Koho potkal budoucí apoštol Pavel na cestě do Damašku?

Koho potkal budoucí apoštol Pavel na cestě do Damašku?

17.3.2017

z knihy "Dialektika a ateismus: dvě neslučitelné podstaty", kapitola 6.3

 

...

Ako vieme z Biblie, Pavol sa spočiatku volal Šavol, a Ježiš sa počas svojho života fyzicky so Šavlom nestretol. V tom čase bol Šavol presvedčeným prívržencom farizejskej1 vetvy vtedajšieho judaizmu, usvedčovanej Ježišom z odpadlíctva od Boha, a ako následok — Šavol sa stal protivníkom Ježiša a vierouky ktorú šíril. Avšak napokon, ako na tom trvá tradícia kresťanských cirkví, sa Ježiš po svojom nanebovstúpení akože zjavil Šavlovi na jeho ceste do Damašku, kam mal namierené s poslaním vykonať tam represie voči tamojším židom, ktorí tam prijímali kresťanstvo skrze učenie druhých apoštolov, ktorých Ježiš k tomu počas svojho telesného života medzi ľuďmi povolal.

Kánon Nového zákona o tom rozpráva takto:

«A Šavol, ešte dýchajúc hrozbami a vraždami žiakov Pána, prišiel k veľkňazovi 2. a vydrankal si od neho listy pre synagógy v Damašku, aby mohol, ak tam nájde stúpencov tohto učenia, aj mužov, aj ženy, zviazaných priviesť do Jeruzalemu. 3. A keď už šiel a približoval sa k Damašku, náhle ho ožiarilo svetlo z neba. 4. Padol na zem a začul hlas, ktorý mu hovoril: Šavol, Šavol! prečo Ma prenasleduješ? 5. On odpovedal: kto si, Pane? A Pán povedal: Som Ježiš, ktorého prenasleduješ. Ťažko sa ti pôjde proti ostriu. 6. Trasúc sa a v hrôze povedal: Pane! Čo mi prikážeš urobiť? a Pán mu povedal: vstaň a choď do mesta; a bude ti povedané, čo máš robiť. 7. A ľudia, ktorí s ním šli, stáli ako zmeravení, lebo počuli hlas ale nikoho nevideli. 8. Šavol vstal zo zeme, otvoril oči a nikoho nevidel. A vzali ho za ruky a priviedli do Damašku. 9. A Tri dni nič nevidel, nejedol a nepil. 10. V Damašku bol jeden učeník, menom Ananiáš; a Pán mu vo videní povedal: Ananiáš! On odpovedal: tu som, Pane. 11. A Pán mu povedal: vstaň a choď na ulicu, takzvanú Rovnú, a vyhľadaj v Júdovom dome Tarzénčana, menom Šavla; on sa teraz modlí, 12. a videl vo videní muža menom Ananiáš, ktorý prišiel k nemu a položil naňho ruky, aby znova videl. 13. Ananiáš odpovedal: Pane! počul som od mnohých o tomto človeku, koľko vykonal zla Tvojim svätým v Jeruzaleme; 14. aj tu má od veľkňazov moc zviazať všetkých, ktorí vzývajú Tvoje meno. 15. Ale Pán mu povedal: choď, lebo on je Mojou vyvolenou nádobou, aby hlásal Moje meno pred národmi a kráľmi aj synmi Izraela. 16. A Ja mu ukážem, koľko si musí vytrpieť pre Moje meno. 17. Ananiáš šiel a vošiel do domu a, kladúc na neho ruky, povedal: brat Šavol! Pán Ježiš, ktorý sa ti zjavil na ceste, po ktorej si šiel, ma poslal, aby si znova videl a bol naplnený Svätým Duchom. 18. A vtom akoby šupina spadla z jeho očí, odrazu videl; a, vstávajúc, nechal sa pokrstiť, 19. a ako prijal pokrm, zmocnel. A zostal Šavol niekoľko dní s učeníkmi v Damašku. 20. A hneď začal v synagógach hlásať o Ježišovi, že On je syn Boží. 21. A všetci, čo to počuli, sa čudovali a vraveli: či to nie je ten, čo prenasledoval v Jeruzaleme tých, čo volali toto meno? určite aj sem prišiel na to, aby ich zviazal a priviedol k veľkňazom. 22. A Šavol čoraz viac silnel a miatol Židov žijúcich v Damasku, dokazujúc, že Ten je Kristus2» (Skutky apoštolov, 9. kapitola).

 

Tak sa Šavol stal apoštolom Pavlom. A jeho podiel na vzniku a formovaní historicky reálneho kresťanstva sa ukázal byť tak veľkým, že mnohí bádatelia tejto otázky dospievali k názoru, aby sa historicky reálne kresťanstvo nazývalo pauliánstvom (od latinského «Paul» — Pavol). A zďaleka nie všetci hodnotili vklad Pavla na formovaní reálneho kresťanstva ako pozitívny, čoho príkladom je aj názor L.N.Tolstého:

«Ja viem, že to, čo sa chystám teraz povedať — konkrétne to, že tá cirkevná viera, ktorú už stáročia vyznávajú milióny ľudí pod názvom kresťanstvo, nie je ničím iným ako veľmi hrubou židovskou sektou, ktorá nemá nič spoločné s pravdivým kresťanstvom — sa bude zdať ľuďom, slovne vyznávajúcim učenie tejto sekty, nielenže nepravdepodobným, ale aj vrcholom strašného rúhania.

Ale ja to nemôžem nepovedať. Nemôžem to nepovedať preto, lebo kvôli tomu, aby ľudia mohli využívať veľké dobro, ktoré nám poskytuje pravdivé kresťanské učenie, sa musíme predovšetkým oslobodiť od tej útržkovitej, lživej a, hlavne, hlboko amorálnej náuky, ktorá pred nami skryla pravdivé kresťanské učenie. Táto náuka, ktorá pred nami ukryla učenie Krista, je tou Pavlovou náukou, opísanou v jeho posolstvách a vloženou do základov cirkevnej náuky. Táto náuka nielenže nie je učením Krista, ale je náukou, ktorá je s ním v priamom protiklade» (L.N.Tolstoj, „Prečo kresťanské národy celkovo, a najmä ruský, sa teraz nachádzajú v žalostnom postavení“3).

 

Aj keď oficiálne cirkvi s názorom L.N.Tolstého v tejto otázke nesúhlasia, vyhýbajúc sa behom celého 20. storočia preskúmaniu mravno-etickej podstaty Kristovho učenia a mravno-etickej podstaty kresťanských cirkevných náuk (a tá je skutočne odlišná4) — predsa len, hodnotenie L.N.Tolstojom historicky reálneho kresťanstva a úlohy apoštola Pavla v jeho formovaní bola Pravdivá, pretože Šavla na jeho ceste do Damašku k službe nepovolal Ježiš Kristus.

Danú udalosť radíme medzi sugestívne preludy5, pretože odmietame fakt zjavenia sa Šavlovi pravdivého Krista na základe toho, že:

Epizódy vzťahov takzvaného «Krista» a Šavla-Pavla, o ktorých je reč, sa odlišujú od množstva situácií uvedených v kánonických textoch Nového Zákona tým, že takzvaný «Kristus» sa chová úplne odlišne, než sa choval Kristus vo všetkých ostatných, nami nespochybňovaných, novozákonných svedectvách o jeho činnosti.

Takzvaný «Kristus» sa v epizóde so Šavlom na ceste do Damašku správa nekresťansky:

  • Pravdivý Kristus liečil nemocných a mrzákov — a tu, Šavol bol zbavený zraku, i keď len dočasne (Boh a Jeho poslovia jednajú bez sprievodných „doplnkových“ efektov tohto druhu).

  • Pravdivý Kristus nikdy a nikoho nenútil nasledovať ho silou, ani strachom, ani vydieraním — Ale Šavol sa chvel a bol vydesený, keď sa podriadil6 tomu, kto ho povolal do služby.

  • Dokonca aj keď sa pozrieme na epizódu vyhnania obchodníkov z chrámu, keď Kristus mal akoby použil hrubú silu7, tak aj v tomto prípade nebol nikto zmrzačený, nikto nebol zachvátený hrôzou, vôľa nikoho nebola v jeho psychike zamenená cudzou vôľou.

Pravdivý Kristus nikdy a nikomu nenaháňal strach, nikdy a nikoho nespravil mrzákom (ani dočasne), nikdy a nikoho nevydieral (tým skôr rafinovane v zamlčaniach, a nie otvorene slovami), nepotláčal a neprekrucoval nikoho vôľu8, nevytváral dvojzmyselné situácie umožňujúce obviniť jeho i Boha v čomkoľvek podobnom.

V činnosti pravdivého Krista a v činnosti toho, čo sa v duchu zjavil Šavlovi na ceste do Damašku, sa prejavili dve rozdielne a navzájom nezlučiteľné mravnosti.

A takéto obrátenie ku «kresťanstvu», aké podstúpil Šavol, nemohlo nastať, ak by bol povolaný do služby naozaj pravým Kristom. Pravý Kristus odkrýval pred každým (koho oslovoval) pravdu, a vykladal ju buď priamo a jasne, aby ho jednoznačne chápali; alebo, ako pravý dialektik, kládol jednoznačne pochopiteľné pomocné otázky, na ktoré ak respondent odpovedal úprimne podľa svojho svedomia9, tak sa svojim umom začal vzďaľovať „múdrosti“ tohto sveta, ktorá je pred Bohom bláznovstvom, a približoval sa chápaniu Pravdy. A každý mohol slobodne odmietnuť Kristom mu odhalenú Pravdu, alebo tú Pravdu prijať do základov svojho života.

No Šavol sa stal «kresťanom» a apoštolom Pavlom nie zo svojej vedomej dobrej vôle, nachádzajúc sa pritom v pokojnom a optimistickom rozpoložení, prehodnocujúc svoje dovtedajšie presvedčenia-omyly, načerpané „múdrosťami“ tohto sveta behom svojho dovtedajšieho života, a ich podmienenosť jeho reálnou mravnosťou — ale urobil to trasúc sa a v zdesení, podriaďujúc sa pritom duchovi ktorý ho vyzval, pričom si zachoval svoju dovtedajšiu mravnosť (ako hierarchicky usporiadaný súbor mravných kritérií)10 a nezmenil v sebe nič, okrem rozumového postoja k faktom, ktoré mu boli už dávno známe:

  • predtým horlivo odmietal, že Ježiš je Kristus (Mesiáš, Boží pomazaný — Jeho vyvolenec pre uskutočnenie určitej misie v rámci Zámeru),

  • potom začal horlivo hlásať, že práve Ježiš je Kristom.

A špeciálna otázka:

Potrebuje pravý Kristus či pravý Boh, aby ľudia pravé kresťanstvo prijímali v stave chvenia a hrôzy, neschopní čokoľvek pochopiť; aby ho prijali tak, ako „čosi“ prijal Šavol-Pavol?

Ak človeka zachváti trasenie a hrôza, treba požiadať priamo Boha o ochranu a pomoc11.

A Šavol si na Boha ani nespomenul, pretože stratil sebakontrolu.

No ešte predtým, ako mu nahnali hrôzu a triašku, využívajúc Božie dopustenie vo vzťahu k nemu, Šavol bol od Boha vzdialený a tvrdohlavo zotrvával v tomto samoodcudzení od Neho. Obeťou sugestívneho preludu sa Šavol v Božom dopustení stal preto, lebo aj pred odchodom do Damašku, aj počas samotnej cesty bol posadnutý zlobou, a v takomto naladení (emočno-zmyslovom režime duše) nemal chuť myslieť na Boha; na svoj osobný VZÁJOMNÝ vzťah s Ním; na to, čo a ako učil Ježiš, a či je to pravda.

T.j. slepo a bezmyšlienkovito veriac farizejskej tradícii vyznávania judaizmu, žil mimo relígiu pravého Boha, sám sa od Neho separujúc bezmyšlienkovitou vierou v „múdrosť“ tohto sveta, zlostne a nezmyselne odmietajúc všetko, čo k nemu aspoň okľukami prichádzalo z Božích napomenutí, ktoré ľuďom odovzdával Ježiš, kým medzi nimi fyzicky žil. A bolo to tak, hoci Šavol mal otvorenú možnosť pouvažovať na tým, čo sa k nemu okľukami dostávalo z Ježišovho hlásania; mal možnosť predbežne sa pomodliť k Bohu aby ho ochránil od pokušení a preludov, ak už nedôveroval tomuto človeku — fyzickému Ježišovi, a príduc za ním mohol si s ním pohovoriť, v presvedčení že Boh vypočul jeho modlitbu a je tak samotným Bohom ochránený od pokušení a preludov, ako o to prosil v modlitbe. No Šavol to osobne pre seba nepovažoval za nevyhnutné; za nevyhnutné považoval realizovať represie voči inak veriacim a inak mysliacim. Takto vyzerala mravnosť Šavla pred epizódou na ceste do Damašku.

A v súlade s jeho mravmi, akonáhle niekto prejavil voči nemu silu a predstavil sa ako Ježiš, Šavol ihneď pristal na to, že ten niekto je skutočným Ježišom Kristom, nezamýšľajúc sa nad tým, že voči nemu bol použitý eticky rovnaký prístup, aký bol predtým použitý synedriónom (veľradou*) voči Ježišovi Kristovi, kým fyzicky žil medzi ľuďmi; že v tomto prístupe sa v oboch prístupoch odzrkadlila tá istá mravnosť:

«Naša sila bude zákonom pravdy, lebo slabosť je nanič»12 (Šalamúnova múdrosť, 2:11, opis mravno-etickej pozície nespravodlivo zmýšľajúcich, pokúšajúcich Boha plánovaním popravy spravodlivého, ktorý ich usvedčoval z neprávostí. T.j. zmýšľanie synedriónu v podaní Šalamúnových veršov)  «Ťažko sa ti pôjde proti ostriu13» (Skutky apoštolov, 9:5, slová toho, čo sa zjavil Šavlovi v duchu).

Rozdiel je len v tom, že:

  • v prípade Ježiša Krista bol tento prístup zhmotnený v podobe členov synedriónu, jeho stráží, rímskej moci, davu zloprajníkov a zvedavcov v ich personálnej zostave;

  • v Šavlovom prípade sa tento prístup odrazil výlučne v duchu a fyzicky nezranil nikoho, snáď len samotného Šavla, ktorý náhle stratil zrak.

Boh nikoho Svojou vôľou neuvádza do činnosti v medziach Božieho dopustenia.

Do činnosti v medziach Božieho dopustenia vo vzťahu k sebe sa púšťa každý sám svojou vôľou (vyhýbajúc sa Životu vlastnej pravdo-vernosti, (priťahuje na seba efekt „opičej labky“*)), pod vplyvom už ich prekrútených alebo chybných mravov pre ich nevšímavosť a dotieravosť vytrvalo ignorujúc všetky výstražné znamenia a inštrukcie na správnu cestu, dávané Zhora tak či onak každému predtým, než sa ocitne v medziach Božieho dopustenia vo vzťahu k sebe.

To sa týka aj Šavla na jeho ceste do Damašku.

Okrem toho, pravdivý Kristus, ako vyplýva zo svedectiev o ňom (dokonca v kánonických textoch Nového Zákona), neodmietol nikoho prosbu o oslobodenie od zlého ducha, o vyliečenie zo zármutkov a chorôb14; tým skôr neodmietol nikoho z veriacich, a tiež nikoho z tých, čo boli predtým neveriaci a uverili. No Pavol, už ako uznávaný apoštol-učiteľ, svedčí o opaku:

«7. A aby som sa nepovyšoval neobyčajnosťou zjavení, bol mi daný do tela osteň, satanov anjel, ktorý ma skľučuje, aby som sa nepovyšoval. 8. Trikrát som prosil Pána, aby ma od neho zbavil. 9. No Pán mi povedal: „Stačí ti Moja priazeň, lebo Moja sila sa prejavuje v bezmocnosti“. A preto sa oveľa radšej budem chváliť svojimi slabosťami, aby prebývala vo mne Kristova sila» (2. list Korinťanom, kapitola 12).

 

A vzniká otázka:

  • platí «Moja sila sa prejavuje v bezmocnosti», ako to „niekto“ oznámil Šavlovi?

  • alebo platí Božia Sila sa prejavuje v pravdo-vernosti nezávisle od «slabosti» a od «sily/moci» človeka?

 

A tieto dve možnosti nie sú zďaleka vždy jedno a to isté Božie dielo.

Tiež treba obrátiť pozornosť na to, že pravý Kristus vždy ľudí vyvádzal z oblastí Božieho dopustenia vo vzťahu k nim, a Pavla ponechal s ostňom v tele — s anjelom satana, doplniac to elegantným „zdôvodnením“: «aby sa nepovyšoval»?

Tak to nebolo. Skutočný Kristus by Pavlovi pomohol prehodnotiť a zmeniť jeho mravy, a tým samotným by bol problém povyšovania sa vyriešený: Boh nemení to, čo sa deje s ľuďmi, pokým ľudia nezmenia sami seba15, vrátane s pomocou iných ľudí v danej veci16. No ak problém Pavlovho povyšovania sa existoval tak ako predtým, aj počas jeho apoštolskej služby, znamená to, že Pavol v sebe stále niesol démonický režim psychiky17 a mravnosť zodpovedajúcu tomuto režimu, stále zotrvávajúc v odvrátení od pravdivého Boha, a väčšinou svojich skutkov neslúžil Bohu, pri pokračovaní v tom, čo začal Ježiš, hoci bol úprimne presvedčený o presnom opaku toho, čo sme tu povedali.

Ako mohol satanov anjel Pavla zdržiavať v jeho «chválení sa neobyčajnosťou zjavení»18 je pre nás nepochopiteľné, tým viac, že sám Pavol hneď nato píše: «budem sa chváliť...». Alternatívna odpoveď na otázku: „Čo robil satanov anjel?“ — spočíva v tom, že tento posol, ktorý neprestajne sprevádzal Pavla, prinášal hlásenia o jeho zámeroch a činnosti svojmu — nie vševediacemu — šéfovi, čo bolo nevyhnutné na podporu udržateľnosti procesu riadenia situácie okolo Pavla prostriedkami egregoriálnej mágie v medziach Božieho dopustenia.

A takéto „zdôvodnenie“ — akože Kristovo — ktoré tlmočil Pavol, ohľadom odmietnutia zbaviť ho satanovho anjela-besa, ktorý plnil funkciu sprevádzania, objasňovania situácie a navádzania, navyše deptajúci svojho zverenca, no nebrzdiaci jeho náklonnosť chváliť sa — popierajú prisľúbenia Krista dané v kázni na vrchu:

«7. Proste, a bude vám dané; hľadajte, a nájdete; klopte, a otvoria vám; 8. lebo každý prosiaci dostáva, a hľadajúci nachádza, a klopúcemu otvoria. 9. Je medzi vami taký človek, ktorý, ak ho syn poprosí o chleba, podal by mu kameň? a ak ho poprosí o rybu, podal by mu hada? 11. A tak, ako vy dokážete dávať dobré dary vašim deťom, i keď sú zlé, o to skôr váš Otec Nebeský dá dobré veci tým čo prosia u Neho» (ev. p. Matúša, 7. kapitola).

No Pavol neprosil o zbavenie od satanovho anjela u Neho — u Najvyššieho Boha. On prosil u toho, koho považoval za skutočného Krista. Odmietnutím vyliečiť Pavla, Ježiš sám sa postavil proti tomu, čo (v kresťanstve nazývaný «Boh Otec») Najvyšší Boh prikázal Ježišovi odkázať ľuďom a čo je všetkým známe z Ježišovej reči na vrchu?

Tak to nebolo.

Pravý Kristus by sa tak nemohol zachovať k Šavlovi, ako to Kristovi pripisuje novozákonná klebeta v príbehu o obrátení Šavla v Pavla a tak, ako o tom svedčí samotný apoštol Pavol v druhom liste Korinťanom (12:7-9), pretože pravému Kristovi, pravému kresťanstvu nielenže nie je vlastné využívať Božie dopustenie na dosiahnutie svojich cieľov, nech by bolo v akejkoľvek forme a voči komukoľvek, ale je im vlastné neústupne privádzať ľudí na slobodu z oblasti dopustenia, ak sa v nej nachádzajú.

...

poznámky

1 „Skutky apoštolov“, 23:6.

2 Kristus, t.j. «Christos» znamená v gréckom jazyku «pomazaný» (Hlavy sa v tých časoch mazali kráľom*). Termín analogický starožidovskému «Mesiáš».

3 Úplný text menovaného článku bol vložený do Prílohy č.2 v knihe VP ZSSR „«Majster a Margaréta»: hymnus démonizmu? alebo Evanjelium bezvýhradnej viery“, kde je článok L.N.Tolstoho citovaný podľa vydania časopisu „Slovo“, № 9, r. 1991 г., str. 6 — 10.

4 Opodstatnenie tohto presvedčenia viď v knihách VP ZSSR „Otázky metropolitovi Jánovi a hierarchii Ruskej pravoslávnej cirkvi“, „K Božiemu kráľovstvu...“, „Viera a Miera“, „Nastal čas o Stalinovi pohovořit...“, „«Majster a Margaréta»: hymnus démonizmu? alebo Evanjelium bezvýhradnej viery“.

5 Druh egregoriálnej mágie, teda ovládnutie v prvom rade zmyslov človeka (zrak, sluch, čuch...) a vytváranie nepriameho tlaku na emócie a vôľu, skrze sugestívny vplyv egregoru (autonómnej duchovnej entity tvorenej kolektívnym podvedomím ľudí) a ľudského subjektu, ktorý ho riadi. V náboženskej terminológií do tejto kategórie spadajú aj rôzne javy ako: mámenia, pokušenia, vidiny, vytrženia (väčšina z nich) a tiež niektoré nesprávne vyhodnotené psychiatrické diagnózy. – pozn. prekl.

6 Nerozhodol sa nasledovať Krista na základe zmysluplného rozhodnutia, čo je ešte ďalším potvrdením toho, že Šavol sa stal obeťou sugestívneho preludu.

7 Hoci sme toho názoru, že táto epizóda bola vymyslená dodatočne, po prvé, s cieľom nahradenia relígie človeka a Boha, ktorý existuje, chrámovou obradnosťou vytvorenia egregoru zatemňujúceho prejavy a obraz Boha v dušiach ľudí praktikovaním kultu egregoriálnej mágie; po druhé, s cieľom stotožnenia v ľudskom vedomí démonického všetko-si-dovoľovania a Božieho Zámeru (posvätenia démonického pravidla cieľ svätí prostriedky*). Začítajte sa do epizódy:

«13. Blížila sa židovská Veľká noc, a Ježiš prišiel do Jeruzalemu 14. a zistil, že v chráme predávajú voly, ovce, holuby, a sedia tam peňazomenci. 15. A urobil si z povrázkov bič, a všetkých vyhnal z chrámu, aj ovce a voly; peňazomencom rozhádzal peniaze a poprevracal stoly 16. A predavačom holubov povedal : vezmite to odtiaľto preč a z domu Môjho Otca nerobte dom obchodu. 17. Pritom si Jeho učeníci spomenuli, že je písané: horlivosť za Tvoj dom Ma zožiera. 18. Na to Židia povedali: akým znamením nám dokážeš, že máš moc takto konať?» (ev. p. Jána, 2:13 — 18).

Nuž, to čo sa píše vo verši 15, «nezapadá» do rozvoja situácie. Ak by sa také niečo prihodilo, ihneď by pribehla chrámová stráž. Kto o tom pochybuje — zoberte si povrázky, upleťte si bič a skúste vyhnať predavačov na hociktorom trhu; alebo skúste týmto spôsobom vyhnať z kresťanského kostola tých, čo uprostred jeho múrov predávajú (napriek uvedeným slovám Krista) kultové rekvizity (obetné zvieratá v Jeruzalemskom chráme tých čias boli kultovými rekvizitami) a «potvrdenky» o uhradení cirkevného poplatku za obrad: — budete mať čo robiť s davom, aj s políciou.

A tu po údajnom Ježišovom výtržníctve na chrámovom dvore (veď obchodovanie s volmi neprebiehalo v budove) pokračuje pokojný rozhovor s obchodníkmi, vrátane predavačov holubov (tí vidiac pogrom, z nejakého dôvodu ich nenapadlo rozutekať sa, aby zachránili seba a svoj tovar pred údermi biča), i ostatnými židmi.

Tvrdenie, že Prozreteľnosť je nevyspytateľná, že stráž nepribehla, lebo bola psychologicky brzdená, a dav z rovnakej príčiny bol naladený na pokojnú debatu a kladenie otázok ohľadom znamení — je len prázdnou výhovorkou na ochranu kánonického písma a cirkevnej tradície. Navyše takáto výhovorka robí z Krista lacného trhového iluzionistu: vyháňať obchodníkov bičom, vyvolávajúc v nich zlosť a urazenosť, a psychologicky paralyzovať stráž a dav? — to je démonické všetko-si-dovolovanie a pozérstvo.

V skutočnosti obchodníci, sadajúci si kam netreba ako hlúpe muchy, opustili svoje «predajne» sami, pocítiac nepochopiteľný «diskomfort»: vypudila ich matrica (miera), podporovaná Ježišom, v ktorej nenašli svoje miesto.

8 Ľudská vôľa vždy pôsobí z úrovne vedomia, vôľa je vždy vedome cielená.

9 Oklamať sám seba, ako ani oklamať Boha, nie je možné, hoci dlho sa možno tešiť z ilúzie akoby vydareného sebaklamu. Úprimnou odpoveďou na Ježišom položené pomocné otázky ľudia získavali skutočné pochopenie rôznych stránok Života.

10 Ešte raz obrátime pozornosť: toto je definícia pojmu «mravnosť» v prácach VP ZSSR. Takže nemravnosť, to sú rôzne druhy neurčitostí (vrátane principiálneho odmietania čohokoľvek) v mravných kritériách a v ich hierarchickej usporiadanosti.

11 «A ak na teba zostupuje hocaké mámenie od satana, tak pros o ochranu u Boha — veď On — je počujúci, múdry!» (Korán, 41:36). (mámenie – prelud, pokušenie, vidina, hlasy*)

12 «Nie v sile je Boh, ale v Pravde!» — slová na Rusi pripisované Alexandrovi Nevskému.

13 V ruskom preklade je na mieste slova „ostrie“ použité slovo „rožón“ (Рожóн), čo bol palica alebo kôl s ostrým špicom na konci (z toho možno vzniklo aj slovenské „ražeň“). V ruštine je príslovie „liezť na «rožón»“, s významom vrhať sa do problémov. V danom kontexte novozákonného veršu možno túto vetu „ducha“ k Šavlovi chápať ako vyhrážku, ktorú pripisovať Kristovi, by znamenalo lepiť naňho zvrátenú klebetu. – pozn. prekl.

14 Podrobný výklad epizódy s Kanaánčankou (ev. p. Matúša, 15:21-28), v ktorom Kristus spočiatku akoby odmietal vyliečenie jej syna, viď v knihe „Prečo Vnútorný Prediktor, vyzývajúc k Božiemu Kráľovstvu, neprijme Posledný Zákon“ (Súbor 990612-О_Последнем_Завете.doc v Informačnej báze VP ZSSR). Tu to objasníme len stručne.

Reálna epizóda nachádzajúca sa v kánone Nového Zákona je roztrhnutá na dve témy a tým aj prekrútená. Ježiš kanaánčanke neodmietol pomoc, a sám sa vrátil nazad — jej v ústrety, nechajúc apoštolov vzdialiť sa na ceste vpred. Po tom ako sa porozprával s kanaánčankou a vrátil sa k apoštolom, našiel ich polemizovať: Práve im — hádajúcim sa — patria tieto človeko-nenávistné slová v Matúšovom evanjeliu, ktoré pripísali Kristovi (15:26), o dôstojnosti kanaánčanky rovnej dôstojnosti psa a akoby ňou vyjadrený súhlas s týmto ponížením (15:27). Ježiš teda zastihol apoštolov pri spore o práve židov na rasistickú etiku voči nežidom a o práve Mesiáša (podľa ich názoru „prvého hierarchu“, stojaceho mimo kritiku) na odpadlíctvo od starozákonných pravidiel a politiky rozsievania rasizmu (v určitých jemu známych prípadoch) — a aby ich priviedol k rozumu a oslobodil od rasistických táranín, porozprával im podobenstvo „o blížnom“, ktoré je v kánone Nového Zákona uvedené u Lukáša (10:30 — 37).

„Svätí“ otcovia-zakladatelia kresťanských cirkví, aby prekrútili pravdu a zablokovali rozum ľudí slepou vierou, roztrhli námet na dve časti a postavili dva útržky námetu proti sebe, prerobiac ich primerane svojim cieľom. Je to príkladom toho, ako zlomyseľne a zámerne sa umelo vytvára «jednota a boj protikladov» tam, kde ich reálne niet.

Je to implicitné použitie dialektiky na riešenie úlohy riadenia procesu vzniku a formovania novej vierouky a egregoriálno-magického kultu, ktoré sa odohralo dávno predtým, ako G.Hegel a K.Marx niečo napísali.

15 Korán, 13:12 (11).

16 T.j. novozákonná téza o tom, že na slamku v cudzom oku nehľaď, kým nevyberieš brvno zo svojho oka (Matúš, 7:4-5; Lukáš, 6:41-42) — je lživá, pretože znepriateľuje ľudí pri riešení podstatou spoločných problémov; tým skôr, že samotný človek si zďaleka nie vždy dokáže poradiť so „slamkou“ alebo „brvnom“ v oku.

17 O typoch režimu psychiky si možno oveľa podrobnejšie prečítať v knihách „Voda Mŕtva“ v redakcii r. 1998, „Od antropoidnosti k Ľudskosti“, „Príď na pomoc mojej neviere...“, „Princípy kádrovej politiky“ a ďalej v aktuálnej knihe v 7. kapitole. Tu len v krátkosti a stručne.

Informačné zabezpečenie správania človeka možno rozdeliť do nasledujúcich kategórii:

  • vrodené inštinkty a nepodmienené reflexy, a tiež kultúrne obaly týchto inštinktov;

  • kultúrne tradície, stojace nad inštinktmi;

  • vlastné ohraničené chápanie, vlastný rozum;

  • «intuícia celkovo» — to čo sa vynára z nevedomých úrovní psychiky jednotlivca:

  • informácia prichádzajúca z kolektívnej psychiky;

  • sugestívne preludy prichádzajúce zvonka a posadnutosť v inkvizítorskom zmysle slova;

  • vedenie Božím Zámerom.

V psychike každého jednotlivca je možné alebo sa naozaj deje toto všetko. No jedno z nich môže prevládať nad všetkými ostatnými komponentmi správania jedinca.

Ak prevládajú inštinkty — jedinec je človeku-podobným zvieraťom (štatisticky najrozšírenejší typ minulej aj dnešnej spoločnosti, t.j. prevláda konzum a pôžitok);

Ak prevláda kultúra — jedná sa o biorobota, zombi, naprogramovaného kultúrou (takáto je väčšina židov, a k tejto úrovni je dnes tlačená väčšina obyvateľov Západu; problém možného preľudnenia planéty sa snažia riešiť pomocou programov plánovania rodiny, legalizáciou pohlavných zvrhlostí (podpora LGBTI atď. + juvenálna justícia*) a nasadením kultúry „bezpečného sexu“);

Ak prevláda rozum a z intuície je vytláčaná zložka, ktorú tvorí Božie vedenie — ide o démonické osoby (to je takzvané «svetové zákulisie»: vlastníci biblických kultov, lídri mondializmu, eurázijstva, vyšší hierarchovia scientológov, praví satanisti atď.).

A až keď hierarchicky nad všetkým ostatným prevláda vedenie Božím Zámerom (ako súčasť intuície) — možno hovoriť o Človeku a ono je aj ľudskou normou (na uchytenie tejto normy v ľudskej spoločnosti pracovali Mojžiš, Ježiš, Mohamed, Stalin). Tu život jednotlivca už prestáva byť nezmyselnou hrou alebo hrou na získanie uspokojenia, a získava zmysel v realizácií Vyššieho Zámeru, zachovávajúc si pritom kvalitu ľahkosti detstva, žijúceho v radostnej hre.

Takže v ideálnom prípade by človek mal byť slobodný od preludov a posadnutosti (čo je priamy vpád do cudzej psychiky zvonku, proti vôli jej nositeľa), a všetko ostatné – inštinkty, zvyky, rozum a intuícia (hierarchicky vzostupne — inštinkty počúvajú rozum; rozum počúva intuíciu) – má byť v jeho psychike vo vzájomnom súlade a jedno druhému pomáhať v organizovaní ľudského správania v živote tak, aby nebolo konfliktov s Vyšším Zámerom.

18 Tieto veci sa dajú pochopiť, iba ak sa človek naladí na mentalitu a „mravnosť“ ducha (egregoru) historicky sformovaného kresťanstva, ktorého je Pavol „krstným otcom“, a ktorá je diametrálne odlišná od morálky človeka, ktorý hovorí o skutočnom Bohu, ktoré existuje. Inými slovami, rádový kresťan tie slová bežne chápe v duchu učenia a morálky ktorú s náboženstvom prijal, no Človek zotrvávajúci v relígii s Bohom vycíti v týchto slovách disharmóniu, neadekvátnu filozofiu a morálku. – pozn. prekl.

 

Diskusní téma: Koho potkal budoucí apoštol Pavel na cestě do Damašku?

Re: Re: Historia- Iz Tori Ja- dějiny podle Tori

Ferenc | 20.03.2017

Nevím.Radomír byl ukřižován v 11.století a on je ten,kterého nám bible představuje jako Ježíš Kristus.Pouze vzali život málo známého židovského proroka Joshui a překrili tím život Radomírův. Pokud umíte rusky,mohu vám doporučit knihy od Světlany a Nikolaje Levašových.Do češtiny přeložené nejsou.Historie i data je kompletně zfalšovaná žido-křesťanskými vládci světa.Z našich panovníků toto věděl pouze Karel IV. Kataři a templáři byli přímí následovníci učení Radomíra a Magdalény(jeho ženy),proto byli všichni zlikvidováni.

Re: Re: Re: Historia- Iz Tori Ja- dějiny podle Tori

zxz | 22.03.2017

S levasovem bych nyni na levanetu radsi moc neprovokoval :D

Ale jinak souhlasim, a doporucuji spis spisy A. Fomenka (serie History - Fiction or Science, ci primo jeho vedecke clanky) ktery tez dochazi k podobnym, ne-li stejnym zaverum, ale s vyuzitim opravdu exaktnich matematickych metod ktere ve vysledku odkryvaji neschopnost (nebo zamer?) soucasne chronologie a zaroven masivni zfalsovani celych starovekych a ranne stredovekych dejin, vcetne jejich pravdepodobne rekonstrukce.


Re: Re: Re: Re: Historia- Iz Tori Ja- dějiny podle Tori

udo | 24.03.2017

Otázka je, v čom by mohli mať Fomenko a Nosovský pravdu (napr. ktoré ich matematicko-analytické metódy sú na čo použiteľné) a kde skôr asi nie.
T.j., kde chalani tak trochu "uleteli" a prečo asi?

Re: Re: Re: Re: Re: Historia- Iz Tori Ja- dějiny podle Tori

Bynk | 24.03.2017

V podstate asi v ničom. Čo som z toho čo vyplodili vyčítal, my vychádza že roky medzi 800-900 podla nich ani neexistovali, teda nebola ani Velká Morava, ani Svätopluk a žiaden Cyril a Metod. Teda vlastne asi ani Madari sem nikdy neprišli... :-)

<< 1 | 2

Přidat nový příspěvek