30.12.2014

VP SSSR

první část

...

Inač povedané, národná jednota de-fakto – bez akýchkoľvek deklarácií na túto tému – je následkom toho, že štátnosť prejavuje činmi národné túžby o spravodlivosti v svojej politike. Zameniť tieto činy slovami o „súlade a zmierení“ⁱ parazitov a pracantov, o ich vzájomnom poklonkovaní a tolerantnosti, o nemorálnosti závisti „neúspešných“ k úspechom Abramoviča a jemu podobných – sa nepodarí: bude treba buď zhmotňovať životom spravodlivosť – alebo sa stať obeťou „sociálnej závisti“ a „nechápania hlúpym národom svojho šťastia“ žiť pod vládou idiotov a „kreatívnych“ podvodníkovⁱⁱ.

3. Spravodlivosť: posvätná (sakrálna) aj „historická“

Preto si otázku spravodlivosti lepšie objasníme. Spravodlivosť v ruskom chápaní znamená – nehynúci, Bohom predurčený ideál života ľudstva, vyjadrený slovami „kráľovstvo božie na zemi“, v arabčine ten istý význam sa vyjadruje slovom „Islam“. Tento – Absolútny, Posvätný – zmysel slova „Spravodlivosť“ bol základom pre spoluprácu v historickom vývoji národov Ruska, vyznávajúcich rozličné konfesie. Dokonca aj napriek tomu, že islam bol nahradený šariátom, a učenie Krista o založení Kráľovstva Božieho na Zemi bolo úsilím samotných ľudí vyhlásené za herézu a nahradené náukou zákulisných pánov cirkvi v zmysle „Otroci, poslúchajte pozemských pánov so strachom a chvením v jednoduchosti srdca svojho ako Krista. Neslúžte iba naoko, ako tí, čo sa chcú páčiť ľuďom, ale ako otroci Kristovi, plniac z duše Božiu vôľu, slúžiac horlivoⁱⁱⁱ.“

Následkom takéhoto chápania absolútneho zmyslu slova „Spravodlivosť“, ktorý sa v súčasnosti vôbec nevníma v jeho plnosti a detailnosti, nielenže sa nezhmotňuje v živote, ale je aj zlomyseľne, cieľavedome prekrúcaný politikmi. Existuje pojem „spravodlivosť“, historicky podmienený, t.j. rozvojom kultúry, alebo inak povedané, jedná sa o „historickú spravodlivosť“.

„Historická spravodlivosť“ – nie je „náhradou“ ani falzifikátom absolútnej Spravodlivosti v štýle „Ak k pravde svätej / Svet nájsť si cestu nedokáže - / Česť bláznovi, ktorý priveje / Ľudstvu zlatý sen!“^iv ani vyzdvihnutie evidentnej lži na úroveň Spravodlivosti (čím sa prehrešuje „elita“), ale je to určité sociálne ocenenie realizácie absolútnej Spravodlivosti v živote spoločnosti v priebehu jej historického rozvoja podľa miery toho, ako zmysel absolútnej Spravodlivosti sa odkrýva a je chápaný ľuďmi v jeho plnosti a detailnosti a ako sa stelesňuje v živote.

Západ sa v plnej miere snaží realizovať princíp „Česť bláznovi, ktorý priveje ľudstvu zlatý sen!“, v mnohom už aj dosiahol úspech, avšak Rusko tento princíp neprijme, hoci jej vládnuca „elita“ v priebehu storočí sa permanentne a tvrdošijne snažila vyzdvihnúť na úroveň Spravodlivosti vypočítavú lož typu „Otroci, poslúchajte svojich pánov...“.

Boh nevykoreňuje Spravodlivosť^v (праведность-čestnosť, svätosť) a preto princíp „prax je kritériom pravdy“ potvrdzuje Spravodlivosť v jej historickom vývoji na ceste k vteleniu nehynúceho posvätného ideálu do života.

V súlade s takýmto chápaním historického vývoja, dnes v Rusku – po pochopení a prehodnotení všetkého, čo vieme o našej historickej minulosti – platia nasledujúce princípy zaistenia Spravodlivosti:

HLAVNÝ PRINCÍP:

1. Nakoľko v samotných základoch systému vykorisťovania človeka človekom (systémovo-vzdelávací faktor) je zapracované potláčanie osobného rozvoja spoločnosti vykorisťovaných, – preto je nevyhnutné vykorenenie systému potlačovania osobnostného rozvoja.^vi

2. Vzdelávanie by sa malo orientovať na formovanie efektívnej osobnostnej vzdelávaco-tvorivej kultúry. Systém vzdelávania by mal garantovať ochranu a znásobenie potenciálu telesného a psychického zdravia učiacich sa počas celej doby štúdia od detských jasieľ po ukončenie univerzity. Vyššie vzdelanie musí byť dostupné potomkovi z ľubovoľnej rodiny, bez ohľadu na jej sociálny status a príjem rodičov. Získanie prvého vyššieho vzdelania, doba vzdelávania sa v ašpirantúre a doktorandúre zarátavajú do odpracovaných rokov.

NÁSLEDKY HLAVNÉHO PRINCÍPU:

• Morálno-etická jednorodosť spoločnosti: jediné morálne štandardy bez ohľadu na pôvod a to akou činnosťou v spoločenskej organizácii práce sa zaoberá ten či onen človek. Pri tom:

• „Veľkí kombinátory“ ako Ostap Bender a Pavel Čičikov (literárne postavy) – nie sú vzormi hodnými nasledovania pre tých, ktorí sa chcú stať úspešnými, ale sú parazitmi-utlačovateľmi, pre spoločnosť ešte škodlivejšími než „Veľký inkvizítor“ F. M. Dostojevského, ktorým liberáli – čitatelia „Veľkého kombinátora“ – strašili a strašia všetkých.

• V hierarchií funkcií v spoločenskej organizácii práce sa neprejavuje spoločenská nerovnosť medzi predstaviteľmi funkcií a ľuďmi všeobecne.

• Odstránenie vykorisťovania človeka človekom.

• Ekonomika musí v nadväznosti pokolení stabilne fungovať na uspokojenie demograficky podmienených potrieb obyvateľstva a nie na obohacovanie makro- či mikro- oligarchov a na preteky v spotrebe.

• Minimálna mzda musí byť vyššia ako životné minimum.

• Maximálna mzda najatého personálu a podnikateľský plat, idúci na potreby rodiny podnikateľa, musia byť ohraničené úrovňou najviac 3 priemerných platov (stredne štatistických).

• Klanovosť v kádrovej politike pri menovaní do funkcie v štátnom aparáte aj do vedenia podnikov všetkých vlastníckych foriem je neprijateľná.

• Požičiavanie na úrok je neprijateľné. Úrok z pôžičky musí byť zamenený tarifami na bankové služby. Banky musia mať zákonom sformulované právo v priebehu ohraničenej doby mať spoluúčasť na zisku z realizácie projektov reálneho sektora, v ktorých banky prijali účasť ako sponzori - investori.

• Fungovanie ekonomiky v súlade so záujmami spoločnosti sa prejavuje v progresívnom znížení nominálnych cien podľa miery rastu výroby a uspokojenia dopytu spektra demograficky podmienených potrieb. Uspokojovanie potrieb degradačno-parazitického spektra dopytu sa musí potlačovať a vykoreniť tak ekonomicky, ako aj sociokultúrnymi prostriedkami.^vii

• Dĺžka pracovného dňa musí byť najviac 7 hodín, každoročná platená dovolenka najmenej 4 týždne.

• Spoločnosť musí žiť podľa astronomického, a nie určeného času (t.j. poludnie – časový okamih, keď slnko prechádza cez hlavný poludník príslušného časového pásma).

• Osoby, stratiace schopnosť pracovať a tie čo dosiahli dôchodkový vek, musia dostávať penziu umožňujúcu im žiť a mať možnosť ďalšej pomoci zo strany spoločnosti.

• Medicínska pomoc sa nesmie platiť z rozpočtu rodiny. Počas práceneschopnosti z dôvodu choroby musia byť garantované dávky umožňujúce žiť, ich zdroje musí určiť štát.

• Prvých dva a pol roka života dieťaťa má matka právo nepracovať a dostávať príspevok na úrovni nie menej ako priemerný plat v poslednom zamestnaní za posledný polrok. Táto lehota sa započítava do odpracovaných rokov.

• Spravodlivé je obmedzenie činnosti tak zahraničných ako aj domácich investorov (súkromných aj štátnych), ak vedie k ničeniu prírodného prostredia a zániku biocenózy.

Krach multikulturalizmu v Európe, krach poststalinského ZSSR aj nefunkčnosť samoúčelnej idei „dŕžavnosti“ v postsovietskom Rusku má jednu spoločnú príčinu: reálne potlačenie v živote spoločnosti dvoch hlavných princípov zaistenia spravodlivosti, znemožňujúci aj realizáciu ich dôsledkov (tých ktoré sme uviedli my vyššie, ale aj iných, ktorými možno doplniť náš zoznam).

4. Ruský projekt mnohonárodnostnej globalizácie

Problém neudržateľnosti multikulturalizmu ľubovoľného mnohonárodného, multikonfesného davovo-“elitárneho” spoločenstva vyplýva z toho, že jednotlivé kultúry i subkultúry sami o sebe predstavujú informačno-algoritmické systémy, to jest:

• Sú „prispôsobené" na dosiahnutie určitých cieľov stanovenými prostriedkami, a veľa týchto cieľov a prostriedkov v rôznych kultúrach a subkultúrach sa navzájom rušia;

• Sociálna psychodynamika na báze informácií a algoritmiky jednotlivých kultúr a subkultúr pracuje v „automatickom“ režime, t.j. nezávisle od zámerov a vôle drvivej väčšiny zástupcov týchto kultúr a subkultúr v prípade ich davoelitárneho charakteru.^viii

Pri tom v každej z množstva davoelitárnych kultúr a subkultúr multikultúrnych spoločností sa historicky vytvorili určité morálno-etické štandardy v zmysle: Podpora stability vzájomných vzťahov jedincov v podmienkach fungovania a rozvoja systému vykorisťovania „človeka človekom“. A v každej z nich sa sformoval svoj vlastný systém predbežného potlačenia osobného rozvoja človeka, ako v biologickom tak aj v sociokultúrnom aspekte, na základe ktorého sa buduje svojrázny systém vykorisťovania jedného druhým.

Pri tom v multikultúrnej spoločnosti, nacionálne a nábožensky podmienené kultúry a subkultúry, ak ich vnímame ako informačno-algoritmické systémy, sú rozdielne v tom zmysle že každá z nich rieši po svojom úlohu zabezpečenia stability systému vykorisťovania „človeka človekom“. Následkom toho spoločenstvo nositeľov inej kultúry sa buď môže stať objektom vykorisťovania zo strany iných kultúr a subkultúr, alebo sa takýmto objektom stať nemôže z dôvodu ochrany pred takýmto zásahom určitým druhom prostriedkov, prípadne v určitých aspektoch sa môže stať objektom vykorisťovania a v druhých aspektoch sám začne vykorisťovať druhých. Následkom tohoto v mutlikultúrnom davoelitárnom spoločenstve vzniká vzájomná nespokojnosť, spojená nerovnosťou možností vykorisťovania druh druha, ale tiež určitý druh nespokojnosti s tým, že kultúra spoločnosti recykluje režim vykorisťovania „človeka človekom“ do novej formy, namiesto toho, aby tento režim vykorenila ako konkrétny sociálny jav, a tým vytvorila podmienky pre slobodný osobnostný rozvoj pre všetkých. Aby sme nerozprávali naprázdno, obrátime sa k ruskej štatistike zobrazenej na obr. 2.

Obr.2. Originálny obrázok: http://lenta.ru/articles/2014/10/27/reachethnic/. Je to jedna z ilustrácií k článku "Komu sa v Rusku dobre žije?" (Projekt Lenty.ru pre štúdium elity - etnická zostava najbohatších občanov Ruska). Zprava v predu - z internetu vzatý fragment toho istého obrázku, a po prejdení intelektualnym spracovaním v procese socialnej psychodynamiky: odpoveď na otázku "komu sa dobre žije a úkor koho?" - bude: príslušné sociálne skupiny zakrúžkované červenou.

A odkazy na to, že odpoveď na otázku, danú autorom demotivátora na obr.2, je „xenofóbna“, taká čo plodia národné a triedne rozpory, nenávisť, popudzuje k „extrémistickej činnosti“ atd. – samotné problémy harmonizácie národných a triednych vzájomných vzťahov v Rusku neriešia a národnú jednotu de-facto nezabezpečujú... T.j. článok 282 trestného kódexu RF (O podnecovaní nenávisti, nepriateľstva a ponižovaní ľudskej dôstojnosti), ktorý už stihol dostať názov „antiruský“, nielen že nefunguje v riešení tohto problému, ale aj škodí, pretože ho vyostruje.

Avšak štatistika zobrazená na obr. 2 nedáva plnú predstavu o systéme vykorisťovania „človeka človekom“, vytvorenej v postsovietskom Rusku napriek tomu, že Ústava z roku 1993 prehlasuje - „Práca je dobrovoľná“ (Ústava RF 1993 čl.37 odst. 1), čím sa myslí vykorenenie vykorisťovania „človeka človekom“.

Pre úplnosť štatistiky, zobrazenej na obr. 2, by ju bolo treba doplniť o niekoľko ďalších štatistík:

• Zastúpením rôznych národností, žijúcich v Rusku v kategórií biedy;

• Zastúpením rôznych národností, žijúcich v Rusku: 1) v štátnom aparáte, 2) vo vedení podnikov štátneho sektoru, 3) v bankovom systéme na federálnej úrovni vo vládnych funkciách (a nie v technickom aparáte);

• Štatistikou objavovania sa zástupcov rôznych národností vo federálnom TV a Rádio vysielaní, ako expertov a moderátorov, objasňujúcich spoločnú kultúrnu, politickú a finančno-ekonomickú tématiku.^ix

• Štatistikou získania vyššieho vzdelania v oblasti: 1) filozofie, 2) právnej vedy, 3) sociológie, 4) politológie, 5) ekonomiky a financií;

• Štatistiky zastúpenia rôznych národností v spoločenstvách scenáristov, a tiež (oddelene) režisérov: 1) televízia, 2) kino, 3) divadlo.

Po tomto, s prihliadnutím na to, že krajina sa nachádza vo vlečúcej sa kríze kultúrneho a ekonomického rozvoja, bude jasné ktoré národnosti Ruska a ktoré sociálne skupiny sú – objektom vykorisťovania, a kto je – nástrojom realizácie vykorisťovania a ničenia nášho spoločného štátu, a prečo veľká časť obyvateľov našej krajiny označuje postsovietsku štátnosť ako antinárodnú, a najmä antiruskú. A patrilo by sa zamyslieť sa o perspektívach reakcie sociálnej psychodynamiky na takýto stav vecí. T.j. problém nestability internacisticko-liberálneho multikulturalizmu je aktuálny aj pre Rusko.

Nacionálne a nacistické recepty riešenia problému nestability multikulturalizmu dokážu riešiť (s určitými výhradami) tento problém vzájomnej nespokojnosti len v medziach a cestou vytvorenia mnohonárodného štátu titulného národu (Dominujúceho národu. Časť obyvateľstva štátu podľa ktorej štát nesie meno a táto diktuje svoju politiku. Menšiny podporujú štát a štát podporuje menšiny v zahraničí). Ale oni v princípe nie sú schopné riešiť problém nestability multikulturalizmu v globálnych rozmeroch, nakoľko kvôli osobitostiam národných kultúr – v procese globalizácie sa nevyhnutne jedni štáty stávajú objektmi vykorisťovania zo strany iných davoelitárnych systémov: realizuje sa vykorisťovanie vo forme 1) okupácie a pohltenia, 2) kolonizácie (protektorát) bez pohltenia (t.j. pri strate alebo ohraničení suverenity de-jure), 3) kryptokolonizácií (bez straty suverenity de-jure). Okrem toho vykorisťovanie jedných druhými môže sprevádzať genocída, realizovaná rôznymi prostriedkami.

Každopádne princípy spravodlivosti, opísané v 3.časti tohto dokumentu, umožňujú riešiť problémi nestability internacisticky-liberálneho multikulturalizmu na rozdiel od nacionálne-nacistických receptov ako v Rusku, tak aj v štátoch Európy a v globálnom rozmere. Za podmienky ak sa vkladajú do základov globálnej, zahraničnej aj vnútornej politiky RF. Pri tom aj v Európe, aj v štátoch iných regiónov planéty je určitý sociálny základ, očakávajúci realizáciu Ruského projektu globalizácie (vyjadrenie tohto očakávanie – fotografia nižšie), spôsobilá k svojmu rozširovaniu a aktivizácií. A preto je nevyhnutné realizovať práve Ruský projekt mnohonárodnej globalizácie postavený na vtelení do života objektívnych, Bohom predurčených princípov spravodlivosti, a nie vymeniť spravodlivosť impérskym projektom ruskej „Veľkej Dŕžavy“. Spravodlivosť je zakaždým veľká, zatiaľ čo „elitárska veľká dŕžava“ bude vždy nespravodlivá. A aj v prípade práce na vtelení objektívnych princípov spravodlivosti do života, idea mnohonárodnej „dŕžavy“ nemusí zostať neplodná.

Ide o dve rôzne situácie keď:

1. Vyhlasujú sa určité princípy, no na ich realizáciu v politike chýbajú adekvátne znalosti (z tejto pozície klika Gorbačova začínala perestrojku);

2. Bez ohľadu na to, či sa otvorene vo verejnej politike vyhlasujú alebo nevyhlasujú určité princípy, v spoločnosti už existujú adekvátne poznatky na ich realizáciu, a na ich osnove sa vytvorila a ďalej sa rozvíja určitá subkultúra nositeľov týchto poznatkov a praktikantov, fungujúcich v živote spoločnosti podľa nich.

V Rusku momentálne má miesto druhá možnosť. Na vtelenie princípov spravodlivosti, oznámených v 3.článku tohto dokumentu sa orientuje Koncepcia Sociálnej Bezpečnosti (zkr. KSB, KOB). Je tu jedno špecifikum: k oddanosti myšlienke „dŕžavnosti“ sa hlásia predstavitelia „elity“, nesúhlasiaci s tým, že v globálnom liberálnom multikulturalizme môžu byť spustení aj pod úroveň „strednej triedy“, nielen že stratia elitárny status. A hlásia sa aj tí, čo sa boja že oni a ich rodiny budú nemilosrdne a kruto zlikvidovaní v priebehu občianskej vojny, ku ktorej nevyhnutne vedie predlžovanie kurzu internacisticko-liberálnej vnútornej politiky. V každom prípade, ľubovoľné dožadovanie sa „elitarizmu“ – to je vždy dožadovanie sa vykorisťovania „človeka človekom“: otázka je len v tom, kto sa stane objektom vykorisťovania a v akých formách má prebiehať vykorisťovanie „človeka človekom“; a tak je to vždy – pripravenosť zapredať sa, ochota zradiť v prípade ak sa nájde niekto kto očaruje ilúziou možnosti zaujať voľné miesto v nejakej „super-elite“.

Následkom tohto sa v Rusku vytvorila paradoxná politická situácia, ktorú charakterizujú nasledujúce okolnosti:

• je tu objektívna potrebnosť záchrany mnohonárodnej civilizácie – štátu Ruska od likvidácie liberalizmom alebo nacizmom;

• existuje Koncepcia Sociálnej Bezpečnosti, orientovaná na riešenie úlohy záchrany mnohonárodnej civilizácie – štátu Ruska od likvidácie liberalizmom alebo nacizmom cestou realizácie princípov Spravodlivosti do života mnohonárodnostnej spoločnosti bez ohľadu od národnostnej či náboženskej príslušnosti;

• KOB sa šíri nielen v Rusku ale aj v zahraničí;

• avšak predstavitelia „patriotickej“ (v zmysle antiliberálnosti a neprípustnosti nacionalizmu a nacizmu) vládnucej „elity“ nemôžu dať verejne najavo o svojej podpore KOB, nakoľko je to nezlučiteľné s vnútornou korporátnou disciplínou „elity“^x.

Jediný spôsob riešenia tohto politického paradoxu v politickej praxi za podmienok davoelitárneho systému majúceho v Rusku miesto spočíva v tom, že KOB de-fakto získa status ezoterickej náuky^xi, na osnove ktorej sa už realizuje politika záchrany spoločnosti od internacizmu liberalizmu, a od nacionalisticko-nacistickej opozície tyranskej diktatúre liberalizmu. Prakticky sa to prejaví tak, že KOB následkom získania de-fakto statusu ezoterickej náuky^xii, sa nebude verejne posudzovať vyslovene ako koncepcia, disponujúca kvalitami plnosti a celostnosti; jednotlivé jej pozície sa môžu ohlasovať a aj sa ohlasujú verejne, ale bez odkazov na práce VP ZSSR a celostnosť KOB. KOB a jej aplikácia sa posudzuje iba v úzkom kruhu známych tvárí, bez účasti cudzích. Všetko to je v plnom súlade s tým, čo vyžaduje vnútorná disciplína všetkých ezoterických korporácií. V politike sa momentálne realizuje podľa princípu „kto vie – tak pochopí, a kto nevie – je to jeho problém“.

Pritom je tu ešte jeden aspekt politickej praxe a záchrany politiky na základe KOB, ktorá sa de-fakto stala ezoterickým učením v určitých kruhoch. Ten aspekt spočíva v tom že KOB sa orientuje na oboj-hemisférny obraz myslenia, v základoch ktorého leží rozumovo-obrazná súvislosť rieky pocitov spolu so všetkými poznatkami ktoré si jedinec osvojil. Následok – ten kto nevníma život a myslí prevažne ľavou hemisférou (typické pre mnohých liberálov), veľa vecí v jadre nedokáže spoznať, dokonca aj keď mu o nich niekto porozpráva alebo napíše. Z toho dôvodu – tým, že nevie, nemôže ani pochopiť politiku, ktorú na Západe charakterizujú slovami „Who is mister Putin?“ (Kto je pán Putin?) - vlastne, z uvedeného javu samotná táto otázka aj plynie.

V ten istý čas „ezoterizmus“ KOB – virtuálny, iluzórny „ezoterizmus“, keďže všetky materiály boli publikované, pri oboj-hemisférnom myslení, pri vzájomnej súvislosti ich textov s prúdom informácií, prinášaných vlastným vnímaním sveta a médiami, môže byť osvojený adekvátne.

Je jasné, že takýto variant rozvoja udalostí sa „šéfom“ Západu nepáči, preto utvrdení v tom že „pán Putin“ – nie je liberál, pokúšajú sa ho uviesť ako „Fírera celého Ruska^xiii“, a popudiť situáciu k tomu, aby sa nemohol vyhnúť tejto roli a stal sa verejným stelesnením Esesáckej internacionáli a „fírerom“ bielej rasy^xiv v globálnych rozmeroch a v dvojúlohe – aj antikristom. No to sa nestane, pretože už aj do tohto projektu je zavedená neprijateľná – pre jeho pánov a šéfov – zložka, ktorá tomuto projektu nedovolí sa realizovať v takej podobe, ako si to naplánovali kurátori Esesáckej internacionáli...

Vnútorný Prediktor ZSSR
21 — 29 októbra 2014
Doplnené a upresnené: 01.11. 2014

dotu.ru/2014/10/31/20141031_about_politics/