V článku „O krátkom Putinovom overstagu“ bola vyslovená myšlienka, že V. Putin bol angažovaný v mocenskej porážke Sarkozyho a Berlusconiho, a že na rade je kancelárka SRN A. Merkelová. Avšak taký pohľad sa ukazuje ako neúplný. Vec sa má tak, že politiku Nemecka (tak vnútornú, ako aj zahraničnú) totiž vykonáva nielen Frau kancelárka, ale aj jej okolie, a taktiež tzv.“veľký nemecký biznis“.
Ak by v takom prípade mala byť hypotéza o krátkom overstagu V. Putina pravdivá, tak tento overstag musí byť namierený proti oficiálnej západnej (anglosaskej) stratégii Nemecka, a nie proti osobe samotnej Merkelovej. Súčasne môžeme na základe schémy manipulácie lídrom, popísanej v DOTR (Dostatečně obecná teorie řízení, část KOB) tvrdiť, že aj Merkelová je do istej miery pod vonkajším vplyvom (USA, Veľká Británia, Izrael), zároveň súc vystavená tlakom zvnútra Nemecka zo strany národne orientovaných skupín, v záujme ktorých je aj upevnenie ekonomického zväzov(u) s Ruskom. A kancelárka pri realizácii riadiaceho procesu je nútená zohľadňovať tak jedných, ako aj druhých. Práve preto, obrazne hovoriac, krátky Putinov overstag spočíva v tom, aby šikovne, po chlapsky, podchytil Frau Merkelovú a krúžiac sa s ňou vo valčíku v ľavotočivom smere, postupne prejsť doprava, kam aj treba. Cieľom je pevný rusko-nemecký zväz/spojenectvo, ktoré analytici nazývajú „osou Moskva-Berlín“.
Nižšie by sme chceli podrobnejšie analyzovať danú problematiku a pripojiť zaujímavý materiál, ktorý potvrdzuje myšlienku o tom, že os „Moskva-Berlín“ je objektívnou realitou, ku ktorej oddávna smeruje Rusko a Nemecko, a ktorá súbežne vysvetľuje, prečo Nemci potrebovali vydierať Cyprus. Pre jasnejšie a jednoznačné pochopenie sú v [zátvorkách] uvedené naše pripomienky. Text tučným písmom sme vyčlenili samostatne. Článok bieloruského experta J. Barančika uverejňujeme v zostručnenej verzii.
IAS KPE
Cyprus: Nemecko sa oslobodzuje od okov eura
Veľké trenice, ktoré sa v podaní masmédií naoko odohrávajú medzi Merkelovou z jednej strany, a Putinom zo strany druhej, údajne kvôli 2 mld dolárov, ktoré „utiekli“ z ruskej ekonomiky na Cyprus a ktorým teraz hrozí, že zostanú v Európe kvôli tvrdej pozícii [vedenia] Nemecka, ktoré vraj chce tieto zdroje vyvlastniť a postaviť (?) Rusko na miesto, na čo Putin hrozí určitými odvetnými krokmi (nedávny zásah proti NGO – Pozn. prekl.), pripomína dej zle zrežírovaného komického trháku, v ktorom dva mestské klany, disponujúce nielen vlastným mnohomiliardovým majetkom, ale aj obrovským spoločným biznisom v podobe obchodného obratu (viac než 100 mld dolárov), priamymi aj portfóliovými investíciami objemom desiatky miliárd dolárov, sa zrazu začnú hádať pre sumu, tvoriacu menej než 1% objemu spoločných projektov, pritom nepatriacu im, ale akýmsi radovým pištoľníkom, o ktorých ani jeden z klanových bossov nemá ani najmenšej potuchy
Medzi Nemeckom a Ruskom niet závažnejších problémov. A príčina je jednoduchá – Nemecko, tak ako aj Rusko sa nachádzajú vo finančnom zajatí Anglosasov. Pozície obidvoch krajín v rámci Anglosasmi vystrojenej schémy svetových menovo-finančných súradníc sú absolútne rovnaké – dojné kravy. S tým rozdielom, že zatiaľ čo Rusko za papieriky predáva suroviny a nerastné zdroje, Nemecko predáva tovary. Zákonite by teda bolo zo strany nemeckej elity nelogické najprv pristrihnúť krídla Rusom, naobedovať sa, a všetko len preto, aby potom teba, o mnoho tučnejšieho, zožrali hladní a prefíkaní britskí gentlemani.
V skutočnosti tu máme do činenia s politickým judom Putina, do ktorého boli akurát zavlečení aj nemeckí partneri, ktorým taktiež začína svitať a ktorí sa konečne rozhodli vymaniť nemecký národ nielen z absolútne nepotrebného (pre Nemecko) projektu eura, ale aj sa vyslobodiť z jarma bezpodmienečnej euroatlantickej solidarity s Anglosasmi.
Podľa výsledkov Druhej svetovej vojny Američania nanútili Nemecku tzv. „Kanzler Akt“, podľa ktorého musí Nemecko všetky svoje veľké politické a ekonomické kroky odsúhlasiť s Washingtonom. Doteraz nik o Kanzlerakte ani neštekol – USA chceli nadlho, ak nie naveky, vypudiť hrozbu navrátenia Nemecka na pozície jedného z vedúcich svetových hráčov, Čína sa vtedy nebrala vážne.
Keď bolo Nemecko [a jeho „elita“], vďaka sovietskym politickým vodcom, nakoniec pripravené zjednotiť sa a stať sa svetovým hráčom, v čom mu Anglosasi bránili od čias Bismarcka, do veci sa zamiešala naivno-sprostučké Francúzsko, ktoré (je zaujímavé, či to Francúzov napadlo samotných, alebo im to niekto „pošepkal“?) deklarovalo, že bude ochotné pristúpiť na znovuzjednotenie Nemecka len v tom prípade, ak Nemecko (a jeho elita) pristúpia na zavedenie jednotnej európskej meny: „V tom spočívala podstata Maastrichtskej zmluvy 1992 o vytvorení EÚ. Správu pod názom „Jednotný trh, jednotná mena“, uverejnenú roku 1990 pracovnou skupinou pod vedením bývalého francúzskeho ministra financií Jacquesa Delorsa, agitoval za vytvorenie jednotnej meny, argumentujúc tým, že jednotný trh nemôže efektívne fungovať inak. Realistickejší prívrženci jednotnej meny ju obhajovali tým, že to poslúži zjednoteniu ľudí ako Európanov, a že založenie ECB bude znamenať delegáciu niektorých právomocí od štátov na európsku úroveň.“
Nemecko, ktorého ekonomika si vynikajúco vystačila s markou, a ktoré by kľudne za pár rokov vnútila celej EÚ marku ako hlavnú valutu, pričom by na tom ešte aj „strihala kupóny“ ( стригла бы купоны – doslova „profitovala“ – pozn.prekl.) z emisie svojej meny (analogicky, ako to robia USA), namiesto toho získala bolesti hlavy v podobe euro. Teraz Nemecko, ako najsilnejšia ekonomika Európy, znáša nielen výhody z emisie, ale aj riziko spojené s nevyhnutnosťou podporovať všetkých členov EÚ bez rozdielu, pritom vyciciavajúc všetky šťavy zo svojho národného hospodárstva a bankového systému.
Preto je prirodzené, že (elita) Nemecka sa bránila zavedeniu eura, tvrdiac, že najprv by musela byť vytvorená politická únia: „Keďže nebola šanca, že ostatné krajiny akceptujú ideu politického zjednotenia, stanovisko (vedenia) Nemecka vyzeralo ako technický manéver za účelom zabrániť zavedeniu jednotnej meny. Nemecko (jeho „elita“) netúžila zriecť sa svojej marky – symbolu nemeckej ekonomickej sily a cenovej stability. Konieckoncov Nemecko súhlasilo so zavedením eura len vtedy, keď prezident Francúzska Francois Mitterand vyhlásil, že Francúzsko podporí zjednotenie Nemecka len za podmienky súhlasu posledného so zavedením eura“.
Nakoniec máme v Európe v rokoch 2010-2013 situáciu, ktorá sa začala rysovať už v rokoch 1990-1992: ekonomika Nemecka sa presilila, nesúc na chrbte celú rôznorodú Európu (a túto skúsenosť musíme mať na zreteli pri vytvorení Euroázijskej únie (zväzu) – žiadna spoločná mena, len jedna z už existujúcich), v krajine sa šíri presvedčenie, že ju posledných dvadsať rokov hrubo využívali. Súčasne stagnujú ekonomiky všetkých európskych krajín. Elity taktiež začínajú chápať, že všetko sa deje vďaka tomu, že sa udržuje akási fikcia – euro, bez ktorého by sa dokonca aj Grécko mohlo rýchlo pozviechať, využívajúc svoje konkurenčné výhody. To isté sa bude diať aj v iných krajinách, s tým rozdielom, že za obdobie turbulencií sa európsky priemysel seriózne skrátil, a bude potrebovať dlhý čas na obnovenie pozícií na svetových trhoch.
Najväčšiu výhodu z tejto situácie, ako vždy, majú Anglosasi z obidvoch strán veľkej mláky. Európa je im v princípe ukradnutá, dokonca aj Francúzsko, ktoré posledný raz predstavovalo serióznu geopolitickú veličinu v 19.storočí pri krátkom záblesku osobnosti Napoleona. Najdôležitejšie bolo dostať pod kontrolu Nemecko, ktoré sa vytváralo ako geopolitický projekt pre „brzdenie“ Ruska ešte v 19.storočí. Po rozpade ZSSR sa Anglosasom vďaka euru podarilo znovu na 20 rokov kontrolovať – tentokrát už zjednotené – Nemecko. Isteže, aj nemecká elita chápala daný pomer síl, avšak snažila sa spraviť všetko pre to, aby prelomila túto situáciu a, nehľadiac na nanútené otrocké podmienky, predsa len vytiahla na svojich pleciach celú eurozónu (demonštratívne ju vyzauškovala, aby ukázala, kto je pán – pozn.prekl.), a obrátila ju pomocou odskúšaného mechanizmu „Štvrtej ríše“ proti Anglosasom. Akonáhle sa to začalo dariť, začali sa zrazu „nečakane“ rúcať ekonomiky južných krajín EÚ, ktoré boli taktiež, vďaka Francúzom, zahrnuté do zóny euro. Výsledkom čoho sa ekonomika a financie Nemecka začali ponárať do víru čoraz väčších úsilí na udržanie eura, osud ktorého je aj tak spečatený.
Prirodzene, (elita) Nemecka nemôže samostatne pochovať euro, pretože „najdemokratickejšie svetové masmédiá“ z toho urobia škandál a obvinia Nemecko (a jeho elitu) z obnovovania Ríše, zároveň mu pripomenú všetky dobre známe hriechy. Taká politická perspektíva sa však Nemcom vôbec nezalieča. Už raz boli prinútení zaplatiť hostinu pre všetkých, a po druhýkrát to robiť nemienia. Ako sa teda majú zachovať? Východisko je jedno a veľmi jednoduché – treba na verejnosti vyzerať prísne a dvíhať obočie na čelo na margo toho, ako sa Nemci snažia zachrániť projekt euro a „zjednotenej“ Európy, v skutočnosti ho však potichu „pochovávať“.
A jediná možnosť pre (elitu) Nemecka, ako vyjsť z tejto situácie vo „veľkom štýle“ a nestratiť tvár, t.j. tak, aby na ňu Anglosasi nespustili lavínu litánií z masmédií a ľudskoprávnych NGO a nepresvedčili ostatných, že to vraj Nemci sú za všetko zodpovední a nechali európskych partnerov v štichu (a aby im za to ešte Nemci nadosmrti splácali „letnú dovolenku v Ríme“), je spraviť tak, aby sa projekt eura a Zjednotenej Európy zrútil akoby sám od seba, nehľadiac na všetky „titanické úsilia nemeckej elity a národa“ na ich záchranu.
Práve preto bol potrebný Cyprus. Predtým toho, samozrejme, bolo tiež veľa – aj Grécko, aj činnosť amerických ratingových agentúr v zmysle podpílenia nôh stoličky, na ktorej sedí európska mena atď. No poslednými tromi faktormi sa stali, očividne, pokus Británie vycúvať z EÚ pred jej krachom, t.j. zvaliť všetko negatívne na Nemecko (jeho ľud a riadiacu/administratívnu „elitu“), ďalej výsledky volieb v Taliansku, ktoré dali jasnú odpoveď na otázku, čo sa môže pritrafiť na jeseň Nemecku, a kolaps/úpadok hospodárstva Francúzska – najväčšieho konkurenta Nemecka v Európe.
Po týchto udalostiach začala byť hra Anglosasov na anuláciu ekonomického a finančného potenciálu Európy (viď – Nemecka) jasná ako boží deň. Zóna euro sa rozpadala, pod jej úlomkami sa pochovával nemecký priemysel a finančný systém, európske kapitály unikali na trhy Anglosasov, kde sa dostali pod ich úplnú kontrolu, a slúžili účelu stimulovania dolára, americké fondy, banky atď. započali vykupovať zvyšky európskeho a nemeckého priemyslu, čím zatĺkli klinec do rakvy nemeckej suverenity, teraz už nadlho. A celý tento technicky zložitý proces sa dial pod heslom formovania jednotnej trhovo-menovej zóny USA a EÚ, ktorú svojho času nazývali aj „ekonomickým NATO“. Všetko, čo Nemci po kúsočkoch, postupne a vytrvalo budovali celých 60 povojnových rokov, sa v jeden prekrásny moment mohlo odcudziť, ocitnúť mimo ich kontrolu. To však už nemohli pripustiť.
A posledné – načo je Nemecku zóna euro, ktorú beztak nemôže riadiť pod anglo-americkou kontrolou? Namiesto tohto pochybného „privilégia“, azda nie je jednoduchšie uzatvoriť nový pakt s Ruskom o rozdelení sfér vplyvu (zatiaľ v Európe) a zobrať si svoje bez najmenších ohľadov na mienku Anglosasov a Francúzov? Prirodzene, Nemecko a Rusko môžu uskutočniť spoločnú vojenskú prehliadku a ukázať všetkým, zvlášť východoeurópskym partnerom (!!! – pozn. prekl.), kde a ako sa majú postaviť na povel „Póóó-zor!“. Ale načo? V súčasnosti je to nepotrebné, treba jednať rafinovanejšie, a preciťovať situáciu hlbšie. „Peniažky“ musia Európania skladovať v Európe v prospech tých väzieb, okolo ktorých by sa všetko malo točiť – os Berlín-Moskva, a ďalej Istanbul-Teherán-Peking-Deli, a ak sa Japonci stihnú pridať do tanca, tak aj Tokio. Ak nie – potom Seoul. Toto je tá oceľová väzba Euroázie, ktorá bude v budúcnosti cementovať kontinent do jedného celku. Po čom sa Anglosasi na svojich dvoch geopolitických ostrovčekoch môžu „uvoľniť“ za hudobného sprievodu pre britskú aristokraciu tradičnej melódie o legalizácii jednopohlavných manželstiev a pofajčiť si stranou...
„Jednotná zahraničná politika znamená premenu Európy na jedného hráča, s ktorým je lepšie a ľahšie jednať, než s tridsiatimi veľkými a malými krajinami so svojimi zakomplexovanými ambíciami. Pre Rusko je tento proces dôležitý tiež preto, že znamená koniec nekonečným pokusom Východnej Európy zabrániť dialógu jednotnej Európy a Ruska – Rusku je oveľa ľahšie mať kontakty s EÚ ako s impériom (ríšou), jemu podobným. V tomto kontexte je očividné, že projekty Nord Stream a South Stream, a taktiež „Nabucco“ nemajú alternatívu, pretože budú z veľkej miery zabezpečovať nezávislosť Európy od USA ako jednotného geopolitického a geoekonomického organizmu.
Po získaní nových energetických injekcií a zavŕšení procesu politického zjednotenia, o čom kontinentálna európska elita snívala od čias Napoleona a Bismarcka a ďalej, Európa sa bude môcť nanovo sebarealizovať v svetových politických vzťahoch, čo poslúži ďalším serióznym obmedzením pre tendenciu USA uchyľovať sa k jednotvarej silovej taktike riešenia globálnych otázok, pretože zjednotená Európa bude mať vlastné záujmy aj v Strednej Ázii, aj na Blízkom Východe, aj v Afrike, a samozrejme v Rusku“.
„Nord Stream umožní Nemecku stať sa nielen finálnym recipientom ruského plynu, ale v podstate hlavnou tranzitnou krajinou, čo nesmierne posilní geopolitický zväz Ruska a Nemecka a prispeje k reálnemu zjednoteniu Eurázie v jednotnom finančno-ekonomickom organizme. Anologicky k Nord Stream, aj South Stream zavedie obdobný poriadok s tranzitom plynu cez Ukrajinu, ktorej tranzitný význam sa prudko zmenší a bude zodpovedať jej reálnej geopolitickej váhe.
Výsledne by sa Rusku aj Nemecku malo podariť rozbiť kryštalizujúci tranzitno-limitrofný (doslovný preklad) trojuholník Bielorusko-Poľsko a Ukrajina, a primäť elity týchto krajín, stojace v súčasnosti na čele tohto procesu, reálnejšie vnímať pomer síl vo Východnej Európe. Bezprostredným dôsledkom vybudovania Nord- & South Stream bude prudký pokles geopolitickej úlohy Východnej Európy v kontexte euroázijských procesov, ktoré pravdepodobne prispejú k tomu, že USA prestanú intenzívne podporovať „limitrofné“ krajiny a nadväzovať produktívnejší dialóg s kľúčovými krajinami regiónu“.
Čiže po rozpade EÚ a eurozóny Európa nebude mať inú možnosť, než prijať rusko-nemecké podmienky formovania novej „európskej identity“, pre tento účel (skrotenia hašterivých Poľska a Ukrajiny) sa Nemecko aj stáva hlavným distribútorom ruského plynu v Európe.
Preto je pre Rusko aj Nemecko mimoriadne výhodné čo možno najdlhšie zaťahovanie situácie na Cypre preto, aby začal kapitál utekať nielen z Cypru, ale aj z celej zóny eura, aby masy vkladateľov (veriteľov) a spoločností samy vyprovokovali rozpad eurozóny. Pri takej konštelácii sa na okraji ocitnú svetové finančné štruktúry, za ktorými stoja Anglosasi. Práve na nich sa vyleje všetok hnev zruinovaných, opätovne vinou prefíkaných Anglosasov, radových európskych pracujúcich a strednej vrstvy. A vtedy začne byť veselo. Cypru bola v tomto predstavení dopriata šťastnú úloha kamienka, ktorý sa zkotúľa z kopca a zrovná so zemou anglosaský projekt kontroly Euroázie. Grécko toho nebolo schopné, pretože bolo priveľké. Povaliť svetového finančného Goliáša bude úlohou „geopolitickej myšky“.
20.marca 2013, Jurij Barančik
Zdroj
Komentár:
Pre študujúcich KOB by malo byť očividné, že ľubovoľné zjednotnie je možné len na základe koncepcie (idey, formy spoločenského života). Jedna koncepcia, západná, operuje pravidlom „Rozdeľuj, štvi proti sebe a panuj!“, zatiaľ čo druhá, spravodlivá ruská koncepcia hlása „Zjednocuj, vytváraj a zdravstvuj!“ Vzniká otázka, na princípoch akej koncepcie sa dnešné „elity“ budú snažiť zjednocovať Nemecko a Rusko? Odpoveď je očividná – na nespravodlivých princípoch tlupo-elitarizmu. Práve tie totiž vládnu svetu dnes. Pritom sa „elity“ budú opierať na osobnosti lídrov a orientovať podľa „ekonomickej konjunktúry“, zatiaľ čo pre niektorých „elitárov“ sa leitmotívom stane myšlienka „rozdrviť Anglosasov“. Ale potom o žiadnom zjednotení národov Ruska (čítaj národov bývalého ZSSR) a Nemecka (čítaj Európy) nemôže byť reči, pretože zakrátko po odchode do penzie alebo na onen svet dnešných politikov (ako v situácii, nasledujúcej po smrti I.V. Stalina), sa nájdu „dobrodinci“, ktorí v záujme a s pomocou „svetového zákulisia“ presadia stratégiu „vytriezvenia“ Rusov a Nemcov, pričom tak, že Druhá svetová vojna bude našim národom pripadať ako detská hračka. Pritom „elita“ (ako z jednej, tak aj z druhej strany), ktorá je vo svojej väčšine tiež „tlupa“ (podľa definície V. Belinského), nebude môcť vytasiť zhola nič na obranu pred novozjaveným agresorom.
Vývod:
V dnešných podmienkach, kedy je proces globalizácie prakticky dokončený, sa treba zjednocovať len na princípoch „Zjednocuj a vytváraj!“, čiže na princípoch Koncepcie Sociálnej Bezpočnosti (КОБ). Len takéto zjednotenie umožní čeliť akýmkoľvek vonkajším a vnútorným „výzvam“, bude schopné prekonávať ľubovoľné krízy, a výsledne dosiahne prosperitu“.
V Rusku sa občianska spoločnosť čoraz väčšmi prikláňa a sympatizuje s КОБ. V Nemecku sa situácia začína podobne vyvíjať práve vďaka našim bývalým spoluobčanom, ktorí dodnes hovoria rodným jazykom a tlmočia ideové výdobytky obrodzujúcej sa ruskej civilizácie svojmu okoliu.
IAS KPE
Кризис на Кипре может быть выгоден России и Германии vyšlo v březnu 2013 na kpe.ru. Překlad Nikita.
Informační báze KSB