Krátký kurz, Příloha 5. Меtodológia poznania — prostriedok zjednotenia konceptuálne silnej strany

27.11.2019

předchozí část

5. Prechod ku konceptuálne vyhranivšej sa spoločnosti bez útlaku jedných druhými je podmienkou ďalšieho života ľudstva

«Socializmus» je nanajvýš len slovom, no spravodlivé usporiadanie života ľudí v spoločnosti, nech by si ho akým slovom nazval, nie je výmyslom Marxa alebo predošlých provokatérov, či od života sa odtrhnuvších utopistov. Od momentu triedneho rozvrstvenia spoločnosti a vzniku triedného systému vykorisťovania väčšiny démonickou menšinou si ľudia vždy uvedomovali nespravodlivosť takéhoto spoločenského usporiadania. A vždy existovala túžba ľudí žiť v spoločnosti bez vykorisťovania, v spravodlivej spoločnosti.

Základom života spoločnosti v spravodlivosti je SVETONÁZOR, odrážajúci v spoločnosti panujúcu, a nie deklarovanú morálku, a vytvárajúci v živote realizovanú koncepciu riadenia spoločenských vzťahov. A spravodlivosť — to je výsledok ОТVORENOSTI metodológie a historicko-spoločenskovedného i religiózneho poznania pre všetkých na základe ponuky reálne rovnakých možností pre každého osvojiť si akékoľvek vysoké vzdelanie a praktizovať ho v živote nech by bol pôvodom z akejkoľvek sociálnej skupiny.

Toto robí autokratizmus-absolutizmus konceptuálnej moci reálnou národnou mocou, pretože žrečestvo sa stáva komunitou vo vnútri národa, odstraňujúc tým samým závislosť množstva zdravouvažujúcich, no nevedomých ľudí na nad-„elitárnej“ mafii znacharov.

Samovláda (absolutistická vláda) v podmienkach plnej informačnej otvorenosti na úrovni prvej priority zovšeobecnených prostriedkov riadenia nemôže byť protinárodnou protiľudskou diktatúrou svetového spolčenstva tyranov — nositeľov démonického stroja psychiky a otvorených satanistov.

V spravodlivej spoločnosti nemôže byť koncepciou riadenia podporovaná monopolne vysoká cena na produkt riadiacej práce alebo nejakého iného druhu činnosti, pretože vedomosti, potrebné pre riadenie na celospoločensky významnej úrovni, sú odkryté na osvojenie pre všetkých a spoločnosť nemôže pociťovať nedostatok kvalifikovaných riadiacich pracovníkov, ktorý vytvára podmienky pre vznik monopolne vysokých cien v prípade zlovôle riadiacich kádrov. Ak civilizácia ešte zachováva technologický charakter, tak výroba sa vedie vychádzajúc z princípu celostnosti mnohoodvetvového národného hospodárstva zladením štruktúrneho a bezštruktúrneho spôsobu riadenia. To právnicky znamená mnohotvárnosť ekonomiky pri dominancii celonárodného štátneho a družstevného vlastníctva výrobných prostriedkov kolektívneho používania; súkromné — jednoosobové a „elitárno“-korporatívne — vlastníctvo výrobných prostriedkov kolektívneho používania je zakázané.

Prerozdelenie produktov (a služieb) sa realizuje prostredníctvom dvoch sfér: 1) sféry maloobchodu — v objeme, zodpovedajúcom fondu pracovných miezd a ostatných peňažných výplat a úspor občanov a 2) sféry fondov spoločenskej spotreby — všetkého toho, čo spoločnosť považuje za možné ponúknuť občanom bezplatne podľa ich potrieb, pretože to umožňuje kultúra spotreby spoločnosti a jej výrobná báza, alebo podľa spoločensky stanovených noriem.

K fondom spoločenskej spotreby zaraďujeme taktiež cielené platby spoločnosti občanom, ktoré nie sú späté s ich účasťou vo výrobe, no sú spoločensky nevyhnutné na uspokojenie potrieb rozvoja celkovej spoločnosti: platby rodinám v procese výchovy detí na podporu pre spoločnosť potrebnej pôrodnosti a úhrady všestranného rozvoja detí; platby štipendií študentom, osvojujúcim si nové profesie v súvislosti s rozvojom systému výroby a pod.; platby dôchodkov po strate zdravia a podobne. Takmer všetko vzdelanie a takmer všetka zdravotná starostlivosť v spravodlivej spoločnosti patria výlučne do sféry fondov spoločenskej spotreby a sú rovnako dostupné pre všetky sociálne skupiny. Ich kvalita nemôže závisieť na tom, kde človek žije: v meste, na dedine, v hlavnom meste a pod.

Pojem «vlastnícke právo výrobných prostriedkov» sa obsahovo vysvetľuje iba ako právo riadenia výroby a prerozdeľovania produkcie buď priamo, alebo skrze poverené osoby.

Poňatie vlastníckeho práva na zem, jej nerastné bohatstvo, vodu a iné prírodné zdroje sa obsahovo otvára iba ako právo organizovať prácu ľudí na využitie týchto prírodných zdrojov; а taktiež ako právo vymedziť prístup k ich nevýrobnému využívaniu (na oddych a pod.)

Právo a hodnota sú kategórie, vlastné sociálnej organizácii, a nie prírode. Vždy sa platí za výsledok činnosti človeka: v minulosti, v prítomnosti alebo za možný v budúcnosti; prírodné zdroje hodnotu nemajú.

Pojmy súkromného a spoločenského vlastníctva sú spojené so spoločenským rozdelením profesionalizmu a jeho obnovou pri zmene pokolení v spoločenskom zjednotení práce. Obsahovo sa rozvíjajú skrze to, ako sa formuje okruh riadiacich pracovníkov.

Súkromné vlastníctvo je vtedy, ak osoba, obsluhujúca výrobné prostriedky v ich súhrne, nemá reálnu možnosť okamžite оdstrániť z riadenia osoby, ku ktorým nemá dôveru, a najať alebo vymenovať zo svojho prostredia nových riadiacich pracovníkov.

Spoločenské vlastníctvo je vtedy, ak riadiaci pracovníci, strativší dôveru, nezvládnuvší povinnosti súvisiace so zvýšením kvality riadenia, môžu byť okamžite odvolaní zo sféry riadenia z iniciatívy personálu, obsluhujúceho daný súhrn výrobných prostriedkov, čoho základom je podmienka, že sociálnou bázou riadiaceho korpusu nie je uzavretá sociálna skupina, do ktorej vstup pre predstaviteľov pôvodom z iných sociálnych skupín je uzavretý.

Spoločenské vlastníctvo na čokoľvek v jeho riadiacej podstate nie je možné zaviesť zákonom, pretože, ak panuje pohľad, že spoločenské de-iure je de-facto bez majiteľa, tak bez majiteľa de-facto sa stane súkromným osobným alebo korporátnym.¹ Okrem toho, odvolať riadiaceho pracovníka z funkcie môže byť užitočné, iba ak sa personál utvrdí v tom, že jedinou príčinou odvolania je neschopnosť riadiť na potrebnej kvalitatívnej úrovni a, predovšetkým, využívanie riadiacej funkcie na osobné a rodinno-klanové obohatenie. Takéto právo v rukách nemysliaceho davu a parazitujúcej spodiny spoločnosti vytlačí zo sféry riadenia najkvalifikovanejších a najsvedomitejších riadiacich pracovníkov, nahradí ich tárajmi, ktorí vlastnú funkčnú neadekvátnosť budú nazývať sabotážou podriadených a narobia nemálo škody dovtedy, než ich poženú; spoločenské vlastníctvo bude rozkmásané lumpenizovaným davom. Toto prebehlo v roku 1917 a vyvolalo rozvrat; takto vzniká v celoštátnych rozmeroch aj prestavba (perestrojka), aj „demokratizácia“.

Právo spoločenského vlastníctva vzniká zo svetonázoru spoločnosti, a nie z právnych deklarácií. Najprv musí vzniknúť morálne-svetonázorová báza, svetonázorová báza, meniaca vlastníctvo výrobných prostriedkov kolektívneho využívania na spoločenské nezávisle na jej právnom oformení, a len potom dominancia spoločenského vlastníctva de-facto sa prejaví aj právne. Ak existujú len právne formy, a morálne-svetonázorová báza chýba, tak „spoločenské“ vlastníctvo je odsúdené byť súkromným vlastníctvom korporácie darebáckych, podlých riadiacich pracovníkov.

Súkromné vlastníctvo môže byť jak osobné, tak aj „elitárno“-korporatívne. V tom druhom prípade môže formou vyzerať ako spoločenské. V ZSSR „celonárodné“ štátne a družstevno-kolchoznícke vlastníctvo formálne vystupovali ako spoločenské, no kvôli „elitárnej“ uzavretosti a kontrole spoločnosti nepodliehajúcej „nomenklatúry“ byrokracie, začnuvšej samu seba obnovovať z generácie na generáciu v dynastiách, sa všetko „spoločenské“ vlastníctvo stalo reálne súkromným „elitárno“-korporatívnym za zhovievavosti ostatného obyvateľstva ZSSR. V tomto sa prejavila reálna morálka, panujúca v nestraníckej časti obyvateľstva i v KSSZ. Počas perestrojky a „demokratizácie“ tomuto reálnemu faktu začali dávať právne odôvodnenie – právny základ.

Keďže to nezodpovedalo životným ideálom ani zďaleka všetkých, tak aj „elitárno“-korporatívna perestrojka, aj „demokratizácia“ sa dostali do slepej uličky, a navyše: sú odsúdené na krach, pretože v krajine funguje vnútorná konceptuálna moc, аlternatívne-objemnejšia voči globálnej znacharsko-démonickej moci.

No aj toto právo súkromného korporatívneho vlastníctva nie je neobmedzeným, pretože po roku 1953 sovietska byrokracia plne stratila metodologickú kultúru, a s ňou aj minimálnu konceptuálnu samostatnosť. V dôsledku toho riadenie na území ZSSR je vedené podľa cudzokrajných koncepcií, dodávaných prostredníctvom sionizovanú, slobodomurármi prešpikovanú, vedu a diela umeleckej tvorby z euro-amerického konglomerátu. Je to zrejmé z plánovitého zničenia ekonomiky a národných kultúr za roky, ubehnuvšie od roku 1952.

Spravodlivosť v ekonomike — to je spoločenské (v uvedenom zmysle) vlastníctvo výrobných prostriedkov kolektívneho využitia na základe plánovitého vedenia národného hospodárstva, uspokojujúceho životné potreby všetkých rodín bez výnimky, zúčastnených v spoločenskom zjednotení práce, pri zosúladenosti štruktúrneho (direktívno-adresného) a bezštruktúrneho (trhového) spôsobu jeho riadenia (t.j. v koordinácii rôznych hospodárskych systémov — právnych foriem vlastníctva).

Laureát Nobelovej ceny V. Leontiev v knihe „Ekonomická esej“ (Politzdat, 1990, str. 210, 211) píše:

«Neobmedzená, celospoločenská dostupnosť poznania a ideí, vznikajúcich počas výskumov, je plne želateľnou prirodzenou vlastnosťou spoločnosti a ľudstva ako celku. Avšak ona vytvára vážny problém pre každého, kto by sa chcel zaoberať vedeckým výskumom, to jest, produkciou poznania na komerčnej báze, kvôli získaniu príjmu. Na to, aby mohla odôvodniť investície do výskumu, musí mať korporácia možnosť predávať svoje výsledky priamo alebo nepriamo, ako súčasť nejakého iného produktu, za zodpovedajúcu taxu. No, kto bude platiť za tovar, ktorý sa od momentu svojej výroby stane dostupným pre každého v neobmedzenom množstve? Prečo nepočkať, pokiaľ niekto iný zaplatí za neho alebo vloží prostriedky do jeho výroby, a potom ho získať bezplatne? Kto sa bude zaoberať pečením chleba, ak siedmimi pecňami možno nakŕmiť nielen štyri tisícky mužov, žien a detí, ako o tom píše Nový zákon, ale všetkých hladných?»

V tomto neveľkom fragmente je sústredená celá reálna morálka Západu a jeho celá sociálno-ekonomická veda. A za V. Leontievom načrtnuté hranice Západ vstúpiť nemôže, lebo na to je potrebné predtým priznať, že všetky „elitárne“ ambície sú nemravné a vyhlásiť, že VŠEOBECNÁ, NEOHRANIČENÁ DOSTUPNOSŤ POZNANIA JE HLAVNOU PODMIENKOU VYRIEŠENIA KRÍZY KULTÚRY GLOBÁLNEJ TECHNOKRATICKEJ CIVILIZÁCIE, drvenej nekontrolovateľnosťou technosféry, A JEDINOU ŠANCOU ĽUDSTVA DOSTAŤ SA DO SÚLADU S PRÍRODOU, vyhnúc sa katastrofe kultúry a katastrofe celej súčasnej civilizácie.

A v súlade s dvoma typmi morálky sú možné dva uhly pohľadu ekonomickej vedy na národné hospodárstvo, objektívne podmienené subjektívnou svojvôľou vedca-ekonóma:

1). Z pozície jedného z množstva súkromných podnikateľov, snažiaceho sa o maximálny peňažný zisk získavaný z akejkoľvek zákonom uznanej činnosti pri v spoločnosti dominujúcom „zákone ceny, zákone hodnoty“.

2). Z pozície majiteľa celého národného hospodárstva, snažiaceho sa o to, aby spravodlivý štát fungoval ako superkoncern, udržateľne a garantovane uspokojujúci potreby všetkých ľudí vo výrobe bez poškodenia prírodného prostredia (biosféry).

Na vybudovanie a podporu udržateľnosti spravodlivého spoločenského usporiadania života ľudí potrebuje spoločnosť vedu o samoregulačnom riadení superkoncernu. Západ takúto ekonomickú vedu nemá. Možnosti jeho vedy V.Leontiev scharakterizoval sám:

«Môžme im dať mnoho múdrych rád, no málo METÓD, ktoré je ľahko naučiť a naučiť sa. Avšak to posledné je aj to, čo potrebujú» (tamže, str. 229).

Keďže, podľa slov amerického ekonóma J.K. Galbraitha, ekonomika je vedou empirickou, tak odlišnosť reálnej hospodárskej skúsenosti ZSSR a Západu robí zbytočnými aj ich «množstvo múdrych rád». Lebo iba tie môžu západní poradcovia ponúknuť kvôli neexistencii na Západe vedeckých metód, s pre spoločnosť potrebnou smerodajnosťou a úrovňou kvality.

O pravdivosti posledného tvrdenia sa mohli všetci presvedčiť po roku 1991, keď „zdemokratizovavší sa“ režim začal otvorene najímať ekonomických poradcov v západných univerzitách a v MMF (Medzinárodnom menovom fonde).

Оbmedzenosť objemu Teoretickej platformy dovoľuje vysloviť iba rad principiálnych poučiek, vyplývajúcich z pohľadu majiteľa celého národného hospodárstva, stojaceho na pozíciach dostatočne všeobecnej teórie riadenia:

1. V cene tovaru sa prejavuje rovnováha vzájomných ambícií masy jeho predajcov a masy jeho nákupcov. Teória hodnoty/ceny práce — to je nepodarený popis mechanizmu cenotvorby v podmienkach, po prvé, dominancie individuálneho výrobcu pri minimálnom využití technogénnej energie a, po druhé, udržateľného evolučného rozvoja spoločnosti. Jej základným nedostatkom je metrologická nepreukazateľnosť: také jej kategórie, ako nadhodnota, nutná práca a nadpráca, nutný a dodatočný produkt, nutný a dodatočný pracovný čas sú nemerateľné v podmienkach reálnej mnohoodvetvovej výroby, následkom čoho nemôžu byť zavedené ani do praktickej účtovnej evidencie podnikov, ani do matematických modelov makroekonomickej úrovne.

Okrem toho, pracovný čas nemôže byť mierou pracovných nákladov v odvetviach činností, ktorých výstupným produktom je informácia. V týchto odvetviach to, čo jednému človeku trvá niekoľko sekúnd, druhý nedokáže spraviť ani za celý svoj život.

Pritom v podmienkach reálnej cenotvorby informačný produkt, ak je všeobecne známym, má sám o sebe nulovú cenu (hodnotu), t.j. jeho cena je len cenou nosiča, na ktorej je informácia zaznamenaná; ak je to unikátny produkt, tak v spoločnosti — medzi súčasníkmi, vrátane jeho vypracovateľov, — sa nemusí nachádzať nikto, kto by pochopil jeho skutočný spoločenský význam, následkom čoho je jeho cena v momente jeho ponuky pre spoločnosť a nejakú dobu potom takisto nulová. Čím kratší je interval, počas ktorého sa cena informačného produktu líši od nuly, tým má spoločnosť viac šancí prosperovať.

To znamená, že ľubovoľná činnosť v oblasti spracovania informácie závisí od štedrosti duše alebo od lakomstva duše, a ako ju spoločnosť platí, to už je druhotná otázka, na ktorú odpoveď je podmienená skutočnou morálkou, panujúcou v sfére riadenia tejto spoločnosti. Тá spoločnosť, ktorá tvrdohlavo odmieta platiť produkciu informačných produktov, je odsúdená zomrieť vo včerajšku, keď nastúpi zajtrajšok; tá spoločnosť, ktorá žije skupovaním „mozgov“, vyrastených mimo nej, je odsúdená zahynúť na škodlivú predajnosť, vnášanú do informačného produktu kúpenými mozgami.

2. V súlade s tým, v prejskurante (zoznam aktuálnych cien všetkých tovarov a služieb, vrátane riadiacich a iných informačných produktov) sa v sfére ekonomiky odráža vektor chyby celkového spoločenského samoriadenia. Čím menšia je chyba riadenia, tým vyššia je jeho kvalita. V sfére ekonomiky to znamená: оbjemy výroby sú buď dostatočné (ak nie, tak rastú), ceny klesajú, mzda a ostatné peňažné výplaty rastú pomalšie, než objemy výroby pri ich zúčtovaní v nemenných cenách. Táto tendencia má časovo udržateľný charakter, no pre svoju realizáciu potrebuje premyslené zásahy štátnosti do výroby a prerozdelenia.

3. Zákon hodnoty/ceny v národnom hospodárstve štátu-superkoncernu je subjektívny na úrovni riadenia celkového superkoncernu. Formuje sa vplyvom úverovej, dotačnej, daňovej, poistnej politiky a priamym ohraničením cien na skupiny tovarov, patriacich do bázy² prejskuranta. Súkromná výroba sa prispôsobí akémukoľvek zákonu hodnoty/ceny, v ktorom sa odráža bezštruktúrne riadenie rentabilnosti výroby prostriedkami daňovo-dotačnej politiky zo strany vnútrosociálnej hospodárskej moci, hierarchicky vyššej, než riaditeľstvo ľubovoľnej súkromnej firmy. V súlade s tým, úverovo-finančný systém je prostriedkom bezštruktúrneho riadenia štatistických charakteristík výroby a spotreby; оn odumrie nie skôr, než sa objaví iný systém bezštruktúrneho riadenia s vyššími charakteristikami (napríklad, celoštátna sieť elektronickej výpočtovej techniky, o nevyhnutnosti vytvorenia ktorej písal akademik V.M Gluškov ešte začiatkom 1960-tych rokov, dávno pred objavením sa internetu, a ktorá nebola vytvorená kvôli slaboduchosti, sabotáži a záškodníctvu vyššieho vedenia ZSSR).

4. V davo-„elitárnej“ spoločnosti vždy existujú dve spektrá potrieb (spektrum je nomenklatúra, t.j. zoznam, v súčte s objemami výroby alebo spotreby za každú pozíciu nomenklatúry výroby a služieb, ležiacej v osnove spektra): demograficky podmienené a parazitické spektrum potrieb.

Prvé (prvoradé) spektrum v nej je: Degradačno-parazitické spektrum potrieb: potreby vyplývajúce z podriadenia sa správania človeka uspokojeniu svojej inštinktívnej a inej zmyselnej chlípnosti nestriedmosťou prirodzeného, zvráteniami, narkotikami a pod. až po vycibrené potreby vládnucej démonickej „elity“ v premieľaní pracovných a prírodných zdrojov bez miery pod diktátom módy v snahe postúpiť hore po stupňoch pyramídy spotreby. V degradačno-parazitickom spektre potrieb sa prejavuje zvieracie usporiadanie psychiky, usporiadanie psychiky biorobota a démonické usporiadanie psychiky.

Druhé (druhoradé) spektrum v nej je: Demograficky podmienené spektrum potrieb, ktoré je založené na vekovej štruktúre obyvateľstva, t.j. na demografickej pyramíde. S ňou je možné spojiť tri čiastkové spektrá potrieb v zložení celkového demograficky podmieneného spektra:

• osobné potreby. Objemy výroby pre ich uspokojenie sú proporcionálne početnosti obyvateľstva vo vekových skupinách a pohlavnej diferenciácii;
• rodinné potreby. Objem výroby pre ich uspokojenie je proporcionálny počtu domácností rôznych typov. Predpokladom stability spoločnosti je dominancia rodiny, v ktorej pod jednou strechou nestiesnene žijú 3 — 4 generácie hoc len jednej rodinnej vetvy; ktorá je schopná zvládnuť svoju domácnosť samostatne bez pomoci profesionálneho služobníctva a „chudobného príbuzenstva“. Zákonodárstvo o právach a slobodách človeka, v ktorom sa ignoruje a podrýva rodina ako semienko, z ktorého vyrastie spoločnosť, nie je zákonodárstvom o právach človeka, ale prostriedok premeny ľudí na pracovný dobytok, hoc aj vysoko kvalifikovaný pracovný dobytok;
• infraštruktúrne potreby, konkretizované v závislosti od charakteru osídlenia a rozmiestnenia výrobných prostriedkov v regióne. V podmienkach Ruska sa rodine normálne žije v dome typu usadlosti s ovocným sadom a zeleninovou záhradkou pod oknami, v obciach s diametrom max. 10 — 15 km; v opačnom prípade sa pretrhávajú väzby človeka s biosférou a mesto sa mení na vivárium pre pracujúci dobytok. Primerane tomu, princípy budovania výrobno-transportných a obranných infraštruktúr musia byť podriadené princípom budovania obytnej infraštruktúry, zabezpečujúcej jednotu spoločnosti a biosféry planéty.

Potreby demograficky podmieneného spektra, na rozdiel od degradačno-parazitického spektra potrieb, sú ohraničené normálnou fyziológiou organizmov ľudí a etikou spoločnosti, v ktorej sa odráža odmietnutie potláčania rozvoja iných ľudí a biosféry vlastným všetko-si-dovoľovaním, a predovšetkým, spotrebiteľským všetko-si-dovoľovaním.

V davo-„elitárnej“ spoločnosti je degradačno-parazitické spektrum prioritné vo vektore cieľov, na ktorý sa nastavuje systém samoregulácie výroby a spotreby: to sa pejavuje v globálnej biosférno-ekologickej kríze a je jej príčinou. Spektrum demograficky podmienených potrieb v davo-„elitárnej“ spoločnosti sa uspokojuje na zostatkovom princípe a v dôsledku neobmedzenosti degradačno-parazitických potrieb vládnucej démonickej „elity“ a znacharov nemôže byť nikdy uspokojené, čo sa prejavilo teoretickým ospravedlňovaním v maltuziánstve: učenie o akoby objektívne predstihujúcom raste počtu obyvateľstva v porovnaní s možnosťami výroby uspokojiť jeho potreby.³

5. Hodnoverná štatistika o demografických pyramídach minulých rokov so zohľadnením tendencií úmrtnosti a pôrodnosti v dôsledku ohraničenosti demograficky podmienených potrieb umožňuje prognózovať demograficky podmienené spektrum potrieb na desťročia dopredu (a to minimálne v bázových cenách aktuálneho obdobia) a zavčasu pripravovať výrobnú bázu na garantované a plné uspokojenie potrieb podľa demograficky podmieneného spektra.

6. V globálnej špecializácii národných hospodárstiev sa demograficky podmienené potreby uspokojujú iba v „rozvinutých“ krajinách na účet ich parazitovania na „rozvojových“. Svet kapitálu nie sú iba krajiny „blahobytu“ ako Švajčiarsko, Švédsko, USA, ale aj krajiny, kde blahobytu niet, v ktorých žije väčšina obyvateľstva Zeme. Ich zbedačenie a zaostalosť sú vyvolané monopolne dumpingovými cenami a úžerníckym parazitizmom Západu – lídra na ceste do záhuby. A globálnou nadžidovskou konceptuálnou mocou je pre Rusko-ZSSR pripravené miesto v tomto svete kapitálu medzi krajinami, najviac postihnutými kapitalistickým zlom.

Nemáme dôvody, aby sme vstupovali do nového svetového poriadku (NWO) a zaujímali v ňom pre nás pripravené miesto.

7. Мy neuznávame vo svojej činnosti fakty zničenia ZSSR pre splnenie Direktívy CIA USA 20/1 z 18. аugusta 1948  a budeme konať vychádzajúc z nášho chápania účelnosti na globálnej úrovni starostlivosti a zodpovednosti.

8. Ekonomika spravodlivého štátu-superkoncernu musí byť orientovaná na garantované uspokojenie potrieb podľa demograficky podmieneného spektra, potláčajúc v sfére ekonomiky degradačno-parazitické spektrum besnými cenami a obmedzením príjmov a úspor obyvateľstva úrovňami vyložene dostatočnými na uspokojenie demograficky podmienených potrieb, no jasne nedostatočnými na márnenie svojho i cudzieho života v parazitizme. Je užitočné pripomenúť, že v 1970-tych rokoch na každý rubeľ, ktorý prichádzal do rozpočtu ZSSR z predaja alkoholu, pripadalo od 3 do 5 rubľov škody, podliehajúcej účtovnej evidencii (а okrem toho ešte škody, nepodliehajúce účtovnej evidencii), vzniknuvšej následkom opileckých traum, havárií opilcov, poklesu kvality produkcie a pod, nehovoriac už o žiadnej vnútrospoločenskej evidencii škôd na zdraví žijúcich i následných generácií.

Ekonomicky ZSSR prepili a v opitosti premárnili; a to je dlh aktívnych generácií 1950 — 70-ch rokov voči svojim deťom a vnukom, ktorý starší nemajú čím zaplatiť..

9. Koncepcia demograficky podmieneného spektra potrieb, na desaťročia dopredu konkretizovaného a predpovedateľného, smeruje úlohu samoriadenia štátu-superkoncernu ku garantovane riešiteľným úlohám teórie riadenia, pretože informačne spája metódy medziodvetvovej bilancie («náklady — produkcia»: v terminológii V. Leontieva).

Pri koncepcii samoriadenia spoločnosti, odrážajúcej dlhodobé záujmy národa, pri raste jeho duchovnosti a kultúry spotreby to umožňuje časom spraviť demograficky podmienenú spotrebu mimoprejskurantnou, t.j. bezplatnou, keď sa znižovanie cien zavŕši ich znulovaním, pretože v spoločnosti je cena, to jest riadiaco funkčne platobná schopnosť, obmedzovačom počtu spotrebiteľov pri nedostatku produkcie ohľadom k potrebám (keď dopyt, t.j. prianie niečo si zaobstarať, prevyšuje ponuku. Nastavenie ceny následne zreálňuje dopyt, t.j. reálnu kúpyschopnosť, ponuke, t.j. reálnej produkcii a jej prerozdeleniu)*.

Ak výrobné kapacity prevýšia úroveň, ktorá je dostatočná pre zreteľné uspokojenie demograficky podmieneného dopytu, pri vysokej kultúre spotreby môže byť cena nulová, pretože niet dôvodov na obmedzovanie spotreby. V tomto procese zníženia cien ochrana národného hospodárstva pred rozpadom kvôli strate platbyschopnosti odvetví v dôsledku nerovnomernosti ich rozvoja a nerovnomernosti nasýtenia špecializovaných trhov vyžaduje pružnú štátnu daňovo-dotačnú a rezervno-poistnú politiku. Toto je ekonomická stránka samostatného spoločenského budovania spravodlivých vzťahov medzi ľuďmi, slobodného od cudzích konceptuálnych zásahov ich utláčateľov.

Pojmová báza Ruského jazyka je taká, že vysvetliť pojem moc je možné iba takto: Moc je realizujúca sa schopnosť riadiť procesy v spoločnosti. Vo vzťahu k spoločnosti sa plná funkcia riadenia rozpadá na špecializované druhy moci:

KONCEPTUÁLNA MOC v sebe obsahuje:

• rozpoznávanie faktorov, preukazujúcich tlak prostredia na spoločnosť;
• formovanie vektora cieľov v súvislosti s faktorom, preukazujúcim tlak;
• formovanie účelovej koncepcie riadenia zdrojov spoločnosti ohľadom odhaleného faktora.

Konceptuálna moc vždy pracuje podľa schémy «prediktor-korektor» (predpovedač-opravár). Оna je počiatkom i koncom všetkých línií vnútrosociálneho riadenia, je to najvyšší druh vnútrosociálnej moci. Je absolutistická, svojou podstatou autokratická, následkom čoho môže uskutočňovať na Zemi Božiu dŕžavu, ale môže ju aj despoticky prekrútiť a stať sa satanskou. Оna ignoruje zákonnosť a predovšetkým demokratické procedúry spoločnosti, pretože všetká zákonnosť v spoločnosti je morálne podmienená a vyplýva zo svojvôle tej, či onej konceptuálne mocnej spoločenskej skupiny.

Hlavný problém skutočnej národnej moci — demokratického usporiadania spoločnosti — nie je v spôsoboch a termínoch hlasovania. Hlavný problém je v zorganizovaní spoločenského života tak, aby absolutizmus konceptuálnej moci bol reálne dostupný pre všetkých si to želajúcich a schopných osvojiť si potrebné vedomosti a návyky: v tom prípade autokracia, absolutizmus sa nemôže stať protinárodnou silou. Tu je koreň národnej moci, pretože prediktor-korektor konceptuálnej moci je počiatkom i koncom všetkých vnútrospoločenských línií riadenia v spoločnosti.

IDEOLOGICKÁ MOC (politická) оblieka koncepciu do formy, príťažlivej pre široké národné masy (alebo hoc i len riadiaco významnú časť obyvateľstva). V podmienkach davo-„elitarizmu“ môže byť obsah koncepcie koľko libo vzdialený od príťažlivosti foriem a deklarácií jej propagátorov, o čom sa vždy bolo možné presvedčiť aj podľa vládnutia straníckej nomenklatúry, aj podľa vládnutia „demokratizátorov“. No, dav, kvôli konceptuálnej biede, nemôže dať ľudí, ktorí by odhalili príťažlivosť foriem a, ukážuc v zjavnej podobe zlo akejkoľvek tváre davo-„elitárnej“ koncepcie, by zostrojili voči nej alternatívnu koncepciu, ktorú kultúra spoločnosti podľa svojho rozvoja môže prijať.

ZAKONODÁRNA MOC privádza pod koncepciu riadenia prísne právne formy, potrebné ako logická osnova jednotného konania riadiaceho aparátu pri zavádzaní koncepcie do života.

VÝKONNÁ MOC realizuje koncepciu v živote štruktúrnym a bezštruktúrnym spôsobom, opierajúc sa o spoločenské tradície a zákonodárstvo.

VYŠETROVACO-SÚDNA MOC dozerá na dodržiavanie „zákonnosti“, pomocou ktorej morálna svojvôľa jednej konceptuálnej moci chráni riadenie podľa svojej koncepcie pred morálne podmienenou zámernou svojvôľou s danou koncepciou nesúhlasnej inej konceptuálnej moci alebo pred živelným odporom voči koncepcii zo strany bezstarostne-nezodpovedného davu.

Pokus realizovať niekoľko vzájomne sa vylučujúcich koncepcií riadenia naraz v jednej a tej istej spoločnosti vytvára konceptuálne neurčité riadenie, v ktorom spoločnosť buď hynie, alebo sa zbavuje už pre ňu neaktuálnej, prekonanej koncepcie, následkom čoho dochádza k premene života spoločnosti.

Regionálne civilizácie na planéte sa jedna od druhej odlišujú nielen prírodno-geografickými podmienkami, ale aj čisto sociálne — vektormi cieľov, o ktoré sa objektívne snažia a koncepciami ich dosiahnutia. Zhoda alebo podobnosť vektorov stavu v určitých historických dobách nie je charakteristikou civilizácie, pretože v rôznych koncepciách riadenia rovnakému vektoru stavu môžu zodpovedať rôzne vektory chýb riadenia (to jest, jedna civilizácia sa do konkrétneho stavu dostala zámerne v súlade s cieľom jej riadenia, a u druhá do daného stavu dospela v duchu „chceli sme čo najlepšie, no opäť to dopadlo ako vždy...“)*.

Rusko je jednou z regionálnych civilizácií mnohých národov, žijúcich v pre nich spoločnom štáte. V tom, že ruská štátnosť realizuje riadenie regionálnej civilizácie, je jej odlišnosť od všetkých iných štátov, vrátane gigantov (Čína, USA, India), z ktorých každý patrí do jednej z regionálnych civilizácií planéty Zem.

Všeobecná teória riadenia je dobrá aj preto, lebo je — všeobecná. Ak ona vraví, že určité úkony-operácie sú súčasťou plnej funkcie riadenia, a v konkrétnom procese riadenia ich niet, tak to znamená, že sa mýli nie všeobecná teória, ale to znamená to, že riadenie nie je vedené podľa plnej funkcie riadenia. Spoločnosť nie je schopná povedať, ako sa v nej realizuje konceptuálna moc — je bábkou v rukách tých, ktorí ju napriek tomu realizujú.⁴

Záver

Pretože platformy strán hovoria iba o najhlavnejšom v ich zámeroch, tak je aj ukázané to najhlavnejšie: svetonázorové osnovy prechodu k spravodlivému spoločenskému usporiadaniu a principiálna možnosť fungovania národného hospodárstva v režime udržateľne garantovaného uspokojovania demograficky podmienených potrieb, ktoré sú ohraničené normálnou fyziológiou ľudí a sociálnymi faktormi.

Vybudovanie spravodlivej, konceptuálne samostatnej spoločnosti vyžaduje dve veci:

• po prvé, spoločnosť musí chcieť žiť v spravodlivých podmienkach a,

• po druhé, musí vedieť, ako prejsť od vzájomného útlaku jedných druhými k spravodlivým ľudským vzťahom.

To všetko závisí od samotnej spoločnosti.

Všetky národy žijú trocha lepšie, než by mohli žiť v prípade, ak by sa v živote realizovalo všetko to zlo, ktoré ľudia nosia vo svojich mysliach, a s ktorými sa zžili.

Žijú podľa ich skutočnej morálky, prejavujúcej sa v ich dielach, no obmedzovanej v jej nemravnosti Vyššou Milosťou, aj keď ľudia nie vždy chápu a nie vždy súhlasia s týmto uhlom pohľadu.

Spravodlivé usporiadanie života nenastalo v Rusku-ZSSR do dnešných čias preto, lebo vládnuca démonická „elita“ ho nechcela vybudovať a národ nechcel rozmýšľať sám, ako ho vybudovať, ale v mnohom závidel vyššie spotrebiteľské možnosti vlastnej „elity“ a davu za hranicami. Národ chcel vodcu, ktorý ho — nemysliaci, neželajúci sa vzdať ani jednej zo svojich оbjektívnych chýb — na vlastnom chrbte prinesie do svetlej budúcnosti, a on za ten čas bude naňho kydať špinu, ako sa to stalo vo vzťahu k J.V.Stalinovi. No nikomu nie je dovolené prísť do raja na cudzom chrbte.⁵ Budúcnosť vyrastá zo všetkých výsledkov minulosti: čo v súčasnosti zaseješ — to aj zožneš v budúcej udalosti.

Таkže rozmýšľajte ešte predtým, než niečo zasejete, aby ste bezmocne neplakali, keď to všetko vyrastie.

Pre znovuzrodenie Ruského štátu sú ľudia, na základe tu vysvetleného, schopní zjednotiť činnosť všetkých neparazitických, tvorivo-budovateľkých síl, strán, hnutí, spoločenských organizácií a jednotlivých osôb a splniť hlavné úlohy:

1. Vyvedenie krajiny spod riadenia podľa biblickej davo-„elitárnej“ koncepcie biorobotizácie obyvateľstva.

2. Nedopustiť nastolenie davo-„elitarizmu“ podľa scientologického modelu, zamýšľajúceho prestavbu psychiky všetkých podľa jednej šablóny, s vylúčením podvedomých automatizmov konfliktného správania, no so zachovaním monopolu démonického znacharstva na metodologickú kultúru, čo je jedným zo základov davo-„elitarizmu“.

Pritom stabilita režimov, pridržiavajúcich sa „elitárno“-parazitických názorov vo vzťahu k Rusku, je ich problémom a problémom ich majiteľov. Parazitizmus zo strany globálneho sionisticko-internacistického slobodomurárstva bude zamedzený.

3. Bude to spravené na základe vzdelanosti, osvety národov (bývalého)* ZSSR o skutočných príčinách a vinníkoch vzniku a uskutočnenia všetkých akoby ruských revolúcií a smút, všetkých kríz a vojen, konfliktov, prestavieb, všetkého útlaku národných kultúr všetkých národov bývalého ZSSR.

4. Naviazavanie štátnosti Ruska-ZSSR na jeho vnútornú konceptuálnu moc, už dávno fungujúcu v spoločnosti, no zatiaľ v podmienkach dvojvládia koncepcií. S touto konceptuálnou dvojvládou bude skoncované v náš prospech a nezvratne.

Následne dôjde k zmenám, prevažne nesilovými metódami, generálneho kurzu štátu v záujmoch pracujúcej väčšiny vo všetkých aspektoch jeho činnosti: morálnej, vzdelávacej, kultúrnej, hospodárskej a spoločenskej ochrane osoby.

5. Vytvorenie podmienok vybudovania integrujúcej kultúry v jednotnom mnohonárodnom štáte-superkoncerne, umožňujúcej sa ľuďom slobodne rozvíjať nezávisle na ich triednom pôvode, národnej a rodovo-rasovej príslušnosti.

6. Formovanie systému spoločenskej bezpečnosti ľudstva, vylučujúceho vnútorný a zahraničný útlak a poškodzovanie dôstojnosti človeka vo všetkých jej kvalitách a prejavoch.

7. Formovanie nového svetového usporiadania, na základe spravodlivej, utláčanie národných kultúr vylučujúcej spolupráce všetkých národov v rozličných odvetviach činnosti, s cieľom zabezpečiť stabilitu biosféry planéty, ktorej sú všetci ľudia súčasťou.

NAŠA SILA A OCHRANA JE V OTVORENOSTI NAŠEJ METODOLOGICKEJ PLATFORMY A V ODMIETANÍ MONOPOLNÝCH PRÁV NA PRÍSTUP K INFORMÁCIAM NECH BY TO BOL KTOKOĽVEK. MY ODMIETAME VNÚTROSOCIÁLNU HIERARCHIU VZŤAHOV MEDZI ĽUĎMI, ČO ODKRÝVA MOŽNOSTI, NEDOSTUPNÉ PRE HIERARCHIE OSOBNÝCH ZASVATENÍ.

Prvé vydanie 10. аpríla 1992

Druhé vydanie 4. decembra 1994

Upresnenia: 28. január — 6. február 1999
21. november 1999

6. marca 2004
24. marca 2009

Preklad do slovenčiny: 9. novembra 2017 — 26. novembra 2019