KSB (Koncepcia spoločnej bezpečnosti), svazek II, kapitola 3: SOCIÁLNE PROСESY VO VÝCHODNOM BLOKU (32)

16.5.2019

předchozí část

VM2.kap3.procesV.-VI.časť6.doc (107520)

Pritom v tom čase už bolo známe, že drvivá väčšina strát ZSSR vo vojne bolo civilné obyvateľstvo, ako obete genocídy okupantov a nie „zákonité“ straty príslušníkov armády a loďstva.

*    *    *

Akosi sa v tlači zamlčiava, že na bombe, zhodenej na Hirošimu bolo napísané, «Za obete “Indianopolisu”».

Tak sa totiž volal americký krížnik, ktorý prepravil tú bombu z USA na scénu vojnových dejov a pri ceste naspäť ho potopila japonská ponorka s takmer celou (alebo s celou) posádkou (asi 800 ľudí).

Krížnik sa prevrátil po zásahu torpédom z dôvodu nepostačujúcej kvality projektovania jeho tvorcami – t.j., pre ich dodržiavanie Washingtonskej medzinárodnej dohody o obmedzení námornej výzbroje.

Je akurát smutné, že krížnik „Indianopolis“ nepotopili už vtedy, keď mal na palube bombu. V tom prípade by totiž 140 000 civilných obyvateľov Hirošimy zostalo na žive.

Veľmi charakteristická je však práve tá skutočnosť že USA zhodili bombu na dve CIVILNÉ mestá, ale hlavnej vojenskej námornej základne Japonska Kiure sa ani nedotkli. Pritom celkové straty USA vo vojne 1941 – 1945(v II. svetovej vojne) boli na všetkých svetových bojiskách zhruba 400 000 ľudí.

Taká je reálna morálka, mravnosť siono-internacizmu vo vojne.

„Vojna je len pokračovaním politiky „inými“ prostriedkami“ (Carl von Clausewitz).

USA a Izrael chcú všetkých ostatných učiť dodržiavať ľudské práva (podľa rasisticko-nacistickej doktríny Talmudu je iba žid človekom) a v dejinách majú pritom za sebou genocídu tak pôvodného obyvateľstvu svojej krajiny, ako aj iných národov. *V tomto pokryteckom prístupe je schopná predčiť ich snáď už len Veľká Británia (taktiež riadená do veľkej miery sionacistami) so svojimi stámiliónmi povraždených a zotročených za posledných niekoľko 100 rokov¹.(pozn. prekl.)

*            *
*

Predísť a vykoreniť vojny dohodami o limitoch vojenskej výzbroje je proste nemožné. Dohody v oblasti výzbroje majú len podradný, príp. silový charakter. NAOPAK - realizácia jednotlivých kapitol vojenských dohôd, ktoré narušujú vojenskú rovnováhu, vytvára potenciál, ktorý môže v prípade nedostatku dobrej vôle u vedenia štátov, ktoré sa stali potenciálnymi protivníkmi, vyústiť do vojny medzi nimi. Vtedajšie(ako i dnešné) mentálne obmedzené, ultraliberalistické obecenstvo, fanaticky lipnúce na maličkostiach a „veľkodušne“ ignorujúce podstatu, nepoznalo skutočný stav a kvalitu výzbroje tak býv. Východného Bloku (a býv. ZSSR), ako ani NATO. Ba dokonca, *(podobne, ako i dnešné presstitútky a iné autoriťky ultraliberalistického stáda) v podstate nevedia odborne čítať a nepoznajú princípy obsahu textov dohôd o Obmedzení strategických zbraní a ich príloh, akoby podpísaných v záujme národov daných krajín(a celého sveta), ale pritom nezverejnených, resp. priamo utajovaných. Hystéria ultraliberalistického obecenstva je preto, mierne povedané, neadekvátna. A to obzvlášť pri konceptuálnej nesamostatnosti riadenia býv. Východného bloku (včítane býv. ZSSR) a zároveň zločinnej legalizácie globálnych mafióznych štruktúr organizovaného zločinu ako «B'nai B'rith²», «Rotary» a iných slobodomurárskych konštruktov. Rovnako je nemiestny aj názor vojenských predstaviteľov, ktorý premýšľajú výlučne iba v kategóriách svojej vlastnej obmedzenej zložky ozbrojených síl a nie v kategóriách celkového vojensko-politického potenciálu krajiny a jej konkrétnych POTENCIÁLNYCH (a nie iba hypotetických) PROTIVNÍKOV. Potenciálni protivníci majú viac ako dosť informácií jeden o druhom na to, aby primerane vyhodnotili zámery nepriateľskej strany. Preto súvisí reálna hrozba vojny iba:

1. s ambicióznosťou strán v krízových situáciách pri približnej vyrovnanosti ich vojensko – ekonomických potenciálov (prvá svetová vojna, Karibská kríza);

2. s vojenským diktátom silnej strany voči evidentne slabšej (nemecká okupácia Rakúska, Československa, Belgicka a pod.);

3. s chybami agresora, týkajúcimi sa rozlíšenia reálneho vojensko-ekonomického hodnotenia potenciálu obete agresie, nepoddávajúcej sa vojenskému tlaku vo forme slov a náznakov (napadnutie býv. ZSSR Nemeckom v roku 1941)

4. s chybami automatizovaných systémov riadenia ozbrojených síl, keď je rýchlosť prostriedkov vydávajúcich rozkazy(resp. direktívy) vyššia, ako rýchlosť prostriedkov kontroly správnosti vydávaných rozkazov, alebo ak príslušné kontrolné obvody vôbec neexistujú alebo sú narušené, atď. ³

Z uvedených dôvodov bola reálna hrozba vzniku vojny vo všetkých nasledujúcich rokoch(hlavne po II. svetovej vojne) omnoho nižšia, ako o tom písali noviny na Západe i v býv. Východnom bloku. V tejto súvislosti bola nebezpečnou iba Karibská kríza, keď býv. ZSSR na krátke obdobie dosiahol (zotrvačnosťou stalinizmu) REÁLNU a nie len deklaratívnu rovnováhu(vojenskú paritu) s NATO. Hoci lietadlové lode a ani so Západom porovnateľnú námornú flotilu krajiny Varšavskej zmluvy(Východného bloku) vďaka iniciatíve N.S Chruščova nemali, boli vtedy atómové ponorky býv. ZSSR približne na rovnakej kvalitatívnej úrovni ako americké, čo vnášalo dostatočne vysokú neurčitosť do vojenských strategických výpočtov USA. Hrozbou pre celý svet však bolo NIE vytvorenie strategickej rovnováhy oboch strán, ale ambicióznosť a nervozita vedenia USA a ZSSR, ktorá sa prejavovala v eskalácii vzájomných hrozieb v priebehu krízy. Ako je dobre známe, ambicióznosť a nervozita sa nedajú obmedziť dohodami. Našťastie, ku všeobecnému prospechu mal dosť rozumu zastaviť sa tak N.S. Chruščov a spol., ako aj J.F. Kennedy a spol. a taktiež nedošlo v ozbrojených silách oboch štátov pod vtedajším obrovským stresom k svojvoľnostiam pri použití zbraní ani na nižších úrovniach velenia⁴.

Ďalej..

Hoci experti rezortu admirála Kanarisa (šéf Abwehru) aj predpovedali vleklý charakter vojny, A. Hitler ich ignoroval a urobil chybu pri hodnotení vojenského potenciálu ZSSR voči Nemecku. Vina vedenia ZSSR bola v tom, že nebolo schopné demonštrovať dostatočne vysoké vojenské schopnosti či už v rokoch 1939-1940 vo vojne s Fínskom, alebo iným spôsobom. Hitler sa ponáhľal, pretože aj podľa nemeckých ohodnotení by bol do roku 1942 vojenský potenciál ZSSR príliš vysoký a spravil chybu pri ohodnotení jeho aktuálnych schopností. O príčinách nízkeho vojenského hodnotenia ZSSR v roku 1950 sa budeme baviť neskôr.

Veľkú vlasteneckú (II. svetovú) vojnu vyhral ZSSR. Je o tom napísaných mnoho kníh a boli vymenované príčiny - ako reálne , tak i vymyslené. Vymenujeme tu tie hlavné:

1. Za prvé, je to nemožnosť prejavovania pluralizmu názorov diletantov, strkajúcich sa do chodu vecí a prijímajúcich riadiace rozhodnutia bezstarostne, nezodpovedne a mimo sféry svojej odbornosti. Prevládanie jednej, pre všetkých spoločnej ideológie. To zahrňuje prvú, druhú a tretiu prioritu univerzálnych prostriedkov riadenia(informačných zbraní). Preto sa ZSSR v roku 1941 stal ŠTÁTOM – SUPERKONCERNOM, ktorý možno nie celkom dobre zvládal zabezpečovanie potrieb svojich občanov⁵ v období mieru, ale pritom dostatočne dobre ZVLÁDOL vytvorenie vojensko-ekonomického potenciálu⁶. Oneskorenie v zabezpečovaní civilných potrieb občanov však nemalo pre krajinu (na rozdiel od vojenskej bezpečnosti) samovražedný charakter. TZV. PLURALIZMUS CHYBNÝCH NÁZOROV⁷, CHARAKTERISTICKÝ PRE OBDOBIE TZV. „REFORIEM“(skôr deforiem) VO VÝCHODNOM BLOKU PO PÁDE VARŠAVSKEJ ZMLUVY, PREDSTAVUJE Z VOJENSKÉHO HĽADISKA PRE JEDNOTLIVÉ KRAJINY NEBEZPEČENSTVO TÝM, ŽE ZNIŽUJE OBRANNO-VOJENSKÝ(a tak v podstate celkový bezpečnostný) REJTING, OHROZUJÚCI SAMOTNÚ ICH EXISTENCIU(ŠTÁTNOSŤ).

2. Za druhé, bola zabezpečená jednota riadenia národného hospodárstva a ozbrojených síl cez štruktúry podriadené Politbyru ÚV VKSB⁸, Štátnej obrannej komisii, Generálnemu štábu a Vrchnému veleniu (tzv. Stavke). Pritom vyzerá byť osobná zásluha J.V. Stalina v koordinácii činnosti týchto štruktúr nespochybniteľnou⁹.

PERESTROJKOVÉ DIVADELNÉ PREDVÁDZANIE PSEUDOSUVERENITY JEDNOTLIVÝCH KRAJÍN VÝCHODNEJ EURÓPY KONCOM ´80 A ZAČ. ´90 ROKOV 20. STOR. A  ROZPAD RIADENIA SYSTÉMU ICH NÁRODNÉHO HOSPODÁRSTVA (SO SPOLUPRÁCOU V RÁMCI RVHP¹⁰), BOL NEBEZPEČENSTVOM TAK PRE JEDNOTLIVÉ KRAJINY CELKOVO, AKO  AJ ŠPECIÁLNE PRE ICH „SUVERENITU“¹¹ VO VOJENSKOM ZMYSLE. HRA NA PSEUDOSUVERENITU TOTIŽ ZNIŽOVALA ICH REÁLNY MEDZINÁRODNÝ OBRANNO-VOJENSKÝ REJTING¹² PRAKTICKY VO VŠETKÝCH KĽUČOVÝCH PARAMETROCH.

(*Ostatne preto ich západné krajiny a ich oligarchická presstitúcia tak chválili, lebo vedeli, že následná rabovačka zdrojov v nových kolóniách pôjde ľahšie a bude výnosnejšia). Tzv. nový model EÚ(na rozdiel od jej pôvodných myšlienok) totiž nie je vôbec žiadna dobročinná organizácia, ale tvrdý profeSionálny vojenský biznis-model. – pozn. prekl.).

3. Za tretie, existoval kult tézy:

«Služba v Obranných zložkách je posvätný dlh a čestná povinnosť občana ZSSR».

Pojem «všeobecná branná poVINNOSŤ» bol v ´90 rokoch 20.stor. pri prehodnocovaní Ústavy štátu zo slovníka Ústavy z roku 1936 odstránený na návrhy tých občanov krajiny, ktorí už na vlastnej koži nepocítili a nepamätali otroctvo. Títo ovčania sa iluzórne cítili byť OZAJSTNÝMI pánmi a nie vinníkmi kopania hrobov otroctva vlastným deťom a svojim blízkym, spoluobčanom.

Ozbrojené sily, vojaci, námorníci, veliteľské a politické vedenie ako sociálny jav, mali až do tejto doby v obyvateľstve úctu.

PERESTROJKOVÁ¹³ DISKREDITÁCIA OZBROJENÝCH SÍL ZSSR, KGB, MINISTERTVA VNÚTRA, ĽUDÍ KTORÍ ICH TVORILI, PREDSTAVUJE NEBEZPEČENSTVO PRE KRAJINU, PRETOŽE TAKTIEŽ VÝZNAMNE ZNIŽUJE JEJ OBRANNO-VOJENSKÝ REJTING.

Boli tu ešte niektoré vojensko-technické osobitosti.

Hlavný vojensko-technický fenomén(jav) Veľkej Vlasteneckej vojny pozostáva v nasledujúcom: ZSSR končil vojnu prakticky s takmer tou istou vojenskou technikou, ktorej vzory boli vytvorené v roku 1941 a prijaté do výzbroje tesne pred a v prvých mesiacoch vojny. Dokonca aj nové vzory, ako lietadlá La-5, La-7, Tu-2, tanky IS-1, IS-2, IS-3 a samochodné delá postavené na podklade uvedených vzorov, mali svoje predvojnové analógie a v priebehu vojny boli SKOMBINOVANÉ zo súčiastok sériovej výroby s iba malými zmenami.

Nemecko bolo nútené v priebehu vojny stiahnuť sériovú výrobu jedných druhov výzbroje a zahájiť sériovú výrobu typov výzbroje, vyvinutých až v priebehu vojny. Konalo tak z dôvodu nutnosti kompenzácie KVALITATÍVNEJ prevahy sovietskej vojenskej techniky a ďalších techniky jeho spojencov. ZSSR mal na začiatku vojny širšie spektrum vzorov ako Nemecko. Klasickým príkladom toho je stíhacie lietadlo Mig-3, ktorý bol stiahnutý z výroby v priebehu vojny nie preto, že bol zlý, ale preto, že Nemecko nemalo bombardéry výškového strategického bombardovacieho letectva, ktoré by boli analogické sovietskym Pe-8 a americkým «lietajúcim pevnostiam» B-29, a pre boj s ktorými boli Mig-y podľa ich špeciálnych technických parametrov určené. Tieto Migy by boli totiž pri použití v bežných bojových podmienkach neefektívne. Podobne bol v r.1941 dočasne z výzbroje stiahnutý 57 mm protitankový kanón ZiS-2, pretože Nemci proste nemali žiaden tak silno pancierovaný ťažký tank, pre boj s ktorým by boli vhodné (t.j., boli predimenzované)¹⁴. S nemeckými tankami, ktoré boli v tej dobe na bojiskách, sa uspokojivo vysporiadávali aj slabšie ruské 45 mm protitankové delá. ZiS-2 bol až sekundárne, neskôr vzatý do výzbroje v priebehu vojny, keď Nemci začali stavať ťažšie tanky Panzer V(Panthera), a Panzer VI(Tiger)¹⁵.

V roku 1941 mali všetky vzory vojenskej techniky, vytvorené po roku 1937 (!!!), na tú dobu nielen vysoké bojové, prevádzkové(úžitkové) a TECHNOLOGICKÉ vlastnosti, ale disponovali aj značným potenciálom modernizácie z pohľadu ich predvídavého preventívneho hmotnostného, výkonnostného a ďalšieho zámerného predimenzovania. Táto rezerva potenciálu modernizácie jednotlivých technických vzorov, OD SAMÉHO ZAČIATKU zodpovedne započítavaná vo vývojových projektoch, bola v priebehu hromadnej sériovej výroby využívaná na zdokonaľovanie techniky bez nutnosti zníženia objemu výroby v súlade s potrebami frontu. Pekne to je vidieť na príklade jednotlivých generácii tankov T-34-76 a T-34-85. Montovanie silnejšieho 85 mm kanóna na tridsaťštvorku nemuselo tak byť sprevádzané zosilnením podvozkovej časti a motora a teda nejakou urýchlenou, nedostatočne vytestovanou projekčnej činnosti¹⁶. Pri navrhovaní prvých sérií T-34 so 76 mm kanónom bola totiž od začiatku vytvorená rezerva nosnosti podvozku v rozsahu 5 ton, vďaka čomu bol tento stredný tank prakticky plne konkurencieschopný minimálne do polovice 50-tych rokov 20. stor.

Treba poznamenať, že vďaka siono-internacistickému charakteru štátnych prevratov v Rusku v roku 1917, ktorý spôsobil o.i. aj dlhodobé systematické vyvražďovanie a tak celkový úbytok národnej inteligencie (židmi vnímanej ako konkurencia), sa vo vývoji a organizácii výroby vojenskej techniky zúčastňovalo aj veľké množstvo židovského obyvateľstva ZSSR. Drvivá väčšina z nich pracovala však v tomto období i zo známych objektívnych príčin¹⁷ úprimne pre dobro krajiny.

Nemecko, spoliehajúce sa pri plánovanom vojenskom konflikte so ZSSR na tzv. bleskovú vojnu (Blitzkrieg)¹⁸, nemalo nové druhy(vzory) vojenskej techniky, lebo sa nádejalo, že sa s novým nepriateľom ľahko vysporiada pomocou techniky odskúšanej v priebehu občianskej vojny v Španielsku. Do roku 1941 však mnohé vzorce tejto techniky zastarali a ostatné vyčerpali už viac ako polovicu svojho modernizačného potenciálu. Dôsledkom toho sa Nemecko v priebehu vojny ocitlo pred nevyhnutnosťou vývoja a sériovej výroby novej generácie výzbroje, čo predstavuje dokonca aj v čase mieru nemalé problémy a veľkú ekonomicko-sociálnu záťaž pre krajinu(pre jej populáciu) a nieto ešte počas vojny. Pritom sa Nemecku aj tak nepodarilo vytvoriť dostatočne spoľahlivé analógie k T-34, IS, «Kaťuši», IL-2 a niektorým delostreleckým systémom¹⁹.

Generácia vojenskej techniky ZSSR, predchádzajúca generácii techniky z roku 1941, ktorá vyhrala vojnu, bola do výzbroje prijatá koncom 20-tych, začiatkom 30-tych rokov 20.stor. a v roku 1941 už v podstate plne vyčerpala svoj modernizačný potenciál a zastarala. Práve táto generácia bola použitá v strategickej vojne s Fínskom v rokoch 1939-1940 a práve podľa nej hodnotilo Nemecko vojensko-technický reiting ZSSR.

Preto A. Hitler 9. januára 1941 vyhlásil, že «ruské ozbrojené sily, sú hlineným kolosom bez hlavy».

ZSSR NEVYTVORIL ANI JEDNU GENERÁCIU VOJENSKEJ TECHNIKY, KTORÁ MALA BYŤ PRIJATÁ DO VÝZBROJE V ROKOCH 1937-38, A KTORÁ BY V ROKU 1941 MALA VYČERPANÉHO NIE VIAC, AKO 50% SVOJHO MODERNIZAČNÉHO POTENCIÁLU.

Noviny „Červená Hviezda“ 17.04. 1991 uvádza v článku «Ako súdili Tuchačevského»

dialóg sudcu V.K. Blüchera s obžalovaným I.E. Jakirom:

«Blücher hovorí Jakirovi: V čom sa konkrétne prejavovala vaša príprava zničenia letectva Červenej Armády v budúcej vojne?

Jakir: Ja vám zmyslupne neviem povedať nič okrem toho čo som už napísal…V otázke doplňovania kádrov(riadiaceho aparátu), materiálno-technického zásobovania atď.»

Odpoveď na túto otázku mohla byť iba jedna, a to, že proste nebola vytvorená nová generácia leteckej techniky, ktorú by bolo možné zaradiť do výzbroje v roku 1937. Z toho dôvodu Jakir nemohol povedať, čo vykonal nie pre porážku (na čo sa ho pýtali), ale pre víťazstvo (čo bolo súčasťou jeho služobných povinností, ako člena Velenia leteckých síl v rokoch 1930 – 1934 a člena ÚV od roku 1925 do roku 1937, veliaceho všetkým vojenským okruhom²⁰.

T.j., po sedliacky: dotyčný vykonal pre porážku to, že nevykonal nič(resp. to, čo mal, čo bola jeho povinnosť) pre víťazstvo.

Maršál Tuchačevský od roku 1934 zastával hodnosť Veliteľa Vyzbrojovania Červenej Armády a od roku 1936 bol prvým námestníkom Ľudového komisariátu obrany. Generácia výzbroje, ktorá z vyššie uvedených dôvodov proste chýbala, mala byť naprojektovaná, vytváraná a armáde dodaná práve v tomto čase (r.1934-1938) a práve pod celkovým vedením tohto konkrétneho Veliteľa Vyzbrojovania. V roku 1934 vytvorila konštrukčná kancelária pod vedením Vasilija Gavriloviča Grabina (1900-1980) delo F-20, ktoré plne uspokojovalo takticko-technické požiadavky, vytýčené Hlavným delostreleckým velením, ba bolo dokonca ešte ľahšie.

Po ukončení skúšobných strelieb prebiehal za prítomnosti M.N. Tuchačevského nasledujúci dialóg, ktorý V.G. Grabin uvádza vo svojich memoároch:

«Obrátil som sa na Tuchačevského:

• Povedzte prosím Vás, môže naše delo uspokojiť súčasné požiadavky Červenej Armády?

Očakával som priamu odpoveď, ale počul som niečo iné:

• Musíte na ňom ešte popracovať a znížiť váhu.

• Delo je o 200 kg ľahšie, ako bolo zadané v takticko-technických požiadavkách Veliteľstva delostrelectva .

• To je dobre, ale treba ešte znížiť váhu.

• Bolo by dobré vedieť hranicu, ku ktorej sa máme priblížiť.

• Čím menej, tým lepšie – odpovedal Náčelník vyzbrojovania a tým sa diskusia skončila. »

V ďalšom sa uvádza že F-20 patrí ku bezvýchodiskovej vetve polouniverzálnych poľných diel. Ich «polouniverzáľnosť» spočívala v tom, že boli «schopné» strieľať tak na lietadlá, ako aj na pozemné ciele. Tuchačevský, nedajúc uvedenému vzoru dela kladné hodnotenie, potvrdil názor Grabina o neúčelnosti vytvárania univerzálnych systémov. Avšak to najpodstatnejšie, t.j., aké delo armáda potrebuje, Náčelník výzbroje konštruktérovi proste nešpecifikoval.

Z iniciatívy konštrukčnej kancelárie Grabina bolo vytvorené delo F-22, čo bol pôvodný prototyp ZiS-3, t.j. budúceho najlepšieho 76 mm divízneho kanónu druhej svetovej vojny. Bolo však zamietnuté predviesť delo na polygóne pre porovnanie s inými delami na skúšobných streľbách, ktoré mali byť vykonané za prítomnosti Stalina a členov vlády. Grabin sa obrátil na Tuchačevského s prosbou predviezť F-22 na skúšobných streľbách, ale bol odmietnutý.

Grabin píše:

«Vidiac bezvýchodiskovosť nášho postavenia, povedal som Tuchačevskému, že pri predvádzaní vedeniu komunistickej strany a vlády oznámim, že naše tretie delo zatvorili do stodoly a všetky moje prosby, včítane obrátenia sa priamo na Náčelníka vyzbrojovania, neviedli k pozitívnemu výsledku.

• To chcete vyhlásiť? – spýtal sa Tuchačevský.

• Áno, tak poviem.

• Dobre, vystavíme vaše tretie delo, ale strieľať z neho nebudeme.

• Súhlasím.

Nemohol som naliehať na streľbe, pretože pevnosť hlavne sme zatiaľ nestihli dostatočne otestovať».

V konečnom dôsledku ale delo F-22, ktoré chceli SKRYŤ pred najvyšším vedením krajiny kvôli povoľnosti, alebo na PRIAMY pokyn M.N. Tuchačevského, vyvolalo najväčší záujem Stalina a vyšších armádnych kruhov.

Stalin sa osobne zaujímal o priebeh skúšok rôznych delostreleckých systémov, poznal ich konštruktérov, priamo komunikoval s nimi, študoval a snažil sa pochopiť danú vojensko-technickú a organizačno-technologickú problematiku a ďalšie súvisiace záležitosti. T.j., mal na to celé svoj OPODSTATNENÝ názor.

A na základe tohto názoru bola projektu dela F-22 schválená perspektívnosť a prišlo sa k záveru, že je zmysluplné pracovať na ňom ďalej a zdokonaľovať ho. Tuchačevský však i potom napísal Stalinovi list, v ktorom navrhoval odstrániť delo F-22 z vývoja a prerušiť práce na ňom. Tento návrh nezodpovedal predstavám Stalina o situácii v delostrelectve a Stalin nariadil príslušným oddeleniam pomáhať Grabinovi pri zhotovení uvedeného typu dela.

-pokračování-

poznámky

_