KSB (Koncepcia spoločnej bezpečnosti), svazek II, kapitola 3: SOCIÁLNE PROСESY VO VÝCHODNOM BLOKU (26)

16.3.2019

předchozí část

VM2.kap3.procesIV.-V.časť 26..doc (95744)

Ako nás učia dejiny, je úverová zadĺženosť najefektívnejším spôsob zvyšovania produktivity práce.¹ Po veky tento proces však ovládala siono-internacistická mafia.

Mala by ho však riadiť konceptuálne samostatná-zvrchovaná vláda národa(=štát).

Tento nástroj je totiž možné ZLOMYSEĽNE, alebo z hlúposti prevrátiť aj na štátne vedome zámerne matematicky nesplatiteľné dlhové otroctvo (tzv. KaBaLa).

T.j., systém štátneho nevoľníckeho ovládania, a presnejšie moderného OTROKÁRSTVA;

Aby k tomu nedošlo, je potrebné zabezpečiť SAMOriadenie (SAMO-S-Právu) spoločnosti.

Pri nedostatočných objemoch výroby v spoločnosti plní úlohu regulátora tovarovej výmeny finančný-úverový systém.

Okrem tejto úlohy OD NEHO SPOLOČNOSŤ V PODSTATE NIČ INÉ ANI NEPOTREBUJE.

Pre zabezpečenie tejto úlohy musia peniaze vo finančnom-úverovom systéme CIRKULOVAŤ². T.j., tak nedostatok, ako i prebytok sú nežiadúce a nebezpečné. V súlade s tým je úlohou štátu ako superkoncernu zabezpečiť

1. platobnú schopnosť vo všetkých súčastiach schémy (obr. 2), ako aj

2. vyváženosť cien na trhu v oblasti osobnej spotreby súvisiacej s fondom osobnej finančnej spotreby, ktorý je príslušným spôsobom distribuovaný po jednotlivých sociálnych skupinách.

Za tým účelom musí štát zabezpečiť jednotnosť a vzájomnú neprotirečivosť daňovej, dotačnej a úverovej politiky na všetkých úrovniach systému spoločenského riadenia v rámci svojej pôsobnosti (jurisdikcie).

Celá tovarová výmena, ktorá sprevádza dvojokruhový finančno-úverový systém, je vo vzťahu k štátu-superkoncernu len VTV(vnútornou tovarovou výmenou). Sprevádzajú ju(VTV) iba ČIASTKOVÉ(parciálne) „náklady“ a „príjmy“, pričom  reálny zisk superkoncernu pri nej nevzniká. Preto nemôže navrhovaný systém, ako nástroj riadenia, reálne poškodiť ako záujmy štátu, tak ani záujmy populácie. Skutočné problémy môže populácii spôsobiť iba nesprávne nastavenie finančno-úverového systému a neschopnosť štátneho aparátu používať ho pri snahe dosiahnutia „zisku“ zo samotného vnútroštruktúrneho obehu tovarov superkoncernu.

Likvidácia anonymných vkladov je ďalšou formou priškrtenia činnosti špekulantov. Tomu istému cieľu musí slúžiť aj obmedzenie povoleného maxima „úspor“ na účtoch. T.j., aby nevznikali nekontrolovane veľké finančné objemy v hotovosti, je nutné vyžadovať úhradu drahých nákupov prostredníctvom šekov a kontrolovanie systematických presunov veľkých objemov obeživa z jedného súkromného účtu na iné a z mnohých účtov na jeden cieľový. Percento, vyplácané za vklad, musí byť BEZPODMIENEČNE nižšie, ako tempo rastu produktivity práce spoločnosti celkovo, v jeho finančnom vyjadrení za predmetné obdobie, za ktoré sa vyplácajú príslušné percentá za vklad³.

Veľké bankovky sa pri danom sociálnom modeli riadenia ekonomiky stávajú nepotrebné(ba až rizikové) a ich emisia sa musí zastaviť. Bankovky menšej hodnoty majú mať obdobie platnosti iba o krátko dlhšie ako je ich štandardná životnosť v peňažnom obehu. Po uplynutí doby platnosti sa bankovky stávajú obyčajným papierom⁴.

Tieto opatrenia sú základom zbavenia mafie možnosti držania veľkých objemov hotovosti, ktoré nemá štát(*spoloČnosť) pod kontrolou. Všetko sú to opatrenia, ktoré donútia mafiu obchodovať barterom a majú za následok stratu jej schopnosti rýchlo reagovať pri konkurencii so štátom. Rovnako sú potrebné aj opatrenia na identifikáciu systematického nákupu zlatníckych výrobkov.

Pre ekonomiku s naozaj sociálnou orientáciou je základom ekonomickej bezpečnosti:

1. ochrana obehu hotovosti pred inflačným tlakom a 

2. hromadením inflačných objemov špekulantmi.

Pri reálnom stabilnom raste výroby (nielen „HDP“) môže štát vždy znižovať ceny, cielene odpúšťať úverovú zadĺženosť(hlavne mladým rodinám a sociálne odkázaným) a presúvať niektoré druhy osobnej spotreby tovarov a služieb do bezplatných fondov spoločenskej spotreby.

V dvojokruhovom finančnom systéme štátu-superkoncernu so sociálnou orientáciou je úlohou okruhu bezhotovostného obehu obsluhovať sféru výroby a riadenia na celosupersystémovej úrovni (t.j., obr.2: bloky 18 TVS - „trh“ výrobnej sféry a 20 ŠAOS – štátny aparát a ozbrojene sily).

Práve tento okruh bezhotovostného obehu je predmetom sporov

1. dôsledných zástancov akože „čisto tržného systému“,

ktorí vyžadujú jednookruhový finančno-úverový systém a

2. dôsledných zástancov tzv. „plánovej ekonomiky“,

ktorí vychádzajú z toho, že ak vo vnútroštruktúrnom obrate tovarov štátu ako superkoncernu reálny zisk nevzniká, tak niet ani čo pomocou tovarovo-peňažnej výmeny⁵ a účtovníctva v rámci  štátu ako superkoncernu prepájať a oddeľovať. Podľa ich extrémneho názoru sa má tovarovo-peňažná výmena zachovať iba v sfére osobnej spotreby občanov do doby dosiahnutia komunizmu.

Avšak z pohľadu teórie riadenia nemôže byť ponechanie alebo odstránenie tovarovo-peňažnej výmeny zo sféry výroby a spotreby výsledkom 1) „objektívneho“ alebo 2) „subjektívneho“ výberu A) «trhového» alebo B) «plánového» socializmu či kapitalizmu.

Finančno-úverový systém sa totiž javí byť nástrojom bezštruktúrneho riadenia štatistických charakteristík výroby a spotreby produkcie tak na «trhu» oblasti spotreby, ako aj na «trhu» výrobnej sféry bez ohľadu na to, aká spoločensko-ekonomická formácia je v danom štáte akože tzv. oficiálnou politikou preferovaná.

Upustenie od tovarovo-peňažnej výmeny vo výrobnej sfére je prechodom k direktívne-adresnému riadeniu.

Upustenie od tovarovo-peňažnej výmeny vo výrobnej sfére bude však možné iba ak bude v procese rozvoja spoločnosti finančno-úverový systém nahradený efektívnejším spôsobom bezštruktúrneho(nepriameho) riadenia.

Ak aplikujeme vyššie uvedené poznatky na riadenie štátu ako superkoncernu, znamená to, že ak sa niečie vnímanie seba ako hospodára(zodpovedného - gazdu) nerozprestiera ďalej, ako siaha jeho «vlastná» SÚKROMNÁ zubná ambulancia, náklaďák, obchod, „prenajatý“ podnik a podobne, tak dotyčný bude musieť tento svoj pocit „gazdu“ riadne krotiť. Jestvuje totiž vcelku akcieschopná vrstva populácie, u ktorej sa pocit gazdovania(zodpovednosti) rozprestiera na celý superkoncern.

Vychádzajúc zo záujmov tých, ktorých pocit gazdovstva sa rozprestiera na celý superkoncern, sa postupne i vytvára onen okruh BPO(bezhotovostného peňažného obehu), ktorého úlohou je ochrániť systém bezštruktúrneho riadenia sféry výroby od príliš plytkého(*nedostatočne zodpovedného) pocitu „gazdovstva“⁶ špekulantov. Špekulantov-podvodníkov, ktorý robia svoj kšeft v rámci celkového procesu špecializácie a integrácie práce SPOLOČNOSTI a menia ho(proces) tak na oblasť(zdroj) SVOJEJ OSOBNEJ, NENÁSYTNEJ spotreby.

Táto ochrana pred podobnou kriminálnou činnosťou⁷ pomocou vlastného BPO je o to efektívnejšia, čím viac je spoločnosť schopnejšia v zmysle svojej SAMO-S-Právy(SAMO-riadenia).

Bankový systém musí niesť aj funkciu štátneho poistenia. Záujmy superkoncernu predpokladajú, že časť poisťovacích služieb bude nedeterminovaná(neviazaná na poplatky). T.j., poistka sa musí v definovaných prípadoch (hlavne celospoločenského významu) vyplácať aj keď neboli za daným účelom špeciálne vyberané poisťovacie odvody.

Pritom musia mať podniky právo organizovať si vlastné spoločné poisťovacie fondy hlavne v prípade, ak im štát nejaký typ objektívne potrebných poisťovacích služieb neposkytuje.

Najväčšia poisťovacia služba vo sfére výroby, JE POISTENIE PRED BANKROTOM takej výroby, ktorá je štruktúrne plne separovaná. Je potrebné poskytovať aj takúto službu, hoci musí byť bezpodmienečne sprevádzaná návrhom(stanovením) podmienok následnej rekonštrukcie takejto výroby, prípadne jej preorientovania sa(konverzie) apod. Táto služba je NEVYHNUTNÁ, pretože umožňuje nevyostrovať sociálne napätie a pritom TVORIVO a pohotovo(včas) riešiť vnútorné konflikty ekonomického rozvoja superkoncernu.⁸

Tento druh poistenia pred bankrotom neobmedzuje nikoho dlhodobé súkromné záujmy, pretože z pohľadu riadenia SUPERKONCERNU AKO CELKU, ide len o obnovu platobnej schopnosti jednej z výrob za určitých konkrétnych podmienok⁹. T.j., nejde o nič viac (a ani menej), ako o efektívnejšie využitie výrobných možností spoločnosti. Ide teda o vnútornú otázku(/„problém“) výroby ako celku, a nie spor o tom, kto zo „súkromníkov“ žije na úkor druhého.

Všetky potenciálne sporné strany aj s ich drobnými prevádzkami patria v skutočnosti majiteľovi finančno-úverového systému, teda štátu-superkoncernu /alebo korporácii bankárov.

Rozdeľovanie SÚKROMNÉHO finančného zisku v rámci procesu CELOSPOLOČENSKEJ špecializácie a integrácie práce, sprevádzanom peňažným obehom, je hlúposť.

Reálny blahobyt spoločnosti vzniká z 

1. INICIATÍVY vo sfére výroby a nie z 

2. „BORDELU“(s prepáčením)¹⁰ v oblasti prerozdeľovania súkromného peňažného zisku, nejakým spôsobom umožňujúcom distribuovať medzi „SÚKROMNÍKMI“ produkt, vytvorený reálne SPOLOČNOSŤOU ako celkom.

Štát ako superkoncern NEZÍSKAVA z vnútorného obehu(obratu) peňažný zisk.

Je iba POVINNÝ robiť nasledovné:

1. prerozdeľovať peňažný zisk SVOJICH súkromných¹¹ výrob(prevádzok) pre odstránenie vzájomnej medziodvetvovej konkurencie;

2. udržiavať stálu platobnú schopnosť JEDINEČNÝCH(*esenciálnych¹²) produkcii;

3. podporovať stabilnú platobnú schopnosti veľkej väčšiny výrobných kapacít vo vnútri jednotlivých odvetví.

Ak to totiž štát robiť nebude, vznikne ekonomický chaos, alebo bude to isté robiť potichu a čo najviac nenápadne nadnárodná mafia, vychádzajúc zo svojich záujmov, ktoré sú zďaleka nie vždy v súlade so záujmami danej spoloČnosti(=štátu), resp. bežného pracujúceho človeka(občana)¹³.

Týka sa to štátnych

1. dotácií rôznych VLASTNÝCH súkromných výrobcov niektorých typov produkcie, ako aj

2. podpôr VLASTNÝCH súkromných spotrebiteľov niektorých typov produkcie.

T.j., dotácie a podpora sú otázkou štátnou(spoločnou) a nie súkromnou.

Dotácie a podpory sú

1. za predpokladu voľnej cenotvorby v podstate nástrojmi ovládania(riadenia) prahu rentability výroby v jednotlivých regiónoch a odvetviach podľa celospoločenskej potreby;

2. a v dlhodobom procese sú prostriedkom na postupné odstránenia Cenníka ako takého, = t.j. chyby riadenia výroby v spoloČnosti celkovo.

Mechanizmus dotácii a podpôr je súčasťou systému bezštruktúrneho riadenia. Ak niekto použije nástroj riadenia NIE na účel, pre ktorý bol vytvorený (či už z dôvodu neschopnosti, alebo zámerne sebeckých, resp. proste zločinných zámerov), vôbec to neznamená, že systém riadenia a jeho nástroje sú zlé a nemali by sa používať.

Práve taký prístup mali žiaľ totiž tzv. marxisti¹⁴, odmietajúci celý úverovo-finančný systém ako taký.

Rovnaký prístup majú paradoxne aj dnešní tzv. „tvrdí antikomunisti“ - zástancovia „trhu“ (kritizujúci predchádzajúcich marxistov), ktorí nechcú vidieť nič iné okrem súkromného zisku v nádeji, že sa im podarí niečo si urvať pre seba (príp. pre svoju rodinu a „kamošov“, klan).

Dnes už dávno dozrel čas do tej miery, že je nevyhnutné na všetky vyššie uvedené procesy pozerať z pozície bezštruktúrneho riadenia sociálneho štátu-superkoncernu ako celku.

V opačnom prípade sú stabilná ekonomika a zachovanie biosféry, ako základný materiálny predpoklad rozvoja kultúry myslenia Človeka, druhu Homo sapiens sapiens, nemožné. (*I pre egocentrizmus moci, ktorá automaticky korumpuje každého, kto nie je gramotnou bdelosťou a manažérskou konkurencieschopnosťou občanov nútený o moc(prsteň moci) sa deliť, hoc by i najlepšiu morálku v počiatku operácie mal.. t.j., každý zdravý občan musí poznať základy riadenia, aspoň na úrovni najjednoduchšieho procesného inžinierstva. To je základom gramotnosti 21.storočia a dlhodobo udržateľnej spoloČnosti. Dnes proste už objektívne nestačí vedieť iba čítať, písať a počítať. Vedomosti o riadení patria všetkým. Koniec informačného monopolu na tento typ znalostí je pri danej úrovni technologizácie, jadrových zbraniach, atď., esenciálny v neposlednom rade i pre býv. tzv. „elity“. Alternatívou je iba smrť civilizácie a ľudstva ako celku. I mnohé jelitá to už našťastie pochopili, no žiaľ zatiaľ nie všetci, keďže poniektorí to stále ešte skúšajú pyramídovo - „po starom“, čím sa všetkým akútnou hrozbou stávajú. Bo keď sa červenými gombíkmi začne šťukať, bude neskoro.. a každý chápavejśí si bude priať, aby zomrel radšej hneď.. pozn. prekl.)

V podmienkach superkoncernu sú základné výrobné kapacity skoncentrované v podnikoch, ktoré majú bilančný účet¹⁵. Tieto podniky sa môžu zúčastňovať na procese celospoločenskej špecializácie a integrácie práce v superkoncerne iba dovtedy, pokiaľ si zachovajú platobnú schopnosť NEZÁVISLE od A) prínosu, alebo B) škodlivosti¹⁶ ich produkcie pre spoločnosť.

Z pohľadu teórie riadenia:

Objem platobných prostriedkov na bilančnom účte akéhokoľvek podniku, ktorý je SÚČASŤOU SUPERKONCERNU (a podlieha tak celkovo jeho riadeniu), je IBA meritom(veličinou) rezervy stability tohto podniku-súčiastky¹⁷ v procese celospoločenskej špecializácie a integrácie práce. A to bez ohľadu na to, čo by si o podstate veličiny mysleli a hovorili všetci tí, koho vnímanie(zodpovednosť) seba ako gazdu sa NErozprestiera na CELÝ superkoncern.

Superkoncern je ako celok tvorený dotýkajúcimi sa a vzájomne sa prelínajúcimi štruktúrami, z ktorých každá má svoj bilančný(rozpočtový) účet. Samotný superkoncern tak je vlastne systémom vzájomne vložených štruktúr¹⁸. Pritom objemnejšiu (nadradenú) štruktúru vo vzťahu k vloženým štruktúram, predstavuje štruktúra realizujúca direktívno-adresné riadenie prerozdeľovaním čiastkového(parciálneho) zisku vložených štruktúr.¹⁹

T.j.,

A) štátny aparát vo vzťahu k štátnemu sektoru alebo

B) vedenie výrobného združenia (správna radu riaditeľov koncernu) voči jeho členom.

Pri tom všetky „súkromné“(čiastkové) výnosy, náklady a zisky, vygenerované v priebehu vnútroštruktúrnej tovarovej výmeny akejkoľvek objemnejšej (nadradenej) štruktúry, sú vo vzťahu k nej len relatívne (zdanlivé).

Reálne sú tie výnosy(príjmy), náklady a zisky, ktoré objemnejšia (nadradená) štruktúra nadobudla ako celok v rámci svojej vonkajšej tovarovej výmeny.

Reptanie jej vložených (podriadených) štruktúr ohľadom prerozdeľovania relatívnych príjmov nadradenej objemnejšej štruktúry je celkovo nezmyselné(absurdné). 

Reptanie ohľadom prerozdelenia reálnych ziskov je zmysluplné iba na úrovni nadriadenej(objemnejšej) štruktúry. Avšak aj tieto reálne zisky, náklady(výdaje) a príjmy sa stávajú zrovna tak relatívnymi voči ešte objemnejšej štruktúre nasledujúcej úrovne hierarchie direktívno-adresného(priameho) riadenia, teda voči superkoncernu ako celku.

Všetka nespokojnosť s prerozdeľovaním reálnych a relatívnych ziskov sa vo svojej podstate premieta do tvorby fondu pracovných miezd danej štruktúry.

Nespokojnosť by nikdy nevznikala, ak by sa podstata tohto problému(=výzvy=príležitosti) netýkala zmeny bezhotovostného obeživa na hotovosť²⁰.

V marxisticko-leninistickej literatúre nájdeme najbližšie vysvetlenia na vyššie uvedené otázky z pozície teórie riadenia v práci „Ekonomické problémy socializmu v ZSSR“ z roku 1952 od J.V. Stalina. Žiaľ všeobecná neschopnosť marxizmu vnímať informačné procesy, tvoriace základ riadenia, sa prejavila aj v tejto práci, čo neumožnilo pomocou terminológie s jasne vymedzenými pojmami odhaliť príčinno-dôsledkové väzby v ekonomickom živote spoločnosti. T.j., v procese sociálnej výroby (socialistickej výstavby) a prechodu ku komunizmu.

Bolo by prospešné túto prácu J.V. Stalina vydať znovu²¹ a tí, ktorí môžu, by si ju mali prečítať a premyslieť najlepšie aj hneď. Filozofovia, politickí ekonómovia a ekonómovia, ktorí ukončovali vysokoškolské vzdelanie do XX. Zjazdu komunistickej strany ZSSR, si ju mali počas svojho štúdia OSVOJIŤ (a nie len nabifľovať) a pochopiť. Ďalej mali vo svojej ďalšej činnosti opraviť jej nepresnosti, chyby a rozvinúť(rozpracovať) jej správne myšlienky(tézy) do teórie riadenia štátu ako superkoncernu. To sa však nestalo, šanca bola premárnená a preto nasledoval rozklad celého už býv. Východného Bloku, pričom následne programovo prešiel do neokolonializmu podľa receptov dnešnej západnej ekonomickej „vedy“²².

Dovtedy, kým je spoločnosť nútená používať úverovo-finančný systém ako nástroj regulácie tovarovej výmeny a riadenia spoločenskej výroby, sú jej možnosti určované(de-finované) odpoveďami na nasledujúce otázky:

1. čo je predmetom zdaňovania ?

2. za akých predpokladov(podmienok.. cieľov) vypláca štát svojim firmám podpory a dotácie?

3. za čo platí vedenie firiem nájomným zamestnancom pracovné mzdy?

TÁTO SKUPINA OTÁZOK JE SPOLOČNÁ PRE VŠETKY ORGANIZÁCIE.

T.J., MÁ SPOLOČNÉHO MENOVATEĽA.

Avšak konkrétnu odpoveď na tieto otázky dáva každá organizácia ľubovoľne(alebo svojvoľne²³) podľa v nej prevažujúcej morálky. Táto ľubovôľa(/alebo svojvôľa) sa následne premieta do formy tradícií, obyčajov, zvykov..stereotypov správania sa (emócii) a v konečnom dôsledku do ZÁKONOV.

pokračování...