči, platiaci im za ochranu a 3-králi, alebo ak chcete, kasta vládcov.
Ako je známe, aj Kyjevská Rus mala svoje kmeňové kniežatá.
Ruským kniežatám a cárom slúžili Kozáci.
Veľmi podobný risujúci sa obraz. Tri rôzne historické obdobia. Tri rôzne historické národy. Ale - jedno historické priestranstvo a totožná sociálna organizácia. Doplním, čo bolo vyšetrené vyššie.
Veď oficiálna história nemôže odpovedať na otázku:
Prečo su v Rusku Slovania a prečo Rusi? Kto sú to - Slovania? A kto sú Rusi? A z čoho národnosť "ruská" - slovo - je prídavné meno, nie podstatné meno, ako všade?!
Ak použijeme chronológiu A.T.Fomenka, biele miesta nám zmiznú. Uvidíme rozsiahle vojenské formácie - kozácku hordu podelenú na tumeny - tisíce, a každá mala svoj názov (Skýti, Varjagovia, Rusi a iné). A všetci títo žili počas jednej historickej epochy.
Zvláštny fakt. Takú istú trojvrstvovú sociálnu štruktúru mala aj staroveká militantná Sparta: bojovníci, roľníci-otroci (heilóti) a šľachta! V čele stáli dvaja králi, ktorí plnili funkciu najvyšších veliteľov vojska, sudcovia a žreci, a tiež rada starších, nazývajúca sa medzi iným GERÚSIA (ГЕРУСИЯ-GERUSIA, gr. gerousía, z gr. géros-starec, wiki, p.p.) (ešte jedna zhoda, ktorú oficiálny dejepis nevie vysvetliť). Sparťania považovali za nedôstojné aby obrábali zem. Jediným zaslúženým zamestnaním pre muža bola pre nich vojna. (5) U Kozákov táto obyčaj pretrvala do 18.st.
Odpovede niet ani na otázku o udivujúcej zhode politickej organizácie starogréckych miest-polis a ruských miest za doby Kyjevskej rusi: tak polis ako aj ruské mesto je riadené komunitou - všeľudovým zhromaždením, ktoré vedie zahraničnú politiku, najíma súkromnú armádu, v čase vojny buduje domobranu. Veď medzi nimi je časový rozdiel tisíc rokov. Prečo taká zhoda?
Ku slovu sa dostáva politické usporiadanie miest Etruskov, ako aj cisárskeho Ríma, vo všetkom sú neuveriteľne podobné spartskému systému, a tak isto Novgorodské: 300 starších v Ríme a presne toľko "zlatých opaskov" v Novgorode. Mestá zvali Etruskovia "spury" (orig. "спуры") a je celkom pravdepodobné, že mali spartský pôvod. Je známe, že Etruskovia prišli do Talianska od niekiaľ z Východu.
A zaujímavé je, prečo sa národ volá ETRUSKOVIA a ich štát učenci nazývajú ETRÚRIA? Viac ako samozrejmé by bolo krajinu volať podľa mena národa - ETRUSKIA. Ale nevolá sa tak. Prečo teda? Vtedy, chceš-nechceš, prišlo by hľadať odpoveď na otázku - JE TO RUSKÉ? Ale podľa oficiálnej histórie nič ruské vtedy neexistovalo, ba ani Slovanov vraj ešte nebolo, tak čo sú to za polodivé kmene? Vysoká úroveň kultúry u Etruskov je neodškriepiteľná. Rím, Veľký Rím, založili Etruskovia. Nie, toto nemožno spájať s ruskými barbarmi. Medzi iným, Etruskovia používali grécku abecedu ale ich jazyk sa dodnes nepodarilo rozlúštiť.
Ešte k Rímu. Národy a štáty tak dnes ako v minulosti, zanechávajú stopu v dejinách vo forme produktov duchovnej a materiálnej kultúry. Nebudem hovoriť o duchovnosti, pohovorím o materiálne. Materiálna kultúra - to nie sú len budovy a stavby, ale aj predmet obchodný, dobre známy svetu a prinášajúci základný príjem pre hospodárstvo. Egypt - zrno, Grécko - remeselné predmety a umenie (vázy, sochy). A čo Rím? S čím obchoduje Rím? Aký základný produkt produkuje? Čo sa javí ako základ jeho ekonomiky a systému hospodárstva? Nenamáhajte sa, na nič si nespomeniete, pretože tam nič nie je.
Vynikajúci ruský kulturológ Nikolaj Jakovlevič Danilevskij v r. 1869 v práci "Rusko a Európa" ohľadom tejto témy napísal: "Kultúrna pôsobnosť je úplne bezvýznamná: vo vede, vo filozofickom myslení, ako aj v umení, najmä v architektúre, Rím nedokázal nič originálne".
A znovu otázka - Ako mohlo také hospodárstvo fungovať? Nič podobné v dejinách niet.
Takže by mohlo byť, že Rímu nebolo?
V menšej miere vyvoláva u žiakov rozpaky vojenská operácia kartáginského vojvodcu Hannibala proti Rímu v rokoch 218-201 pr.n.l. Skúste si odpovedať na takéto otázky:
Prečo pochodoval Hannibal na Rím po súši? Musel prejsť s ohromnou armádou a bojovými slonmi vysoké pohoria, putovať mnohé stovky kilometrov. Prechod cez Alpy ho stál polovicu armády, časť slonov zahynula. Vybojoval niekoľko malicherných víťazstiev a odmieta ísť na Rím. Prečo? Po 15 rokoch vojny v Itálii nezakúsil ani jednu porážku, aby bol nakoniec prinútený Itáliu opustiť a ponáhľať sa naspäť do Kartága na jeho obranu. A v r. 202 pr.n.l. bol Hannibal pri meste Zama porazený. Toto bola jediná porážka veľkého vojvodcu.
Prejsť celým pobrežím od juhu Španielska po juh Talianska, zdolať horské priechody, 15 rokov blúdiť po Itáli, neodvážiť sa obsadiť Rím - prečo, načo to všetko?
A študenti sami dávajú odpoveď: alebo Hannibal nebol veľkým vojvodcom alebo história čosi nevie, alebo ako minimum, niečo nedorozprávala.
A v r. 146 pr.n.l. Rimania znova dobíjajú Kartágo a súčasne v tom istom roku grécky Korint. Obe mestá boli zničené do základov, zrovnané so zemou, odsúdené k večnému prekliatiu miesta, na ktorom stáli.
Oh, až tak fatálne náhody?
Ale skúmavý rozum prostého žiačika za neprítomnosti historických faktov vybuduje svoju verziu.
Medzi iným, na ľubovoľnej školskej mape nájdete aj Kartágo aj Korint, hoci ich presná lokalita je kvôli známym faktom, neznáma. Prepáčte, ale žiaci zbadali, že ich slušne povedané, neberú vážne.
A v oficiálnej histórii je takýchto bielych miest o mnoho viac.
Od r.98 do 117 n.l. vládol Rímu imperátor Traján. Do dnešných dní sa v Ríme zachoval stĺp, vyzdvihnutý na počesť víťazstiev Trajána nad Dákmi na Dunaji.
A ktorýkoľvek žiak sa pýta:
Aký Trójan (tak je v preklade A.N.Skrilova) sa spomína v ruskom "Slove o pluku Igorovom", napísanom koncom 12.storočia? (6) To je čo, že ústna tradícia sa predáva v priebehu 1000 rokov? A prečo u Rusov? Nevysvetliteľné.
Vysvetlenia oficiálnych historikov vzbudzujú u žiakov len nové otázky ale priamu odpoveď nedajú.
Stredoveká história je takisto plná prekvapení.
V 9.-10.st. prežila Západná Európa jednu z posledných vĺn sťahovania národov. Vzrastajúci počet obyvateľov v Škandinávii podnietil búrlivú expanziu severných národov. Títo boli známi západoeurópanom ako Vikingovia alebo Normani, a Slovanom ako Varjagovia. (7)
Čo sa ale žiaci pýtajú:
Čím bol spôsobený taký búrlivý nárast počtu obyvateľstva v studenej Škandinávii?
A - to najhlavnejšie - kto kedy dokázal, že Varjagovia sú Normani?
Aké divné, že všetko bez previerky faktov, historickej analýzy, preverenia dobových prameňov atď. atď. a slepo sa verí literátovi, autorovi knižného diela s dojemným názvom "História Ruského štátu" N.M.Karamzinovi. (Nikolaj Michajlovič Karamzin, 1.12.1766-3.6.1826, ruský spisovateľ, autor sentimentalistických poviedok a noviel, historik, publicista a jazykový reformátor. Je po ňom pomenovaná planétka 3719 Karamzin, p.p.)
Naša história je akoby urieknutá, celá zoradená podľa "Povesti uplynulých liet" a N.M.Karamzina. Krok vľavo, krok vpravo - heréza a hranica.
Hľa, čo sa deti pýtajú:
A za celých 200 rokov po Karamzinovi, aké objavy sa urobili v histórii?
Ak je história veda, musia v nej byť nové objavy, zmeny, dynamika. Ak nie, potom história nemôže byť veda. A čo už v súčasnej histórii, deti rýchlo nájdu odpovede, a aké.
Ake divné, že za celý čas je nevyjasnené, kde sa nachádza pravlasť Slovanov, kedy a kto založil Kyjev, kto tam bol prvé knieža, kto bojoval v Konštantinopole v r. 860 a mnohé ďalšie.
Deti sa veľmi divia, že niet vysvetlení a že je v rodnej histórii toľko prázdnoty. U našich historikov sú príliš slabé predstavy o našej starovekej a stredovekej histórii rodnej krajiny. Tak veľa toho vieme o starom Grécku, Ríme, Perzii, Egypte. Ale o sebe nevieme nič.
Do prijatia kresťanstva Rusko nepoznalo písmo, ale potom sa veľmi rýchlo naučilo čítať a písať. Ale to preto, že písmo už dávno malo. Ruské rozprávky sú plné informácií o nadpisoch vyrezaných na kameňoch a na brezovej kôre. Sú to legendárne ruské ČERTY a REZY. Tak sa nazýval nie systém písma ale spôsob písania na kameni alebo brezovej kôre. A systém je taký istý ako v Grécku - abecedné slabikotvorné písmo na gréckom podklade, známe v tú dobu všetkým na Čiernomorskom priestranstve. (A nepísali už týmto jazykom aj Etruskovia?)
Mnoho otázok vyvoláva aj charakter prijatia kresťanstva v Rusku. To by bol tiež veľký a oddelený rozhovor. Ale tu a teraz nebude predmetom našej diskusie.
Veľká cesta "od Varjagov ku Grékom". (Cesta zo Škandinávie do Grécka bola stredoveká riečna cesta, ktorá viedla zo Škandinávie naprieč východnou Európou do Byzantskej ríše. Prvýkrát sa názov tejto cesty objavil v kronike letopisca Silvestra. V 8. - 9. storočí bola jednou z expanzívnych ciest Vikingov (Varjagov, ktorí žili v oblasti úmoria Baltského mora) vedúcich na juh do juhovýchodnej Európy a Malej Ázie. Túto istú cestu využívali aj ruskí kupci, ktorí obchodovali s Konštantínopolom a s obyvateľmi Škandinávie. wiki, p.p.) S čím obchodovali Gréci - si žiaci vedia predstaviť dobre, ale s čím obchodovali Varjagovia-Normani, o tom sa v histórii mlčí. A deti porozmýšľajú samé. Dobre, že ich autori učebníc nepočujú.
Staré mestá v Grécku, Ázii sa zachovali do dnes, ale chazarský Itil (v orig. Itiľ, Atiľ-hlavné mesto chazarského kaganátu, wiki, p.p.), založený v 8. storočí zmizol bez stopy. Ako aj preslávený a bohatý, opísaný európskymi autormi, Saraj-Batu, hlavné mesto Zlatej Hordy, založený v 13. storočí chánom Batuom. Obe mestá ležali niekde na dolnom toku Volgy. Ako mohli bez stopy zmiznúť? Prečo nepoznáme ich lokalitu?
Mongolsko-tatárske vojsko bolo ohromné. Niekde museli žiť takéto množstvá národa? Nájdete vari jediného Mongolo-tatára dole pri Volge či Done? Počas 240 rokov mongolsko-tatárskeho jarma museli zanechať dostatočne objemnú kultúrnu vrstvu. Ale kde je? Riedke kočovné usadlosti na Volge a Done, ale z nich ani jedna, ktorá by sa s absolútnou presnosťou mohla vzťahovať k tomu alebo ďalšiemu národu, ale všetky sú plné stôp slovansko-ruského osídlenia.
Veľmi ťažko sa deťom objasňuje pozícia Alexandra Nevského, nemilosrdného ako ku križiakom tak aj ku vlastnému národu, Svätého Alexandra Nevského, aktívneho obhajcu záujmov Zlatej Hordy, tvrdo potláčujúceho všetky pokusy odporu proti Horde.
Ako aj pozíciu Dimitrija Donského, ktorý dosiahol víťazstvo na Kulikovom poli v 1380 roku, ale ktorý opustil Moskvu pred inváziou Tochtamiša v r. 1382 (Tochtamiš al.Tochtamyš (???-1406/1407, potomok Džingischána a chán Zlatej hordy. Vládol približne v rokoch 1380 až 1395. Po zdrvujúcej porážke v boji proti Tamerlánovi na rieke Terek (14.4.1395) ušiel do Litvy odkiaľ sa s pomocou tamojšieho kniežaťa Vitolda snažil obnoviť svoju moc. V bitke na Vorskli v roku 1399 však Aliancia (teda Koruna poľského kráľovstva a Veľké kniežatstvo litovské) utrpela porážku, wiki, p.p.)
(O tom Kulikovom poli som v posledných dňoch čítal, už neviem kde to bolo, že tam nenašli žiadne pochované mŕtvoly takže tá bitka musela byť niekde úplne inde. Škoda, že neviem ten zdroj.p.p)
Nebudeme už hovoriť o boĺavých témach našej histórie - o lokalite bitky na Kulikovom poli a hodnovernosti bitky na Čudskom jazere, opäť za nevyjasneného presného miesta stretu.
Myslite si čo chcete, ale po tom všetkom sa zdá, že títo veľkí ľudia boli zbabelcami a politickými otrokmi. Ani im neprináleží aureola svätých mučeníkov za ruskú zem. Ak boli všetci títo velikáni rovnakí, potom nám história niečo nehovorí, t.j. opäť niečo nepozná. Alebo poznať nechce.
Medzi iným, tí Mongolo-Tatári boli vynikajúci jazdci a ovládali umenie boja na koňoch. Presne ako ostatné obyvateľstvo na Done - Divokom Poli. (Divoké Polia–označenie južnoruských a ukrajinských stepí medzi Donom, vrchnou Okou a ľavými prítokmi Dnepru a Desny. Niektorí autori pokladajú za východnú hranicu Divokých Polí Kaspické more. Na západ od Divokých Polí leží Jedisan. V 9-13. storočí Divoké Polia boli osídlené kočovnými kmeňmi Kumánov a Pečenehov, potom územie obsadili Mongoli a ono patrilo pod sféru vplyvu vazalských tatárskych štátov–Krymský chanát, Nogajská horda atď. Od 16. storočia do Divokých Polí začali migrovať ruskí a ukrajinskí zbehovia, ktorí sa pridávali ku Kozákom (Záporožie). Do 19. storočia územie bolo málo osídlené, pretože to neumožňovali stále nájazdy ako aj Krymských Tatárov, tak aj Kozákov (pozri Muravská cesta). Po porážke Krymského chanátu na konci 18. storočia názov Divoké Polia zanikol. wiki, p.p.)
Mongolsko-Tatárske jarmo v Rusku. V rokoch 1240-1480. A pod Jarmom sa ukazuje len Vladimírsko-suzdalské kniežatstvo. Toto - je celá Rus? V roku 1362 v bitke pri Modrých Vodách (rieka Syňucha na Ukrajine, prítok Južného Bugu, wiki, p.p.) juhoruské kniežatá spolu s litovskými zvíťazili na Hordou a oslobodili sa od Jarma. Novgorod a Pskov sa pripojili do zostavy Veľkokniežatstva Litovského a Ruského. A pod Jarmom ostal len Vladimír na vcelku neveľkom teritóriu pri zrovnaní s Litovským kniežatstvom. A učíme sa len jeho históriu, nazývajúc ju históriou Ruska.
U detí povstáva otázka:
Vladimírske a neskôr Moskovské kniežatá boli od juhoruských slabšie?
Deti majú aj odpoveď: kto chce - ten si spôsob nájde, kto nechce - hľadá výhovorky.
Túto odpoveď možno adresovať aj autorom učebníc ohľadom mytologizácie celej histórie.
Aká podivná sa história ukazuje - nepatriotická, ba s elementami etnickej nenávisti.
Ak chcete, verte, ak nechcete, neverte. Takáto je u nás história v učebniciach.
Literatúra
(1.) Вигасин А.А. История Древнего мира: учебник для 5 кл. общеобразовательных учреждений\ М.: Просвещение, 2006.
(2.) Мифологический словарь: Книга для учащихся \ М.Н. Ботвинник, Б.М. Коган, М.Б. Рабинович, Б.М. Селецкий. – М.: Просвещение, 1993.
(3.) Веряскина О.Г. История Донского края с древнейших времён до конца 17 века: Учебник для 5-6 кл. общеобразовательных учреждений \ Ростов-на-Дону: Донской издательский дом, 2006.
(4) Носовский Г.В., Фоменко А.Т. Новая хронология и концепция древней истории Руси, Англии и Рима. Т. 1, 2. – М., 1995.
(5.) Загладин Н.В. Всемирная история, История России и мира с древнейших времён до конца 19 века: Учебник для 10 класса. – М.: ООО «ТИД «Русское слово-РС», 2005.
(6.) За землю Русскую. Древнерусские воинские повести. – Ростов-на-Дону: Издательство Ростовского университета, 1982.
(7)Сахаров А.Н., Буганов В.И. История России с древнейших времён до конца 17 века: Учебник для 10 кл. общеобразовательных учреждений. – М.: Просвещение, 2002.
Překlad Hibern.
zdroj: new.chronologia.org
Informační báze KSB