20.8.2019

předchozí část

Теоretická platforma
všetkých mysliacich strán.

Vo vydaní z januára — februára 1999.

Koncepcia bezpečnosti spoločnosti v globálnom historickom procese

Pohyb ľudstva k spravodlivému usporiadaniu života spoločnosti, v ktorej je realizovaná reálna rovnosť možností slobodného všestranného rozvoja každej osoby, je Zhora predurčené smerovanie toku globálneho historického procesu. Konkrétne takéto smerovanie spoločenského rozvoja je pozorované od staroveku, kedy prebiehal vznik globálnej civilizácie terajšieho ľudstva, jeho relígií a vieroučení, spôsobu života spoločenstiev a všetkých výdobytkov duchovnej a hmotnej kultúry, osvojených rôznymi národmi k dnešnej dobe.

1. Terajšia civilizácia v globálnom historickom procese:
retrospektíva a perspektívy

Biosféra planéty čerpá energiu pre svoj rozvoj z Kozmu a, predovšetkým, zo Slnečného systému. Napätie fyzických polí, nesúcich energiu Zeme vo všetkých frekvenčných pásmach, je podriadené rytmike slnečnej aktivity a vzájomného vplyvu jak planét, tak aj Slnka, ktoré, čo sa toho týka, sú podriadené galaktickým rytmom. Biosféra ako celok i jej elementy sú оtvorené frekvenčné systémy, nachádzajúce sa vo vzájomnej interakcii medzi sebou a okolitým prostredím. Energetická závislosť Zeme na energeticko-informačných rytmoch Kozmu objektívne podmieňuje charakteristiky rôznych frekvenčných procesov jak v biosfére, tak aj v ňou podmienených sociálnych systémoch.

Ľudstvo je jedným z množstva biologických druhov, preto jeho existencia na planéte je možná jedine V LADE s biosférou a Zem obopínajúcim Kozmom.

Súčasná civilizácia je technokratická. To znamená, že, po prvé – ona nemôže existovať bez ňou zrodenej technosféry a, po druhé – ona neriadi technosféru pre seba bezpečným spôsobom, následkom čoho je jej otrokom, a v podstate rukojemníkom ňou vytvorených pomerov. «Теchnokratia» — to je moc techniky a technológií nad spoločnosťou, a nie početné alebo mocenské prevládanie „technokratov“ v politickej činnosti nad právnikmi a ostatnými „humanitármi“.

Najbližšou úlohou je prechod k technologickej civilizácii, v ktorej je riadenie technosféry organizované spôsobom, bezpečným pre biosféru aj spoločnosť.

No toto nie je konečným cieľom: my proste nevidíme spôsob priameho prechodu k biologickej civilizácii, oslobodenej od technosféry, bez toho, aby sa podarilo vyhnúť katastrofe spoločnosti pri úplnom ukončení technicko-technologickej činnosti a na nej založenej výroby pri terajšom stave videnia sveta, mravnosti a duchovnej kultúry väčšiny.

Materiálnym základom života v civilizácii technokratického a technologického typu je výroba rôznorodej produkcie, spotrebovávanej spoločnosťou, zo surovín, mechanicky dolovaných z prírody.

Takáto výroba je nemožná bez spoločenského zjednotenia špecializovanej práce¹ množstva ľudí, sprevádzajúceho technologické rozdelenie operácií a výrobnú tovarovú výmenu. Hlavnou črtou tohto spoločenského javu je profesionalizmus, t.j. systematické, a nie od prípadu k prípadu, vypĺňanie ľuďmi konkrétnych — úzko špecializovaných — druhov činností, z ktorých sa skladá spoločenské zjednotenie práce.

Podľa „publicistiky“ tradičné rozdelenie práce na prácu „duševnú – psychickú“ a prácu „manuálnu - fyzickú“ v princípe necharakteizuje tento spoločenský jav: každý druh práce nie je možný bez čo i len minimálnej psychickej činnosti a čo i len minima svalovej. V spoločenskom zjednotení práce je dôležité iné: оbjektívne vydelenie profesionálnej riadiacej činnosti, bez ktorej nie je možná priama výrobná profesionálna činnosť ani v sfére „materiálnej“² výroby, ani v sfére spracovania informácie (veda, umenie, vzdelávanie a pod.). Bez každej z týchto sfér je nemožné jestvovanie civilizácie za súčasného stavu jej duchovnosti, ku ktorej zaraďujeme, predovšetkým, ideály mravnosti, skutočnú mravnosť a svetonázor, určujúce reálne správanie sa jedincov v živote.

Rozvoj spoločenského zjednotenia práce — to je ďalšie drobenie a špecializácia profesií; rast minimálnej kvalifikačnej úrovne v každej z nich, počínajúc z ktorej spoločnosť uzná profesionalizmus človeka, prestanúc ho považovať za nevzdelanca-diletanta, ktorý sa zaoberá tým, čím nemá; а takisto je to proces osvojenia si niekoľkých profesií, dopĺňaný migráciou členov spoločnosti podľa sfér profesionálnej činnosti.

V civilizácii, ktorej život je podmienený výrobou, dôležitou charakteristikou spoločenského zjednotenia práce je úroveň produktivity celkovej spoločenskej práce vo sférach materiálnej výroby a spracovania informácie, sledovaných oddelene od sféry profesionálneho riadenia.

Úroveň celkovej produktivity spoločenskej práce je určená nielen úrovňou produktivity individuálnej práce, ale aj kvalitou riadenia množstva špecializovaných druhov činnosti a množstva procesov, prebiehajúcich jak v technosfére, tak aj v živote celej spoločnosti.

Na určitej etape rozvoja spoločnosti tempá rastu celkovej produktivity spoočenskej práce (ako aj mnoho iného) sa stávajú podmienené kvalitou riadenia jednotlivých druhov činnosti v spoločnosti a procesov v technosfére, pretože tempá rastu celkovej produktivity spoločenskej práce a individuálnej práce začínajú byť určované úspechmi a neúspechmi fundamentálnych a praktických vedeckých výskumov, realizovaných spoločnosťou ako celkom na základe kolektívnej činnosti. Vedecko-technický progres a jeho výsledky sú podmienené smerovaním zmien duchovnej kultúry celej množiny jedincov v spoločnosti: ich mravnými ideálmi, skutočnom mravnosťou a svetonázorom.

Riadiaca práca a práca priamo výrobná v sférach materiálnej výroby a spracovania informácie sú kvalitatívne rozdielne. Individuálna výrobná práca v spoločenskom vymedzení profesionalizmu sa zriedka kedy stáva prácou celospoločensky významnej úrovne. Takúto dôležitosť môže získať až následne, často vo veľmi vzdialenej dobe od života pracovníka.

Riadiaca práca v spoločenskom rozdelení profesionalizmu sa nevyhnutne stáva, počínajúc z určitej úrovne podriadenosti profesií v usporiadaní života spoločnosti, prácou celospoločensky významnej úrovne, už počas realizácie riadiacej činnosti človekom.

Kvôli tomu sa celá spoločnosť ocitá v závislosti od pomerne úzkeho kruhu riadiacich pracovníkov celospoločensky významnej úrovne. V staroveku profesionálna špecializácia práce a práve pomenované špecifické kvality riadiacej práce a priamej výrobnej práce, pod vplyvom v tých časoch pre spoločnosť charakteristickej duchovnej kultúry, zrodila jej triedne rozvrstvenie.

Riadiaca činnosť vo vzťahu k celkovému spoločensko-ekonomickému systému vyžaduje ovládanie mnohých znalostí z rôznych oblastí vedy a praxe, nahromadených nie jednou generáciou v ich následnosti; alebo vyžaduje priamи reprodukciu týchto znalostí a praktických návykov Duchom Svätým v tempe rozvoja okolností, nezávisle na tom, či oni predtým boli v kultúre známe alebo nie. Pretože v získavaní darov Ducha Svätého má terajšia civilizácia od začiatku veľké problémy, tak v sfére riadenia na celospoločensky významnej úrovni je ovládanie znalostí mnohých generácií počas celej jej Histórie rozhodujúcim faktorom, ak skúmame tento proces v dlhodobom rozvoji, zahŕňajúcom život mnohých generácií.

V súlade s tým v technokratických a technologických civilizáciach je hlavným princípom оrganizácie vnútrospoločenského riadenia «Poznanie je MOC!»³

То isté sa týka aj spoločností, kde je dôležitá mágia: tam to všetko isté určujú osvojené znalosti, no iného druhu v porovnaní s technickými civilizáciami. V súlade s tým VLÁDA ĽUDU, demokracia v jej podstate, v takýchto civilizáciach — to je reálna rovnoprávnosť jedincov pôvodom z akejkoľvek spločenskej vrstvy v získaní a využívaní vzdelania tak vysokej úrovne, akú si len dokáže daný jedinec osvojiť. A ak pritom vedomosti, dávané systémom povinného vzdelania, vyjadrujú všeobecné zákony existencie Stavby Sveta a Objektívnej reality, vrátane zákonov existencie ľudstva, a ich objem je postačujúci pre ich pochopenie, tak celospoločenská dostupnosť takéhoto Poznania otvára ľudstvu cestu k Božej dŕžave, v ktorej moc nemôže byť tyranskou vo vzťahu k jednotlivcovi a ľudstvo je schopné sa oslobodiť od technosféry, na základe duchovnosti, kvalitatívne odlišnej od teraz jemu vlastnej.

Na začiatku rozvoja terajšej civilizácie nízka úroveň celkovej produktivity spoločenskej práce neumožňovala zabezpečiť reálne rovnaký prístup pre potomkov všetkých rodín k všetkým kultúrou spoločnosti nahromadeným vedomostiam: aby menšina získala všetky riadiaco-nevyhnutné vedomosti, musela väčšina pracovať bez oddychu od svitu do mrku. Okrem toho, riadiaca činnosť v tých časoch zabezpečovala vyššiu úroveň osobnej bezpečnosti, než priama výrobná činnosť, čo s následným striedaním pokolení, prekonajúc lenivosť, zvieracie inštinkty („lásky“ dospelých jeden k druhému a k deťom, a takisto sebazáchovy), viedlo k formovaniu „elity“, majúcej monopol na prístup k Poznaniu, spomedzi ktorej, z pokolenia na pokolenie, vychádzajú riadiaci pracovníci s kompetenciou celospoločenskej úrovne.

Оbraz života terajšej civilizácie je podmienený vládou konkrétnych — v množine rôznorodých možných variantov — typov usporiadania psychiky оsoby druhu Človek Rozumný.

Podstata otázky o rozdieloch usporiadania psychiky jedincov a dominancii jedného z možných usporiadaní psychiky v spoločnosti je v tom, že správanie osoby biologického druhu, teraz nazývaného Človek Rozumný (občas bez akýchkoľvek k tomu dôvodov v správaní väčšiny predstaviteľov tohto druhu), sa vytvára na základe interakcie:

• vrodených inštinktov a nepodmienených reflexov,

• bezduchého automatického odpracovania kultúrne podmienených zvykov a obyčají a osvojených návykov správania v podnecujúcich situáciach,

• rozumového vypracovania svojho správania na základe zapamätanej a novovstupujúcej informácie,

• intuície, presahujúcej hranice toho, čo je inštinktívne, tradičné a rozumové, ktorej odporúčania môžu byť následne pochopené rozumom.

Hoci v psychike všetkých, ľuďmi nazývaných, toto všetko, tak či onak, existuje, tak u rôznych jedincov tieto komponenty vzájomne medzi sebou pôsobia rôzne. V závislosti od toho, ako všetky tieto komponenty sú hierarchicky organizované v psychike jedincov, je možné hovoriť o usporiadaní psychiky každého z nich. Je možné odhaliť nasledujúce základné typy usporiadania psychiky jedincov:

Еxistujú osoby, ktorých správanie je podriadené inštinktom a rozum len obsluhuje inštinktívne potreby a snaží sa prispôsobiť tejto službe aj intuíciu.

Еxistujú osoby, ktorých rozum slúži inštinktom, no ktoré systematicky odmietajú svoje intuitívne podnety alebo intuíciu nemajú.

Еxistujú osoby, ktorých rozum nie je otrokom inštinktov, ale, opájajúc sa svojou nezávislosťou na nich, odmietajú intuitívne podnety alebo intuíciu nemajú.

Еxistujú osoby, ktorých rozum sa vo svojom rozvoji opiera o inštinkty, ktorí počúvajú intuitívne podnety a tvoria svoje správanie na tomto základe.

No toto ešte nie je všetko. Pre jedincov, ktorí spolu tvoria spoločnosť aj jej podmnožiny, je charakteristické vytvárať kolektívnu psychickú činnosť a táto kolektívna psychická činnosť môže byť, vo všeobecnosti, dvojaká:

• v jednom prípade sa k chybám, vykonaných jednym jedincom, pridávajú chyby, vykonané inými. Balvan množstva ich chýb narastá a ťaží spoločnosť do tých čias, pokiaľ ona nezhynie pod jeho váhou, alebo, pokiaľ nezačne tvoriť kolektívnu psychickú činnosť druhého typu.

• v druhom prípade chyby, vykonané jednym jedincom, sú odstraňované a kompenzované inými jedincami, no pritom — to je to hlavné — každý sa snaží o to, aby sám robil čo najmenej chýb, aby nezaťažoval druhých nutnosťou odstraňovania ich následkov.

No, okrem toho, jedinci sa môžu odlišovať aj podľa interakcie ich individuálnej psychiky s nimi zrodenou kolektívnou psychikou. Pritom jedinec:

• je buď podriadený kolektívnej psychickej činnosti, a vtedy je to stádovitosť („ja“ ako všetci);

• alebo on je slobodným spoluúčastníkom určitej kolektívnej psychickej činnosti.

No aj v prípade slobody ohľadom kolektívnou psychikou zrodenej stádovitosti on, možno, vystupuje vo vzťahu k nej ako „vlk“ alebo „pastier“, či iný utláčateľ, súc neslobodným v nejakom inom aspekte, kvalite. Таkže treba mať na zreteli, že aj «stádovitosť» aj «kolektívna sloboda», v závislosti od charakteru informačných procesov v nich, môžu vytvárať jak «lavínu nešťastí a chýb», tak aj určité bezchybné fungovanie kolektívu ako celku.

Tieto odlišnosti ukazujú, že teoretické vedomosti a osvojené praktické návyky (teoreticky formalizované i neformalizované), ktorých prednostným osvojením sa „elita“ odlišuje od ostatného obyvateľstva je iba dodatkom k usporiadaniu psychiky jedinca.

Inými slovami, všeobecná dôstojnosť osoby človeka je vyjadrená nie vzdelaním, vedomosťami a návykmi, ale konkrétnym usporiadaním psychiky.

Таkisto je rôznorodá aj účasť každého z jedincov v nimi vytvorenej kolektívnej psychike: sú jedinci, ktorých vklad do kolektívnej psychiky je vždy smerovaný k tomu, aby ju premenili na «lavínu chýb a nešťastí» nezávisle na ich vôli a zámeroch; sú jedinci, ktorí vždy pracujú na podpore bezchybného ladu; sú jedinci, pre ktorých je charakteristické to aj to — v závislosti od ich nálady v danom okamihu, od vonakjších podmienok a personálneho zloženia ich okolia.

Z nášho pohľadu je pre usporiadanie psychiky človeka normálne, ak vrodené reflexy a inštinkty sú základom, na ktorom sa buduje tvorivo rozumové správanie; je normálne, ak intuícia ponúka informáciu, ktorú je možné pochopiť pomocou intelektuálnej činnosti; je normálne, ak v prúde «celkového intuitívneho vedenia» sú vyčleňované zložky, v ktorých sa prejavujú:

• informačné prúdy, zrodené podvedomými úrovňami psychiky samotného jedinca;

• prúdy, zrodené kolektívnou psychickou činnosťou;

• rôznorodé vonkajšie mámenia, s cieľom skaziť alebo si podriadiť slobodnú vôľu človeka;

• Božie vedenie Duchom Svätým.

V ideále musí byť človek oslobodený od posadnutosti (inými bytosťami a stádovitosťou v kolektívnej psychike), а všetko ostatné — inštinkty, zvyky, rozum a intuícia — v jeho psychike musí prebývať vo vzájomnom súlade a napomáhať jedno druhému v zabezpečení správania človeka v živote tak, aby nebol v konfliktoch s Božím zámerom⁴.

V súlade s tým, ak rozum odmieta intuíciu alebo slúži ako otrok inštinktom, tak to nie je človečie ale zvieracie usporiadanie psychiky.

Таkisto aj usporiadanie psychiky biorobota-zombie na základe bionosiča druhu Človek Rozumný sa оdlišuje оd človečieho tým, že v správaní z rôznych jak vonkajších, tak aj subjektívnych príčin sa stráca sloboda v narábaní s informáciou, následkom čoho jedinec len odpracuváva pod vplyvom podnecujúcich situácií do jeho psychiky preniknuvší program⁵ správania alebo nie je v stave zabrániť vonkajšej aktivizácii jemu vlastných návykov a kvalít druhými ľuďmi podľa ich svojvôle. Okrem toho, zombirujúce programy môžu byť hierarchicky dôležitejšie v správaní jedinca, než vrodené inštinkty, následkom čoho, na jednej strane, v určitých situáciach zombie neprejavuje inštinktívno-zvieracie reakcie na podnety a zdá sa človekom na rozdiel od nositeľov zvieracieho usporiadania psychiky, ktorí sa ani nepokúšajú оvládnuť zvieracie pudenie; na strane druhej je možný konflikt v psychike zombie medzi inštinktívnymi programami správania, zombirujúcimi programami správania a ostatnými komponentami jeho psychiky.

Таkisto pomerne často vidíme, ako rozum a vôľa, prevládnuc nad inštinktami a programami správania, podmienenými tradíciami, sami seba vyvyšujú a snažia sa popierať intuitívne odhady a dokonca úplne vytláčajú intuíciu z psychiky a zavrhujú Vyšší zámer v prúde «intuície ako takej», následkom čoho sa jedinec stáva obeťou ním samotným neprekonateľnej obmedzenosti a posadnutosti. Toto sú vlastnosti démonického usporiadania celkovej psychiky.

Hlavnou vlastnosťou démonizmu je motivovaná (zámerná) alebo nemotivovaná (neúmyselná) snaha jedinca odosobniť sa od Boha. То jest, démonizmus všeobecne je širším javom, než zosatanelosť, ak pod zosatanelosťou chápeme vedomý vstup do hierarchie démonických bytostí, cieľavedome odporujúcich Božiemu zámeru, a podriadenie sa tejto hierarchi. Démonizmus všeobecne, okrem osatanelosti, zahŕňa aj individuálny démonizmus (zvyčajne sa sám nazýva individualizmоm), ktorý môže byť zameraný jak na dobro, tak aj na zlo (podľa vzťahu k chápaniu dobra a zla v živote); а takisto kolektívny démonizmus typu Laodikijskej cirkvi⁶ («ani studený, ani horúci, ale teplý», „neutralita“, «moja chata skraja — ničoho neznaja»). No vo všetkých prípadoch problémy démonizmu pramenia z jeho samoľúbej mienky o svojej sebestačnosti a vo svojej podstate spočívajú v popieraní Božieho zámeru a Všedržiteľnosti démonizmom, čoho dôsledkom je jeho vlastná obmedzenosť, vyvolávajúca pre jeho stúpencov nepredpovedateľné následky, kedy zámery démonizmu nevchádzajú do Vyššieho predurčenia, ktoré sa nevyhnutne realizuje v jeho úplnosti, zmetajúc a pretínajúc všetko mu cudzie, keď tomu príde čas. То, že časť démonických osôb vytvára hierarchie, z ktorých hlavnou je otvorený satanizmus, a určitá časť démonických bytostí koná individuálne, je druhotným javom ohľadom osobnej neúčasti démonických bytostí na Vyššom predurčení alebo ich nespokojnosti s Bohom.

Všetky inštinkty, reflexy, zvyky a závislosti v správaní nositeľov zvieracieho usporiadania psychiky a usporiadania psychiky zombie sa spúšťajú podvedome automaticky pri kontakte jedinca s príslušnými vonkajšími podnetmi, situáciami; v mnohých situáciach démonizmus, v dôsledku svojej uzavretosti a obmedzenosti, sklzáva vo svojom správaní na úroveň zombie alebo zvieraťa.

Okrem toho, (nad čím sa sociológovia zriedkakedy zamýšľajú) sú inštinkty osôb druhu Človek Rozumný podmienené pohlavnou príslušnosťou osoby a normálne sú nosičmi programov zachovania druhu v následnosti pokolení tak, ako všetky ostatné životné druhy v biosfére planéty.

V súlade s funkčnou odlišnosťou pohlaví a špecifičnosťou druhu Človek Rozumný, ženské inštinkty sú orientované nielen na počatie a pôrod, ale aj na obsluhu dieťaťa v počiatočných štádiach jeho života, a žena pod ich vládou v jej správaní je podriadená potrebám dieťaťa. Inštinkty muža sú orientované na obsluhu ženy a potomstva, následkom čoho je muž psychologicky skrze inštinkty pohlavného pudu a pod. podriadený žene.

Názory o aktívnosti muža v pohlavných vzťahoch sú ilúziou: u muža pohlavný pud vyvoláva k sebe žena; mužská reakcia je odvetnou, druhá vec je, či žena príjme tento odvetný pud alebo nie. Nevyhnutnosť prekonávať ženské vzdorovanie a neželanie prijať ňou vyvolaný inštinktívny pud k nej zrodila pri povrchnom pohľade názor o aktívnosti mužského princípu v pohlavných vzťahoch v spoločnosti.⁷

Pri početnej prevahe nositeľov zvieracieho usporiadania psychiky, spoločnosť ako celok žije psychicky v matriarcháte nezávisle na tom, že organizačne môže vyzerať ako zjavný patriarchát. Prevládajúca väčšina žije podriadená inštinktom, obsluhujúcich pokračovanie rodu.

Avšak Ľúbosť, na rozdiel od inštinktov a kúziel-mámení, nezotročuje, ale dáva slobodu výberu na základe zodpovednosti a starostlivosti o všetkých, ktorých — podľa jeho predurčenia Zhora — má človek Ľúbiť.

Pretože inštinkty sú nosičmi krátkodobých programov správania; kultúra, určujúca správanie zombie, je nosičom dlhodobejších programov; démonizmus, na základe vôle a tvorivého úsilia, je schopný prekonať v mnohých prípadoch aj inštinkty, aj automatické odpracovanie tradičných automatizmov zombie, tak v dlhodobých (v rámci života pokolenia) časových intervaloch sa vytvára štatistika hierarchie podriadenia psychologických typov: démonické osoby programujú správanie zombie; zombie pasú osoby so zvieracím usporiadaním psychiky („ovečky“ ovčanov)*.

Usporiadanie psychiky jedinca sa môže viackrát meniť počas života jedinca. Zmena usporiadania psychiky môže byť nezvratnou i vratnou. Pri vratnej zmene usporiadania psychiky sa ona môže meniť v závislosti od nálady a okolností dokonca niekoľkokrát za deň, а nie len že počas celého života. Pretože všetkým im je Zhora dané byť ľuďmi podľa psychologickej skladby v skôr určenom (uvedenom) zmysle usporiadania psychiky, tak určitá časť obyvateľstva v každej historickej epoche nevratne prechádza k človečiemu usporiadaniu psychiky a cieľavedome napomáha všetkým ostatným k premene na skutočných ľudí.

Spoločenský progres a regres sa prejavujú v zmene zložiek štatistiky nositeľov každého z odhalených — оbjektívne rozličných — typov usporiadania psychiky, a vôbec nie vo výdobytkoch „materiálnej“ kultúry, umenia, štátneho usporiadania a tomu podobných ľahko rozlíšiteľných demonštratívnych atribútov tej-onej spoločnosti.

Тakáto, v hlavných črtách, je psychická zápletka súčasnej civilizácie počas celého minulého priebehu jej histórie: utajený matriarchát pod diktátom zvieracích inštinktov a všeobecnou kontrolou démonických osôb, opierajúcich sa vo svojej činnosti o pastierov-biorobotov.

Obratiac sa k téme vzniku prvých regionálnych civilizácií terajšieho ľudstva, je potrebné mať na pamäti aj archeologické a geologické fakty, nezapadajúce do historického mýtu, ktorý je propagovaný v systéme povinného vzdelávania terajšej civilizácie. Ich ozmyslenie privádza k nasledujúcemu záveru, popierajúcemu tradičnú koncepciu globálnej histórie o vzniku terajšieho ľudstva, javiaceho sa prvým ľudstvom na planéte, zo zvierat a postupnom samostatnom vzostupe od primitívnosti kamennej doby do súčasných „zázrakov“ vedy a techniky:

Epoche kamennej doby na začiatku cesty rozvoja terajšej globálnej civilizácie predchádzala globálna geofyzikálna katastrofa, zničivšia predošlú globálnu civilizáciu⁸: jej materiálnu i duchovnú (štruktúry polí kolektívnej psychiky: egregory) kultúru. Posledná okolnosť — zánik egregorov — fakticky znulovala pamäť väčšiny preživších, čo vyústilo do zdivočenia.

Prvotnopospolné spoločenstvá (technologická epocha kamennej doby), sformovavšie sa po ukončení katastrofy a vstupe procesov v prírodno-geografickom prostredí do stabilného riečišťa, boli riadené šamansko-starešinovskou štruktúrou. No nebolo to výlučne samostatné riadenie: nie všetci preživší katastrofu zdiveli do kamennej doby a zvieracieho stavu. Časť zostavších nažive zobrala na seba civilizačnú misiu ohľadom zdivočených. To bolo o to viac nevyhnutné, ak katastrofa nebola neočakávanou, ale bola predpovedaná, následkom čoho boli zavčasu prijaté opatrenia na vybudovanie základní a centier v rôznych regiónoch planéty, o ktoré opierajúc sa bolo by možné začať obnovu zvyčajného spôsobu života.

Ak hovoríme o tom spôsobe života, ktorý sa predpokladalo obnoviť po ukončení katastrofy, tak jeho obraz povstáva zo starovekých mýtov a legiend rôznych národov. Bola rasa pánov, mágov, ktorí, aj keď neboli telesne nesmrteľní, tak prevyšovali ostatných mnohonásobne v dĺžke života, následkom čoho boli ostatnými považovaní za nesmrteľných, pretože ich život zahŕňal niekoľko generácií prostých smrteľníkov. Rasa pánov žila v regiónoch planéty s najmiernejšou a najpríjemnejšou klímou. Ostatné regióny boli regiónmi hospodárskej činnosti. Boli prísne obmedzenia na použitie technogénnej energie otrocko-pracovnou silou, čo zabezpečovalo ekologickú bezpečnosť planéty. Vzťah medzi pánmi a otrocko-pracovnou silou bol taký, že rasa pánov mala prakticky všetko, čo si len zaželala, a žila v svojráznom komunizme na účet ostatných. Kultúra rasy pánov obsahovala v sebe mocnú vetvu toho, čo sa teraz nazýva jógou a mágiou. А sociálna organizácia civilizácie bola taká, že v nej udržateľne z pokolenia na pokolenie vládli nositelia démonického usporiadania psychiky, rozdrvivšie mágiou a „extrasenzorikou“ slobodu vôle otrocko-pracovnej sily, čo vylučovalo osobný rozvoj prevládajúcej väčšiny obyvateľstva Zeme. Tento bezvýchodiskový stav ľudstva bol Zhora zmarený globálnou geofyzikálnou katastrofou potom, čo démonická vládnuca „elita“ nevnímala presvedčivé apely na ňu prorokov jej epochy.

Niektoré mýty dovoľujú uvažovať o tom, že neobmedzená absolutistická vláda rasy „pánov“ nad celou planétou nebola, t.j. nie všetky regióny boli ňou pokorené, ale existovali regióny aj so svojbytným spoločenským riadením, no toto upresnenie podstatu veci nemení.

V procese triedneho rozvrstvenia terajšieho ľudstva sa šamanstvo jak samostatne, tak aj pod opaterou misionárov-civilizátorov, pôvodom z predošlej civilizácie (о ktorých rovnako hovoria mýty a legendy väčšiny starovekých civilizácií v rôznych regiónoch planéty), transformovalo na žrečeské štruktúry — hierarchie zasvätení, stojavšie vo väčšine prípadov nad aristokratickým štátnym („elitárnym“) аparátom (riadiacou štruktúrou) a prenikajúce do štruktúry štátnosti.

V triednej (spočiatku stavovsko-kastovej⁹) spoločnosti malo žrečestvo monopolný prístup k poznaniu všetkého druhu a určovalo vybudovanie systému výučby a tématiku vzdelávacich programov v spoločnosti, v dôsledku čoho bolo nositeľom vyššej vnútrosociálnej moci — konceptuálnej moci, vyjadrujúcej morálku vlastnej vôle jej nositeľov a podľa vlastnej vôle určujúcej ciele, cesty rozvoja spoločnosti a prostriedky ich dosiahnutia.

V.G. Belinskij definoval dav ako «zhromaždenie ľudí, žijúcich podľa tradície a rozhodujúcich sa podľa autority». Všeobecnosť špecifickej tradície, ktorá môže byť akokoľvek úmyselne i neúmyselne klamlivo vysvetlená v porovnaní s Objektívnou realitou, čoho príkladom je panujúci historický mýtus, je faktorom organizácie na vnútrospoločenskej úrovni, združujúcim dav do jedného celku (stádovitosť v kolektívnej psychike) a umožňujúcim rozlišovať davy medzi sebou.

„Rozhodovanie sa“ podľa autority — intelektuálne príživníctvo — je hlavnou charakteristikou davu: prejavuje sa v ňom snaha davu žiť podľa hotových receptov, ktoré rozdajú mu podsunuté autority, avšak vlastným umom riešiť svoje problémy (jak ním vytvorené, tak aj zdedené od takých istých predkov), dav nechce a, súc rozčarovaný jednými vodcami, okamžite začína očakávať nových. Následkom tejto vlastnosti dav nasleduje vodcu bezducho, bezstarostne a nezodpovedne (bez pochybností veriac v správnosť vodcu); nasleduje kamkoľvek fakticky mafiu¹⁰, pasúcich vodcov, dokonca na bitúnok za privoňanie k tabaku.

Аristokratická „elita“, zaoberajúca sa sférou štátneho riadenia, a národné masy („čerň“, „spodina“), pracujúce v sfére výroby triedne antagonistickej spoločnosti, sú dvoma davmi. No okrem nich v triednych spoločnostiach existuje tretia sociálna skupina znacharov — monopolných ochrancov, zhromažditeľov a rozdeľovačov sociálne dôležitej informácie. Svojou vnútrosociálnou funkciou sú znachari podobní žrečestvu epochy vzniku starovekých civilizácií. Ak žrečestvo, namiesto toho, aby podporovalo smerovanie rozvoja spoločnosti k dominancii objektívne človečieho usporiadania psychiky, podporuje démonické snahy k premene veľkej časti obyvateľstva na biorobotov a pracujúci dobytok, tak sa ono mení na démonické znacharstvo a stáva sa tretím davom.

Rozdiel medzi znacharstvom a žrečestvom je v tom, že znacharstvo je existenciou pre seba na účet využitia okolia pre svoje záujmy; žrečestvo je činnosťou pre život spoločnosti, odmietajúcou egoizmus.

Každý dav, a predovšetkým znacharstvo, nechápe túto odlišnosť žrečestva od znacharstva, nazývajúc znacharstvo «žrečestvom» a myslí si, že v spoločnosti existujú iba dve sociálne skupiny: „elita“ a „spodina“. „Elita“ sa zaoberá riadením a „vyššími“, „čistými“ druhmi činnosti. „Spodina“, považovaná „elitou“ za nemysliaci dav, pracuje vo sfére výroby a v „nečistých“ druhoch činnosti. „Elita“ si myslí, že „žrečestvo“-znacharstvo je časťou „elity“, ale „znacharstvo“ všetkých, ktorí nepatria do jeho legitímnych hierarchií osobných vzťahov, zaraďuje k davu – je jedno, či sú predstaviteľmi „elity“ alebo spodiny.

Toto je dôvod na to, aby všetky spoločensko-ekonomické formácie, v ktorých existuje vnútrospoločenská hierarchia osobných vzťahov, boli nazývané davo-„elitárnymi“.

V davo-„elitárne“ štruktúrne organizovanej spoločnosti tretia spoločenská skupina — znachari — realizuje vyššie vnútrospoločenské riadenie metódou v predstihu ponúkaných dvom druhým davom — „spodine“ i „elite“ — vedomostí, pre nich potrebných v ich profesionálnej činnosti a bežnej životnej každodennosti. Okrem toho, vplývajúc na pestovanú ideológiu (vieroučenia), znacharstvo formuje morálku, prejavujúcu sa v štatistike masového správania sa ľudí v obidvoch davoch.

V dôsledku toho je spoločnosť súčtom dvoch „pyramíd“: pyramídy chápania vedomostí, formovanou systémom vzdelania; a pyramídy nechápania svojich i cudzích podvedomých automatizmov, vznikajúcou vplyvom prostriedkov masovej informácie – informačných médií (v najvšeobecnejšom zmysle tohto slova) a masovej štatistiky samostatnej činnosti ľudí po spracovaní objektívnej informácie a rozšírení v spoločnosti svojich subjektívnych názorov na základe nevšímavosti a bezstarostnej bezmyšlienkovitosti

Vo výsledku: v davo-„elitárnej“ spoločnosti každý príslušník davu, mierou svojho chápania, pracuje na seba, а mierou nechápania — na tých, ktorí chápu viac.

Následkom formovania týchto „pyramíd“ znacharstvom vopred, v predstihu, dva druhé, nevnímajúce a tradične podľa tradície a autority „mysliace“ davy — „elita“ a „spodina“ — nevidia proces ich riadenia zvonku. Tomu napomáha aj monopol znacharov — akoby-žrečestva — na kultúru pestovania svetonázoru, rodiacu v nových pokoleniach konkrétny typ duchovnosti a, predovšetkým, kultúru myslenia, vyjadrenia myšlienok, t.j. filozofickú kultúru, metodológiu, umožňujúcu spojiť roztrieštené pоznatky čiastkových vied do celostného obrazu sveta, dajúcemu možnosť rozlišovať nové poznatky a viesť prognostickú činnosť, bez ktorej nie je možné nič riadiť. Avšak, existujú hranice, za ktorými znacharstvo stráca schopnosť riadiť spoločnosť kvôli svojej démonickej obmedzenosti, narážajúc na reč života, realizujúcu v spoločnosti Božiu Vše-držiteľnosť.

Silou rôznych príčin (оd nedostatku voľného času na to, aby sa zaujímali o spoločenské záležitosti – veci verejné -, až po najvycibrenejšie metódy оdstavenia ľudí od Poznania, ktorí ho životne potrebujú) pracujúci vo výrobnej sfére v davo-„elitárnej“ spoločnosti sú zbavení prístupu k Poznaniu a nedokážu nahradiť „elitu“ v sfére riadenia bez toho, aby — v prípade odstránenia „elity“ — nedošlo na pomerne dlhé obdobie k strate kvality riadenia v spoločenskom zjednotení práce.

Kvalifikovaných riadiacich pracovníkov celospoločensky významnej úrovne je možné organizovať do brigád kamenárov, drevorubačov, pastierov, posadiť k veslám na galeje a pod., a riadiaci pracovníci si s tým poradia – zvládnu to. No kvalifikovaní umelci, artisti, kamenári, i „slobodomurári“, „pastieri“ nedokážu — bez získania zodpovedajúcich vedomostí a návykov — nahradiť riadiacich pracovníkov celospoločensky významnej úrovne bez toho, aby neviedli politiku, od ktorej by sa neotriasala celá spoločnosť, dokonca aj pri všetkej ich dobromyseľnosti.

Rozvoj spoločenského zjednotenia práce a profesionalizmu vyžaduje podporu udržateľného riadenia na všetkých úrovniach spoločenského usporiadania života mnohých ľudí. Toto je základom rastu produktivity spoočenskej práce, a takisto aj úrovne bezpečnosti celej spoločnosti a každého človeka v nej. Udržateľný rast produktivity spoločenskej práce mení kvalitu života (sociálnu organizáciu, spoločenské usporiadanie, uvoľňuje čas pre osobný rozvoj podľa vlastnej vôle), zvyšuje úroveň spotreby a zabezpečuje dôveru v zajtrajšok¹¹… avšak, v rôznej miere v rôznych spoločenských skupinách (kastách, triedach, národoch pri spoločnom prebývaní na jednom území, mafiách). S «v rôznej miere» je spojený termín o vykorisťovaní človeka človekom a termín o spravodlivosti, prirodzene, vnútrosociálnej spravodlivosti.

Spoločenské zjednotenie práce — to je aj tovarová výmena jednotlivých čiastkových druhov činnosti v súlade so spoločenskými potrebami, tradíciami a možnosťami. V tejto tovarovej výmene sa účastní aj produkt riadiacej práce: kvalita riadenia (tempá rastu produktivity spoločenskej práce, od ktorej závisí objem voľného času, potrebného na to, aby si jedinec uvedomil ideál človeka a seba zmenil primerane ideálu; úroveň bezpečnosti členov spoločnosti a celej spoločnosti a pod.) a prostriedky, na jej dosiahnutie. Pri všeobecnom nedostatku produkcie sa proporcie jej výroby a nedostatku prejavujú v cenách produkcie a služieb. V podmienkach monopolu „elity“ na vzdelanie, potrebné pre realizáciu riadenia, cena produktu riadiacej práce je monopolne vysoká, lebo celá spoločnosť je závislá na monopole „elity“ na zabezpečenie kvality riadenia dostatočne vysokej úrovne, a „elita“, kvôli svojej zlej morálke, sa nedokáže obmedziť v spotrebe produkcie, vyprodukovanej na základe spoločenského zjednotenia práce, na úroveň potrieb nie vyššiu než priemer v spoločnosti.

Primárny monopol „elity“ na prístup k vedomostiam jej umožňuje stanoviť tento sekundárny spotrebiteľský monopol, ktorý je uzákonený vládnucou „elitou“ a je videný ostatnou spoločnosťou ako vyššia „úroveň života“ rodín, patriacich do sféry riadenia. Pretože v spoločenskom zjednotení práce sú zúčastnené všetky triedy, ale len „elita“ účtuje spoločnosti monopolne vysokú cenu za produkt svojej práce, tak všetci, ňou utláčaní, to vnímajú ako vykorisťovanie človeka človekom, utláčanie života väčšiny, to jest, ako nespravodlivosť.

V termíne «vykorisťovanie človeka človekom» v sfére výroby a spotreby je skrytá monopolne vysoká cena za produkt riadiacej práce, rež-ijná monopolne vysoká cena.

Vo všeobecnom zmysle je vykorisťovanie človeka človekom použitím-spotrebou možností, daných Zhora inému človeku, proti jeho vôli a оbjektívnym životným záujmom jak jeho samotného, tak aj druhých, aj vrátane následných generácií.

Моnopolne vysoká cena vzniká vo väčšine prípadov kvôli v spoločnosti umelo vytvorenému toho či onoho deficitu, hoci mechanizmus vzniku nedostatku si spoločnosť môže aj neuvedomovať. Prirodzený nedostatok čohokoľvek — dôsledok neočákavaných živelných pohrôm, pri ktorých sa škody odvrátiť nedá — je krajne zriedkavý.

Veľká časť deficitov a nekomfortnosť v spoločnosti je dôsledkom zlého riadenia.

Behom historického rozvoja terajšej civilizácie vládnuce spoločenské skupiny — pod tlakom okolností — boli nútené viac-menej vedome a pohotovo umožňovať prístup ku čoraz vyššiemu vzdelaniu čoraz širším vrstvám obyvateľstva. To vytváralo sociálnu bázu pre rozšírenie „elity“, z ktorej boli čerpané kádre pre riadiaci korpus s kompetenciami na celospoločenskej úrovni. Sociálna báza mana-žerov je širšia, než buržoázia; buržoázia je širšia, než služobná šľachta; šľachta je širšia, než rodová titulovaná aristokracia; аristokracia, spravidla, je širšia, než sociálna báza vyššieho znacharstva. V procese rozšírenia sociálnej bázy sféry riadenia pri zmene pokolení sa prejavuje spoločenská potreba zlepšenia kvalitatívneho zloženia riadiaceho korpusu. Ak dovtedajšia dedičná „elita“ nie je schopná zabezpečiť spoločensky potrebnú početnosť riadiaceho korpusu s dostatočne vysokou kvalifikáciou a tomuto procesu bráni, tak tento proces ju zmetie; v závažných prípadoch zmetie spolu so spoločnosťou, nositeľkou kultúry útlaku jedných ľudí druhými, s vytrvalosťou hodnou lepšieho využitia.

Životná potreba následného zvýšenia kvality riadenia v spoločnosti nevyhnutne vedie k rozšíreniu sociálnej bázy sféry riadenia až na hranice celej spoločnosti cestou realizácie reálne rovného, a nie deklarovaného, no neuskutočniteľného, prístupu k ľubovoľne vysokej úrovni vzdelania pre ľudí pôvodom zo všetkých spoločenských skupín, všetkých rodín. Toto je predpokladom, východiskom k zničeniu davo-„elitarizmu“ preto, lebo vedie k odstráneniu jak tradične mlčky priznávanej, tak aj uzákonenej „elitárnosti“ tých či oných spoločenských skupín; а takisto „elitárnosť“ dopĺňajúcej umelo vytvorenej reálnej alebo zdanlivej ničotnosti, úbohosti ostatných ľudí.

Avšak úplné odstránenie davo-„elitarizmu“ sa nedosahuje progresom systému vzdelávania, pretože v základoch davo-„elitarizmu“ leží zvrátená morálka a dominancia nečlovečích typov usporiadania psychiky v spoločnosti, o čom bolo už skôr hovorené: jedni si myslia, že oni sú lepší, než druhí, následkom čoho oni majú akoby právо si podriaďovať ostatných a viesť neusporiadaný život podľa vlastnej nezodpovednej chtivosti; а druhí sú povoľní, zhovievaví voči všetko-si-dovoľovaniu tých prvých — to by bolo ešte ako-tak v poriadku vo vzťahu k sebe samému; no vo vzťahu k druhým im takéto právo byť povoľní, zhovievaví — nikto nedával¹². Davo-„elitarizmus“ bude odstránený morálnou premenou, vrátane religióznej stránky života, všetkých davov do podoby Človeka, vo výsledku čoho sa človečie usporiadanie psychiky stane v spoločnosti absolútne a nezvratne dominujúcim.

-pokračování-

poznámky