4.7.2018
VM2.kap.3.procesIV.-V.časť-6.doc (100352)
...
Naši zástancovia „slobodného trhu“ smerujú spoločnosť k prvému variantu:
-
Minimálne k čo najtvrdšiemu vnútriodvetvovému konkurenčnému boju o zisk a prípadne
-
ako maximum - dodatočne k prvému boju ešte aj boj o zisk v rámci vzájomnej konkurencie jednotlivých odvetví.
Zodpovedá to obdobiu „divokého kapitalizmu“, keď bolo prežitie firmy zabezpečované
-
nie kultúrou lepších technológii a optimalizácie výroby ako celku, ale
-
a) priamym a nepriamym KRÁTENÍM nákladov na ekologickú, osobnú a technologickú bezpečnosť výrobných procesov a
b) krvopotnou organizáciou práce na úkor zamestnancov v podmienkach trhu lacnej pracovnej sily a masovej nezamestnanosti(skrytej i otvorenej).
T.j., uvedené kroky zástancov „voľného trhu“ vedú presne k všetkému tomu, z čoho oni obviňujú systém „štátnej administratívy“(a jej plánovanie1).
Riadenie vnútroštruktúrnej výmeny tovarov(a služieb) je založené na ľubovôli2 vyplývajúcej zo svetonázoru daného národa. Práve z tohto dôvodu môže ktorákoľvek americká firma obchodovať s firmou japonskou, realizujúc tak svoju vonkajšiu tovarovú výmenu, avšak nemôže skopírovať japonský štýl organizácie vnútropodnikovej3 tovarovej výmeny a riadenia firmy.
Preto je ROZVOJ akéhokoľvek kapitalizmu „skultúrňovaním“ svoj-vôle riadiaceho aparátu firiem (smerom k ľubo-vôli) ..pri jeho smerovaní k ľudskosti pomocou
-
jeho a) svetonázorového rastu, b) vedomej morálnej jednoznačnosti a c) ju vyjadrujúcej samodisciplíny a
-
skrotenia svojvôle riadiaceho aparátu firiem zákonodarstvom. Hlavne zákonmi4 vyššími vo vzťahu k firmám a voči svojvôli korporácii; a hlavne včítane nadnárodnej židovskej v krajinách Euro-Amerického konglomerátu.
Riadenie vnútropodnikovej výmeny tovarov(a služieb) a výrobných procesov má v rámci firmy stále ešte väčšinou direktívno-adresný charakter5 a môže byť realizované aj pri úplnej likvidácii vnútropodnikového účtovníctva. V rámci vnútropodnikovej výmeny tovarov(a služieb) prebieha ta účtovanie iba v naturálnej forme výrobkov.
Vnútroštruktúrne ceny vo vnútropodnikovej tovarovej výmene umožňujú ale iba nepriame porovnanie
-
efektivity výrobných procesov, používaných firmou vo vzťahu k
-
efektivite výrobných procesov konkurencie,
nachádzajúcej sa ale v
-
rovnakom kreditno-finančnom systéme,
-
podriadenom rovnakému cenníku na produkciu a služby,
-
včítane rovnakého cenníka na pracovný čas nájomného personálu rozličnej kvalifikácie.
Ak je kreditno-finančný systém konkurenta, obsluhujúceho svoju vnútornú výmenu tovarov(a služieb), uzavretý6, tak sú cenové charakteristiky jeho produkcie v jeho kreditno-finančnom systéme pre akékoľvek porovnávanie s inou firmou absolútne irelevantné7. T.j., v inom kreditno-finančnom systéme (s inými úrokovými sadzbami), podriadenom inému systému riadenia a majúcom inú konštrukciu schémy tovarovej výmeny v rámci celospoločenskej špecializácie a zjednocovania práce v spoločenských štruktúrach, vládne iná ľubovôľa(/svojvôľa) cenotvorby, vyrubovania daní, dotačnej a investičnej politiky. A ani nehovoriac už o vplyve na cenotvorbu a efektivitu produkcie štátnych a firemných systémov informačnej bezpečnosti, ktoré sú v jednotlivých firmách, celých odvetviach a štátoch iné.
Z tohto dôvodu je jednou z najNEzmyselnejších činností porovnávanie napr. vojenských rozpočtov USA a býv. ZSSR, kde boli
-
rôzne systémy riadenia celospoločenského integrovania práce,
-
odlišné kreditno-finančné systémy,
-
rôzne spôsoby účasti oboch strán na globálnej výmene tovarov a špekulantstve.
V USA je 5% obyvateľstva planéty a spotrebovávajú 40% svetovej ťažby ropy, kupovanej nimi za monopolne nízke-dumpingové ceny8. Pritom vytvárajú vyše 50% svetového odpadu.
Vo Východnom bloku bolo skoro všetko inak9..
Pojem „EFEKTIVITA“ je však vždy podriadený cieľovej funkcii, konštruovanie ktorej je vždy subjektívne. Vo vektore cieľov riadenia firmy stojí na prvej priorite dosiahnutie zisku. Práve tejto prvej priorite cieľového vektora je podriaďovaná efektivita technológii a výrobných procesov. Preto, ak máte napríklad ekologicky čistú, ale „drahú“ technológiu a nie ste schopní presvedčiť konkurentov a vládu o nevyhnutnosti vytesniť touto technológiou čo najrýchlejšie všetkých ostatných, tak budete „trhom“ donútený aj vy používať ekologicky škodlivú technológiu, aby ste neskrachovali10. A to iba z dôvodu, že vaša technológia je „nedokonalá“ v kritériu „ziskovosti na jednotku nákladov“. Prejsť na ekologickejšiu technológiu môžete iba vtedy, ak bude daňový tlak na staré technológie a štátne dotácie so zľavami pre firmy, prechádzajúce na zo spoločenského(a nie firemného) pohľadu dokonalejšie technológie11.
Prejsť na ekologickejšiu technológiu môžete iba vtedy, ak bude daňový tlak na staré technológie a štátne dotácie so zľavami pre firmy, prechádzajúce na z celospoločenského(a nie firemného, úzko súkromného) pohľadu dokonalejšie technológie.
Z tohto dôvodu sa známe kritérium „cena-efektivita“(náklady-efektivita) javí byť taktiež podriadené systému celospoločenského riadenia a špecifikám kreditno-finančného systému. Preto, ak je niečo podľa tohto kritéria dobré v podmienkach USA, neznamená to, že podľa rovnakého kritéria bude to isté dobré aj v Japonsku, alebo Rusku. Avšak aj za rovnakých podmienok sa pomer efektivity k cene vždy meria na nejakom časovom intervale. Na to v bývalom Východnom bloku väčšinou súdruhovia zabúdali a z tohto dôvodu sa ohraničovali výlučne analýzou „ceny“ výroby niečoho, zabúdajúc na všetko ostatné v rámci životného cyklu danej produkcie. Zabúdajúc napr. na úžitkovosť, analýzu zdrojov, likvidáciu a recykláciu. Čím dlhším životným cyklom disponuje produkcia, tým hlúpejším sa javí byť kritérium „cena-efektivita“. Za dané obdobie totiž príde k zmenám v systéme riadenia, zmení sa cenník(=vektor chýb riadenia) a to, čo sa javilo byť v istom momente efektívne, stane sa absolútne nepotrebné, nevyčerpajúc ani polovicu svojej pôvodnej kapacity. Alebo sa ukáže, že to, čo považovali skôr za mrhanie zdrojov, sa ukáže byť ako absolútne nevyhnutné, esenciálne na prežitie. To nám znovu pripomína nutnosť celkovej cieľavedomosti organizácie SAMO-S-právy spoloČnosti podľa schémy prediktor-korektor, ľubovôľa ktorého stojí nad kreditno-finančným systémom tohto spoločenstva.
Z tohto dôvodu vyzerá, že súkromný zisk a kritérium „cena-efektivita“ sú podriadené kreditno-finančnému systému a vyjadrujú CHYBY KONKURENTOV. Chyby predovšetkým pri ich adaptácii k fungovaniu kreditno-finančného systému. A iba prostredníctvom kreditno-finančného systému vyjadrujú schopnosť adaptácie firmy na celospoločenské potreby, týkajúce sa výroby tej- či onej produkcie, s príslušnou úrovňou kvality a kultúry výroby12. Avšak práve na samohodnotenie efektivity výroby podľa nominálneho zisku na jednotku nákladov vyzývajú prejsť trHovníci..
Pritom je nevyhnutné zdôrazniť, že v podmienkach „trhovej“ ekonomiky súčasného a predchádzajúceho kapitalizmu majú so ziskom dočinenie výlučne vedenia firiem. Celý nájomný personál má dočinenia iba
-
so svojím platom a
-
zoznamom cien(celkovým cenníkom) za jednotlivé produkty na „trhu“, čo sa týka spotrebiteľskej sféry13
-
+ objemom produkcie na tomto trhu.
Avšak formy získania platu za svoju prácu môžu byť, čo sa týka personálu, rôzne. Jednou z variant je výplata personálu sumy, ktorá ale nezodpovedá reálnej produkcii danej firmy, a v tom momente im vlastne miesto danej sumy peňazí predať akcie firmy zodpovedajúce tej sume. Ak tento proces nadobúda charakter sociálneho javu, tak úroveň spotreby spoločnosti celkovo nevyrastie ani o jednu buchtu s makom. Avšak skoro všetci sa stanú „kapitalistami“ a „investormi“, účastníkmi delenia si zisku. Hoci následne, ako je odborne dávno dobre známe, vždy prichádza k prerozdeleniu, skupovaniu akcii na drobných „kapitalistov“ s maximálne niekoľkými desiatkami akcii a kapitalistov väčších14. Na túto cestu sa vydali i naši ponovembroví(akožerevolučný nov. 1989) deformátori. Sociálna funkcia „cenných“ papierov je vyňatie tých peňazí z oblasti výrobnej (Obr. č.2 na zač. kapitoly: 18 TVS - trh výrobnej sféry) a osobnej spotreby, ktoré nie sú kryté produkciou. Či sa však po takej operácii objaví aj reálna produkcia, alebo nie, závisí nie od akcii(cenných papierov), ale od „živelnosti trhu“ a svojvôle vedení firiem, ktoré získali peniaze za emisiu akcii.
Zisky a straty v rámci procesu vnútroštruktúrnej výmeny tovarov sú z pohľadu jeho centrálnej kancelárie iba podmienečné(relatívne) zisky a straty. Ešte nikdy nikto nepočul niečo také, že by sa jedna z fabrík akéhokoľvek koncernu vo svete kapitálu pohoršovala nad tým, že sa vedenie koncernu zaoberá prerozdeľovaním „zisku“, vznikajúceho v rámci vnútroštruktúrnej výmeny tovarov(a služieb) daného koncernu.
V ZSSR bol v podmienkach prevládania štátneho vlastníctva celý peňažný obrat výrobnej sféry do r.1985 vyjadrením práve takejto vnútrofiremnej vnútroštruktúrnej výmeny tovarov v rámci štátu-superkoncernu. So všetkými jeho PODMIENEČNÝMI(relatívnymi) „ziskami“ a „stratami“. A práve tieto „zisky“ a „straty“ začali po roku 1985 deliť. Národné hospodárstvo ZSSR bolo celkovo štátnym monopolom a nemohlo mať zisky a straty v rámci vnútorného trhu. Štát môže iba stratiť kontrolu nad riadením národohospodárskeho komplexu celkovo, dôsledkom čoho prevádzkové prostriedky podnikov, celý fond miezd a úspor občanov stráca kúpyschopnosť; alebo zvýšiť kvalitu riadenia, čo privedie aj k rastu kúpyschopnosti populácie, i rastu fondov spoločenskej spotreby. Avšak ako v „trhovej“, tak ani v plánovej ekonomike nie je ktorýkoľvek z oboch výsledkov spojený ani s celkovým, odvetvovým, či súkromným ziskom. Každý z oboch výsledkov vyjadruje vektory cieľov procesu riadenia celospoločenskej ŠASP(špecializácie a spájania práce) a informačnú bezpečnosť riadiacich okruhov centra-nositeľa týchto cieľových vektorov.
Termíny politickej ekonómie „nutný produkt“, „nadprodukt“, ktorému zodpovedá „nadhodnota“, akoby prisvojovaná si kapitalistami, sú termíny prázdne(iluzórne)15. V reálnom celospoločenskom procese ŠASP(špecializácie a spájania práce) je nemožné rozlíšiť „nutný produkt“ od „nadproduktu“. Nehovoriac o tom, že termín „nadhodnota“ pri pohľade z celosupersystémovej úrovne termínov teórie riadenia proste označuje dodatočnú chybu riadenia spoločenskej výroby. Spojenie pojmov „dodatočná“ a „chyba“, a ešte k tomu i privlastňovaná si súkromným podnikateľom, je hlúposť. O to viac, že i „dodatočnú chybu“ nemožno identifikovať v zložení celkovej veľkosti chyby riadenia, t.j. ceny. A, ako sme už dávnejšie povedali, sa prostriedkom vykorisťovania človeka človekom javí byť monopol na Vedomosti, umožňujúci tým, ktorý ním disponujú, stanoviť monopolne vysokú cenu na produkt svojej práce. Teda konkrétne predovšetkým na produkt riadiacej-vedúcej práce, a nie prisvojenie si niekým reálnej dodatočnej chyby riadenia, t.j. „ceny“. Je snáď jasné, že v spoločnosti monopol na Vedomosti samozrejme neznamená monopol jednej osoby na všetky Vedomosti ale nerovnaký prístup k získavaniu vedomostí predstaviteľmi rôznych sociálnych vrstiev. Tento a-sociálny mechanizmus sa pomocou „zákona hodnoty“(ceny) pracovnej sily zrazu objaví pred spoločnosťou ako nerovnosť spotreby vyrábaného tovaru rôznymi sociálnymi vrstvami v rámci celkovej ŠASP(špecializácie a spájania práce) pri výrobe daného produktu.
Z pohľadu centrálneho vedenia štruktúrne samostatnej firmy(koncernu), sa pri trhovej ekonomike celá spoločnosť delí na triedy-skupiny osôb: dodávatelia a odberatelia(kupujúci). Firma vyrába bežnú produkciu, energiu, technologické zariadenia, informačné zabezpečenie výroby, dodáva pracovný čas nájomného personálu(pracovné agentúry). Po zavŕšení výrobného cyklu predáva svoju produkciu a odpad – ten, čo nevyhodí a nespracuje, nerecykluje na nejaké formy jej sekundárnej produkcie. Za produkciu firma získava financie.
V rámci celkovej štruktúry ceny produktu rozlišuje politická ekonómia:
-
jej časť, zodpovedajúcu nákladom na zakúpenie prudukcie druhých firiem(dodávateľov) – fixné náklady (kapitál) označované ako „F“;
-
jej časť, zodpovedajúcu mzdám nájomného personálu, - variabilné(obežné) náklady, variabilný kapitál označovaný „V“;
-
celkový príjem, „hrubý zisk“, označovaný aj „C“, z ktorého platia dane a ktorý je určený na osobnú spotrebu majiteľov firmy a je investovaný do výroby: buď v rovnakom odvetví, alebo v odvetviach iných, kde je konjunktúra(rast) trhu vyšší, t.j. prebieha korekcia chyby vo výrobe v súlade so špecifikami kreditno-finančného systému. Táto „C“ sa javí byť práve onou „nadhodnotou“, ktorú si akoby prisvojuje podnikateľ.16
Z príjmu firma platí dane, nevyhnutné štátu na zaplatenie zamestnancov štátneho aparátu, ozbrojených síl, fondov verejnej spotreby – tej infraštruktúry, ktorú bezplatne17 využíva celá spoločnosť. Podobne, ako sú na ne odkázané nevyhnutné štátne investície, dotácie výroby, vedy, zdravotníctva, vzdelávania, *keďže vieme, že trh sám nič nevyrieši a ak je ponechaný na svojvôľu oligarchie, vždy vedie urýchlene k monopolizácii, nejakej z mnohých foriem fašizmu a vojne. (dopl. prekl.)
Dôsledkom investícii do súkromnej výroby a platieb do fondov hierarchicky vyšších štruktúr zostane zo zisku iba fond osobnej spotreby vlastníkov18 firmy a členov ich rodín. Pritom, ak sa vlastníci a členovia ich rodín REÁLNE zúčastňujú na procese celospoločenského ŠASP(špecializácie a spájania práce) ako riadiaci pracovníci, vedeckí pracovníci, umelci atď., tak ide o plácu za ich prácu, hoci možno i nepriamu19 a za monopolne vysoké ceny. Ak sa na práci nezúčastňujú, tak ide o jeden z druhov podvodníckeho špekulantstva nekreatívnej lúzy, ktorá existuje vo všetkých vrstvách a národoch akejkoľvek davo-elitárnej spoločnosti. V súvislosti s tým je i stupeň vykorisťovania definovaný pomerom
-
ceny riadiacej(manažérskej) práce k
-
cene výrobnej práce
včítane kritéria prístupu dotyčných osôb k fondom spoločenskej spotreby.
Fixný kapitál20 je prítomný v štruktúre každého súkromného kapitálu, avšak nie v štruktúre celkového kapitálu spoločnosti. Celkový kapitál spoločnosti sa skladá z
-
fondu osobnej spotreby podnikateľov a
-
fondu pracovnej mzdy (osobnej spotreby) nájomného personálu,
prakticky sa nezúčastňujúceho21 na investičných operáciách danej spoločnosti.
Tak sa na veci pozerá Adam Smith. Tento pohľad dostal názov „Smithova dogma“. Podľa A. Smitha je celospoločenský kapitál určený na finančnú kompenzáciu (zaplatenie) ľudskej práce: minulej, súčasnej a budúcej. K. Marx „opravil“ A. Smitha a V.I. Lenin súhlasil s K. Marxom. Dôsledkom toho je v tzv. marxisticko-leninistickej politickej ekonómii prítomný fixný kapitál ako súčasť štruktúry celospoločenského kapitálu, keďže ten je akože neoddeliteľnou súčasťou fixného kapitálu súkromníka.
Fixný kapitál je celková cena produkcie dodávateľov za jeden obrat kapitálu. T.j. súčet cien ich produkcie sa taktiež z pohľadu dodávateľov rozlišuje na „F“, „V“ a „C“. Ich „F“ sa taktiež ďalej podobne rozlišuje atď..
Z matematického pohľadu vidíme súbor postupností kladných čísel, predstavujúcich fixný kapitál každého podnikateľa, zúčastňujúceho sa na produkcii finálneho výrobku22. Spoločnú položku akejkoľvek takejto postupnosti určujeme pomocou vzťahu:
Fk = V(k — 1) — Ck ,
Kde je Ck - náhodné kladné číslo, neprevyšujúce V(k — 1) a predstavujúce variabilný kapitál plus nadhodnotu „k-teho“ kapitalistu(podnikateľa). „k“ je číslo kroku oddelenia príjmov podnikateľa, zamestnancov a fixných nákladov(kapitálu) z celkovej ceny výrobku. Ide o číslo aktuálneho podnikateľa, ktorý sa zaoberá opracovávaním(pridávaním hodnoty) výrobku na danej etape. T.j., číslo aktuálneho podnikateľa v danej postupnosti opracovania výrobku, opačnej voči reťazcu produkcie dodávateľov prvého podnikateľa v celkovom výrobnom procese.
Každý, kto chce, sa môže pozrieť do ľubovoľnej učebnice matematickej analýzy, na kapitolu teórie limít a presvedčiť sa, že limita takejto postupnosti je rovná presne nule. Z toho jednoznačne vyplýva, že ak aj A. Smith možno i v niečom pravdu nemá, tak nie v tejto otázke. K. Marx napísal síce aj nejaké „matematické“ rukopisy, čo nás však ale pri porovnaní s jeho vývodom o chybnosti uvedenej tézy A. Smitha núti predpokladať, že bol buď
-
plnohodnotným mentálnym invalidom (použijúc lekársku terminológiu), keďže matematika je záležitosť abstraktno-logického myslenia, za ktoré zodpovedá hlavne ľavá mozgová hemisféra, alebo
-
bol K. Marx nehanebne drzý v svojej zlomyseľnosti a manipulatívnej podlosti.
Avšak ani teóriu limít nepotrebujeme na to, aby sme sa presvedčili o správnosti pohľadu A Smitha v danej veci. Proces drobenia fixného kapitálu na variabilný kapitál a mzdy je podobný situácii, keď nejaká parta sedí pri stole s lyžicami v rukách a náhodne si jeden druhému predávajú misu s kompótom. Aj decku je jasné, že dôsledkom toho bude misa dočista vylízaná. Avšak „najväčší filozofovia“ K. Marx, F. Engels, V.I. Lenin a spol. akoby jednotne tvrdia, že:
„Decko sa mýli, na stenách misy zostane hodne kompótu, lebo misu je objektívne akože nemožné vylízať a vyškriabať ju lyžicou“. Cez ústa dieťaťa znie pravda a ústami klasikov znie nadnárodné kriminálne špekulantstvo, keďže ono určuje momenty, kedy je „banka“(misa, alebo CENTRÁLNA BANKA?) prázdna a „hra“(s dopredu predurčeným víťazom) ukončená.
Z pohľadu vedenia podvodných nadnárodných špekulantov sú klasici vskutku géniovia, keď vytvorili a DAVU(stádu) naočkovali takúto „politickú ekonómiu“.
Marxisticko-leninistický nedeliteľný zvyšok fixného kapitálu môže byť interpretovaný iba ako „cena prírody“. T.j. cena všetkého toho, čo nie je vytvorené prácou človeka. To v terminológii teórie riadenia znamená „chyba prírody“.
Presne tak, ako si parta s lyžičkami pri stole prehadzuje misu s kompótom, tak si aj súkromné výrobné prevádzky prehadzujú jedna druhej nimi od druhých získané „F“ spolu so svojimi doplnkami k nemu23. Proces beží až pokiaľ „F“ nevyjde z kolobehu výmeny tovarov spolu s finálnou produkciou koncovej spotreby smerom do oblasti spotreby osobnej, štátnej a predanej do fondov celospoločenskej spotreby. T.j. pokiaĺ „F“ nevyjde za hranice bloku 18 TVS („trh“ výrobnej sféry) na schéme z obr.2.
Avšak prítomnosť „nedeliteľného zvyšku“ v marxisticko-leninistickej politickej ekonómii vedie k opakovaným súčtom, t.j. mnohonásobnému zohľadneniu jedných a tých istých nákladov, čo umožňuje ešte dodatočnú manipuláciu „zákona o hodnote“ a rôzne ohodnocovať(oceňovať) jeden a ten istý zoznam položiek a spoločnosťou vyrobenej produkcie24. Práve tým sa zaoberal ŠÚ (Štatistický úrad), Prognostický úrad, CPK (Centrálna plánovacia komisia), Cenový úrad a Ministerstvo financii ČSSR a ich ekvivalenty v celom býv. Východnom bloku, RVHP.
To je ešte jedna príčina, pre ktorú nemá zmysle porovnávať rozpočtové dotácie Západu a bývalého Východu na rozličné ceny. T.j. USA proste používajú inú politickú ekonómiu. No, a manipulovanie cien (včítane cien cenných papierov a obeživa) je zasa prostriedkom globálneho podvodného špekulantstva, *kšeftovania, riadenia trhu a burzy ako takej. Marxistická politická ekonómia „vyučovala“ ňou samou vymyslenú FIKCIU a nie skutočnú výrobu, účtovníctvo, distribúciu a spotrebu produkcie. Preto sa v býv. ČSSR i druhých krajinách býv. svetového tzv. socialistického systému javila byť práve táto marxistická politicko-ekonomická FIKCIA základom svetonázorovo negramotného choromyseľného riadenia ekonomiky OFICIÁLNYM vedením daných štátov25.
poznámky
1 Pre zopakovanie.. Ako sme si hovorili, i každá jedna korporácia, väčší „hráč“ na trhu (bojujúci o ovládnutie buď aspoň časti trhu, alebo ak sa dá, tak potichu najlepšie trhu celého a jeho následné „zabetónovanie“, zmonopolizovanie) má mesačné, kvartálne, polročné, ročné i mnohoročné plány. A rôzne známe i menej známe organizácie, majú plány i na desiatky, až stovky rokov. Viď Kremnická mincovňa(fungujúca nepretržite od jej založenia 17.novembra r. 1328 kráľom Karolom I.), niektoré talianske stavebné firmy, fungujúce bez prestávky od stredoveku, no hlavne rôzne medzinárodné, nadnárodné politicko-ekonomické organizácie. (pozn. prekl.)
2 Alebo svojvôli v prípade prevládajúcej negatívnej, egocentrickej morálky. Viď v predchádzajúcich kapitolách spomínaný model myslenia dôsledne rozlišujúci A) ľubovôľu a B) svojvôľu. (pozn. prekl.)
3 Vnútroštruktúrnej. (pozn. prekl.)
4 A medzinárodnými dohodami, obchodnými zmluvami diktovanými NIE záujmami korporácii, ale veľkej väčšiny obyvateľov sveta i daných krajín - v tom poradí, bo inak dochádza nevyhnutie k sociálnemu napätiu a predprogramovaným, korporátne ziskovo- no hlavne asociálno-inžiniersky želaným vojnám. Tak zvrátene je tomu žiaľ veľmi často dnes hlavne na Západe, ktorý, ovládaný mafiánskymi káporáciami, následne i „zvyšku“ 95% obyvateľom sveta svoju vôľu nanucuje a tak ich zdroje neukojiteľne spotrebuje. (pozn. prekl.)
5 I keď, ako sa vraví: „Dobrá firma sa riadi sama“ a „Nikto nikdy jej šéfa nevidel“..nikto nepozná šéfa, ale všetci vedia na základe dôsledne sformovanej a parametrizovanej kolektívnej osobnosti(korporátnej kultúry) čo a ako majú robiť i s minimálnymi inštrukciami. T.j., celá personálna politika je zautomatizovaná do kolektívne autoprojekčných zvykov-stereotypov myslenia, včítane preškolovaní(i cez e-learning). A napriek tomu, resp. práve preto môže byť i práve takáto firma silno konkurencieschopná a zároveň silno ľudská, plná nezavádzajúceho objektívne optimalizovaného citu a intuície, ktorá ideálne práve na tejto logickej konštrukcii prekvitá. Ostatne presne tak, ako i v bežnom živote, a spoločnosti na vyššej úrovni špirály rozvoja. Potom radosť tvoriť, sTrojiť, pracovať. Ďalší stupeň je potom v podnikaní a v živote všeobecne - Súborný intelekt - dostatočne odladený, zladený, neustále optimalizovaný, zlaďovaný, slaďovaný, tzv. „Kolektív jedinečných“. Toľko z tohto pohľadu k tendencii fungovania firiem 21.stor. (pozn. prekl.)
6 alebo proste iný (pozn. prekl.)
7 Je absurdné priamo porovnávať efektivitu hospodárstiev(ekonomík) jednotlivých štátov ako celkov, napr. SK a AT, keď sú úrokové sadzby v Rakúsku napr. pre podnikateľské úvery cca. 5% a na Slovensku 10%. T.j., o 100% vyššie (a o to viac, ak ide o kumulatívny úrok), čo pri inovatívnej ekonomike, vyžadujúcej neustále investície do optimalizácie, tvorí kľúčovú nákladovú položku. Zjednodušený, no plne adekvátny príklad: Investícia do nových strojov 10 000 000 €. Rakúsky podnikateľ zaplatí banke za 5 rokov splácania úveru cca. 13 000 000 € aj s rôznymi poplatkami. Slovenský podnikateľ od rovnakej banky v jej slovenskej pobočke len za to, že je Slovák zaplatí cca. 16 000 000 €. T.j. o 3 000 000 € viac len na 10 000 000 € pôžičky. T.j., Slovák, aj keby maximálne drel, nezaplatil odvody a dane a dokonca dal zamestnancom iba minimálnu mzdu, reálne nemôže konkurovať rakúskemu podnikateľovi. O tom, že napr. v poľnohospodárstve je dotácia na 1 hektár pre slovenského poľnohospodára cca.135 € a pre rakúskeho 358 €(2,5-násobok podľa rôznych prepočtov), ani nehovoriac. Pričom ako „exportná“ ekonomika je Slovensko nútené odvádzať väčšinu lukratívnej DPH v zahraničí priamo do rozpočtu hlavne práve Rakúska a Nemecka a nie doma. Z toho oni následne propagandisticky zlomok vrátia na dotácie(reálne účtovne Východ násobne dotuje Západ podobne, ako aj iné jeho kolónie posledné stáročia a rozhodne nie naopak – inak by to proste nerobili - humanita je vždy len drzá, provokatívna zásterka) a zo zvyšku lupu pomocou nižšej úrokovej sadzby (celkovo primárne definujúcej konkurencieschopnosť daného štátu a zároveň aj miesto spotreby) financujú svoj sociálny systém, strategicko-politické dotácie do poľnohospodárstva a samozrejme úchylky svojej oligarchie, čo cezhraničný neokoloniálny model prevádzkuje. PS: koeficienty sa ročne menia, no celkové pomery zostávajú zhruba nemenné, keďže sú dlhodobo politicky presne prepočítané – „nakalibrované“. T.j., model je silno zjednodušený a na popis ďalších sprievodných „jemnejších“, hlbšie integrovaných mechanizmov krádeže(či eufemisticky aj tzv. „kombinácie“) tu nie je miesto, no podstata problému i niekoľkých jeho možných riešení by mala byť vyjadrená správne. (pozn. prekl.)
8 Pod dozorom ich „demokratických“ lietadlových lodí. Kto sa odváži protestovať proti krádeži, prípadne odovzdaniu svojich zdrojov, ľudskej práce, výrobkov a služieb za ničím, okrem nábojov nekryté zelené papiere, je „humanitárne vybombardovaný“..stáva sa „NEdostatočnou demokraciou“, či je nadKongresovou oligarchickou mafiou preklasifikovaný z priateľského, doslovne „nášho“ diktátora na diktátora nepriateľského. Viď známa citácia klasickej hantírky kuloárov zahraničnej a hlavne globálnej politiky(ktorej existenciu propagandistickí analfabeti často maskujú pre plebs za „geopolitiku“): „Áno sú to síce teroristi milý kolega, ale momentálne sú to NAŠI teroristi“(pozn. prekl.)
9 I keď zďaleka nie vždy zrovna ideálne. (pozn. prekl.)
10 Tento problém poznáme, ako sme už uviedli, i v opačnom garde. Energetické koncerny využívajú umelé systematické PR nimi spoluvlastnených médii spolu s uplácaním a hrubou nevzdelanosťou naivných ekoteroristov s ich „ne“ziskovkami k tomu, aby presadzovali extrémne neekologickú tzv. „zelenú energiu“ v jej rôznych formách, z ktorých majú mnohé v konečnom dôsledku oveľa väčšiu „uhlíkovú stopu“, ako obyčajné uhlie, ropa, či zemný plyn. Zámerne nezapočítavajú a kamuflujú, zatajujú energeticko-ekologicky extrémne zaťažujúcu nutnosť prebudovania energetických sietí pri píkových zdrojoch ako slnečné kolektory a veterné elektrárne, energeticko-ekologickú náročnosť výroby a recyklovnia batérii, roztápania a spracovávania kremíka, ekologickú devastáciu spôsobenú pestovaním tzv. „biopalív“ a nadmerným spaľovaním biomasy atď. apod. Reálne je tak spotreba uhľovodíkov výrazne vyššia, ako by inak bola. Z toho majú i obrovský kšeft (aj paralelnou manipuláciou cien na burze) a hlavne splnia deprivačné úlohy formovania dlhodobého umelého stresu, zadané globálno-politicky svojimi šéfmi voči plebsu z dôvodu zachovania informačného náskoku, debilizácie, eugenickej regulácie a počtu stáda, atď. Argument o nutnosti podobnej cesty z dôvodu získania potrebného času na optimalizáciu daných technológii pri ich principiálnej fyzikálnej chybovosti a prirodzene ohraničenej účinnosti jednoducho neobstojí a je iba krátkozrakou demagógiou pre ľudí bez, alebo so slabým prírodovedno-technickým vzdelaním, prípadne pre „fachidiotov“. Pričom nadnárodné Holdingy zároveň blokujú potenciálne menej škodlivé energetické riešenia skupovaním a blokovaním patentov „čapovania“ lepšie dostupných energetických zdrojov. Hlavne riešenia ťažko centrálne riaditeľné. (Viď odborne dobre známy politický zákon Parížskej akadémie vied z r.1785 o zákaze skúmania zdrojov potenciálnej energie mechanizmov na prvý pohľad akože popierajúcich II. Zákon termodynamiky, no napriek tomu fungujúcich). Zo známych globálno-politických dôvodov. Energetika proste zatiaľ žiaľ naďalej zostáva jednou z posledných pák na riadenie plebsu. (pozn. prekl.)
11 Avšak i tieto mechanizmy treba aplikovať vždy pre konkrétne situácie-technológie v celkovom kontexte a hlavne s Mierou, lebo tiež sú aj v tomto rôzne nie neúspešné snahy všemocných nadnárodných koncernov, ktorým zo samotnej moci proste preplo. To vidíme pekne na mnohých slepých uličkách do veľkej miery bezkoncepčného antidízlového- a elektroauto- šialenstva, extrémne nízkoobjemových trojvalcových motoroch s nízkou životnosťou, na princípe systému eurofondov neraz i takmer celoplošne a ďalších, v tejto a sprievodných aplikačných publikáciách uvádzaných príkladoch na tému.(pozn. prekl.)
12 Jej sociálnej, ekologickej, atď..ohľaduplnosti, udržateľnosti. (pozn. prekl.)
13 Spravidla maloobchodných a nie veľkoobchodných cien. T.j., čo sa týka jeho osobných nákupov a nie nákupov „pre firmu“. (pozn. prekl.)
14 Vplyvnejších - tých, ktorí mali o pripravovanom procese, jeho už inde dostatočne vytestovaných sprievodných sociálnych javoch a z nich vyplývajúcich „príležitostiach“ -ako sa zachovať, vopred informácie. Viď.: ako sa buduje, presnejšie legalizuje „elita“ na zelenej lúke a privatizácia napr. i v býv. ČSFR(akožeautori: D. Tříska, T. Ježek, P. Pithart, V. Klaus a ďalší.) v konečnom dôsledku do rúk nadnárodných korporácii, ktoré štatisticky pravdepodobnostne predurčene vyhrali danú informačnú bitku a daný program pripravili cez svojich zverencov z prognosťáku, vyškolených za daným účelom v zahraničí už za býv. režimu, keď sa jeho predáci snažili uchrániť svoj nakradnutý majetok pre budúci režim a ho nejakým spôsobom legalizovať. Rovnaký problém-výzvu-„príležitosť“ riešia ostatne všetky davoelitárne režimy pri prechode na efektívnejší otrokársky model. Za poskytnutie daných informácii-možností-technológii transformácie aspoň časti národu nakradnutého majetku, si západní politickí technológovia, protagonisti Západného totalitárneho globalizačného modelu pýtajú svoju nemalú podielovú daň. V konečnom dôsledku po prechodnom období rôznych lokálno-kulturologicky podmienených foriem riadeného chaosu, až po podľa možnosti priamu správu ovládnutých zdrojov cez nastrčené figúrky lokálnych kolaborantov, ktorí sú podľa potreby pri pseudovoľbách menení, či, ak treba, i obetovávaní rozzúrenému davu vo forme obetných baránkov, aby sa otrokársky neokoloniálny režim zachoval. (pozn. prekl.)
15 Otázka, čo má táto niekým vytvorená ilúzia, hmla skrývať?..Mechaniku krádeže úrokom? (pozn. prekl.)
Na nevyhnutnosť zbaviť sa týchto termínov, pokiaľ vieme, prvýkrát poukázal práve J.V. Stalin vo svojej práci „Ekonomické problémy socializmu v ZSSR“ ešte v roku 1952. Tým spôsobom J.V. Stalin vyriekol rozsudok smrti nad metrologicky neudržateľnou marxisticko-leninistickou politickou ekonómiou a tak vlastne automaticky v podstate i nad marxizmom celkovo. To Stalinovi nevedia odpustiť skutoční zákulisní režiséri-pohlavári Západu. Avšak priamo to povedať taktiež nemôžu bez toho, aby sa odhalili.
16 Ako sme sa bavili (v chápaní daného procesu o krok ďalej), keďže má prakticky každá firma, koncern nejaký úver, za ktorý podpísala(avalovala) zmenku, je reálnym vlastníkom každej väčšej firmy z „právnej“ stránky jej veriteľ = banka. A ak aj nie, je vlastníkom väčšiny dodávateľov, resp väčšej časti celkového výrobného reťazca, čim definuje parametre trhu a tým reálne potichu „vlastní“(riadi) všetkých jeho účastníkov. T.j. „nadhodnota“ je v tomto zmysle „hrubý zisk“ príslušnej bankovej asociácie, parazitujúcej na danom výrobnom procese cez zmenkový systém krytý ovládaným súdnictvom(3.formou moci, chrániacou dominujúci politický koncept). Ešte presnejšie ide o súčet zisku z úrokov + emisie monopolne dlhom krytých peňazí (inflácie). Tam sa infernálny kruh pyramídového systému banksterizmu uzatvára a sám spoločnosť- hostiteľa i seba s ňou, ako parazit požiera. Na úkor rastu sociálneho napätia a ničenia biosféry, keď sa firmy a jednotlivci snažia z matematicky celkovo nesplatiteľného dlhu(otroctva) vyplatiť hoc i na úkor svojho času, zdravia, rodín, znečisťovania životného prostredia a devastácie biosféry celkovo. Tak banky(ich úroky) tlačia firmy do generovania, do formovanie spotrebnej-odpadkovej ekonomiky krátkych cyklov kobyliek, zabudovávania kur..ítiek, apod., aby sa úvery točili. Pri dlhodobých výrobných cykloch kvalitných produktov, ktoré dlho vydržia(autá, chladničky, domy,..) totiž nemôžu firmy splatiť investičné úvery pri danom monopolnom statuse privátnych bánk na emisiu obeživa (centrálne banky v momentálnom Západnom režime sú de-fakto len pobočkou privátnych nadnárodných monopolných koncernov). Pozn. prekl.
17 Áno, vskutku takmer bezplatne, keďže štát žije primárne nie z
-
dane príjmu fyzických osôb, ale
-
právnických, resp. DPH, z dividend podielov štátu na strategických firmách, dane z dividend a dane z príjmov vysoko zárobkových osôb.
Preto je v rámci neokolonializmu aj prakticky väčšina týchto lukratívnych daní odvádzaná hlavne v „partnerských“ domovských štátoch západných „investorov“, z čoho si napr. DE, AT, CH, FR, GB, I apod financujú svoju sociálnu politiku doma na úkor našich občanov v SK, CZ, PL, HU, ROM, BG, EST, LTV, atď.. Niektoré odhady hovoria len ohľadom „nových kolónii“ vo východnej Európe o až 200 mld Euro ročne. O starých finančno-bankových kolóniách v Afrike, J-Amerike, a JV-Ázii ani nehovoriac. I preto môže Západ na čele s USA a Izraelom fungovať aj prakticky už takmer bez vlastného priemyslu, takmer komplet presťahovaného do zahraničných novodobých „KZ“ (koncentračných, pracovných táborov) a vyše 50 % globálnych zdrojov účtovne kradnúť, vysoké HDP podvodne deklarovať a väčšinu svetového bohatstva svojimi neukojiteľnými jelitami a ich miestnym plebsom (cca. 5% svetovej populácie) ako kobylkami nechať spotrebovávať. Pár drobných následne hodí bielym a iným „negrom“ z pseudohumanitných zbierok vlastných občanov s veľkou pompou a reKlamou ako zahraničnú humanitnú pomoc, či propagačné eurofondy. Podĺa rôznych prepočtov zaplatí SK za každé Euro z eurofondov cca.3-4 Eurá nepriamych platieb hlavne cez DPH do rozpočtov západných krajín a CZ zaplatí 5-6 Euro za každé Euro z tzv. eurofondov. Podĺa agitačnej rozpočtovej metodiky médii EÚ sme pomocou jedného z najklasickejších a najpriehľadnejśích účtovných trikov však akože čistí poberatelia dotácii. (pozn. prekl.)
18 „Vlastní ten, kto riadi“, kto definuje ciele, prípadne metódy ich dosahovania. Presnejšie ten, kto ovláda 1. 3 stupne PFR (prvé tri stupne Plnej funkcie riadenia). Viď aj metódy riadenia trhu, burzy, kultúry v rámci bezštruktúrneho, nepriameho, dištančného riadenia. (pozn. prekl.)
19 Môžu i nedostávať plat, podmienený ich primárnou činnosťou v rámci procesu celospoločenského ŠASP(špecializácie a spájania práce).
20 Podľa ekonomického slovníka: suma kapitálových výdavkov (okrem odpisov) na stroje a zariadenia, nehnuteľnosti, pozemky a iný majetok, vzťahujúca sa tak na jednotlivú spoločnosť, ako aj na celú ekonomiku. Keď sa berie do úvahy celok, tak v porovnaní s HDP predstavuje pomer investícií k HDP vypočítaného výdavkovou metódou v národnej ekonomike.(pozn. prekl.)
21 Alebo proporcionálne len minimálne, t.j. na dividendových akciách a nie na kmeňových atď. (pozn. prekl.)
22 Viď mechanizmus odvodov DPH(dane z pridanej hodnoty, de: Mehrwertssteuer), registrácie jej platcov, atď. Taktiež viď špekulantské podvodnícke kolotoče aplikované pri jej tzv. „nadmerných odpočtoch" – dodatočnom vykrádaní štátneho rozpočtu okrem „klasických“ bánk. (pozn. prekl.)
23 Tieto doplnky, prídavky k nemu dostali v ekonomickej vede súčasnosti názov „pridaná hodnota“, na ktorú bola vyrúbená daň(spomínaná DPH). Pridanú hodnotu tak treba odlišovať od nadhodnoty.
24 Keď máme dve firmy, z ktorých jedna vyrába traktory a druhá sa zameriava na výrobu „radlíc“, po zavesení ktorých sa traktor zmení na buldozér, tak v závislosti od toho, na ktorom z oboch závodov sa montujú radlice, dostanete aj dve rozličné hodnotenia celkového spoločného produktu.
Pri cene traktora 1000 menných jednotiek (m.j.) a cene radlice 100 m.j., bude cena buldozéra minimálne (bez pridanej hodnoty) 1100 m.j.
Ak vyrobíme 1000 traktorov a 100 z nich predáme firme vyrábajúcej radlice, tak ona finalizuje 100 buldozérov. Vklad výrobného sektoru do HDP(hrubého domáceho produktu) bude 900 traktorov a 100 buldozérov: 1000 tr. x 1000 m.j. + 100 buld. x 1100 m.j. = 1 110 000 m.j.
Ak bude finalizované rovnaké množstvo traktorov a radlíc ako v prvom prípade, ALE 100 radlíc bude predaných firme vyrábajúcej traktory, tak finalizovanej výroby do HDP bude 900 traktorov, 100 buldozérov a 100 radlíc:
900 tr. x 1000 m.j. + 100 buld. x 1100 m.j. + 100 radl. x 100 m.j. = 1 020 000 m.j.
Ako vidíme z porovnania oboch hodnotení ceny jednej a tej istej finalizovanej produkcie, tak s CIEĽOM zvýšenia HDP v jeho finančnom vyjadrení, stačí v rámci „kreatívneho účtovníctva“ pri výrobe buldozérov akože „predať“ traktory firme(*dcérskej..či dokonca „materskej“ spoločnosti) vyrábajúcej radlice-lopaty. Je prakticky jasné, že previesť doplnkové súčiastky(radlice) do fabriky, kde vyrábajú traktory je jednoduchšie a lacnejšie, ako prevážať celé veľké traktory do firmy vyrábajúcej radlice. Tento spôsob výroby buldozérov však znižuje nielen vklad výroby traktorov do celkového HDP, no ešte aj znižuje spotrebu transportných služieb zo strany priemyslu, čim znižuje i vklad transportu do celkového HDP v jeho finančnom vyjadrení.
Tento príklad je iba demonštratívny-modelový a nesmie byť v žiadnom prípade chápaný v tom zmysle, že jedna firma má produkovať kompletný zoznam potrebných súčiastok, vyrábaných reálne mnohými firmami v rámci procesu ŠASP(špecializácie a spájania práce). On ukazuje len možnosti manipulovania a machinácii pri ohodnotení jednej a tej istej produkcie na základe marxisticko-leninistickej politickej ekonómie. Tak však žiaľ pracovala do nemalej miery celé Štatistické úrady býv. Východného bloku a Štátne plánovacie komisie zabezpečovali rast HDP neraz zhruba práve takto.
*Ďalšia vec je, že dnešný neokoloniálny západný model korporátne-monopolizovaného riadenia „voľného“ trhu doviedol tieto šialené praktiky do takmer absolútnej dokonalosti. Na Západe - v Nemecku, Rakúsku, FR, SUI, I, GB,..sa prakticky už nič nevyrába, všetko robia novodobí otroci hlavne vo východných pracovných táboroch a v materských krajinách nevyrobia (prehnane povedané) už ani tú jedinú skrutku, ku ktorej to auto pripoja a následne pomocou nižšej úrokovej sadzby(viac hotovosti k dispozícii na trhu) doma i predajú, čím získajú aj väčšinu DPH. (ľudovo povedané: „Kabát je súčasťou gombíka“) Ani nehovoriac o spomínanej hrubej podvodnej manipulácii reálneho vlastného HDP smerom nahor a na úkor kolónii, dividend, dane z prijmu kmeňových zamestnancov materského koncernu(manažmentu). Tak v EÚ „zlegalizovaným“ znormatizovaným prelobovaným „kreatívnym účtovníctvom“ všetkých naokolo okrádajú a deklarujú akože vyššiu efektivitu výroby a služieb, hoci oproti nám (SK, CZ,..) v prepočte na obyvateľa reálne takmer žiadnu ani nemajú a ide väčšinu len o fiktívne služby-finančno-účtovné machinácie maskované akože za výskum a vývoj (pozn. prekl.)
25 To sa týka aj situácie v ´90 rokoch 20.stor, keďže v ekonomickej náuke a systéme prípravy manažmentu stále prevládali nositelia marxisticko-leninistických zvykov myslenia a tak i spôsobov riadenia ekonomických informácii(*i keď začali byť postupne riadenými okolnosťami presadzovaní na Západe inak zámerne zle vyškolení noví lokálni správcovia kolónii, osadzovaní médiami systematicky na kandidátky nie podĺa toho, čo o politike ekonómie vedia, ale čo nevedia). Prehodnotenie dôsledkov a minulosti marxizmu ako celku, tak aj v politickej ekonómii ešte stále v spoločnosti neprebehlo.
-
Nenávistný vzťah k nemu, formálne vyhlásenie zrieknutia sa ho a
-
Skutočné očistenie sa od chybovosti jeho kultúry myslenia (riadenia informačného procesu)
sú dve rôzne veci.
Informační báze KSB