KSB (Koncepcia spoločnej bezpečnosti), svazek II, kapitola 3: SOCIÁLNE PROСESY VO VÝCHODNOM BLOKU. Organizácia celospoločensky prospešného riadenia ekonomiky (20)

12.2.2019

předchozí část

VM2.kap3.procesIV.-V.časť 20..doc (142336)

Ak sú množiny možných stavov usporiadané v chronologickej postupnosti, znamená to, že schéma výpočtu môže smerovať tak

1. z reálnej prítomnosti do prognózovanej želanej¹ budúcnosti, ako aj

2. z prognózovanej, želanej(vybranej) budúcnosti do reálnej prítomnosti.

Táto skutočnosť vypovedá o dvoch neformálnych súvislostiach(vzťahoch) reálneho života, ktoré sa nachádzajú mimo tohto algoritmu :

1. Metóda dynamického programovania formálne algoritmicky neberie do úvahy typ² príčinno-dôsledkové súvislostí (v podstate nerozlišuje príčinu a dôsledok). Preto musí byť každá konkrétna interpretácia metódy MDP (v úlohách kde bola aplikovaná) podložená neformálnym zohľadnením reálnych súvislostí dôsledkov s ich príčinami.

2. Ak je prognostika v súlade s hierarchicky vyšším obsiahlejším³ riadením a my(ako ľudia) realizujeme parciálne⁴ riadenie kvalifikovane v rámci obsiahlejšieho riadenia⁵ (vďaka čomu proces parciálneho riadenia prebieha v súlade s hierarchicky vyšším obsiahlejším riadením⁶), POTOM NIET Z POHĽADU RIADENIA VÝZNAMNÉHO ROZDIELU MEDZI REÁLNOU SÚČASNOSŤOU A ZVOLENOU⁷ BUDÚCNOSŤOU.

Celý tento proces je celostný⁸.

Z toho dôvodu budúCnosť, ktorá sa síce ešte neuskutočnila, ale sme si ju vybrali a daný jej variant nie je Zhora zakázaný⁹, už v súčasnosti ochraňuje na všetkých úrovniach tých, ktorí ju uskutočňujú.

Počínajúc od ochrany ich psychiky pred pokušeniami, až po ochranu pred cieľavedomou „fyzickou“ agresiou.

T.j., ak je matrica možných stavov (ona je zároveň matricou možných prechodov) zvolená v súlade s Hierarchicky najvyšším najobsiahlejším riadením (HNNR=Bohom), tak sa ona sama stáva ochranou i nástrojom¹⁰ = prostriedkom riadenia, s ktorým je spätých všetkých 6 priorít univerzálneho riadenia¹¹.

Objektívna existencia matríc možných stavov a prechodov sa prejavuje v tom, že i nechtiac sa dá «zabrdnúť» do nejakých matríc prechodov a môžeme tak priamo na sebe pocítiť niektoré ich objektívne vlastnosti.

Také prípady subjektívne pociťujeme podľa vzťahu k týmto vlastnostiam, ako

1. Obdobie zriedkavého zvezenia sa na okolnostiach¹², či

2. nudného „vrátenia sa do starého známeho“, alebo

3. ako obdobie výnimočnej smoly.

Avšak pre používanie Metódy dynamického programovania a pre ju sprevádzajúcu potrebu osvojenia si algoritmicky neformalizovaných životných prejavov matríc prechodu, je potrebné dbať na DODRŽIAVANIE HLAVNEJ podmienky:

Pri úlohách optimalizácie procesov riadenia je Metóda dynamického programovania funkčná len vtedy, ak je stanovený vektor cieľov riadenia.

To znamená, že musíme vybrať cieľový stav¹³, ktorým sa proces riadenia má končiť.

V skutočnosti predstavuje tento vopred stanovený cieľový STAV vlastne obsiahlejší, vyložene stabilný¹⁴ a prijateľný PROCES¹⁵, objemnejší a nosný vo vzťahu k parciálnemu procesu, optimalizovanému metódou MDP. Avšak výber a určenie konkrétnych charakteristík procesu, do ktorého má riadený systém po zavŕšení algoritmu metódy vstúpiť, sa nachádza už mimo samotnej metódy. T.j., nachádza sa v oblasti „mystiky“ alebo metód, rozvinutých svojou podstatou v nematematických vedách a remeslách¹⁶.

«Nech by bol stav systému pred nastávajúcim krokom riadenia akýkoľvek, treba riadiaci zásah na danom kroku vyberať taký, aby výhra na danom kroku + optimálna výhra na všetkých nasledujúcich krokoch bola maximálna»

• E. S. Vencel, „Výskum operácií. Úlohy princípy, metodológia“, (M. „Veda“ r. 1988, str. 109)

Neschopnosť stanovenia¹⁷ vektora cieľov riadenia (ktorého dosiahnutím sa má danou metódou-MDP optimalizovaný proces zavŕšiť) a/alebo neschopnosť určiť východzí¹⁸ stav objektu riadenia, neumožňuje riadiť sa týmto odporúčaním¹⁹. To objektívne²⁰ znemožňuje použitie MDP (Metódy dynamického programovania) v danom prípade. Začiatok a koniec procesu musia byť totiž zadefinované²¹ v priestore parametrov, na ktorých je postavený matematický (alebo iný) model metódy. A model musí byť zasa merateľný²² (*a tak kontrolovateľný), čo je základom toho, aby zodpovedal skutočnosti(realite). Presnosť zavŕšenia optimalizovaného procesu má pritom pre samotné riadenie väčší význam ako chyby a neurčitosti pri identifikovaní (rozlíšení) počiatočného stavu objektu riadenia.

Dané tvrdenie je o to viac oprávnené pre postupnosť mnohovariantných krokových prechodov, ak je pre matricu možných stavov primerané použiť príslovie, že «Všetky cesty vedú do „Ríma“» a tie, čo do „Ríma“ nevedú, vedú do nebytia. Ak je pre tento typ procesov vybraný v čase sa nemeniaci cieľ²³, ku ktorému vedie od rovnakého počiatku viacero optimálnych trajektórií, tak sa pri stabilnom krokovom riadení z kroka na krok „vzdialenosť“ medzi týmito trajektóriami (vedúcimi vždy k rovnakému cieľu z rozličných východiskových pozícii) skracuje dovtedy, až v niektorom kroku tieto trajektórie úplne splynú. Toto konštatovanie je o to viac oprávnené, čím presnejšie je v rozsahu prípustných parametrov určený cieľový vektor. Ak použijeme matematickú terminológiu tak ide o množinu asymptotických trajektórií, pričom asymptotičnosť množiny trajektórii tu spočíva v tom, že «všetky cesty vedú do „Ríma“²⁴... ».

Vo všeobecnejšom prípade odporúčania Nového Zákona i Koránu ubezpečujú o možnosti získania požehnania - milosti Všemohúceho nezávisle na počiatočných podmienok („hriešnosti“ človeka), ak dotyčný precitol a uvidel svoje skutky²⁵ takými aké sú.

Druhá pripomienka sa týka už praxe - spôsobu vstupu do matrice prechodu. Ak je počiatočný stav systému stanovený s odchýlkou (chybou), ktorá je väčšia aká je odchýlka prípustná²⁶ pre vstup do matrice prechodu z reálneho počiatočného stavu do zvoleného cieľového stavu, tak riadenie hoc i samo osebe bezchybným algoritmom Metódy dynamického programovania privedie k úplne iným výsledkom ako je vypočítaný optimálny stav systému.

Zjednodušene povedané:

Nemožno otvorené okno v miestnosti na vysokom poschodí za východ považovať.

Metóda dynamického programovania sa tak kvôli

1) nevyhnutnosti voľby cieľového stavu procesu²⁷ ako aj

2) identifikáciou(rozlíšením) skutočného východiskového stavu

sama seba chráni pred zneužitím na vedepodobnú imitáciu optimalizácie riadenia, keď o riadenie vôbec nejde.

To odlišuje Metódu dynamického programovania konkrétne napr. od mechanizmu lineárneho programovania²⁸, do ktorej môžu „experti“ nahádzať svoje improvizované odhady váhových koeficientov v rámci kritérií optimalizácie Min(Z) alebo Max(Z).

* * *

Takáto sebaobrana proti zneužitiu sa nepriamo prejavuje aj v literatúre súčasnej ekonomickej vedy.

Oficiálna tzv. ekonomická veda sa totiž nevyjadruje k tomu, čo by malo byť vektorom cieľov pri riadení ekonomiky štátu.

Taktiež sa v oficiálnych „ekonomických“ publikáciách nespomína ani mechanizmus dynamického programovania pre optimalizáciu riadenia makroekonomických systémov regiónov a štátov celkovo, v rámci dlhších období dejín²⁹.

Príkladom je tu už spomenutá publikácia

„Matematická ekonómia na osobnom počítači“ od M. Kuboniho,

kde kapitola o riadení v ekonómii obsahuje výlučne makroekonomické interpretácie mechanizmov lineárneho programovania (má aj názov „Riadenie v ekonómii. Lineárne programovanie a jeho použitie.“). Nič však nehovorí o cieľoch³⁰ a prostriedkoch riadenia. V už citovanej učebnici J. P. Zaichenka je opis Metódy dynamického programovania postavený taktiež na úlohách neekonomického charakteru.

Avšak pri uvádzaní motívov odmietania makroekonomických interpretácií metódy dynamického programovania sa autori zvyčajne odvolávajú na pojem tzv. „prekliatia mnohorozmernosti“, používaný v numerickej matematike. Ten spočíva v tom, že nárast rozmeru(rozsahu) priestoru parametrov úlohy N vyvoláva rast objemu výpočtov, proporcionálny N^k . k>1 je ukazovateľom tohto rastu. Taký nelineárny nadproporcionálny prudký nárast objemu výpočtov vskutku robí mnohé výpočtové funkčné procedúry pri riešení praktických úloh nepoužiteľnými. Ako z dôvodu dlhého výpočtového času, tak aj hromadenia(kumulácie) chýb pri bližších aproximatívnych výpočtoch³¹.

Avšak toto «prekliatie mnohorozmernosti³²» sa nevzťahuje len k Metóde dynamického programovania, ale aj k iným metódam, ktoré sa však v makroekonomických interpretáciách napriek tomu používajú.

*        *
*

JE DÔLEŽITÉ UVEDOMIŤ SI A POCHOPIŤ, že:

Ak v matematike vidíme vedu o objektívnej vševesmírnej miere (cez “ять” - ѣ)³³, a v jej pojmovom terminologickom aparáte a symbolike jeden z prostriedkov, ktoré má ľudstvo k dispozícii na popis objektívnych čiastkových procesov vyňatých človekom z nejakých procesov objemnejších, tak celý popis metódy dynamického programovania je stručným výkladom celej v predchádzajúcich kapitolách vysvetlenej Dostatočne všeobecnej teórie riadenia, vrátane jej „mysticko-religióznych“ aspektov; avšak - v jazyku matematiky.

Na vysvetlenie tejto formulácie použijeme obr. č.11, pamätajúc pritom na dávnejšie uvedenú poznámku o potrebnosti dostatočného stupňa presnosti definovania počiatočného stavu riadeného systému pred jeho vložením do matrice prechodu.

OBR.11. DYNAMICKÉ PROGRAMOVANIE.

ROZLÍŠENIE A DOSTATOČNE VŠEOBECNÁ TEÓRIA RIADENIA

Na obrázku sú

1. dva objekty riadenia «A» a «B» v ich počiatočnom stave;

2. tri objektívne možné záverečné stavy (množina «5»);

3. množiny («1» – «4») priebežných možných stavov; a 

4. cesty objektívne možných prechodov z každého stavu do stavov iných.

Obr. č.11. možno prirovnať k nejakému fragmentu celovesmírnej miery rozvoja (mnohovariantnej predurčenosti bytia) – ktorá je jednou zo súčastí(súčiastok) trojjedinstva „matéria - informácia-miera“.

Ak takéto prirovnanie obr.11 prijmeme, tak je objektívne možný prechod z ľubovoľného počiatočného stavu «0:1» alebo «0:2» do ktoréhokoľvek zo záverečných stavov «5:1», «5:2» , «5:3». Táto objektívna možnosť môže však byť ohraničená subjektívnymi kvalitami riadiacich osôb, ktorí sa snažia previesť objekty «A» a «B» z počiatočného stavu do jedného zo stavov záverečných.

Ak je mu dané Zhora Rozlíšenie, tak si dotyčný riadiaci subjekt(osoba) «А» (alebo «B») zosníma z objektívnej miery „kópiu“, na ktorej bude viditeľná aspoň jedna z možných ciest prevodu objektu z počiatočného stavu do množiny stavov završujúcich(cieľových). Ak dotyčnému Rozlíšenie dané nie je, je stratené, príp. zavrhnuté v honbe za chtíčom, alebo nerozumnou vierou nejakej tradícii namiesto Bohu podľa svedomia, tak na „kópii“ budú nejaké cesty a stavy³⁴ chýbať. Ba môžu sa „objaviť“ aj objektívne nemožné cesty a stavy, objektívne neexistujúce v skutočnej Bohom danej miere – predurčenosti bytia³⁵. Okrem toho je želaný záverečný stav z ich celkovej množiny vyberaný podľa subjektívnej ľubovôle (/alebo svojvôle) riadiacej osoby. Z toho vyplýva, že nasledovanie iba vlastným výmyslom alebo chyba vo výbere uprednostňovaného záverečného stavu sa môže zakončiť katastrofou s nezvratnými dôsledkami³⁶.

Avšak matrica možných stavov znázornená na obr.11 pravdepodobnostne predurčuje iba čiastkový proces z nejakých vzájomne vložených procesov. Z toho dôvodu môže každý z počiatočných stavov «0:1», «0:2» prináležať jednému a tomu istému, alebo rozličným objemnejším procesom, v riadiacom slova zmysle hierarchicky nadradeným voči procesu skúmanému(riadenému). To isté sa týka každého zo završujúcich(cieľových) stavov «5:1», «5:2», «5:3» v páre „počiatočné – završujúce“ stavy. Každý z objemnejších³⁷ procesov disponuje ich vlastnými charakteristikami a smerovaním toku udalostí v ňom.

pokračování