21.7.2019
11.3. Spravodlivé dielo nie je zlým úmyslom.
«Naše dielo je pravé! Víťazstvo bude naše!» V týchto slovách J.V. Stalina sa prejavila CIEĽ-a-vedomosť národov ZSSR žiť ako ľudia, a nie existovať ako pracujúci dobytok pre uspokojenie veľkých i malých potrieb a rozmarov „rasy pánov“. Dôležité je aj to, že národná pamäť nezachovala ani jednu anekdotu, v ktorej by J.V. Stalin vystupoval ako slaboduchý, chamtivý alebo malicherný. Z toho je možné pochopiť, že hlúposť, chamtivosť a malichernosť nemajú miesto v pravom diele, a tí, čo majú takéto vlastnosti alebo k nim smerujú v pokušení okolností, sú nespôsobilí pre pravé dielo.
Ale hlúpe dielo nie je chytré. V ruskom jazyku «дурной» znamená nielen «hlúpy», ale aj «zlý», čo významovo spája slabomyseľnosť, neschopnosť a odmietanie myslieť so zlom diela. Avšak «chytrosť» zďaleka nie vo všetkých prípadoch je klamom a ľsťou, ale aj navonok viditeľná nepredvídateľnosť vysokého profesionalizmu pre divákov a jeho protivníkov. A pravé dielo nie je hlúpe, ale rozum sa v ňom stavia proti ľsti a klamu zlých úmyslov.
Skôr, než sa zrealizuje v živote, každé dielo potrebuje aktérov. A v spoločnosti aktéri reagujú na slová: buď chápuc to, čo je za slovami; alebo bezmyšlienkovite nepredpokladajúc, že podľa slov je jedno, ale v skutočnosti iné. A preto je životne dôležité ZAVČASU preniknúť skrze slová do podstaty diela.
Pravé dielo sa prejavuje v priamych slovách, chápaných väčšinou jednotne, a preto význam slov a za nimi nasledujúcich skutkov tých, ktorí sú prívržencami pravého diela, sú zhodné a nezvratné.
Ľstivé dielo — zlý úmysel — sa prejavuje v slovách, chápaných v prenesenom zmysle alebo vo viacvýznamových-mnohoznačných slovách, а takisto v „billboardových heslovitých“ slovách, ktoré si musí každý sám ozmysliť z kontextu, v ktorom ich štatisticky najčastejšie uvádzajú, občas napriek ich spočiatku vlastnému zmyslu.
A preto do pravého diela je možné vstúpiť, osvojac si jeho zmysel v niekoľkých obrazoch, ešte nepreberúc slová. No, do ľstivého diela je možné sa vtrepať, preberúc slová a nechápajúc, že za slovami je zlomyseľne ukryté dielo, odpočiatku odmietajúce význam týchto slov.
A preto je zlé dielo – hlúpa vec - vtrepať sa do ľstivého a stať sa v ňom pracujúcim dobytkom kvôli tomu, že ste ZAVČASU nechceli alebo si nenašli čas preniknúť skrze slová do podstaty diela a presvedčiť sa o tom, či toto dielo je Vaše Pravé dielo; alebo ste poverili touto expertízou druhých, považovaných za autority alebo neomylných vodcov. A preto ľstivé dielo i hlúpe sú jednotné vo svojich výsledkoch, v ktorých sa prejavuje ich spoločná podstata. A táto ich jednota privádza k otázke, adresovanej mnohým politikom: «Povedzte čestne: ste hlupák alebo nepriateľ národa?»
Ľstivé dielo začína vyslovením „všeobecne používaných“ slov, to jest ich vnímaním bez uváženia, z-OBRAZ-enia: оbraz je odlišný od slova, slovo iba vyvoláva obraz. A ak človek, hovoriac a počúvajúc, si nez-OBRAZ-uje reč, tak je neodlíšiteľný od magnetofónu alebo CNC1 frézy, pretože nez-ОBRAZ-ujúc, on klesá do stavu technického zariadenia — robota na osnove bionosiča druhu Človek „Rozumný“; а jeho správanie je programované slovami, ktorých zmysel si neuvedomuje a nechápe. Таkáto reč a jej vnímanie bez-OBRAZ-ne aktivujú, „podvedomé“ automatizmy. Toto je jeden z druhov posadnutosti, následkom čoho je dielo zohavené. No etika, vhodná v spoločnosti ľudí, je nevhodnou v styku človeka s naprogramovaným automatom v ľudskej podobe.
Тým viac je treba s ostražitosťou používať slová cudzorodých jazykov a mŕtvych jazykov (vrátane „jazykov“ vo význame: národov), nezabúdajúc na to, že v tých jazykoch, z ktorých sú prenesené do rodného jazyka, sú pre cudzorodé slová charakteristické konkrétne obrazy a významy, ktoré je neprípustné prekrúcať, pretože je to zlé dielo, v ktorom je utajené nejaké MEDZI-národné ľstivé dielo.2
A uvedené je nie bezcieľnom slovnou hrou vo filologickom abstrakcionizme, ale cesta prekonania súčasnej ruskej krízy, ktorá zasahuje prakticky všetky stránky života väčšiny rodín. Toto je kríza — platba za stáročnú konceptuálnu neurčitosť spoločenského riadenia, vzniknuvšiu v prázdnych slovách bez zmyslu a v slovnom bludárstve so ľstivým významom, rovnako ničivých pre život národa; keď všetko „sa rozumie samo sebou“, no nerozumie sa jednotne.
Za príkladmi takéhoto druhu slovného a myšlienkového bludárstva netreba ďaleko chodiť, ale stačí sa vrátiť k už citovanému úryvku z akoby pravej a patriotickej „Mladej gardy“, Č.2, 1995, str. 147:
«Čo znamená Rusko v opozícii Kresťanského a Moslimského sveta — sa úplne očividne odhaľuje teraz. Je to jediná krajina, ktorá dokáže zadržať islamský fundamentalizmus. Hrozbu zo strany arabských moslimov zakúšajú dnes už vo Francúzsku. Rusko, a nie USA, bude nútené hrať úlohu hlavného regulátora vzťahov medzi kresťanskou Európou a moslimskou Áziou. Na to nestačí mať silný VPK, je potrebná mocná ideológia».
Таk sa podarilo, že v krivom zrkadle citovaného výroku sa skoncentrovali a prekrútili skutočne dôležité otázky, na ktorých odpovede i slovom i činom určujú budúcnosť globálnej civilizácie i všetkých regionálnych civilizácií; a zvlášť budúcnosť regionálnych civilizácií Západu a Ruska.
Predovšetkým je potrebné rusky (samozrejme slovensky a česky)* objasniť význam filologického strašidla «islamský fundamentalizmus», zavlečeného do našich jazykov sociálnou mágiou, planým prorokovaním, aby bola psychika ruských (a všetkých nielen slovansko-jazyčných) ľudí zakódovaná na nepriazeň a nepriateľstvo ku všetkému, spojenému s Islamom.
Аrabi chápu svoje rodné slovo «islam», ako život a konanie ľudí v pokore každého pred Bohom podľa svedomia; Realizácia Islamu v živote spoločnosti je prospešná — je blahom, lebo vo svetonázore veriaceho je Boží Zámer dozaista pre všetkých nepopierateľným blahom. «Основание (základ, podstata)» je ruský (slovenský) ekvivalent mŕtveho latinského «fundament». Základom každej činnosti je schopnosť Rozlíšenia rôznych javov, ich obrazov, kvalít, množstva, zmyslu a pod. počas samotnej činnosti; inými slovami — v tempe rozvoja situácie.
V súlade s tým, aby človek zotrvával v Islame — v arabskom chápaní tohto slova — je nutné predovšetkým Rozlišovať, čo v činnosti človeka a spoločnosti sa Bohu páči, a čo sa Bohu protiví a je schopné vyvolať Jeho hnev: «Ó, tí ktorí uverili! Ak sa budete vystríhať vyvolávať hnev Boží, On vám dá Rozlíšenie a očistí vás od vašich zlých skutkov a odpustí vám. Skutočne, Boh je nositeľom veľkej milosti!» — Korán, 8:29.
То jest, ak neprekrúcame zmysel cudzojazyčných slov «islam»-ský «fundament»-аlizmus ich používaním výlučne v negatívnom kontexte, aby sa nimi malo na mysli objektívne opačné voči ich pôvodnému zmyslu, tak je možné pochopiť, že ideály islamského fundamentalizmu, ako spôsobu života spoločnosti, sú v ruštine vyjadrené v slovách Kráľovstvo Božie na Zemi.
Veriacemu je jasné, že najmocnejšou ideológiou je ideológia Súbornosti ľudí v Kráľovstve Božom na Zemi. Z tohto dôvodu jej neprekonateľne vzdorovať nie je možné, hoci dočasné opojenie ilúziou bohorucajúceho úspechu možné je. Pre neveriaceho «Kráľovstvo Božie na Zemi» sú prázdne slová, avšak majúce význam ako idiom, jednoznačne chápaný v prenesenom zmysle slova, v ktorom je vyjadrená historicky reálna túžba mnohých generácií ľudí po spravodlivosti, panujúcej v živote spoločnosti.
Pretože väčšina ľudí by život podľa spravodlivosti uprednostnila pred umrtvujúcim všetko-si-dovoľovaním podľa zákona i mimo neho, tak na priame vyhlásenie: «Мy chceme, aby Rusko všetkou svojou mocou prekážalo rozšíreniu Kráľovstva Božieho na Zemi» stúpencov tohto diela niet kde zobrať – ani medzi veriacimi, ani medzi neveriacimi; ba naopak, všetci odporcovia tohto durackého nápadu sa zomknú. Preto jeho majitelia sú nútení sa pretvarovať a chytračiť, zaťahujúc do zlého diela emocionálne nevyvážených ľudí planým prorokovaním namiesto poznania jazyka, a používať na zaklínanie sociálneho živlu filologické abstrakcie, ktoré si každý ozmyslí z mu podsunutého kontextu, ak nepochopí, v čom je podstata diela, ku ktorému ho vyzývajú ľstivými slovami.
A na pochopenie nepriateľstva Západu, nasmerovaného proti Islamu, je potrebné venovať pozornosť tomu, že Koránická kultúra v Ázii v dnešné dni je historickou dannosťou. „Kresťanská Európa“ (a tým viac Аmerika) v dnešných dňoch je filologickou abstrakciou, za ktorou sa historicky reálne skrýva mnohými túžená „občianska spoločnosť“, v ktorej politika je akoby „sama o sebe“, a vierovyznanie (alebo bezviera) je akoby „súkromnou vecou“ každého a tiež „samé o sebe“, hoci aj v Európe, aj v Amerike existujú tí, ktorí chápu ich bezperspektívnosť a úprimne hľadajú alternatívu.
„Občianska spoločnosť“ Euro-amerického biblicko-marxistického konglomerátu nie je filologickou abstrakciou, ale je spôsobom existencie ľudí v jednom z regiónov planéty. Vznikla z vieroučenia historicky reálnych — neidealizovaných „kresťanských“ cirkví a synagógy, ktoré vzájomne konceptuálne sa dopĺňajúc, robia jedno a to isté, ich spoločným ľstivým majiteľom vlastné dielo. Keď s vyhlásením „slobody svedomia“ sa od povrchovej šupky slov vieroučení, predsa len brániacich notorickému všetko-si-dovoľovaniu a cynizmu, upustilo, tak dovtedy skryté bezbožie vo vieroučení minulých vekov sa jednoducho оbnažilo i v ideológii „deidologizácie“, i v činoch dnešnej „občianskej spoločnosti“.
Synagóga počas stáročí úporne zotrváva v propagande rasovo-„elitárnej“ doktríny židovského panovania nad všetkými národmi na základe ešte v staroveku prekrúteného Starého Zákona, talmudicky odmietajúc Ježiša ako Mesiáša (еur.), Krista (gre.), Pomazaného Božieho (rus.). А historicky reálne cirkvi sa stali dominujúcimi až potom, keď zavrhli Kristovo učenie, zameniac ho vo svojom vieroučení nikejsko-kartagénskym kánonom. Toto odpadlíctvo sa prejavilo aj v ich spoločenskom konaní: inkvizícia, jezuiti, kolonializmus a otrokárstvo, mnohopočetné vojny v Západnej civilizácii a jej úžernícka parazitická agresia — to sú svedectvá jej odpadlíctva od Boha a jej anti-Kresťanstva. Hierarchie cirkví Kristovho mena, napriek Jedinému Zákonu, ktorý v spoločnosti obnovil Ježiš v jeho časoch, nanucujú paseným ovciam hierarchiu osobných a klanových lokajsko-pánskych vzťahov ako obraz Kráľovstva Božieho na Zemi. Kvôli tomu do Kristovho rangu – Pomazaných Božích — ľudskou svojvôľou nastoľovali korunované osoby a služobníkov cirkvi; а Božieho človeka Ježiša prehlásili za «Bohočloveka», odhlasujúc, ako v pléne ÚV, (218 — «za», 2 — «proti») na Nikejskom koncile v roku 325 vnesenie podstaty védicko-magickej (znacharskej démonickej) kultúry do formy relígie jednobožia, ktorú učil Ježiš. Podriadenie akoby kresťanského sveta rasovo-„elitárnej“ doktríne pánov synagógy, zabezpečujú cirkvi nanucovaním paseným ovciam názorov o posvätnosti a nemennosti textov Starého Zákona, ležiacich v základoch biblickej kultúry.
Keď úroveň energovyzbrojenosti a technologických poznatkov umožnila poskytnúť v hojnosti „chlieb a hry“ množstvu bezstarostne bezmyšlienkovitým individualistom Západu, tak anti-Kresťanstvo pánov obidvoch rodín biblických kultov získalo možnosť nezahaľovať svoj koristnícky despotizmus autoritou Boha, Jeho prorokov a písem, nazývaných „svätými“.3
Koránická kultúra, takisto majúca globálny význam, je prekážkou pre tento spôsob existovania parazitov a ich rozumom lenivých, domýšľavých poddaných. Práve preto „občianska spoločnosť“, ktorá nalieha na to, že „religiózne presvedčenia sú súkromnou vecou každého“, sa snaží zjednotiť všetkých individualistov-„súkromníkov“ na boj s Koránickou kultúrou, оdmietajúc svojim členom v ich akoby súkromnom práve kázať a vyznávať Islam, líčiac ho ako sociálne nebezpečenstvo globálneho významu.4
No okrem rozporov v otázkach etiky, charakteristickej pre relígiu človeka a Boha («relígia» je spojenie v preklade z latinčiny), rozporov o úklade o život ukrižovaním Krista a rozporov ohľadom dogmatiky („Trojica“) a pod. pre majiteľov „občianskej spoločnosti“ Západu existujú aj všedné každodenné príčiny, aby ešte raz po 1300 rokoch sa nejako pokúsili zničiť problém islamského fundamentalizmu.
24.07 — 08.08.1995
(Upresnenia: 29.12.1995; 26.01.1999)
1 Skratka, оznačujúca číselne programované riadenie.
2 Podrobnejšie o problematike jazyka a zaobchádzaní s ním sa dočítate v práci VP SSSR „Jazyk náš: ako objektívna dannosť i ako kultúra reči“ (preložená do slovenského jazyka k dispozícii tu: http://leva-net.webnode.cz/products/jazyk-nas-ako-objektivna-dannost-i-ako-kultura-reci1/ - pozn. prekl.
3 Týmto dnešná civilizácia Západu nastúpila a opakuje cestu starovekej Atlantídy, kde takisto jej vládcovia a mágovia po dosiahnutí technicko-technologického pokroku nastúpili cestu ateizmu a bezbrehej svojvôle voči vlastnému obyvateľstvu a iným civilizáciam vtedajšej Zeme. Toto bezbožie a všetko-si-dovoľovanie voči všetkému a všetkým skončilo záhubou Atlantídy. Skončí takto aj terajšia civilizácia biblického Západu., alebo sa stihne spamätať a odvrátiť blížiacu sa katastrofu sebazáhuby? – pozn. prekl.
4 Je však potrebné rozlišovať (podobne ako medzi pôvodným kresťanstvom – učením Ježiša, a historicky sa vyskladavšími mocensko-parazitickými hierarchiami „kresťanských“ cirkví) medzi pôvodným koránickým učením Islamu, a imánmi prekrútenou dnešnou podobou „islamského“ spiatočníctva, ktoré je podobne. ako tzv. kresťanské cirkvi súčasnosti, skutočnou hrozbou globálneho významu. Avšak, aj tu treba pamätať, že za zvrátením koránického Islamu do dnešných despotických kvázi-islamských režimov (napr. wahhabizmus Saudskej Arábie, alebo radikálny „islam“ afgánskeho Talibanu) sa skryte tiahne ruka majiteľov biblickej koncepcie civilizácie Západu. – pozn. prekl.
Informační báze KSB