KSB (Koncepcia spoločnej bezpečnosti), svazek II, kapitola 3: SOCIÁLNE PROСESY VO VÝCHODNOM BLOKU. Organizácia celospoločensky prospešného riadenia ekonomiky (18)

11.12.2018

předchozí část

VM2.kap3.procesIV.-V.3.časť 2..doc (280064)

Ťažko však môže v podmienkach dnešnej kultúry existovať tzv. absolútny jazyk, úplne zodpovedajúci¹ realite. Dôvodom je obmedzenosť človeka a jeho prakticky nutná závislosť na množstve faktorov svojho okolia, včítane celkovo antibiosférneho, parazitického charakteru dnešnej kultúry (žiaľ v neposlednom rade)².

Preto je problém³ dnešnej civilizácie duálny:

1. problém vychovávania bezpečnej kultúry osobného vnímania(prijímania) sveta a myslenia každého z ľudí, t.j. prijímania vedomostí podľa miery praktickej nevyhnutnosti mimo jazykových prostriedkov.

Z nášho pohľadu o tom Nový Zákon hovorí nasledovne:

«Duch svätý na každú pravdu nastaví vás».

Tu ide o získanie toho, čo možno nazvať aj prvotnou znalosťou(vnuknutím), ktorú človek získava priamo Zhora, každý podľa svojej skutočnej morálky.

Prorok Mohamed zasa na tému použil slová:

«Otrok Boží dostáva od modlitby to, čo pochopil».

2. Problém jednoznačnej⁴ výmeny názorov, t.j. šírenia „vnuknutia“⁵ medzi sebe podobnými ľuďmi za pomoci «jazykových» prostriedkov je práve oným vyššie v texte spomínaným „prstom na «Mesiac» ukazujúcim“.

A toto všetko spolu je jeden z aspektov problému vytvárania spoločnej morálky v spoloČnosti:

„Boh nemení to, čo sa deje s ľuďmi (t.j. vonkajšiu situáciu⁶), pokiaľ ľudia sami nezmenia to, čo je v nich“;

„A tým, ktorí sa vystríhajú hnevu Božieho, tým Boh dá Rozlíšenie, ako schopnosť“,

Tak chápeme my zmysel tvrdení koránu 13:12 a 8:29.

Väčšina «jazykových» formulácii existuje ako uzavreté systémy z dôvodu ohraničenosti možností človeka, pričom v realite(v skutoČnosti) ide vo všetkých prípadoch o vzájomne vložené systémy s virtuálnou (okamžite existujúcou a v momente sa meniacou) štruktúrou, nachádzajúcou sa v materiálno-informačnej výmene medzi sebou a zároveň medzi hierarchickými úrovňami, definujúcimi usporiadanie vzájomnej vloženosti, v súlade s matricou možných stavov a transformácii⁷ (v Miere).

Na to často ľudia zabúdajú, keď opisujú niečo ako sebestačný⁸ systém, očividne alebo potichu(skryto) vynechajúc opis jeho vzťahov s objemnejšími systémami ako procesmi(=dejmi).⁹ Keď takéto konanie vedie k očividnej škode a nešťastiu v dôsledku činnosti na základe nejakých opisov, tak za chybami tohto druhu nasleduje chyba druhá: absolutizácia chybovosti predchádzajúceho opisu.¹⁰

Akýkoľvek ľudský popis čohokoľvek je iba snahou o „kópiu“ Bohom danej miery. Ak vstúpime - ak sa snažíme vstúpiť do miery, t.j. ak meriame, tak sú dve ľubovoľné čísla (nameraná a reálna hodnota) približne¹¹ rovnaké.¹²

Ide teda o otázku Rozlíšenia:

Za jedných okolností je prípustné používať zvolenú približnú rovnosť a za iných okolností zasa nie. To sa týka akýchkoľvek vedomostí, zafixovaných ako opis v kultúre daného spoločenstva – či už ide o „Druhý zákon termodynamiky“ alebo „Bilančnú metódu“ v úlohách makroekonomiky a pod. T.j.:

Ako využívať ľubovoľné opisy¹³ a prostriedky opisov («jazyky») tak, aby chyba, VŽDY vyvolávaná neadekvátnosťou opisov pri ich porovnaní so samotným vnuknutím a objektívnou realitou¹⁴ ako takou, bola kompenzovaná rezervou stability(udržateľnosti) bezpečnej činnosti?

Pamätajúc na podstatu tejto otázky, sa vrátime k lineárnej algebre, ako k prostriedku opisu makroekonomiky.

* * *

Pozrime sa teraz na obr.4

Obr. 4. Nelineárny proces a jeho lineárny opis..

Na obrázku je nakreslená nejaká krivka I - nejaký parameter x sa mení v čase t .

Matematicky je možné tento proces ideálne presne namodelovať nejakou funkciou X = f( t), identickou s krivkou I. Táto funkcia je nelineárna. Lomené čiary I, II , III , IV I , IV II – sú rôzne lineárne aproximácie (t.j. opisy) nelineárnej funkcie X = f( t) lineárnou funkciou (priamka III) a čiastočne lineárnymi funkciami (lomené čiary II , IV I , IV II). Každá z aproximácii vykazuje nejakú chybu.

Možno predpokladať, že lineárne aproximácie zobrazujú modelovanie v rámci procesu prijímania riadiacich(manažérskych) riešení; a krivka I zobrazuje reálny proces riadenia, v rámci ktorého sú uskutočňované riadiace riešenia(zásahy), vypracovávané na základe jedného z lineárnych modelovaní reálne nelineárneho riadeného procesu X = f(t).

Pri akejkoľvek hodnote argumentu t je rozdiel(odchýlka) medzi krivkou I a lineárnou aproximáciou (II , III , IV I , IV II) – chybou modelovania. Obr. 4 zobrazuje nie konkrétny vzťah(pomer) „modelovanie – realizácia“, ale typy možného usporiadania modelovaných aproximácii a realizácii procesu. Môžu existovať úlohy, pri ktorých je prípustné ľubovoľné zo zobrazených usporiadaní „modelovanie - realizácia“.

Môžu však existovať aj úlohy, v ktorých sú vzťahy: «f(t) — aproximácia III», «f(t) — aproximácia IV II» neprípustné, keďže v nich chyba modelovania mení svoje znamienko v priebehu procesu reálneho riadenia. Také sú všetky úlohy navigácie: ak chyba modelovania mení svoje znamienko nepredvídateľným spôsobom, tak môže kurz lode reálne viesť cez pevninu a plytčiny; a lietadlo sa zaryje do pristávacej dráhy namiesto toho, aby mäkko pristálo na ňu, ak sa už predtým nezaryje do nejakej hory niekde po ceste.

Aproximácie II , IV I si zachovávajú v priebehu procesu riadenia znamienko chyby modelovania. V úlohách riadenia makroekonomických systémov je aproximácia II predpätý(prehnaný) plán, nezabezpečený potrebnými kapacitami a dostupnými zdrojmi; a krivka I – je reálna výroba, ktorá je neschopná presiahnuť tzv. „zadanie rekordu“¹⁵.

V úlohách riadenia makroekonomických systémov je prijateľný pomer predikčného modelovania a reálneho procesu – vzájomná pozícia aproximácie IV I a krivky I . Chyba modelovania je síce prítomná, ale má vždy rovnaké znamienko, pričom ležia modelovacie aproximácie vždy nižšie, ako krivka I, zobrazujúca reálny proces. Ak ide o proces produkčný, tak nikdy nebude vyrobených menej výrobkov, ako je objednaných v zákazke (alebo zadaných), čo sa aj pri dvíhaní výroby na spoločensky nevyhnutnú(potrebnú) úroveň vyžaduje. Zároveň dané nastavenie riadenia výroby vylučuje pád produkcie nižšie ako je prípustné pri stabilnom dosahovaní úrovne spoločensky uspokojivej dostatočnosti.

Krivka IV II – je predĺžením jedného z odsekov lomenej aproximácie IV I . Tu chyba predikčného modelovania taktiež mení svoje znamienko v priebehu procesu reálneho riadenia nasledujúceho po modelovaní. A v tomto zmysle sú aproximácie IV II a III rovnocenné(ekvivalentné). Prípad IV II môže mať však inú príčinu: nadmerne dlhý rozpočtový cyklus T národného hospodárstva, v priebehu ktorého sa nazbierala(akumulovala) chyba modelovania a vyšla za z pohľadu riadenia prípustné hranice(rámec); prípad III zodpovedá permanentne ZLE nastavenému „autopilotovi“.

Všetkým týmto rôznym štýlom modelovania budú v reálnom živote zodpovedať rôzne realizácie riadenia a nie iba jeden, ako vidíme na obr. 4 pre zjednodušenie pochopenia.

Je spoločensky prijateľné(želateľné), ak

1. pri využívaní lineárnych modelov v úlohách riadenia mnohoodvetvových výrobno-spotrebiteľských systémov prijatý štýl modelovania v reálnom živote vytvára(evokuje) vzťahy «plán — realizácia» podľa typu «I — IV I» v symbolike obr.4;

2. a vznik situácii typu «I — IV II» - za neprítomnosti celosupersystémových faktorov, brániacich prevedeniu systému na režim «I — IV I» - má charakter dostatočne zriedkavých etáp a týka sa iba niektorých odvetví, a nie ich z pohľadu riadenia významného množstva, narúšajúceho stabilitu(udržateľnosť) tovarovej výmeny celkového výrobno-spotrebiteľského systému.

Je však ešte jedna situácia, nevyjadrená v obr.4.

Od momentu, keď je vybrané rozpočtové(zúčtovacie?) obdobie výrobného cyklu T, po častiach lomené aproximácie (vyjadrujúce priamo-proporcionálnu závislosť) definujú stupňovito diskrétny charakter úlohy a kontroly vektora stavov systému v procese jeho riadenia, ako je to zobrazené na obr.5.

Obr. 5. lineárne aproximácie a diskrétny charakter

rozpočtu a kontroly parametrov objektu riadenia.

Takým spôsobom je možné zostrojiť 3 základné typy „schodíkov“:

1. na začiatkoch úsekov lomených čiar;

2. na koncoch úsekov;

3. na stredoch.

Na obr.5 je znázornený iba 1. a 2. typ.

Ktorýkoľvek z uvedených 3 typov „schodíkov“ aproximuje(približuje) jeden a ten istý proces (krivku I), zostrojený na základe jednej a tej istej po častiach lomenej aproximácie (krivka II). Preto sú ekvivalentné, aj keď je neprípustné ich v jednom a tom istom algoritme výpočtov a/alebo riadenia nerozlišovať a miešať.

Teraz sa pozrieme na obr.6.

obr. 6. Z pohľadu riadenia normálne prechodné¹⁶ režimy s ich smerovaním

(vyústením) na uspokojenie demograficky definovanej úrovne spotreby.

Krivka I  tu znamená prognózu demograficky definovaných potrieb produkcie odvetvia i. Taktiež máme znázornené po častiach lomené lineárne modely-aproximácie («Plán А» —«P А») a reálnu výrobu pri riadení na základe plánu «Výroba А»; okrem toho spadajú po častiach lomený model-aproximácia («Plán B» — «P B») a reálna výroba pod riadenie na osnove plánu «Výroba B». Ďalej sú I’, I’’ - korekcie prognózy a A’’ – je korekcia plánu «А» definovaná korekciou prognózy I’’ v procese jeho uskutočnenia.

Je jasné, že chyba v prognóze I, dôsledkom ktorej vzniká korekcia prognózy I´ je želateľnejšia, ako chyba v prognóze I’’, dôsledkom ktorej vzniká korekcia plánu A’’. Korekcia I’ totiž vo všeobecnosti nevyvoláva nevyhnutnosť korekcie plánov, na rozdiel od korekcie prognózy I’’ vyvolanej chybou prognózy I.

Taktiež je z pohľadu spotrebiteľa plán «А» jasne lepší, ako plán «B», keďže výrobu X_K i zdvihne na úroveň demografickej dostatočnosti rýchlejšie. Pozdvihnutie systému výroby na úroveň demograficky definovanej dostatočnosti sa prejavuje ako predaj za dampingové ceny (alebo dokonca nulové) pri udržiavaní nejakej úrovne tovarových zásob produktu « i » pomocou doplňovania zásob na úkor prebiehajúcej výroby. Krivka výroby kolíše¹⁷ podľa prognostickej krivky s manažérsky (z pohľadu riadenia) zanedbateľnou¹⁸ amplitúdou a frekvenciou, nevyvolávajúcou spoločensky citeľný diskomfort¹⁹.

Obr.6 nám ukazuje z pohľadu riadenia normálny vzťah prognózy, plánu (koncepcie riadenia) a realizovaného procesu riadenia (výroby).

Reálne by však takých obrázkov malo byť n, podľa počtu odvetví. A každý taký obrázok je projekcia n rozmerného vytýčenia kurzu (termín z navigácie) na os « x _i », t.j. plánu n rozmernej trajektórie reálneho pohybu objektu riadenia, pohybujúceho sa určeným kurzom s nejakou chybou v rámci daného n rozmerného priestoru parametrov, ktorými je daný proces opisovaný.

Z ďalšieho pohľadu ide o úlohu zasiahnutia pohyblivého pomaly manévrujúceho cieľa samonavádzajúcim sa (alebo riadeným) projektilom v nejakom konkrétnom n rozmernom priestore. Špecialisti vojensko-priemyselného komplexu (VPK) od počiatku ´50 rokov 20. stor. neraz objednávali u matematikov riešenie tejto úlohy v 3-rozmernom priestore pre potreby protivzdušnej, protiraketovej, protilodnej obrany a iných úloh navádzania prostriedkov ničenia pohyblivých cieľov v čo najkratšom čase a, pri nevyhnutnosti, nasledujúceho sledovania cieľa s pravdepodobnostne predurčeným úspechom (t.j. s vopred známou pravdepodobnosťou zničenia cieľa, ktorá definuje kvalitu riadenia týchto prostriedkov likvidácie). To hovorí o tom, že matematický aparát a funkčné algoritmy sú už niekde k dispozícii v hotovej forme a vyžadujú iba niektoré ich modifikácie pre priestor kontrolných parametrov rozmeru(dimenzie) « n », a taktiež metrologicky adekvátne makro- a mikroekonomické interpretácie vstupných parametrov a premenných, používaných v daných vybraných algoritmoch.

Pri adaptácii daných algoritmov na riešenie úloh optimalizácie makroekonomiky je nevyhnutné zohľadniť ten faktor, že spoločnosť vytvára jednu okolnosť, ktorú netreba ako dôležitý faktor vplyvu zohľadňovať pri väčšine vojenských aplikácii matematiky v rámci úloh ničenia pohyblivých cieľov. Vojakom je totiž jedno, či raketa zasiahne lietadlo pri nálete na cieľ s jej nosovou, chvostovou, spodnou, alebo vrchnou časťou. Spoločnosti však nie je jedno, či dosiahne ekonomika daného štátu demograficky definovanú úroveň výroby chleba a obydlí, alebo najprv sa v nadbytku budú vyrábať zubné špáratká a riadiaca „elita“ bude raz za rok meniť limuzíny, pričom chleba bude stačiť iba pre každého desiateho a rodiny sa budú bezdetné rozvádzať preto, lebo niet kde dostupne bývať, keďže tieto druhy výroby budú odložené na „potom“..

Formálne matematicky to znamená, že ak sa v n-rozmernom priestore nachádzajú dva body, a objekt je nevyhnutné previesť z jedného z nich do druhého, tak aj keď existuje nejaké množstvo rovnako možných (kváziekvivalentných) trajektórii a čas prevodu objektu po ktorejkoľvek z nich je rovnaký, tak skutočnosti tieto trajektórie z pohľadu riadenia ekvivalentné²⁰ nie sú.

Trojrozmerný prípad, zobrazujúci tuto neekvivalentnosť, je znázornený na obr.7.

Na obr. 7 je «0 x₁ x₂ x₃» priestranstvom parametrov, z ktorých sa každý javí byť mierou jednej z troch dielčích²¹ chýb riadenia v rámci celkového zloženia 3-rozmerného vektora chyby riadenia. T.j., ideálnemu režimu riadenia zodpovedá začiatok koordinát. Polohový vektor²², prichádzajúci súvislou líniou od začiatku koordinát – je vektorom chyby riadenia v momente času t = 0 . Trajektórie, definujúce(určujúce) postupnosť stavov:

t = 0 , t = t₁ , t = t₂ , t = t₃   a t = 0 , t = t1₁ , t = t1₂ , t = t1₃ = t₃   

vedú z jedného a toho istého bodu k rovnakému začiatku koordinát a prechod pro ktorejkoľvek z nich trvá rovnaký čas t₃ . Výber režimu prechodu(trajektórie) je subjektívne ľubovoľný²³, pričom je ale prvá trajektória optimálna pri usporiadaní vektora cieľov riadenia( x₁ , x₂ , x₃ ) a druhá je optimálna pri usporiadaní ( x₃ , x₂ , x₁). V reálnom procese je usporiadanie parametrov vo vektore cieľov, skutočne aplikované do procesu riadenia, vyjadrené v postupnosti miznutia jednotlivých čiastkových(parciálnych) chýb riadenia²⁴, nezávisle od deklarácii dobromyseľností príslušníkov riadiaceho aparátu (manažmentu).

Obr. 7. Závislosť optimálnej trajektórie prevodu objektu od usporiadania jedného

a toho istého zoznamu kontrolných parametrov vo vektore cieľov riadenia.

Predpokladajme, že na obr.7 je:

x₁ — mierou nedostatku možností dorastajúceho pokolenia získať primerané vzdelanie;

x₂ — je mierou nedostatku potravín, odevov, ubytovania, infraštruktúry;

x₃ — je mierou deficitu luxusu a produkcie degradačno-parazitického spektra potrieb.

Dôsledkom vplyvu neformalizovateľných vzájomne sa vylučujúcich definícii parametrov x₁ a x₃ pri usporiadaní ( x₃ , x₂ , x₁), systém ťažko prejde po takému usporiadaniu zodpovedajúcej trajektórii ďalej ako polovicu cesty. Uvedený systém sa s najväčšou pravdepodobnosťou dôsledkom vplyvu v danom modeli neformalizovaných faktorov odkloní do iného chybového režimu (znázorneného prerušovaným²⁵ polohovým vektorom, vychádzajúcim z počiatku koordinát), ktorý možno nebude ani režimom stabilným a rovnovážnym. Práve touto cestou sa vydali so zahraničnou²⁶ logisticko-finančnou „podporou“ aj mnohí tzv. „demokratizátori“ býv. Východného bloku a chcú po nej viesť jeho národy²⁷.

Tomu, kto si do čela vrazil alkoholicko-nikotínový kôl, osobne nejaké vzdelanie a nové vedomosti netreba, keďže by boli takto narkoticky paralyzovanému jedincovi len na obtiaž. A jeho potomstvo si dôsledkom pravdepodobnostne predurčených genetických porúch, ako v biomase svojho organizmu, tak aj vo vlastnej dokaličenej a udusenej psychike, možno nebude vedieť osvojiť ani tie vedomosti a kultúrne návyky, ktoré boli vlastné jeho predkom. To privedie k pádu kultúry výroby a tvorivosti²⁸, pádu SPEKTRA výroby a spotreby²⁹.

„Samoregulácia“ trhu bez rozdelenia(rozlíšenia)

1. demograficky definovaného a 

2. degradačno-parazitického spektra

bude na obr.7 z dôvodu vyššie uvedených informačných príčinno-dôsledkových previazaností, vyzerať ako chaotické motanie sa nenulového polohového vektora³⁰ v mnohorozmernom priestore parametrov, vo vzťahu k nejakej priemernej štatistickej polohe, riadenej³¹ mimosystémovými faktormi. Samoregulácia takého typu je znázornená na obr.7 ako ten klbkovitý „chumáč“.

Optimalizácia každého z množiny výrobných cyklov T mimo objemnejšej úlohy optimalizácie podľa kritéria minima času prebiehajúceho procesu vyčerpania miery nedostatočnosti demograficky definovaného spektra potrieb, je od počiatku metodologicky irelevantná (absurdná) úloha, keďže ide o „optimálny“ krok nevedno kam. Avšak i optimalizácia tohto priechodného ekonomického procesu je iba dielčou(parciálnou) úlohou v procese prechodu k životu spoločnosti v súlade s voči nemu objemnejšou biosférou.

Teraz preskúmame podrobnejšie v predchádzajúcich kapitolách spomínanú MDP(metódu dynamického programovania). Aj keď sme si totiž ukázali, že algoritmy riešenia úlohy optimálneho navedenia prostriedkov eliminácie na cieľ nemôžu v dnešnej civilizácii neexistovať, je aj tak nevyhnutné hlbšie vyhodnotiť ešte niektoré „samo“zrejmé očividnosti, týkajúce sa optimálneho výberu trajektórii mnohoparametrických priebehových procesov.

Formálny výber v nejakom zmysle optimálnej trajektórie v n-rozmernom priestore je možný predovšetkým na osnove využitia aparátu „dynamického programovania“. Termín „dynamické programovanie“, je podobne ako termín „lineárne programovanie“, prebratý a slovenskému jazyku prispôsobený preklad, málo čo hovoriaci o podstate samotnej metódy.

Aparát dynamického programovania umožňuje riešiť úlohy mnohoparametrickej optimalizácie v tých prípadoch, keď je z dôvodu rôznorodých objektívno-matematických príčin (diskrétnosť ohraničení, nelineárnosť, narušenie povahy konvexnosti atď.) aparát lineárneho programovania nepoužiteľný. Je úplne pochopiteľné, že uvedený aparát nebol vyučovaný a ani nie je vyučovaný na väčšine vysokoškolských a univerzitných kurzov v býv. Východnom Bloku na špecializáciách, kde by jeho ovládanie dodalo kvalifikácii špecialistov KVALITATÍVNE vyššiu úroveň³² (* a mohli tak konkurovať).

-pokračování-

poznámky

Diskuse: http://www.vodaksb.eu/diskuse/k-aktualnim-clankum#comment-182488