KSB (Koncepcia spoločnej bezpečnosti), svazek II, kapitola 3: SOCIÁLNE PROСESY VO VÝCHODNOM BLOKU (34)

KSB (Koncepcia spoločnej bezpečnosti), svazek II, kapitola 3: SOCIÁLNE PROСESY VO VÝCHODNOM BLOKU (34)

6.6.2019

předchozí část

 

Totiž práve v tom období, keď bol menovite Tuchačevský vo funkcii Veliteľa Vyzbrojovania Červenej Armády, proste NEBOLA VYTVORENÁ POTREBNÁ GENERÁCIA VÝZBROJE, čo dovolilo Hitlerovi a generálnemu štábu Wehrmachtu hodnotiť vojenský rejting ZSSR ako dostatočne nízky1.

Možno iba hádať, čo by sa bolo stalo, ak by tzv. „vojenský génius“ M.N. Tuchačevský bol v čele LKO (Ľudového Komisariátu Obrany) aj v roku 1941 a ako by asi tak prejavoval svoj vojenský talent2.. Jeho činnosť vo funkcii Veliteľa vyzbrojovania jednoznačne ukazuje, že v roku 1941 by bola v Ozbrojených silách býv. ZSSR hojnosť „netradičnej“ vojensko-technickej exotiky, ale bojovať by proste nebolo čím.

Z právneho hľadiska však pri formalizácii takéhoto obvinenia vznikajú problémy a bolo tomu tak aj v roku 1937.

Právna formalizácia dôvodu takéhoto obvinenia ale v tej dobe nijako zvlášť komplikovaná nebola.

Avšak takisto nespôsobovala nijaké výnimočné právne ťažkosti3 ani rehabilitácia týchto „nevinne odsúdených“ v rokoch perestrojky a reforiem4 (t.j., v situácii zmenenej, už inej morálky spoločnosti)..

Táto rehabilitácia bola totiž taktiež postavená na dôvode a síce na príklade starozákonného 50-ročného cyklu «celkového odpúšťania»: 87 - 50 = 37.

Procesy v roku 1937 teda skutočne boli, avšak práve preto v r. 1941 masovej «piatej kolóny5» v býv. ZSSR nebolo6.

U ostatných protivníkov Nemecka predvojnové procesy a preventívne operácie proti nacistom a iným zradcom a kolaborantom zväčša v dostatočnom rozsahu vykonané neboli, a tak mohla piata kolóna hrať neskôr aktívnu úlohu v porážke ich vojsk a vytvorení okupačných režimov7.

 

V tom je aj odpoveď na otázku:

A neohovára len Grabin Tuchačevského?

Nie, neohovára, pretože ako posmrtné ospravedlnenie pre Tuchačevského a spol. by mohla poslúžiť IBA „stratená“ generácia výzbroje rokov 1937-1938. Pravda Grabina bola potvrdená v bitkách Veľkej Vlasteneckej vojny a s následným rozvojom tak raketových vojsk, ako AJ hlavňového delostrelectva. To sú tie najlepšie vecné dôkazy. Neprítomnosť vecných dôkazov u opačnej strany, ostentatívne propagandisticky nariekajúcej nad akože „nevinne“ odsúdenými vojakmi, je taktiež usvedčujúcim dôkazom ich viny. (*Keby totiž mali nejaké dôkazy o ich nevine, dávno by ich boli použili, keďže usvedčujúcich dôkazov o vine je viac než dosť – pozn. prekl.)

 

Z toho všetkého je možné urobiť jeden dôležitý uzáver aj pre súčasnosť:

V RÁMCI PERESTROJKY A TZV. „REFORIEM“ PREDSTAVUJE VO VZŤAHU K NATO SNAHA O

  1. ALTERNETÍVNY ROZVOJ «NETRADIČNÝCH» DRUHOV ZBRANÍ 

  2. PRI SÚČASNOM BRZDENÍ ROZVOJA UŽ EXISTUJÚCICH ZBRAŇOVÝCH SYSTÉMOV)

  3. A ZÁROVEŇ PRI IGNOROVANÍ ŠTRUKTÚRY VÝZBROJE NATO,

t.j. (nechválne známa «asymetria»)

v praxi rozvoja vojenských systémov

Z VOJENSKÉHO HĽADISKA NEBEZPEČENSTVO PRE KRAJINU,

PRETOŽE ZNIŽUJE JEJ VOJENSKÝ REJTING8.

 

Všetka vojensko-technická exotika a novoprichádzajúce druhy zbraňových systémov nepredstavujú alternatívu už existujúcim. V okamihu, keď sa objavia, ich iba dopĺňajú a následne sa vyvíjajú spolu s klasickými tak, že ich postupne vytlačia(ak sa osvedčia a tie klasické predčia) buď v priebehu PRAKTICKÉHO BOJOVÉHO používania, alebo počas SYSTEMATICKÝCH rozsiahlych cvičení v rámci ich využívania u jednotlivých druhov vojsk.

 

Z pohľadu bezpečnosti krajiny je však veľmi vážna otázka o dôkladnom chápaní príčin katastrofy z júna roku 1941. PROSTE NEMÔŽE BYŤ ANI REČI O NEJAKOM PREKVAPIVOM NEMECKOM NAPADNUTÍ, pretože sily Vojenského námorníctva ZSSR reagovali na vojnu v plnej bojovej pohotovosti a prvé nálety nemeckého letectva na morské základne odrážali odvetnou streľbou. Vojenská pohotovosť bola pre flotily vyhlásená skôr ako začali vybuchovať bomby.

T.j., vyššie vedenie štátu určite robilo chyby a došlo aj k nemálo sabotážam.

Ak bol však minimálne jeden druh vojsk napriek týmto okolnostiam na útok pripravený a mal vyhlásenú pohotovosť už pred začatím bojových operácii nepriateľa, tak to jednoznačne znamená, že v ostatných druhoch vojsk, KTORÉ SA NACHÁDZALI V ROVNAKEJ SITUÁCII, sa museli vyskytnúť nejaké „obmedzujúce“ faktory spôsobujúce bojovú nespôsobilosť, ktoré proste v námorníctve prítomné neboli.

 

K ŽIADNEMU NEČAKANÉMU NAPADNUTIU TEDA JEDNOZNAČNE LOGICKY NEPRIŠLO9.

Vojenské záležitosti sú odvetvím kultúry(myslenia) daného národa.

Pritom sú kultúry A) Námorných síl a B) Pozemných vojsk

dvomi kvalitatívne principiálne odlišnými vojenskými kultúrami.

Tradície Pozemných vojsk a Vojenského námorníctva sa od čias stredoveku10 vytvárali v rozličných podmienkach.

 

Kapitán lode, či eskadry, ktorý nemal rádiové spojenie a bol na tisícky míľ vzdialený od vlasti, sa dostával do takých situácii, že musel na seba brať zodpovednosť SAMOSPRÁVNEJ (*podstatou autokratickej) všeobecnej štátnej moci11, za všetky dôsledky svojich činov. To vyžadovalo od námorníkov mať schopnosť myslieť, nahliadať na veci štátnicky, celostne (podľa možnosti globálne), vychádzajúc z dlhodobých záujmov krajiny. To sa jasne prejavilo napr. v činnosti známeho vojvodu a admirála F.F. Ušakova, D.N. Seniavina a u veliteľov výskumno-politických expedícií globálnych rozmerov(Pacifik, Amerika,..).

A práve z tohto dôvodu G.I. Neveľskij, vychádzajúc z dlhodobých záujmov Ruska, sabotoval dekréty12 Mikuláša I., písané a presadzované rakúskym židom Nesselrod(e)om. Pritom Mikuláš I., naoko sa hnevajúc za narušovanie majestátov(dekrétov), zároveň principiálne súhlasil s konaním Neveľského. A preto sú dnes bohaté oblasti s obrovským potenciálom, ako Amur a Prímorský kraj na Ďalekom Východe súčasťou Ruska a nie „zámorskými územiami“ - kolóniami pod správou Veľkej Británie.

 

Rozdiel medzi

  1. gardou (tu v zmysle veliteľstva) a

  2. ne-gardou (v zmysle obyč. vojakov)

je rozdielom len u vojsk pozemných.

Dôsledky možnej chybnej navigácie a besnenia morských živlov sú totiž rovnaké tak pre

  1. „elitnú“ posádku so štábom admirála na vlajkovej lodi (príp. imperátorskej jachte),

ako aj na

  1. obyčajnej radovej fregate,

plávajúcej niekam so služobným poverením (povinnosťami).

 

Pri pozemných vojskách je však situácia principiálne iná:

Vo všetkých armádach a vojenských okruhoch existujú

  1. „salónne oddiely“(zložky velenia armády) a existuje

  2. samotná armáda,

ktorá spí v dierach vyrytých vlastnými rukami v zemi, vláči v čase mieru v bahne a prachu za sebou na pleciach armádnu techniku a v časoch vojny ako prvá svojou krvou platí za chyby (a neraz žiaľ i zločiny) centrálneho velenia a vedenia.

 

Admirálom sa nemožno stať len tak, mrknutím oka.

Na admirálov dozrievajú mladí ľudia v podmienkach nevyhnutne koncepčne samostatného rozhodovania s vnímaním celoštátnej úrovne zodpovednosti svojho myslenia a konania, ktorí vyrástli v situácii lodnej a eskadrovej SAMOSPRÁVY.

A nie je náhoda, že na vojenských poradách ruského námorníctva služobne mladší ako PRVÍ vyjadrili svoj názor (ohľadom riešenia konkrétnej situácie), ako by naložili so svojou mierou zodpovednosti. Tak tomu bolo v priebehu stáročí. T.j., na pleciach kapitána lode bola celospoločenská zodpovednosť v situácii, keď nevedel ani len či sa jeho domovská krajina nachádza v stave mieru alebo vojny s krajinou, ktorej loď sa k nemu približuje.

 

Podmienky námornej služby v kultúre vojnového námorníctva tvarovali spôsob celospoločenského, štátnického myslenia námorníkov po admirálov.

Na pevnine je ale oddávna všetko inak. Velitelia pozemných vojsk boli vždy pod kontrolou vyššieho velenia a vždy mali možnosť v určitom rozsahu zodpovednosť presunúť na toto vyššie velenie. Presúvanie zodpovednosti smerom hore po služobnom rebríčku až po premiéra, prezidenta, či imperátora, končí zákonite Slavkovom13. A to aj v prípade, že by mal imperátor akokoľvek kvalitné vojenské vzdelanie.

 

Práve preto sa Cušima14 udiala až o sto rokov neskôr po udalostiach v Slavkove. Preto, aby sa vôbec mohli udiať katastrofy ako Port-Arturská noc15 08.-09.02.1904 (podľa gregoriánskeho kalendára) a Cušima, bol nutný telegraf a rádio, ktoré umožnili veliteľovi ruskej flotily presunúť svoju zodpovednosť na vrchné velenie vo vtedajšom hlavnom meste - na Petrohrad.

Podoba bola aj príčina americkej tragédie v Perlovom prístave (Pearl-Harbor) 7.12.1941, hoci tam sa to skôr naopak - neobišlo bez washingtonského slobodomurárskeho zasahovania16 do chodu vecí, ktoré odmietlo celý rad zmysluplných návrhov miestneho velenia.

 

Vojenský rejting námorníckej kultúry Ruska bol vždy vysoký. Historici „vládkyne morí“(Veľkej Británie) uprednostňujú radšej nespomínať také udalosti, ako bol

  1. ústup admirála H. Nelsona od Revela (Tallin);

  2. zlyhanie pokusu o zajatie eskadry admirála D.N. Seniavina, keď sa Angličania počas vtedajšieho obdobia napoleónskych vojen nechceli púšťať do boja s Rusmi a prinútiť ku kapitulácii ich nedokázali - preto iba súhlasili so vzatím ruskej eskadry «pod ochranu, do konca vojny»17;

  3. výsadková operáciu v Petropavlovske-Kamčatskom18 a

  4. delostrelecký súboj so soloveckými mníchmi v priebehu Krymskej vojny19.

V r. 1917 chcelo aj vojenské námorníctvo USA využiť um admirála A.V. Kolčaka, ale on sa zachoval ako patriot a odmietol20.

 

Siono-internacizmus počas dvadsať rokov sovietskej moci, aj keď zničil predstaviteľov starej armády, nebol schopný vykoreniť vojenskú kultúru Ruska.

Po „neopodstatnených“ represáliách21 roku 1937 sa tak nevyhnutne začal proces znovuzrodenia vojenskej kultúry Ruska.

Chyby najvyššieho politického vedenia ZSSR v prvej polovici roku 1941 mali vplyv tak na činnosť

A) Ľudového komisariátu obrany, ktorému podliehali pozemné vojská, ako aj na činnosť

B) Ľudového komisariátu pre Vojenské námorníctvo.

 

-pokračování-

 

poznámky

1 Vhodný na zmysluplný útok Wehrmachtu. Ten by proste v opačnom prípade neprišiel a Západ by musel hľadať na zničenie „globálneho problému sovietskeho precedensu“ iné riešenia. Viď Stalinov hospodársky zázrak z 15% ročným rastom HDP, industrializáciou, systematickou podporou súkromného družstevného podnikania, debyrokratizáciou a rastom vzdelanosti a životnej úrovne populácie nie na úkor kolónii. Metodicko-praktická zmena nedostatočne funkčného marxizmu na funkčný socializmus, s cieľom komunizmu (=pôvodného: kresťanstva, budhizmu, islamu, konfuciánstva,..) (pozn. prekl.)

2 Ešte strašnejšie by sa pravdepodobne boli vyvíjali dejiny býv. ZSSR, ak by sa M.N. Tuchačevský ocitol v hodnosti sovietskeho «Bonaparta». T.j., v prípade úspešného zavŕšenia vtedajšieho, aj z archívov iných krajín známeho, plánovaného štátneho prevratu generality proti Stalinovi.

3 Pre zopakovanie: Ako je študentom politického marketingu dobre známe, sú jednotlivé formy moci vždy nerozlučne spojené. Na Fakulte mesmediálnej komunikácie sa študenti učia, ako médiá formujú informačné pole, na jeho podklade sú profesionálnymi súkromnými firmami na koloniálnu zákazku navrhované a schvaľované zákony(imitácia starého „vox populi = vox dei“), ktoré poslanci jednotlivých akožestrán akožedemokraticky odhlasujú. Následne vláda dané zákony v rámci ich interpretácie pod dominujúcou politickou koncepciou vykonáva a súdy iba vlastne už len chránia naimplantovanú politickú koncepciu, ktorá bola médiami (kedysi náboženstvami, filozofiami, ideológiami) davu v jemu prijateľných kulturologických stereotypoch sprostredkovaná. A tu sa kruh, prsteň moci, mentálny kóšiar pre strihaných a rezaných baranov uzatvára. Zjednodušene povedané samozrejme, hoci na niektorých treťotriednych tzv. právnických fakultách stále ešte študentíkom agitátori bľabotajú o akožerozdelení 3 foriem moci, pričom im navyše ešte aj 2 ďalšie cielene zamlčiavajú. Takých právnikov možno podľa ich miery nechápania základov sociologickej mechaniky riadenia populácie použiť na kadečo. Nielen v korporáte, ale hlavne v pseudopolitickom divadle, ako hercov, neskôr baranov obetných, žeby Fénix v dyme ich tiel znovu a znovu vzlietať mohol. A inžinieri, režiséri v zákulisí tak v kľude ďalej riadia.. (pozn. prekl.)

4 koniec ´80-tych a zač´90-tych rokov 20.stor.(pozn. prekl.)

5 „Piata kolóna“ je výraz, pochádzajúci zo španielskej občianskej vojny. Ide o nedostatočne identifikovanú a „ošetrenú“ frakciu zradcov vo vlastných radoch, ktorú nepriateľ využije pri útoku.(pozn. prekl.)

6 Treba si však povedať, že ako napr. aj v “Operácii «Búrka»” (kniha opakuje tému knihy “Ľadoborec” V. Rezuna-Suvorova) I.L. Bunič priznáva, že masové prejavy strachu a paniky v červenej armáde proste objektívne boli. Dôsledku toho v podstate výborne vyzbrojené skupiny vojsk ČA, sústredené v západných vojenských okruhoch v polovici júna 1941, ktoré prevyšovali Wehrmacht ako početnosťou tak aj vojensko-technickým vybavením, odhodili zbrane, utekali do lesov a vzdávali sa do zajatia. (Len výborných stredných tankov T-34, technicky vtedy výrazne lepších ako tanky nemecké a nehovoriac už o ťažkých KV-1, bolo viac ako mal Wehrmacht všetkých tankov dohromady.)

Bunič ďalej uvádza nasledovné údaje: 1,5 mln. ľudí prešlo k Nemcom so zbraňou v ruke; 2 mln. ľudí sa vzdali do zajatia bez boja, odhodiac zbrane; 500 tisíc bolo zajatých v boji; 1 mln. ľudí dezertovalo z vojenských útvarov (z ktorých 657354 chytili, 10200 zastrelili); 800 tisíc tvorili straty padlých a ranených; 980 tisíc «sa v panike valilo na východ».

Práve toto zamlčované obdobie začiatku vojny poslúžilo ako dôvod k tomu aby sa zjavila známe a silno oprávnené Stalinovo vyjadrenie: «My nemáme vojakov v zajatí, máme len zradcov vlasti».

Nevideli sme dokumenty, ktoré použil I.L.Bunič pri písaní svojho «Ľadoborca». Existujú však výpovede očitých svedkov, ktoré hovoria, že mnohí občania prijali napadnutie hitlerovského Nemecka na ZSSR ako ovce.

Podľa svedectva jedného z autorov:

Na jeseň r.1941, jeden z bývalých jeho podriadených pešiakov na Leningradskom fronte mimochodom akoby náhodou na ceste k miestu budúceho boja poznamenal, že jeho otec bol v prvej svetovej vojne v nemeckom zajatí, nič sa mu nestalo a vrátil sa…Po boji dotyčný už daného NEZVESTNÉHO pešiaka s jeho niekoľkými kamarátmi nenašiel. O 2 týždne niekoľko ľudí, ktorí ušli z nemeckého zajatia, rozprávali orgánom kontrarozviedky nasledujúce:

Nemci týchto zajatých baranov zavreli ako dobytok v ohrade na ulici v mraze a používali ich na odmínovanie nasledujúcim spôsobom - v rojnici ich pod dozorom stráží so samopalmi hnali po zamínovaných poliach a barani vybuchovali a v bolestiach zomierali. Niekoľko zajatých sa dohodlo a z väzenia utieklo. V nejakom lesíku, keď ich hnali na ďalšie odmínovanie, naraz vyskočili z kolóny a rozbehli sa na rôzne strany, aby neboli skupinovým cieľom a tak utiekli pri ich prenasledovaní nepočetnými dozorcami. Po prejdení línie frontu sa podelili so svojimi zážitkami zo života v zajatí, kam sa dostali z vlastnej vôle a neochoty bojovať.

Zhruba v rovnakom období boli na príkaz maršála K.E. Vorošilova, zhrozeného epidémiou samosapostreľovania(sebakaličenia sa vojakov) v jednotlivých oddieloch, títo ľudia v nemocniciach lekárskymi metódami identifikovaní a následne za pokus o dezerciu zastrelení. Príkaz o tom bol zverejnený vo všetkých bojujúcich vojskách. V dôsledku toho sa rapídne znížilo množstvo ľahko a „záhadne“ ranených, ktorí po vlastných nohách odchádzali z aktívnych bojov na prvej línii.

Otec spolužiaka spomínal, že keď bol malým chlapcom, hnalo v lete 1941 cez ich dedinu 10-15 Nemcov kolónu zajatcov. Zahnali ich do dedinského kostola (tehlová stavba s mrežami na oknách), upevnili zvonku dvere kládou a odišli. Ani len stráž nepostavili a išli do dediny pálenku a slaninu zháňať. Chlapec, ten otec spolužiaka, spolu s kamarátom kôl odstránili a dvere otvorili: «Ujkovia utekajte!». Odpoveďou im však bolo mlčanie. Jeden z «ujkov» sa však nakoniec po chvíli zo stáda zajatých baranov zdvihol, kopol nášho malého chlapca do zadku a zavrel dvere zvnútra...

Keby sme sa pozreli na obdobie začiatku Veľkej Vlasteneckej Vojny(II.svetovej), majúc na pamäti úroveň rozvoja vojenskej techniky v roku 1941, tak možno povedať, že Brestská pevnosť bola len zhlukom tehlových budov, akých je v mestách od Brestu až po Stalingrad naozaj mnoho a kde by bolo možné sa opevniť a brániť až do smrti. Ešte v novembri 1941 sa Nemci vyhýbali osamelému pohybu v oblasti Brestskej pevnosti, lebo ich tam zabíjali. To znamená že poslední obrancovia pevnosti buď pomreli od mrazov, alebo ju v tichosti opustili až s nástupom zimy.

Kamenných a betónových budov bolo v európskej časti Ruska mnoho.

Avšak ako obranné uzly sú známe iba dva – Brestská «pevnosť» a dom seržanta Pavlova (*známy strategický oporný bod v Stalingrade), ktoré sú od seba vzdialené viac ako 1000 km…

Hrdinské mestá Odesa, Sevastopoľ, Liepaja, a tiež Tallin, kde existoval viac-menej dlhodobý odpor, ťažko k nim počítať. Išlo totiž o námorné základne a patrili preto k malému počtu miest, ktoré sú súčasťou «nomenklatúry» (spadajú pod zoznam objektov priameho velenia) Generálneho štábu a Vrchného velenia(tzv. „Stavka“). Bežné mestá sa vzdávali často bez boja a ani len nerealizovali plánovaný ústup posádok a vojsk na vopred pripravené záložné obranné pozície.

Tak mali Nemci napr. v meste Narofominsku (mesto pred Moskvou) nasledujúci zážitok:

Na prístupe k mestu bola umiestnená a v bojovej pozícii rozvinutý protiletecká delostrelecká divízia, vyzbrojený 37 mm protileteckými rýchlopalnými kanónmi. Situácia sa vyvinula tak, že išlo o jedinú ozbrojenú silu, ktorá mala brániť mesto do príchodu posíl. Oddiel však z pozícií stiahli a premiestnili k mestu Riazaň. Keď konečne prišli posily, tak v meste už boli Nemci, ktorí stihli zaujať obranné postavenie.

Neskôr sa v priebehu vyšetrovania vyjasnilo, že «prišli nejakí generáli, ktorí sa pýtali veliteľa útvaru:

„A vy čo tu ešte stojíte? Všetky vojská už dávno odtiahli“.

Veliteľ danej divízie i komisár sa potešili a interpretovali si tento rozhovor ako dlhoočakávaný príkaz na ústup, ktorý ich zbavoval nutnosti bojovať až do smrti…

A napriek názoru náčelníka tamojšieho štábu divízneho velenia, ktorý vyžadoval písomný rozkaz, stiahli útvar z pozícií. Veliteľ útvaru a komisár boli následne zastrelení a naopak – býv. náčelník lokálneho štábu bol vymenovaný do funkcie veliteľa uvedenej divízie.

A koľko takých Narofominskov je na ceste z Brestu do Moskvy? Ak by vyššie uvedená divízia zostala na svojich pozíciách, dvanásť až šestnásť hlavní strieľajúcich trhavými 37 mm nábojmi, schopných vystreliť 600 výstrelov za minútu, by nemeckej motorizovanej pechote pri jej snahe rovno z chodu obsadiť mesto, spôsobila mnoho nepríjemností. Pechota proste nie je schopná vydržať streľbu dávkami z týchto rýchlopalných diel, čo bolo už v mnohých bojoch, keď boli útvary protileteckého delostrelectva nútené bojovať s pozemným vojskom nepriateľa.

Takže keď si uctievame a vzdávame hold pamiatke hrdinom Veľkej Vlasteneckej vojny(II. svetovej), netreba zabúdať aj na potrebu pripomenúť si a odsúdiť hrozné činy zradcov i krátkozrakých naivných stád človekupodobných zbabelých baranov…

Potom bude mnohé z minulosti i súčasnosti pochopiteľnejšie…

 

7 V 1.ČSR bola aj v tomto ohľade situácia veľmi špecifická a do nemalej miery skôr opačná..(pozn. prekl.)

8 Po nástupe V.V. Putina na post prezidenta v máji r. 2000 začala byť táto politika vyzbrojovania spolu so zvyšujúcou sa mierou zvrchovanosti RF postupne menená. (pozn. prekl.)

9 A PRÍSŤ ANI NEMOHLO. Oficiálna verzia je čistou propagandou, ako v podstate väčšina oficiálnych verzii pre stádo. Tzv. mediálne, či agentúrne správy bývajú spravidla jednou z najmenej pravdepodobných variant reálnych udalostí. Rozprávkovou verziou na zákazku, určenou pre riadenie príslušného poľa a obrazu(spôsobu vnímania, myslenia) jeho cieľovej skupiny. (pozn. prekl.)

10 V Rusku zhruba od čias Petra Veľkého.

11 Neraz z pozície VEĽMOCI. Znova – príklad: v prípade Ruska - cárskej zodpovednosti pred všetkými národmi ríše, resp. „Ruskej civilizácie“.

12 Reskripty, majestáty – direktívy, názory na riešenia konkrétnych úloh, rozkazy monarchu. (pozn. prekl.)

13 Po nem. Austerlitz. Miesto porážky ruskej armády a celkovo spojencov(Rakúskeho cisárstva a Rímsko-nemeckej ríše) Napoleónom. Napriek odporúčaniam generálneho štábu a špeciálne generála Kutuzova sa v tejto bitke cár, ako hlavný veliteľ, nechal Napoleónom vyprovokovať a dopustil sa strategickej chyby, ktorá viedla k porážke spojených rusko-rakúskych vojsk. (pozn. prekl.)

14 Cušima – veľká porážka ruského námorníctva v rusko-japonskej vojne r.1905. (pozn. prekl.)

15 Útok Japoncov na ruský prístav Port Artur bez vyhlásenia vojny, ktorý skončil poškodením a potopením viacerých ruských lodí a bol začiatkom celkovej porážky Ruska v Rusko-japonskej vojne. Japonsko bolo na základe paktu v útoku masívne podporované Veľkou Britániou. (pozn. prekl.)

16 Presadzujúcich zámery nadnárodných subjektov globálnej politiky, ohľadom zatiahnutia USA do vojny a ďalších cieľov.. (pozn. prekl.)

17Tak stála neporušená ruská eskadra v Portsmuse (hlavnej základni britskej kráľovskej flotily) pod andrejevskými zástavami.

18 Vojenský pokus o obsadenie ruského Ďalekého východu Veľkou Britániou a Francúzskom v r.1854. (pozn. prekl.)

19Ako hovoria ľudové povesti, v priebehu tejto operácie kŕdle vtákov vykonali «nálet» na fregaty strieľajúce na kláštor a tak zašpinili ich horné paluby že sa stalo nemožným ďalej delá obsluhovať..

20A podľa inej verzie ho ešte predtým stihli naverbovať Angličania.

21 Keby si niekto prečítal mená na zoznamoch počas čistiek v armáde v r. 1937 a 1938 popravených funkcionárov hlavného vedenia a dôstojníckeho zboru sovietskej armády, tak by si veľmi pravdepodobne začal myslieť, že ide asi o omyl a že sa skúmané materiály týkajú skôr čistiek v armáde štátu Izrael a nie Ruska..