KSB (Koncepcia spoločnej bezpečnosti), svazek II, kapitola 3: SOCIÁLNE PROСESY VO VÝCHODNOM BLOKU (21)

14.2.2019

předchozí část

VM2.kap3.procesIV.-V.časť 21..doc (118272)

(...)

Avšak matrica možných stavov znázornená na obr.11 pravdepodobnostne predurčuje iba čiastkový proces z nejakých vzájomne vložených procesov. Z toho dôvodu môže každý z počiatočných stavov «0:1», «0:2» prináležať jednému a tomu istému, alebo rozličným objemnejším procesom, v riadiacom slova zmysle hierarchicky nadradeným voči procesu skúmanému(riadenému). To isté sa týka každého zo završujúcich(cieľových) stavov «5:1», «5:2», «5:3» v páre „počiatočné – završujúce“ stavy. Každý z objemnejších⁶ procesov disponuje ich vlastnými charakteristikami a smerovaním toku udalostí v ňom.

Ak je mu dané Zhora Rozlíšenie, tak si dotyčný riadiaci subjekt(osoba) «А» (alebo «B») zosníma z objektívnej miery „kópiu“, na ktorej bude viditeľná aspoň jedna z možných ciest prevodu objektu z počiatočného stavu do množiny stavov završujúcich(cieľových). Ak dotyčnému Rozlíšenie dané nie je, je stratené, príp. zavrhnuté v honbe za chtíčom, alebo nerozumnou vierou nejakej tradícii namiesto Bohu podľa svedomia, tak na „kópii“ budú nejaké cesty a stavy⁷ chýbať. Ba môžu sa „objaviť“ aj objektívne nemožné cesty a stavy, objektívne neexistujúce v skutočnej Bohom danej miere – predurčenosti bytia⁸. Okrem toho je želaný záverečný stav z ich celkovej množiny vyberaný podľa subjektívnej ľubovôle (/alebo svojvôle) riadiacej osoby. Z toho vyplýva, že nasledovanie iba vlastným výmyslom, alebo proste chyba vo výbere uprednostňovaného záverečného stavu, sa môže zakončiť katastrofou s nezvratnými dôsledkami⁹.

Avšak matrica možných stavov znázornená na obr.11 pravdepodobnostne predurčuje iba čiastkový proces z nejakých vzájomne vložených procesov. Z toho dôvodu môže každý z počiatočných stavov «0:1», «0:2» prináležať jednému a tomu istému, alebo rozličným objemnejším procesom, v riadiacom slova zmysle hierarchicky nadradeným voči procesu skúmanému(riadenému). To isté sa týka každého zo završujúcich(cieľových) stavov «5:1», «5:2», «5:3» v páre „počiatočné – završujúce“ stavy. Každý z objemnejších¹⁰ procesov disponuje ich vlastnými charakteristikami a smerovaním toku udalostí v ňom.

Môže sa stať, že cieľ «5:1» sa javí byť veľmi lákavý, ak sa naň nahliada z množiny počiatočných neuspokojivých stavov. Nie je však vylúčené, že objemnejší nadradený proces, ktorého je záverečný stav «5:1» ako medzistav súčasťou, bude dôsledkom vzájomnej vloženosti procesov na jednom z nasledujúcich krokov zavŕšený úplnou a nezvratnou katastrofou. Napríklad cieľ «5:1» - byť prvým¹¹, daný lodi „TITANIK“, ktorá štartuje na svoju prvú plavbu(závod) ... sa stane tragickým a posledným. Aby sme si z množiny objektívne možných NEvybrali práve takýto cieľ, je nevyhnutné byť zladený s HNOR (Hierarchicky najvyšším objemnejším riadením = Bohom), ktoré ochráni¹² čiastkové (parciálne) riadenie, nachádzajúce sa s ním v súlade, od výberu cieľa, patriacemu procesu odsúdenému na zánik¹³.

Ak je ale obr. č.11 - „kópiou“ objektívnej miery, môže sa stať, že niektorý záverečný stav, ktorý je vektorom cieľov, sa javí byť iba osobným výmyslom dotyčného¹⁴ a snahou „sedieť odrazu vo dvoch vlakoch“.

Inak povedané: rôzne komponenty¹⁵ vektora cieľov prislúchajú ku dvom, alebo viacerým, vzájomne sa vylučujúcim, hierarchicky vyšším objemnejším (nadradeným) procesom¹⁶ prebiehajúcim paralelne.

Ide o jeden z prípadov neurčitosti a chybovosti(defektnosti) vektora cieľov, ktorý robí Metódu dynamického programovania nefunkčnou¹⁷ a reálny proces „riadenia“ nestabilným. Jedna a tá istá „loďka“ totiž nemôže pristáť súčasne na pravom i ľavom brehu. A to aj v prípade, že lákavé horizonty oboch brehov v dôsledku záhybov rieky z diaľky splývajú a zdanie veľmi príjemného miesta na piknik vytvárajú. Aby sme si takýto vektor cieľov nezvolili, je nutné, aby nám Zhora Rozlíšenie dané bolo, medzi pravým a ľavým brehom toku rieky udalostí(dejov).

To znamená, že súčasťou algoritmu dynamického programovania (aj za predpokladu, že ho možno použiť-spustiť), je ešte jedna vonkajšia okolnosť¹⁸, ktorá sa tiež očividne rozumie „sama sebou“, pričom sa ale tiež vo väčšine prípadov ignoruje:

Záverečný stav, ktorý je pokračovaním čiastkového optimalizačného procesu, musí byť súčasťou objemnejšieho procesu, ktorý svojimi zámerne vhodnými charakteristikami umožňuje priebeh udalostí tohto procesu¹⁹ čiastkového.

Po zvolení(výbere) svojho cieľa, patriaceho v rámci pravidla objektívnej vzájomnej vloženosti systémov k nejakému objemnejšiemu procesu s prijateľnými charakteristikami stability priebehu a smerovania toku jeho udalostí, je potrebné nájsť²⁰ cesty prechodu a vybrať optimálnu postupnosť nadväzujúcich krokov, ktorá umožní cez prechodové stavy dosiahnuť stav završujúci.

To znamená, že je nevyhnutné vybrať Koncepciu riadenia.

Koncepcia riadenia  disponuje v objektívnej miere vlastnými charakteristikami, ktoré vytvárajú spolu so subjektívnymi charakteristikami riadiaceho subjektu pravdepodobnostnú predurčenosť uskutočnenia vybranej koncepcie riadenia.

Rozlíšenie (1. čo majú spoločné a 2. v čom sa odlišujú )

1. pravdepodobnostnej predurčenosti a

2. pravdepodobnosti:

1. pravdepodobnostná predurčenosť úspešného zavŕšenia procesu je vo svojej podstate objektívna hierarchicky vyššia miera, ohodnotenie uzavretého systému «objekt + riadiaca osoba²¹ + koncepcia»

2. pravdepodobnosť je objektívna miera systému

«objekt + objektívne existujúca koncepcia riadenia»

A preto:

Čím nižšia je pravdepodobnosť prechodu riadeného objektu do želaných završujúcich(záverečných) stavov, tým vyššia musí byť kvalifikácia riadiaceho subjektu(osoby), ktorá zvýši hodnotu pravdepodobnostnej predurčenosti úspešného zavŕšenia procesu riadenia.

Podľa vyššie uvedenej tézy môže

1. prijatie nejakej koncepcie riadenia²² administrátorom znamenať pre neho odchod z funkcie z vlastnej iniciatívy (demisia) z dôvodu uvedomenia si svojej neschopnosti realizácie ním deklarovanej koncepcie;

2. a neprijatie koncepcie sa môže prejaviť aj ako deklarovanie prijatia koncepcie s následným úprimným, horlivým, ale nekvalifikovaným úsilím jej uskutočnenia.

Oba postupy vedú k tomu, že koncepcia bude zdiskreditovaná, pretože kvalifikované riadiace subjekty, schopné ju uskutočniť, sa nedostanú k možnosti jej uskutočnenia z dôvodov osobnej žiarlivosti, bažení po sláve, vysokom príjme, alebo ešte niečoho iného zo strany síce možno dobromyseľného, avšak seba preceňujúceho až egocentrického, nekvalifikovaného nedoľudka²³.

Dôsledkom rozdielu medzi

1. pravdepodobnostnou predurčenosťou a

2. pravdepodobnosťou (matematickou)

môže byť aj veľmi dobrá koncepcia zničená jej zlými vykonávateľmi (realizátormi):

1. Na dvojkolesovom bicykli sa jazdí lepšie ako na trojkolesovom, ale nie všetci to dokážu;

2. Pritom niektorí, ktorí ešte jazdu na dvojkolesovom bicykli nevideli, to odmietajú s tvrdením, že dvojkolesový bicykel „dokázateľne“ padá aj sám od seba a nieto ešte, keď niekto na ňom sedí, či dokonca jazdí;

3. a tretí, ktorí nevedia a ani sa sami učiť jazdiť nechcú, zo žiarlivosti nemienia dať bicykel tým, ktorí to vedia.

Preto sa po prijatí koncepcie musí pri jej napĺňaní každý pridržiavať konceptuálnej sebadisciplíny a snažiť sa o zvyšovanie tejto disciplíny aj v spoločenstve okolo neho.

T.j., je nevyhnutné udržiavať a podporovať dostatočne vysokú kvalitu riadenia na každom kroku všetkými prostriedkami tak, aby sme sa na začiatku ďalšieho kroku neocitli v situácii, z ktorej je pri zvolenej koncepcii riadenia nemožný prechod do vybraného završujúceho²⁴ stavu.

Tento prípad - odklon od zvolenej trajektórie «2:2» → «3:3» je znázornený na oblúku «2:2» → «3:1». Ako vidíme, ide o nezvratný výpadok²⁵ riadenia, po ktorom nie je možný prechod do stavu «5:3». Oblúk «2:2» → «3:2» je zvratná(korigovateľná) chyba riadenia v tom zmysle, že je následne potrebná zmena koncepcie. Nová, korigovaná koncepcia²⁶ tak bude vychádzať zo stavu «3:2», ktorý bude považovaný za počiatočný.

Ak objektívne hierarchicky vyššej miere kvality stavov z obr.11, v ktorých sa môžu nachádzať objekty riadiacich subjektov «А» a «B», zodpovedá rozsah kvality možných stavov « I », tak prechod z množiny stavov «0» do stavu «5:3» je pre nich najpriaznivejší. Avšak výber smerovania rozsahu hodnotenia kvality stavov riadiacimi subjektmi «А» a «B» je mravnostne podmienený a subjektívny. Ako je ukázané na obr. 11 v « I », alebo v smere opačnom k « I ».

Ak sú na obr. 11 možné stavy zoskupené do množín «1», «2», »3», »4», »5» podľa kritéria synchrónnosti, tak na koordinátnych osiach 0ty (pri rozsahu kvality stavov «I») predstavuje vzdialenosť od osi 0t po ľubovoľnú z trajektórií priebežnú chybu riadenia pri pohybe po tejto trajektórii. Plocha medzi osou 0t a trajektóriou je integrál priebežnej(aktuálnej) chyby podľa času. Možno ho použiť ako kritérium minima optimálnosti celkového procesu riadenia – t.j. ako kritérium plnej výhry, ktorá sa v Metóde dynamického programovania prejavuje ako miera kvality riadenia. Uvedené kritérium však nemožno použiť ako kritérium kvality možných stavov a ani ako kritérium kvality prechodných krokov z jedného stavu do iného, ale iba ako kritérium kvality riadenia na celej trajektórii prechodu z východzieho stavu do stavu záverečného(cieľového). Vo všeobecných prípadoch použitia danej metódy môžu však byť jednotlivé krokové výhry zostrojené²⁷ aj inak.

Ak prijmeme za kritérium optimálnosti riadenia minimum²⁸ hodnoty integrálu funkcie priebežnej chyby riadenia podľa času t (na obr. 11 ide o plochu medzi osou 0t a trajektóriou prechodu), tak pre subjekt A je optimálna trajektória —

«0:2» → «1:3» → «2:2» → «3:3» → «4:4» → «5:3»;

a pre subjekt «B» je optimálna trajektória —

«0:1» → «1:2» → «2:2» → «3:3» → «4:4» → «5:3».

Chyby riadenia

«1:2» → «2:1» → «3:1»; «2:2» → «3:1»;

a

«2:2» → «3:2» → «4:1»; «3:2» → «4:2»

predstavujú úplnú nezvratnú katastrofu riadenia podľa koncepcie objektívne možnej, ale nerealizovanej z dôvodu nízkej kvality momentálneho riadenia, v rámci procesu prevodu objektu do vybraného završujúceho stavu «5:3».

Všetky ostatné chyby riadenia sú zvratné²⁹ v tom zmysle, že vyžadujú zmenu koncepcie a riadenia podľa miery ich rozlíšenia³⁰.

Znamená to, že MDP (Metóda dynamického programovania) je funkčná pri používaní schémy «prediktor-korektor» a samotná táto schéma sa rozvíja ako praktická realizácia MDP. 

Sú možné také interpretácie MDP, keď súčasťou vektora kontrolných parametrov (ktorý je podmnožinou stavového vektora) nie sú niektoré charakteristiky objektu, ktoré sú však napriek tomu súčasťou kritérií výberu optimálnej trajektórie.

Príklad:

V stave «0:2» sú rozličné subjekty nerozlíšiteľné podľa ich východiskových stavov disponibility zdrojmi energie, pričom je ale kritérium voľby optimálnej trajektórie na prechodoch ku spotrebe energie vnímavé(zohľadňuje ju).

V takom prípade môže danému kritériu zodpovedať ako optimálna trajektória

«0:2» → «1:2» → «2:1» → «3:2» → «4:3» → «5:3», alebo iná,

nie však «0:2» → «1:3» → «2:2» → «3:3» → «4:4» → «5:3»,

na ktorej dosahuje integrál priebežnej chyby riadenia svoje minimum.

To znamená, že riadiaci pracovník³¹, ktorý disponuje dostatočným energetickým potenciálom, môže vybrať trajektóriu «0:2» → «1:3» → «2:2» → «3:3» → «4:4» → «5:3»;

Ak však riadiaci pracovník, s energetickým potenciálom nedostatočným pre takýto prechod, nevidí trajektóriu «0:2» → «1:2» → «2:1» → «3:2» → «4:3» → «5:3», na prechod po ktorej je jeho energetický potenciál dostatočný, tak stav «0:2» je pre neho nedosiahnuteľný(slepou uličkou), hoci objektívne³² sa takým byť nejaví. To nám znovu napovedá o prvotnosti (kľúčovosti) Rozlíšenia, poskytovaného každému bezprostredne (priamo) Zhora. A to prvotnosti, prímu Rozlíšenia pred všetkými ostatnými schopnosťami, zvykmi a vedomosťami³³.

Okrem toho, tento príklad nám ukazuje, že na jednej a tej istej „kópii“ z matrice možných stavov, ktorá je v plnom súlade s objektívnou realitou, možno zostrojiť súbor kritérií optimálnosti, v ktorom sa každé z jednotlivých kritérií používa v závislosti od konkrétnych podmienok realizácie riadenia. A každej komponente tohto súboru zodpovedá aj jej vlastná optimálna trajektória. Komponenty tohto súboru kritérií, rovnako ako komponenty vektora cieľov, možno usporiadať podľa vhodnosti variant optimálnych trajektórií. Avšak na rozdiel od vektora cieľov, keď sa pri ideálnom riadení realizujú všetky jeho ciele bez výnimky, bez ohľadu na hierarchické usporiadanie kritérií optimálnosti, môže jeden objekt prechádzať z jedného stavu na iný iba po jedinej trajektórii z celej množiny optimálnych (v zmysle každého z kritérií v súbore) trajektórii. Kritériá optimálnosti výberu, ktoré sú súčasťou hierarchicky organizovaného súboru kritérií, nemusia byť nutne uspokojené(naplnené) všetky súčasne. Pre riadenie je nevyhnutné, aby proces zodpovedal aspoň jednému z množiny hraničných kritérií.

Môže sa stať, že jeden subjekt realizuje koncepciu

«0:2» → «1:2» → «2:1» → «3:2» → «4:3» → «5:3»,

а druhý

«0:2» → «1:3» → «2:2» → «3:3» → «4:4» → «5:3»

vo vzťahu k tomu istému objektu.

Aj keď sú konečné ciele rovnaké, ale

1. ak riadiace subjekty patria k množine riadiacich subjektov rovnakej úrovne v hierarchii vzájomnej vloženosti procesov, tak prichádza ku konkurencii, k „športovému“ súpereniu, alebo ku konceptuálnej vojne;

2. ak prislúchajú k rôznym hierarchickým úrovniam toho istého systému, tak ide o antagonizmus medzi jeho hierarchickými úrovňami, ktorý vedie minimálne k 

1) pádu kvality riadenia a 2) v horšom prípade k rozpadu systému.

Arbitrom je v tomto prípade vo vzťahu k obidvom hierarchicky vyššie riadenie.

V prípade, že sú záverečné ciele ešte aj rozličné, ide o to viac o konceptuálnu vojnu, vyostrujúcu sa v priebehu procesu riadenia.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že algoritmus dynamického programovania a obr. 11., ktorý ilustruje niektoré aspekty jeho použitia, sú pomerne jasným naznačením veľmi vážnych životných situácií.

MDP (Metóda dynamického programovania) umožňuje vo svojej abstraktnej podobe (to znamená - bez spätosti s nejakou konkrétnou úlohou) sformovať systém obrazno-logických predstáv o procese riadenia ako takom³⁴ a vkladá do tejto schémy všetky praktické životné každodenné potreby týkajúce sa riadenia, ako z pozície vedomia jednotlivca, ašpirujúceho na riadenie(=tvorenie)³⁵, tak aj z pozície spoločnosti (vedomia kolektívneho). Uvedomenie si tejto mechaniky je nevyhnutné pre vedomý vstup do procesu riadenia dokonca aj v tom prípade, ak je riadenie formované³⁶ na princípe nejakých iných modelov.

Aby bolo možné použiť MDP (Metódu dynamického programovania) na optimalizáciu prechodového³⁷ procesu, opísaného vo forme postupnosti po sebe nasledujúcich výrobných cyklov, je nevyhnutné zaviesť do štruktúry medziodvetvových bilancií jasne rozlíšiteľný vektor riadiaceho vplyvu. V opačnom prípade sa stáva základný rekurentný³⁸ vzťah metódy X_n + 1 = f(X_n , U_n , n) neurčitým, čím metóda stráca svoju funkčnosť.

*      *
*

Vrátiac sa od obr. č.11 k národnému hospodárstvu, ako ucelenému výrobno-spotrebiteľskému mnohoodvetvovému systému (ktorý je jedným zo supersystémov v ich vzájomnej vloženosti v rámci spoločnosti), možno vyvodiť záver o neprípustnosti hrať s mechanizmom trhovej samoregulácie bezcieľnu hru³⁹, ktorá je na obr. 7 znázornená ako zamotané klbko chaotických trajektórií. Je nutné zostrojiť ekologicky prípustný, demograficky podmienený(definovaný) systém výroby a prerozdeľovania(distribúcie), ktorý by potlačil degradačne parazitickú oblasť činností⁴⁰.

Demograficky definované plánovité vedenie národného hospodárstva (ekonomiky celkovo) v podmienkach objektívnych biosférno-ekologických obmedzení, je jediným spôsobom uspokojenia potrieb všetkých, ktorí sú schopní správať sa dôstojne ako ľudia.

Tým, čo si myslia, že ľudia sú rôzni, a dôsledkom toho je nemožné sformovať vektor cieľov spoločenskej výroby na základe jej demografického definovania, stačí povedať len jedno: Áno, ľudia sú vskutku rôzni a rôzne i žijú, ale keď dôsledkom nejakých príčin strácajú svoju ľudskú dôstojnosť, alebo ju ešte ani nenadobudli, pretože nedokázali prekonať „elitárne“ spôsobovaný útlak, nelíšia sa vo svojej viac ako zhovädilosti nie len jeden od druhého, ale ani od ploštíc či hlíst⁴¹.

Ba v takom stave sú horší ako prirodzene sa vyskytujúce parazity, pretože ploštica je parazit vo svojej prirodzenosti, na parazitizmus je v rámci svojej role v celkovej mechanike cyklov⁴² biosféry predurčená a ničoho iného nie je schopná.

T.j., ide v podstate o naplnenie jej potenciálu.

Ak niekomu ale bola Zhora pri narodení daná možnosť nadobudnúť ľudskú dôstojnosť⁴³, ale on/ona bol(a) lenivý/á, aby ju získal(a)⁴⁴, alebo sa jej neustále zbavuje pre svoju vlastnú hlúposť, či zámerné prospechárstvo⁴⁵, chlípnosť, bezstarostnosť⁴⁶, tak taký človek rúca hierarchičnosť⁴⁷ organizácie Sveta⁴⁸, vyzdvihujúc hierarchický parazitizmus z flóry a fauny do spoločenstva rozumných indivíduí⁴⁹.

A to je forma bohorúhačstva, satanizmu.

pokračování...