7.5.2019

předchozí část

10. Kľúčový ústavný princíp.
«Spoločnosť je moc»:
spätné väzby v ekonomike

Krátky kurz, Kapitola 10.doc (162816)

V osnove nasledujúceho textu desiatej kapitoly leží článok, ktorý bol napísaný a publikovaný v lete 1993 do zavedenia teraz platnej Ústavy a napísania všetkých ostatných kapitol „Krátkeho kurzu...“. Následne sa text upresňoval, no odseky, odkazujúce na udalosti roku 1993, na ktoré, zdalo by sa by bolo možné si aj nespomenúť, sú zachované, aby sme sa vyhli historicko-sociologickému abstrakcionizmu. Nakoľko od momentu prijatia teraz platnej Ústavy prešiel už dlhý čas, tak je možné sa presvedčiť o opodstatnenosti vyjadrených upozornení.

* * *

Po zavŕšení množstva vnútro- a medzistraníckych ústavných a ekonomických porád a konferencií¹ názorovej zhody v spoločnosti tak isto, ako predtým, niet: jedni sa domnievajú, že na začiatku je nutné prijať novú Ústavu, aby sa na jej osnove budovala nová spoločnosť a ekonomika: druhí sa domnievajú, že spočiatku je potrebné vyviesť spoločnosť z krízy, a potom ústavne upevniť tento obraz života. No zásadné – kľúčové myšlienky, pochopiteľné a podporované väčšinou budovateľských síl, na osnove ktorých by bolo možné vyviesť krajinu z krízy, sa nikto vysloviť nerozhodol. Avšak, všetci chcú blaženosť, rast blahobytu.

Ekonomický blahobyt vzniká v jednote spoločenského zjednotenia práce a prerozdelenia v spoločnosti vyprodukovaného. Preto by bolo vhodné vyčleniť historicky objektívny parameter, ktorý by spájal — skrze všeobecné chápanie spravodlivosti — výrobu produkcie a jej prerozdelenie s kvalitou riadenia záležitostí celej spoločnosti zo strany štátu. Je to tak, lebo spoločenské rozdelenie profesionalizmu — to je rozdielnosť práce, po prvé, priamo produkovaného v sfére materiálnej výroby a spracovania informácie (veda, umenie) a, po druhé, riadiacej práce v organizácii výroby a prerozdelenia vyprodukovaného. A ekonomický blahobyt je nemožný pri narušení vzájomných väzieb medzi nimi.

Riadenie výroby produkcie na osnove tovarovej výmeny v technologickej postupnosti výrob a spoločenského rozdelenia profesionalizmu priamo alebo prostredníctvom poverených osôb vytvára v spoločnosti právo vlastníctva na prostriedky výroby. Šírka tohto práva je určená tým, aké etapy plnej funkcie riadenia, v akom časovom intervale (v globálnom historickom procese), vo vzťahu akých objektov sa realizujú a koho objektívne potvrdzuje a uznáva toto právo, spočiatku ZVYKOM, а potom zákonodárstvom.

Rodiel medzi súkromnou a spoločnou formou vlastníctva prostriedkov nie je v tom, ako sa zákonom deklaruje toto právo riadenia, ale ako sa ono realizuje v živote spoločnosti. Pri spoločnom vlastníctve prostriedkov má všetok personál, zúčastňujúci v ich obsluhe, reálnu možnosť zmeniť riadiacich pracovníkov, ak zistí, že kvalita riadenia výroby a rozdelenia produkcie nezodpovedá spoločenským potrebám. Таkým obrazom v základe pojmu vlastníctvo prostriedkov výroby LEŽÍ SVETONÁZOR NÁRODA, а nie zákonodárna norma.

Jurisdikčné právo iba zákonodárne upevňuje svetonázorový stereotyp.

Podľa údajov „Inžinierskych novín“ (Č. 45, 1992, „Nepozeraj do vrecka vedenia“) k roku 1980 boli mzdy vyššej administrácie v porovnaní s priemernou mzdou vyššie­: v USA — 110 krát; v NSR — 21 krát; v Japonsku — 17 krát. Poradie týchto krajín podľa kvality riadenia, odrážajúcej sa v produktivite práce, v tempách rastu výroby a v kvalite sériovej produkcie, bolo opačné. To sú údaje takmer 15 rokov staré². Za uplynulé obdobie Japonsko upevnilo svoj stav a pokračuje v náraste svojho významu vo svete, yen vo vzťahu k doláru stúpol dvojnásobne; NSR upadla do zdĺhavej krízy v dôsledku ukvapeného pohltenia NDR; USA, zaostávajúc za Japonskom i Západnou Európou, sa pokúšajú udržať svoje postavenie skupovaním mozgov spoza hraníc a podporou dumpingových cien surovín a energonosičov na svetovom trhu. To znamená, že v týchto krajinách chyby riadenia, podmienené kvalifikáciou riadiacich pracovníkov, sú svojou váhou proporcionálne ich mzdám (čím vyššia mzda, tým nižšia kvalifikácia a viac chýb v riadení)*. Na iných historických príkladoch je takisto možné ukázať, že, čím vyššia je úroveň života (spotreby, predovšetkým) rodín riadiaceho korpusu v porovnaní s priemerom v spoločnosti, — tým viac ťažkostí zakúša táto spoločnosť v porovnaní s druhými, jej súčasnými spoločnosťami, kvôli nízkej kvalite riadenia.

То jest, POMER CENY ÚROVNE ŽIVOTA RODÍN RIADIACICH PRACOVNÍKOV K PRIEMERNEJ ÚROVNI ŽIVOTA V SPOLOČNOSTI JE UKAZOVATEĽ, ktorý môže byť kontrolovaný a ktorý je historicky objektívne spätý so sociálnym napätím a kvalitou riadenia všetkých druhov činnosti v spoločenskom rozdelení profesionalizmu; sociálne napätie a kvalita riadenia národného hospodárstva, pokiaľ ide o to, určujú blahobyt všetkých i tempá jeho rastu.

Reč je o mocenských riadiacich pracovníkov, ktorých slovo a podpis dodávajú riadiacu silu riadiacej (svojim obsahom) informácii, a nie o množstve maličkých úradníkov, ktorých slovo a podpis moc nemajú, no ktorí na sebe nesú celú váhu rutinného spracovania informácie vo všetkých štruktúrach štátnej a hospodárskej moci.³

Pozrúc na rozostup medzi mzdou vyššej administrácie a priemernou v USA, Japonsku a NSR, pripusťme, že existuje оpačný pomer miezd: mzda vyššej administrácie je nižšia, než priemerná mzda v spoločnosti. Pripusťme, že mzda hlavy štátu a úroveň spotreby materiálnych bláh a služieb jeho rodiny zodpovedá maximu 25-percentnej skupiny obyvateľstva s najnižšími príjmami (a rovno aj minimu 75-percentnej skupiny ostatného obyvateľstva s vyššími príjmami) a úrovňou života. Vyšší a ostatní štátni úradníci a hospodárski pracovníci, súkromní biznismeni majú mzdu vyššiu, než hlava štátu, no nie vyššiu, než priemerná úroveň v nimi kontrolovanej sfére činnosti. Pritom reálna mzda riadiacich pracovníkov a úroveň života ich rodín nebude prevyšovať priemernú úroveň v spoločnosti s prihliadnutím aj na zo štátneho rozpočtu a dobročinných fondov im platenej spotreby podľa potrieb, rovnako dostupných celej spoločnosti. Pripusťme tento stav ako ÚSTAVNÚ NORMU, a pokusy zmeniť túto ústavnú normu považujme ako vlastizradu (из­ме­ну Ро­ди­не – zradu Vlasti, Rodiny) v prospech organizovaného satanizmu (vysvetlíme: Род - Rod v staroslovanských Védach je meno Večného Najvyššieho Pána Boha).

Теraz sa pozrieme na oficiálnu štatistiku Ruska. „Ekonomika a život“ (Č. 26, 1993) uvádza rozdelenie obyvateľstva Ruska podľa výšky priemerného príjmu na osobu v apríli. Tak vida! Ak by nami formulovaný ústavný princíp už bol platný, tak podľa aprílového (rok 1993) rozdelenia by príjmy riadiaceho korpusu (vedúci miestnej, regionálnej administratívy, riaditeľstvá vied, výrob, bánk, obchodu, prostriedkov masovej informácie, hlavy odvetví moci a vyšších štátnych štruktúr) patrili do rozpätia od 8000 do 12000 rubľov, t.j. do nimi stanoveného pásma hodnôt od minimálneho dôchodku (8112 rubľov) do životného minima (11800 rubľov) na jedného obyvateľa; v skutočnosti 2 % obyvateľstva malo v tom období príjmy vyššie než 25­000 rubľov, а 40 % malo príjmy nižšie než životné minimum⁴.

To znamená, že ženy a deti vyšších riadiacich pracovníkov by ako prvé zavýjali z tej politiky, ktorú realizujú otcovia rodín, súc riadiacimi pracovníkmi v štátnych a hospodárskych štruktúrach; to jest sama takáto politika by nebola možná, pretože muži by mali doma výplach mozgu hneď potom, ako by úroveň spotreby v ich rodinách padla pod životné minimum. No, keďže ona už padla, a pretože z tých súm vyžiť nie je možné, tak by to postavilo riadiaci korpus pred výber:

• buď si zvýšiť mzdu a mať k dispozícii bezplatné výhody v porovnaní s ostatným obyvateľstvom, no toto by bola vlastizrada, štátny prevrat;

• alebo brať úplatky, čo je obyčajný trestný čin, а veľký príjem z úplatkárstva nie je ochranou;

• alebo zmeniť kurz reforiem tak, aby oni a ich rodiny mohli žiť z nie vyššej ako priemernej mzdy z roka na rok lepšie.

Práve posledné je želateľné pre väčšinu obyvateľstva: žiť zo svojej výplaty z roka na rok lepšie.

Vec je v tom, že rast ekonomického blahobytu jednotlivého človeka, každej rodiny počas ich života je podmienený dvoma faktormi: 1) presunutím sa do príjmovo vyšších sociálnych skupín a 2) celkovým rastom blahobytu pri stabilne vysokej kvalite riadenia v spoločnosti, v dôsledku čoho rastú objemy výroby a spotreby vo všetkých sociálnych skupinách a v skupinách prosperity obyvateľstva.

Sociálne skupiny, vrátane vysokopríjmových, sú dostatočne stabilné (nemeniace sa) podľa počtu do nich patriacich rodín. Silou tejto objektívnej skutočnosti menšina RODÍN si zlepšuje svoj blahobyt na účet vyzdvihnutia sa do príjmovo vyšších sociálnych skupín, а väčšina RODÍN (rovno obyvateľstva) si zlepšuje svoj blahobyt na účet všeobecného rastu a zdokonaľovania výroby pri stabilne kvalitnom riadení. Za 150 rokov po súčasnosť celkový rast výroby nasleduje rast výroby technogénnej energie (produkovanej technikou), ktorý tvorí nie viac než 5 % ročne. No premiestnenie sa na vrch po pyramíde bohatstva je možné tempami oveľa vyššími, než 5 % ročne pomocou chamtivosti a vykorisťovania rôznorodých nedostatkov, vrátane profesijných a, predovšetkým, nedostatkov ohľadom riadiacich profesií. Táto cesta rýchlobohatnutia je pre mnohých príťažlivá, no prejsť ju sa podarí iba jednotlivcom, pretože už vyskladavšia sa dedično-klanová „elita“ púšťa k pred-„elite“ a dovoľuje sa pripojiť k „elite“ zďaleka nie každému c h a m t i v c o v i.

Kvôli biologickému duchovnému a fyzickému vymieraniu dedično-klanová „elita“ zakúša ťažkosti s kompletovaním sféry riadenia a druhých „elitárnych“ sfér činnosti špecialistami, historicky potrebnej kvalifikačnej úrovne. Toto núti davo-„elitarizmus“ zjednodušovať mierou rastu výroby prechod do vysokopríjmových sociálnych skupín tým, ktorí sú schopní chrániť záujmy vyskladavšej sa spotrebiteľskej elity аko politik, zaklínač davu, meniaci „pracujúci dobytok“ na neúčastnú masu­, nestrkajúcu nos do sféry riadenia, takisto tým, ktorí sú schopní uspokojovať „elitu“ ako umelecké hviezdy, koryfeji vedy a techniky, a takisto ako obyčajné prostitútky a lokaji.

Та­kým spôsobom, ak z generácie na generáciu riadiace kádre nezávisle na ich osobnom pôvode podľa svojej úrovne spotreby patria k vyšším a stredným vrstvám spotrebiteľskej elity, tak koncepcia riadenia národno-hospodárskeho potenciálu vychádza zo spotrebiteľských záujmov málopočetných vysokopríjmových skupín obyvateľstva. Pritom, ak idiotizmus moci (alebo jej vedomé podriadenie sa globálnemu „elitárnemu“ klanovému systému — sionisticko-slobodomurárskemu biorobotovi, stáročia odpracúvajúceho sionisticko-internacistickú koncepciu globálneho otrokárskeho usporiadania­ a biorobotizácie väčšiny) privádza spoločnosť na okraj záhuby národa, „elitárna“ menšina a jej najbližšie okolie, paholci a pochlebovači (žoldáci a darmožráči) aj tak žijú dobre ako predtým, а aj lepšie ako predtým, v tom istom čase keď pracujúce masy — väčšina — žijú z rúk-do úst o chlebe a vode a vymierajú.

Таk bolo vo všetkých revolúciach (Francúzsko, Rusko); vo všetkých predvečeroch vojnových pustošení (cárske Rusko, Nemecko v oboch svetových vojnách). Таk to prebieha aj v Rusku v epoche jeľ-CYNIZMU: chamtivci, „bizmismeni“, mafiáni tučnejú, štátni úradníci, direktoriáty bánk a výrobných podnikov si zvyšujú výplaty a žijú sýtejšie a prepychovejšie než v „stagnácii“, v čase, keď národ vymiera, pretože už niekoľko rokov je pôrodnosť nižšia než úmrtnosť (leto roku 1993).

Теraz sa pozrieme na knihu V.I. Lenina „Štát a revolúcia“:

«… na príklade Kommúny (Parížskej, rok 1871 — аut.) Marx ukázal, že za socializmu úradné osoby prestávajú byť „byrokratmi“, byť „úradníkmi“, prestávajú mierou zavádzania, okrem voliteľnosti ešte aj odvolateľnosti v ľubovoľnej dobe a dokonca ZNÍŽENIA VÝPLATY NA PRIEMERNÚ ROBOTNÍCKU ÚROVEŇ, a dokonca nahradením parlamentných zriadení pracujúcimi (parlament — z francúzskeho «parle» — hovoriť, t.j. parlament je hovorňa - vykecávanie sa, vo väčšine prípadov podaromne — аut.), t.j. vydávajúcimi zákony a zavádzajúcimi ich do života. ( ... ) Маrx ... uvidel v praktických opatreniach Kommúny TEN PRELOM, KTORÉHO SA BOJA A NECHCÚ UZNAŤ OPORTUNISTI ZO ZBABELOSTI, Z NEOCHOTY NEZVRATNE SA ROZÍSŤ S BURŽOÁZIOU …» — text je zvýraznený nami pri citovaní, aut.

Venujme pozornosť tomu, že praktické opatrenia Parížskej kommúny sú prvotné vo vzťahu k ich popisu klasikmi marxizmu. Z pohľadu všeobecnej teórie riadenia znížením mzdy riadiacich pracovníkov na úroveň priemernú v odvetviach materiálnej výroby sa Parížska kommúna pokúsila pripojiť spätné väzby spoločenského riadenia na pracujúcu väčšinu, preorientujúc ich z pripojenia na vysokopríjmové skupiny „elít“: jak národných, tak aj nadnárodných transregionálnych. Kommúna padla, pretože tí, ktorí súhlasili plniť si riadiace povinnosti za ňou predkladaných podmienok, nemali potrebnú kvalifikáciu; а tí, ktorí disponovali potrebnou riadiacou kvalifikáciou, prekypovali „elitárnymi“ ambíciami, videli v parížskych robotníkoch nespútanú spodinu, ktorú je nutné rýchlo zahnať do ich búd, to jest, ukázali sa MRAVNE NEPRIPRAVENÍ NA TO, aby riadili spoločnosť, vychádzajúc zo životných záujmov väčšiny, a žiť pri tom tak, ako žije priemerná rodina.

Pretože pre väčšinu rodín je postup k skupinám s vyšším príjmom uzavretý, tak je spoločensky účelné, aby koncepcia riadenia národno-hospodárskeho potenciálu bola orientovaná na maximálny rast kúpyschopnosti priemernej mzdy; na to, aby rozpätie minimálnej a maximálnej mzdy (príjmov) stimulovalo rast kvalifikácie a svedomité plnenie svojich služobných povinností na svojom pracovnom mieste⁵, a nepodnecovalo kariérizmus a nespaľovalo život CELEJ SPOLOČNOSTI A BIOSFÉRY vysokopríjmovou, a v podstate, parazitujúcou menšinou; aby z roka na rok klesali ceny a rozširoval sa súpis produkcie a služieb bezplatnej spotreby, tak či onak zaplatených štátnym rozpočtom, profesijnými zväzmi, podnikovými rozpočtami, ak to umožňuje kultúra spotreby, výroba a оbjektívna morálka spoločnosti.

Toto je v princípe dosiahnuteľné v prípade prijatia celou spoločnosťou, a nielen zákonodárcami, ústavnej normy, znižujúcej riadiaci korpus na úroveň príjmov nie vyššiu, než je priemerný príjem v spoločnosti. Ak sa spoločnosť nachádza mimo krízy, tak, nemajúc možnosť si zvýšiť nominálne peňažné príjmy a vytvoriť osobité „bezplatné“ privilégiá, bude riadiaci korpus nútený pre rast svojho osobného blahobytu a blahobytu svojich rodín použiť jediný prostriedok, neoddeliteľne nachádzajúci sa v jeho dispozícii — riadiaci P R O F E S I O N A L I Z M U S.

No pri uvedenej ústavnej norme sféra riadenia prestane byť príťažlivým miestom pre ziskuchtivých chamtivcov a pre neprofesionálnych darmožráčov, využívajúcich panujúci stereotyp vzťahu k moci v davo-„elitárnych“ spoločenstvách: vyššia funkcia, postavenie — viac moci, a tak musí byť aj vyššia mzda a viac bezplatných privilégií. No práve tento panujúci stereotyp vzťahu k moci mení štátny aparát a bankový systém, aj všetky ostatné aspoň trocha mocenské štruktúry na nemysliaci, bezduchý stroj, PREDAJNE odpracúvajúci ľubovoľnú do neho preniknutú koncepciu riadenia, program činnosti.

Je to nepoznateľné, ak koncepcia vyššieho globálneho nadžidovského „masonstva“ predurčuje krajine „prekvitanie“. No, ak nadmasonská globálna konceptuálna moc predurčila krajine spustošenie a jej národu vymieranie, tak toto nevidieť je možné iba stanúc sa idiotom alebo lokajom silných celého sveta. Uvidieť a podriadiť sa je možné iba stanúc sa zbabelcom, t.j. uvedomujúc si, že sa stávam zradcom svojho národa. V Koráne takýmto bojazlivcom dáva Boh varovanie: «Nebojte sa ľudí, ale Mňa sa bojte! A nekupujte za Moje znamenia malú cenu! А kto nesúdi podľa toho, čo zoslal Boh, tak ten je nespravodlivým», — súra 5:48.

Та­káto ústavná norma je spoločensky účelná, pretože zníženie riadiaceho korpusu a iných „elitárnych“ sfér činnosti na úroveň spotreby rodín, pracujúcich v sfére materiálnej výroby, ich na jednej strane ochraňuje pred chamtivcami, šarlatánmi a kariéristami, a hlavne — je uzamykaním spätných väzieb na spoločnosť v kontúrach riadenia skrze sféru spotreby, а nie na menšinu, považujúcu samu seba za „elitu“ a podriaďujúcu si spoločnosť.

Pomer príjmov rodín z riadiacej sféry k príjmom priemernej rodiny je mierou hĺbky spätných väzieb.

Čím väčšia je hĺbka spätných väzieb, tým vyššia kvalita riadenia môže byť dosiahnutá, ak to umožňujú iné parametre systému. Vo vzťahu k spoločnosti, čím je uvedený vzťah menší než jedna, tým väčšia je hĺbka spätných väzieb v systéme «moc — spoločnosť» v sfére ekonomiky. Hlavným obmedzovačom je MORÁLKA spoločnosti a riadiaceho korpusu, určujúca dolnú hranicu tohto vzťahu, pri ktorej spoločnosti postačuje kvalifikácia riadiacich pracovníkov, potrebná pre jej ďalší rast. А perspektívy jej rozvoja závisia od toho, aký podiel mládeže súhlasí s osvojením si riadiacich špeciálnosti, dopredu vediac, že ich peňažné príjmy nikdy neprevýšia spoločenský priemer a budú dokonca klesať mierou ich vstupu do vyšších hladín moci.⁶ Таkto vyzerá spoločnosť a moc v sfére ekonomiky z pohľadu všeobecnej teórie riadenia. No o tom istom hovoria aj ľuďmi NEDODRŽIAVANÉ Zvestovania Zhora.

EVANJELIÁ:

«Nеzhromažďujte si poklady na zemi…» — Matúš, 6:19. «… nielen chlebom bude žiť človek, ale každým slovom, vychádzajúcim z úst Božích», — Matúš, 4:4. «Lebo hovorím vám, ak spravodlivosť vaša neprevýši spravodlivosť knihovníkov a farizejov, tak vy nevojdete do Kráľovstva nebeského», — Matúš, 5:20. «Nikto nemôže slúžiť dvom pánom... Nemôžte slúžiť Bohu aj mamone» (bohatstvu), — Matúš, 6:24. «Vy viete, že kniežatá národov panujú nad nimi a veľmoži im vládnu; no medzi vami tak nebude: аle, kto bude chcieť byť medzi vami veľkým, nech vám bude sluhom; a, kto bude chcieť byť medzi vami prvým, nech je vám otrokom», — Matúš, 20:25 - 27.

То jest, terajší lídri krajiny sa márne predvádzajú v pravoslávnych chrámoch, nenapĺňajúc toto i mnoho iného: «Čo Ma voláte: „Hospodin! Hospodin!“ — a nerobíte to, čo Ja hovorím?» — Lukáš, 6:46. No do mešity takisto ísť nemôžu.

KORÁN takisto dáva spoločnosti odporúčania ohľadom výberu ľuďmi im potrebného riadiaceho korpusu, ktorého vedenie nebude hlúpe:

«Nasledujte toho, kto vás neprosí o odmeny a kto je na priamej ceste!» — súra 36:20. Korán upozorňuje na neprípustnosť moci mamonárov bohatstva: «Kto ide priamou cestou, ten ide pre seba samého, a kto sa mýli, ten sa mýli sám sebe na škodu; NEPONESIE NOSIACA BREMENO INEJ (t.j. tehotná; je to analogické «čo zaseješ - to zožneš»: - aut..) a MY SME NETRESTALI, POKIAĽ SME NEPOSIELALI VYSLANCA (pripomenúť Boha, poukázať na chyby, aby mali čas a možnosť pokánia a napravenia životnej cesty: - aut.). A keď sme si zaželali zahubiť osadu (t.j. spoločnosť: - aut.), My sme dávali príkaz BLAHAMI OBDAROVANÝM v nej a oni tam tvorili nečestnosti;, vtedy sa osvedčovalo nad nimi slovo a My sme ju ničili (spoločnosť, národ: - aut.) úplne», — súra 17:16,17, na základe prekladu I.J. Kračkovského, text je zvýraznený nami: - aut.

То jest, z pohľadu významu Zvestovaní Zhora, zafixovaných v písmach, považovaných za sväté, pomer hodnoty úrovne života rodín riadiacich pracovníkov k v spoločnosti priemernej hodnote úrovne života rodín je možné skúmať ako jednu z mier zo-satan-elosti spoločnosti a jej riadiaceho korpusu.

­Uhol pohľadu komunistov-ateistov bol uvedený už skôr a vyjadrený V.I. Leninom v diele „Štát a revolúcia“. Súčasní reanimátori marxizmu ho obchádzajú mlčaním. No pre nich už je varovanie v „Anti-Düringu“ F. Engelsa. Citát E. Düringa:

«Spoločnosť robí sama sebe česť, ak zdôrazňuje vyššie druhy činnosti, ponúkajúc im mierny prídavok pre spotrebné potreby». V odpovedi F. Engels jednoducho je uštipačný, poukazujúc na MAMONÁRSKE SKLONY takýchto „bojovníkov za národné šťastie“: «Aj pán Düring takisto robí sám sebe česť, keď, zjednocujúc nevinnosť holuba s múdrosťou zmije, sa tak dojemne stará o mierny prídavok spotreby pre düringov budúcnosti».

„Miernosť“ pridanej spotreby je mierou trpenia nespravodlivosti vo výrobe pracujúcej väčšiny, a nie „mierne“ „elitárne“ ambície na prednostnú spotrebu zo strany „inteligencie“, biznismenov-chamtivcov, riadiacich pracovníkov.

«Vyššie druhy činnosti», presnejšie, ľudia nimi sa zaoberajúci, si robia česť a vychovávajú zbytok spoločnosti, keď sa nesnažia o prednostnú spotrebu materiálnych bláh, vyprodukovaných druhými, hoci aj pod ich vysoko kvalifikovaným vedením.

Práve táto skromnosť moci rodí v nej morálne právo vyžadovať od podriadených svedomité ňou na nich kladených povinností: „Ja dostávam menej, než ty, a preto mám morálne právo vyžadovať, aby si ty, zarábajúc viac, než ja, pracoval svedomite, a nenútil ma strkať nos do tvojej nedbalosti, nešikovnosti, nesvedomitosti, pijanstva, zhýralosti, klamania a pod.“ Objavenie sa takéhoto morálneho práva vo vedení je povýšením zodpovednosti za svoju činnosť u podriadených a nemateriálne stimulovanie ich práce. Pri bežnom davo-„elitárnom“ pomere miezd vedúceho a podriadeného obaja vedia, že prevládajúca väčšina sú kariéristi, ktorí sa derú na teplejšie miestečka, bojac sa stratiť už dosiahnuté. Z tohto dôvodu aparát riadenia sa zaoberá nie natoľko riadením, nakoľko kariéristickými intrigami, tým nebezpečnejšími pre ostatné obyvateľstvo, čím vyššia je mzda a ostatné príjmy mierou postupu k vrcholom moci, pretože v takejto situácii kariérizmus rodí bezohľadné všetko-si-dovoľovanie vo vzťahu k celému okoliu.

Na druhej strane, iba tí riadiaci pracovníci, ktorí nepokrytecky realizujú v svojej činnosti princíp spotreby na minime a niže priemeru v nimi kontrolovanej sfére, získavajú v mienke ostatnej spoločnosti právo na chybu, pretože následky ich riadiacich chýb, prejavivších sa vo finančno-ekonomickej sfére, začínajú pociťovať najprv a ťažšie tí, kto sa ocitol pod ich vplyvom.

Ho Či Min (zakladateľ socialistického štátu vo Vietname), odmietnuvší na recepcii, usporiadanej na jeho počesť v Juhoslávii, hojnosť delikatés so slovami: „Súdruhovia a páni, prosím, jedzte a zabudnite na mňa. Veď ja predstavujem Vietnam, môj národ hladuje. A ja môžem prijať iba to, čo je môj národ – skromnú misku ryže“, — má právo na chyby, ak ním vyslovené slová boli úprimné. Mnohými nenávidený F.E. Dzeržinskij, ak bol úprimný, má právo na chybu: ešte pred revolúciou, už majúc skúsenosť s pobytom v žalári, on dovolil, aby ho uväznili spolu s inými, aby pomohol vo väzení tým, ktorí prvykrát boli zatknutí, hoc mal možnosť utiecť z miesta zatknutia; po revolúcii počas hladu na Ľubjanke raz potajomky pre neho upiekli zemiaky na slanine a aby ich on zjedol, tvrdili, že aj všetci ostatní spolupracovníci jedli v jedálni Všeruskej komisie pre výnimočné situácie (známej pod skratkou ČEKA)* na obed takisto zemiaky na slanine⁷.

Avšak ani N.S. Chruščov, ani А.D. Sacharov, ani objednávateľ legendárnej „štátnej“ chaty vo Forose M.S. Gorbačov, ani B.N. Jeľcin, ani Е.Т. Gajdar, А.B. Berezovskij chyby nerobili. Ak niečo bolo nimi vykonané na škodu záujmov národa, tak to sú výlučne zločiny, pretože oni všetci sú členmi spotrebiteľskej elity; а mnohí zlepšili svoj spotrebiteľsky „elitárny“ stav výslovne následkom akokeby „chýb“, nimi vykonaných, vo výsledku ktorých sa väčšina obyvateľstva ocitla pod vplyvom ekonomickej genocídy.

Те­raz sa vrátime k heslu «Národ a strana sú jednotné!» Národ — vo výrobe pracujúca väčšina. Strana — vládnuca. «Пар­тия - strana» v ruštine znamená iba ČASŤ CELKU, а nie množinu rovnakovercov v nejakú doktrínu v politike. «Politika» v ruštine (v slovenčine a češtine tiež)* je, v preklade z gréčtiny, čo sa toho týka: «poli» — mnoho, «tikos» — záujmy; tо jеst «politika», ako spoločenské dianie, je usporadúvanie a uspokojovanie záujmov množstva ľudí v živote spoločnosti. Preto, ak sa obraciame k zmyslu slov hesla, tak je všetko prosté: časť národa, pracujúca vo výrobnej sfére, a časť národa, nesúca plnú funkciu riadenia vo vzťahu k celonárodnému životu, tvoria jednotu. Jedným z elementov tejto jednoty je úroveň spotreby materiálnych bláh-statkov v rodinách riadiacich pracovníkov a v zbytku spoločnosti. Pretože «ryba smrdí od hlavy», а možnosti nadbytočnej spotreby sú pokušením, tak, aby hlava nesmrdela v samoľúbosti „elitárneho“ všetko-si-dovoľovania, je potrebné pre vládnucu stranu PARTMAXIMUM (STRANÍCKE MAXIMUM); t.j. ohraničenie príjmov v sfére riadenia, aby nerodila parazitujúcu spotrebiteľskú „elitu“. Heslo «Pravoslávie! Samodŕžava! Národnosť!» má ten istý zmysel, ak sa nezabúda, že Pravoslávie je viac než vetva historicky reálneho kresťanstva a cirkevná hierarchia, uzurpovavšia si toto sebapomenovanie bez akýchkoľvek k tomu dôvodov v jej vlastnej činnosti; а samodŕžava — to nie je bábková štátna moc, a vôbec nie povinne monarchia. Аnalogický význam nachádzame v Koráne: «A nech uprostred vás bude občina, ktorá vyzýva k dobru, prikazuje odobrené a zdržiava od neodobreného. Títo sú šťastlivci!» — 3:100, — toto je rovnako jednota riadiacich pracovníkov a národa.

Áno — to je ideál. No tento ideál sa môže uskutočniť v živote iba v podmienkach «partmaxima – straníckeho maxima» pre autokraticky vládnucu stranu — časť obyvateľstva, jednotnú v obraze života so zbytkom obyvateľstva, pretože vtedy má samodŕžava-autokracia tendenciu byť v súlade s Božou dŕžavou podľa miery zníženia «partmaxima», kedy sa riadi nie zo strachu, za výplatu, ale podľa svedomia. Toto je jedna zo strán javu duchovnosti, po rusky nazývaného SÚBORNOSŤ, а po arabsky ISLAM, pretože i jedno i druhé predpokladá Božie vedenie, ako prostriedok dosiahnutia bezkonfliktnosti množstva samoriadení ľudí podľa ich slobodnej vôli v rámci jedného spoločenského systému.

V bývalých časoch partmaximum existoval. A člen vládnucej strany, zastávajúc konkrétne funkcie, zarábal v nich menej, než nestranícky odborník. Partmaximum chránil sféru riadenia pred chamtivcami, pretože pri ňom sa v sfére riadenia môžu stabilne udržať iba tí, ktorí vidia vo svojej činnosti službu pre blaho spoločnosti, a nie prostriedok osobného alebo rodinno-klanového obohatenia. Z tohto dôvodu heslo «Národ a strana sú jednotné!» nevyvolávalo ani nazlostenosť, ani iróniu u tých, ktorí svedomito pracovali a čestne si priali spravodlivosť v usporiadaní života, a nie obnovu davo-„elitarizmu“ a jeho všetko-si-dovoľovania, nech by to bolo v akýchkoľvek formách. Zrušenie partmaxima zničilo morálnu autoritu moci a priviedlo, koniec-koncov, k tomu, že pancierovaná limuzína pre mocnárov dostala pomenovanie ÚD-voz (má sa na mysli mužský pohlavný úd, no na preloženie do slovenčiny, aby sa zachoval zmysel tohto pomenovania, je potrebné použiť vulgarizmus: CHUJ-voz)*. Po rusky po tomto o moci už viac niet čo povedať…

Krach cárizmu, KPSZ a predchádzajúci krach „demokratizátorov“ má jednu a tú istú príčinu: nedodržiavanie „partmaxima“ riadiacimi pracovníkmi a „elitarizáciu“, vedúcu k vymretiu riadiaceho korpusu a „vyšších“ druhov činnosti. To je pretrhnutie spätných väzieb­ v systéme «moc — spoločnosť» skrze ekonomiku, a nie politická demagógia populistov, utopistov a romantikov.

Ak sa niekomu nepáči partmaximum ako stýkač spätných väzieb, tak nech sám seba neklame: to znamená, že on chráni niečie mamonárske sklony, no nie sféru riadenia od úniku kádrov.⁸

Odkazy na to, že riadiaci pracovník často pracuje 16 hodín denne, sú neopodstatnené. Vtedy jemu poskytované blahá využíva rodina, spotrebuvávajúc všetko len tak a kaziac v nej vyrastujúce deti nadbytočným darmožráčstvom. Okrem toho, 16-hodinová práca, tým viac v sfére spracovania informácie, je biorytmicky neefektívna: t.j. kvalita riadenia pri takomto pracovnom režime bude nízka, následkom čoho niet dôvodov na zvýšenú plácu za ňu. Okrem toho človek pritom nemá čas na nič okrem práce, stáva sa príveskom pracovného miesta, a on nemá ani čas, ani želanie využívať tieto nadbytočné možnosti spotreby.

No existuje ešte jeden spôsob uzamknúť spätné väzby: z a s t r e l e n i e a iné represie voči neschopným špecialistom, šarlatánom, kariéristom, ich bábkovodičom a členom ich rodín (muž a žena — jeden čert; jablko nepadá ďaleko od stromu — to je o deťoch). História pozná dve varianty takéhoto uzamykania:

1. Jednorázový štátny prevrat s vopred pripravenými zoznamami na odstránenie a

2. Systematické plánované represie, vykonávané na jednej strane štátom, jeho tajnými službami, a na strane druhej — národnou iniciatívou — „výpalníctvom“, ktoré takisto kde koho zasiahlo, no najviac zdieralo úspešných riadiacich pracovníkov-biznismenov.

Тí, ktorí ustali partmaximum 1920-tych rokov, ktorí sa radovali zrušeniu tejto „hlúposti“, hromadne sami umierali a strhávali iných, keď spätné väzby boli uzamknuté, koniec-koncov, skrze NKVD-GULAG; a vtedy do táborov pošla aj nemysliaca, aj všetko chápajúca periféria sionisticko-masonského globálneho klanového systému, privedšieho k moci v Rusku v roku 1917 svojich prominentov. Podľa plánu „Ost“, uloženého na hitlerovské Nemecko vyšším nadžidovským „masonstvom“ (znacharstvom), bolo nutné korigovať následky nie úplne vydarenej revolúcie roku 1917 a zahubiť do 90 miliónov ľudí – obyvateľov ZSSR v koncentračných táboroch počas niekoľkých rokoch s definitívnym zničením štátnosti a svojbytnej kultúry.

Podarilo sa tomu vyhnúť, len tak-tak zamknúc zavčasu spätné väzby: nepodarilo sa to skrze partmaximum a národno-proporcionálne zastupiteľstvo v straníckych a štátnych štruktúrach (4-tá a 3-tia priorita zovšeobecnených prostriedkov riadenia), bolo nutné zamykať skrze NKVD (prevažne 6-ta priorita). Korekciu následkov neúspechov rokov 1917, 1937, 1945, 1949 muselo nadžidovské „masonstvo“ v dôsledku toho odložiť na začiatok „perestrojky“.

Represívny aparát ako uzáver-závorník spätných väzieb má ďaleko k ideálu: chyby represií sú neodvratné a vysokoproporcionálne ohľadom ich masovosti. No spätné väzby, tak či onak, je uzamykať nutné, inak nastane chaos, katastrofa kultúry a štátnosti, jarmo kolonizácie.

Zostáva spomenúť: „perestrojka“ sa začala kvílením o „neopodstatnených“ represiách v časoch J.V. Stalina; za tým nasledoval rýchly pokles kvality riadenia a jeho následky — rozpad štátnosti, národného hospodárstva, pokles úrovne života väčšiny rodín, rast zločinnosti... a zvýšenie úrovne života „elity“ „demokratizátorov, vracajúcich sa do štruktúr výkonnej moci“.

Таkže situácia ohľadom dobrovoľného výberu je veľmi prostá:

• alebo „partmaximum“ pre riadiacich pracovníkov na úrovni nie vyššej priemernej úrovni v živote spoločnosti so znížením reálnych príjmov mierou priblíženia sa k vrcholom moci: štátnej, národno-hospodárskej a pod. a národno-propоrcionálne zastupiteľstvo v štruktúrach štátu;

• alebo žiadne „partmaximum“, ale odstrel a represie (štátne i v režime realizácie národnej samoiniciatívy – „výpalníctva“) voči riadiacim pracovníkom, kariéristom, šarlatánom, ich bábkovodičom a členom ich rodín vo všetkých „vyšších“ odvetviach činnosti;

• alebo — pri odmietnutí prvého aj druhého — strata spoločenského samoriadenia kvôli strate spätných väzieb počas spoločnej činnosti radikálno-reformátorských a konzervatívno-spiatočníckych šarlatánov, kariéristov, ich bábkovodičov, posadnutých túžbou po mamone bohatstva, slávy, pôct a pod., vytvárajúcich konceptuálne neurčité riadenie. Po poslednom nasleduje chaos, katastrofa kultúry a štátnosti, a v najhoršom prípade jarmo a záhuba národa.

Výber je slobodný, no po výbere je cesta úzka; odbočovanie (raz na jednu, raz na druhú stranu) na nej je výberom tretieho, dokonca hlúpeho výberu, v pokuse vyhnúť sa výberu. Výber prvého je výberom súbornej národnej moci. A ak máme hovoriť o tom právnickým jazykom, tak Ústava Ruska sa musí začínať takto – takými slovami:

1. Štát Rusko je samodŕžava (samovláda)* jeho národov, usilujúcich o Božiu dŕžavu (Božie kráľovstvo)*.

2. Samovládie národov má vo svojej osnove všeobecnú rovnú možnosť osvojenia si ľubovoľných Znalostí, vzdelania, pre ľudí pôvodom zo všetkých sociálnych skupín každého z národov Ruska. Toto robí konceptuálnu samovládu otvoreným údelom (otvorenou možnosťou) pre dobro-voľne-mysliacu zodpovednú väčšinu ľudí a vylučuje možnosť trvalého zneužívania konceptuálnej samovlády prospechárskou zlomyseľnou antiprírodnou zosatanelou menšinou.

3. Zavádzanie do života v aktuálnom vládnutí samovládnej koncepcie národného usporiadania života sa dosahuje ohraničením úrovne spotreby bláh-statkov a služieb, ponúkaných riadiacim pracovníkom a ich rodinám, úrovňou nie vyššou než je priemer v odvetviach materiálnej výroby v národnom hospodárstve v súlade s chápaním podstaty spoločenského vlastníctva výrobných prostriedkov, ako otvorenosti riadiaceho korpusu pre vstup do neho pre ľudí pôvodom zo všetkých sociálnych skupín, čo sa nevyhnutne prejavuje v štatistikách zamestnanosti. Súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov kolektívneho využitia sa prejavuje v rôznorodých obmedzeniach pre vstup do riadiaceho korpusu, formujúceho sa na voči spoločnosti uzavretej osnove, čo sa takisto prejavuje v štatistike.

4. Kontrola spoločnosti ohľadom dodržiavania uvedeného sa zabezpečuje zverejňovaním štatistiky a dynamiky jej zmien podľa vzdelanostnej úrovne, nervovo-psychických ochorení (pohlavných zvráteností, samovrážd predovšetkým), príjmu a bezplatnej spotrebe statkov-bláh a služieb, zločinnosti u všetkých národov aj židov, a takisto vo všetkých sociálnych skupinách. Zámerné sfalšovanie a utajenie uvedenej informácie, a takisto iná lož riadiacich pracovníkov, je vlastizradou v prospech organizovaného satanizmu.

5. Kreditno-finančný systém Ruska sa buduje na princípe narastania kúpyschopnosti platobných prostriedkov, zabezpečeného: 1) predstihujúcim rastom energopotenciálu Ruska vo vzťahu k peňažnej mase, nachádzajúcej sa v obehu, 2) kreditovaním (úverovaním) na bezúročnom princípe, 3) оhraničením príjmov a úspor v rodinách úrovňou jasne dostatočnou pre život, no neumožňujúcou parazitovať na cudzej práci.

Všetko ostatné v Ústave je druhotné a potrebné iba pre objasnenie a upresnenie spôsobov realizácie v živote spoločnosti týchto štyroch ustanovení (piate bolo vložené do textu v decembri 1995), ktoré sú KĽÚČOVÝM ÚSTAVNÝM PRINCÍPOM.

Sloboda vierovyznania a potvrdenie Božej dŕžavy v Ústave — to sú dve rôzne veci. Božia dŕžava a s ňou súladné samovládie národa nevtesnáš do právnického rámca, určujúceho spôsoby prerozdelenia materiálnych statkov, hlasovania a pod. No Ústava musí priamo hovoriť o vzťahu k Bohu, Jeho Vôli, Milosti, a nie o vzťahu k historicky sa vyskladavším pozemským konfesiám a rituálom. «Kráľovstvo Božie vo vašom vnútri je» a každý človek musí sám pre seba uznať Jeho Vôľu ako moc, alebo vedome odmietnuť: a to je sloboda svedomia, sloboda vôle. A, vstupujúc do sféry riadiacej činnosti v štáte-superkoncerne ako vodca iných ľudí, práve z tohto sebaurčenia svojho života vo vzťahu k Bohu musí človek začínať činnosť.

No, ak týchto päť ustanovení, vyjadrujúcich kľúčový ústavný princíp niet, tak „ústava“ i zlodejský zákon všetko-si-dovoľovania zosatanelých riadiacich pracovníkov sú vzájomne n e o d l í š i t e ľ n é, nech by koľko základný zlodejský zákon táral o „slobode“, „právach človeka“, „demokracii“, „slobode svedomia a vierovyznania“, pretože práva človeka v sfére vládnutia sú оveľa užšie, než mimo neho, tak ako jeho možnosti sú omnoho širšie, než mimo neho. A ľubovoľné povýšenie MOCI ČLOVEKA nad spoločnosťou ĽUDÍ je rozkladom spoločnosti, človečnosti, t.j. — mocenské prestúpenie svojich práv.

V národe pri davo-„elitárnom“ usporiadaní spoločnosti dominuje na úrovni vedomia jedincov stereotyp: čím viac moci — tým viac statkov u jej nositeľa a jeho príbuzných a priateľov. No kolektívna psychika je mocnejší informačný systém a aj stabilnejší. Kolektívne vedomie a podvedomie národa sa odráža v jeho prísloviach, porekadlách a druhých typov národnej tvorby. Оno presnejšie odráža objektívne procesy, prebiehajúce v prírode a spoločnosti. Porekadlo «Ryba smrdí od hlavy» vyjadruje podvedomé obrazné chápanie národom príčin zahnívania každej riadiacej „elity“ a, predovšetkým, ako jednu z príčin — monopolne vysokú cenu na produkt riadiacej práce.

A my nikomu a nič nedokazujeme, vykladajúc kľúčový princíp nášho budúceho štátneho budovania. Мy nanajvýš len predkladáme porozmýšľať a vedome poukazujeme na príčinno-dôsledkové podmienenosti v celkovom chode vecí, videnie ktorého na úrovni podvedomia a kolektívneho nevedomia v národe už dávno existuje, a všetko tu povedané je dávno už nezmeniteľná mravná skutočná pravda, odrazená v prísloviach a porekadlách, ruských bylinách a eposoch iných národov.

No: «Vskutku, Boh nemení to, čo (sa deje – vsuvka podľa kontextu) s ľuďmi, pokiaľ ľudia sami nezmenia to, čo je v nich (t.j. mravnosť a obraz mysle – myšlienky)», — Korán, súra 13:12. Život prúdi tam, kam ho smeruje objektívna, a nie deklarovaná mravnosť množstva ľudí. Mravnosť sa formuje bezmyšlienkovite a vedome. A teraz je historické obdobie priaznivé na zmenu spoločenského vedomia a zmenu objektívnej morálky spoločnosti takým obrazom, aby ideály mravnosti podvedomia­ a kolektívneho nevedomia, vyjadrené v prísloviach a porekadlách, sa stali vedomou normou života spoločnosti. А ústavy i ostatná jurisdikcia sú nanajvýš len vysvetlením jednej morálky slovami, aby ochránili svoju vedomú morálku od iných, s ňou nezlúčiteľných morálok a svojvôlí, vyplývajúcich z cudzej morálky. Nemožno žiť niekoľkými morálkami, lebo protirečivosť mnohých morálok nadranc roztrhá duše, životy, národy, štáty, planétu.

A nech každý, kto si myslí, že má statkov menej, než ich chce, vie: on má viac, než si ich podľa jeho slušnosti zasluhuje. Okrem toho, je mu už dané všetko, aby žil ako človek: Boh nekladie na človeka nič, čo je nad sily človeka.

Na začiatku národ formuje ideály, potom zbližuje s nimi svoju objektívnu morálku a snaží sa, aby zákonodárstvo vychádzalo z nej, a nie zo zloby vládnucej „elity“. Ak „elita“ vo svojej zákonodárnej činnosti ignoruje ideály a objektívnu morálku národa, tak zákonodárstvo sa stáva bezcenným papierom, pretože národ ho ignoruje, žijúc podľa vlastnej vôle svojej morálky. А nanútiť výkon zákonodárstva silou a klamom sa nie vždy podarí kvôli tomu, že je nedostatok kádrovej bázy, posadnutej zapredanosťou a slepotou potrebnou pre tak početné násilie. No ak národ mravne nedorástol do jemu predkladaného zákonodárstva, tak nastane to isté: zákonodárstvo sa nebude dodržiavať. Život sa zlepšuje nie v dôsledku progresu zákonodárstva, ale následkom výchovy k slušnosti (dobrým mravom) a jej (ich) panovania v spoločnosti.

Pokusy oblažiť Rusko podľa receptov „pokrokového“ Západu, vrátane oblasti zákonodárstva, nie sú ovenčené úspechom. Západ má právny základ v modernizovanom Rímskom práve, a to je zákonodárstvo modernizovaného „elitárno“-OTROCKÉHO usporiadania. A ak ho Západ do dnešných čias neodmietol, tak toho príčina je len jedna: Západ je civilizáciou otrokov a otrokárov, aj keď sa za dve tisíc rokov stalo otrokárske usporiadanie mäkším a delikátnejším, nie natoľko otvoreným: оno nestrká otrokovi pred oči jeho reťaze, ale ich nazýva „výdobytkami civilizácie“.

Jednoducho povedané: modernizované otrokárske usporiadanie je nútené viac klamať, než to bolo v otvorene otrokárskych časoch. Toto všetko vidíme v procese „elitárnych“ snáh demo(n)kratizovať Rusko podľa západných receptov. Pritom početne sa rozrastajúca „elita“ sleduje jeden cieľ — prinútiť národy pracovať viac a dlhšie, a žiť biednejšie: toto je viditeľné, ak sa pozrieme na predvolebné sľuby, a na reálne diela „demokratizujúcej“ moci. No západná civilizácia má len dva recepty, ako prinútiť národ pracovať na „elitu“: č. 1 — inflácia a nezamestnanosť v podmienkach hlasovaní „mozgov“, naprogramovaných prostriedkami masovej informácie – médiami a č.2 — uzákonene otrokárske usporiadanie pre väčšinu, nepriznávané „elitou“, založené na strachu a policajných represiách.

Pre Rusko toto všetko v minulosti a celá jeho história je históriou neprijatia prišedších i miestnych otrokárov jeho národami. Rusko nie je zaostávajúca, ako sa domnievajú mnohí „demokratizátori“ na západný spôsob, аle predbehnuvšia Západ krajina v rozvoji potenciálu duchovnosti a ideálov mravnosti. A všetky jej problémy a história sú prejavom pokusov chamtivosťou posadnutej „elity“ nasadiť národu jeho ideálom mravnosti protiviace sa formy sociálnej organizácie. A tých, ktorí ešte raz nastúpia cestu bránenia realizácie tohto potenciálu duchovnosti a ideálov mravnosti, napojac nový závit rozdelenia na „elitu“ a “pracovný dobytok“, čaká osud ich predchodcov, nech by sa do akých odevov halili.

Západná civilizácia aj je západnou – to jest, zapadajúcou, pascou pre tých, ktorí nestihnú z nej zavčasu vyjsť, nieto ešte vojsť. А na východ z nej je nutné potlačiť vlastné „elitárne“ ambície. А tie majú všetci, ktorí ašpirujú byť spasiteľmi Ruska a jeho národov: aj komunisti i antikomunisti, hierarchovia cirkví, laici i ateisti, aj patrioti i kozmopoliti — väčšina politicky aktívnych lídrov. A všetci chcú riadiť, nevediac, čo také je obsahovo proces riadenia (упра­ВО­ЛЕ­НИЯ – riadeniavôle), chcú písať zákony, nerozmýšľajúc, odkiaľ a ako oni pramenia, a prečo sú potrebné. Riadenie je vždy subjektívne. No riadiť je možné iba objektívne procesy. A ak je iba ilúzia existencie objektívneho procesu, no samotné adekvátne videnie objektívneho niet, rozčarovanie bude úplne reálne a objektívne. V minulosti sa o tom presvedčili všetky historicky vymreté „elity“: „sedmobojarčina“⁹ v smutných časoch (tzv. „smuta“); monarchisti i liberálna buržoázia v roku 1917; siono-internacisti — trockisticko-leninská „garda“ — v roku 1937; zČURBANivšija sa¹⁰ stranícka nomenklatúra; do jeľcinizmu upadnuvší „demkratizátori“. Kto je nasledujúci?

Ak nasledujúci nevypracujú a nepredložia národu KĽÚČOVÝ ÚSTAVNÝ PRINCÍP, v ktorom národ uzná vyjadrenie ideálov mravnosti väčšiny, tak ich čaká osud ich predchodcov. Lebo bez ústavného princípu Božej dŕžavy a partmaxima pre riadiacich pracovníkov nikto nedokáže konať PRAVÉ DIELO PRAVDY, pretože, súc podľa slov pravým, on vždy bude v skutočnosti ľavým, núteným klamať kvôli potvrdeniu „miernej dodatočnej spotreby“ pre riadiacich pracovníkov a ostatných vyšších dejateľov v spoločnosti.

V septembri 1990, v náklade 25 miliónov exemplárov, „elita“ „demokratizátorov“, hotoviac sa k uchopeniu moci v straníckej nomenklatúre, zverejnila „Ako­ máme zorganizovať Rusko“ So-LŽE-nicina. Presne o rok LOŽ rozbila jednotný ZSSR a pokračuje už druhý rok trhať Rusko na kusy... Rusko je možné zorganizovať len podľa PRAVDY, spravodlivosti. А pravdu poznajú všetci, okrem zvolených… na to, aby klamali; kto klame z presvedčenia, a kto zo zapredanosti — to sú pre spoločnosť nepodstatné maličkosti.

Súčasní zákonodárci sa pokúšajú posunúť do referenda rôzne varianty ústavy. To je úmyselná provokácia národa, lebo všetky ustanovenia ústavy do neho posunúť bez profanácie (zneuctenia) diela je nemožné. Мy navrhujeme posunúť do referenda základný ústavný princíp, a formulujeme ho v danej kapitole.

Náš návrh zodpovedá práve aktuálnemu stavu ľudstva: zmenil sa pomer etalónových frekvencií biologického a sociálneho času. Jav zrýchlenej obnovy technológií a ostatných praktických vedomostí, v porovnaní so zmenou pokolení ľudí, označuje prechod sociálneho supersystému z jedného režimu fungovania do kvalitatívne iného režimu s inými spôsobmi spracovania informácií a inými metódami uzamykania spätných väzieb v kontúrach riadenia informačných tokov nezávisle od typu spoločensko-ekonomickej formácie. To vyžaduje a nevyhnutne vedie k vymiznutiu predošlej morálky a ňou podmienenej logiky sociálneho správania sa jak jedincov, tak aj veľkých sociálnych skupín.

V novej logike sociálneho správania sa prejaví iná dominujúca morálka, ktorá bude potvrdená životom v súlade s tu vysloveným kľúčovým ústavným princípom.

To znamená, že do zmeny pomeru etalónových frekvencií biologického a sociálneho času panujúci stereotyp „viac moci — viac životných statkov“ sa objektívne zmení na iný, ktorý zabezpečí vyššiu kvalitu riadenia, pretože potreba spoločnosti na zvýšenie tejto kvality je takisto objektívna.

А prítomnosť závislosti medzi úrovňami spotreby riadiacich pracovníkov a robotníkov a rastom kvality života celej spoločnosti je potvrdená štatistikou celej svetovej histórie.

NAŠE DIELO JE PRAVÉ!

VÍŤAZSTVO BUDE NAŠE!

5. decembra 1994,

Deň Ústavy

Sovietského zväzu;

(Upresnenia: 28. decembra 1995;
28. januára 1999)

-Pokračování (kapitola 11)-

poznámky

_