17.4.2016
Z knihy "Smutné dědičství Atlantidy"
Predstavitelia psychického trockizmu, konkrétne biblického v Západnej civilizácii, majú svoje plány do budúcnosti nielen vo vzťahu k Rusku, ale aj vo vzťahu k celému zvyšku sveta. V súvislosti s týmto, bolo by pre prozápadné demokratické spoločenstvo v Rusku i zahraničí lepšie sa včas zamyslieť nad osudom, jak svojho „amerického sna“, tak aj nad svojim vlastným.
Ako sme už vraveli prv, marxizmus bol od začiatku náukou z dielne psychického trockizmu. Jeho cieľom bolo nahradiť divoký kapitalizmus polovice 19. storočia (zhubný vo vzťahu k biosfére Zeme) iným spoločenským zriadením, s výrazne menším kontrastom v miere spotreby materiálnych výdobytkov, pri porovnaní obrazu života „elity“ a prostého ľudu, jak v rámci regiónov planéty, tak aj pri porovnaní „elitárnych vyspelých krajín“ a „tých ostatných“ (bývalých kolónií).
Nový systém spoločenského zriadenia bol nazvaný „socializmus“, „komunizmus“. Tento hlásal ideály pravej a priamej vlády ľudu na základe činnosti rôznych druhov sovietov1.
Avšak marxistická náuka bola vytvorená tak (a zachováva si tento stav dodnes), aby reálne poznatky (na základe ktorých by soviety ľudových zástupcov mohli samostatne prijímať rozhodnutia, vedúce k realizácii vznešených cieľov, ktoré hlásala táto náuka) nebolo možné získať z písomných prác marxistov.
Následkom toho, reálne vládnutie muselo zostať ako obvykle v rukách mafie – vykladačov života na osnove marxizmu; a celá plnosť vnútrospoločenskej moci – u pánov tejto mafie, následníkov starovekých projektantov rasisticko-biblickej doktríny globálneho otrokárstva na finančno-úžerníckom základe.
Všetko toto sa malo realizovať v celosvetovom rozsahu, no v dôsledku Brestského mieru, tlmiaceho nárast revolučnej situácie v Európe, ostalo len sa ohraničiť rozsiahlym sociálnym experimentom „vybudovania socializmu v jednej separátnej krajine“. Avšak prvotný globálny plán bol vytvoriť spoločenský systém, približne taký, aký bol v ZSSR v období Chruščova a Brežneva, ktorého opis by znel asi takto:
Všetci ľudia sú si formálne a právne rovní, no v skutočnosti niektoré rodiny „svojou rovnosťou trochu prevyšujú“ tých ostatných. Všetky deti chodia do približne rovnakých škôlok, učia sa v tých istých školách podľa rovnakých učebných osnov, no akosi samo sebou dochádza k tomu, že medzi vyznamenanými je židov viac, než je ich podiel v zostave obyvateľstva, medzi študentmi je tento podiel ešte väčší, medzi kandidátmi vied je to takmer polovica, medzi doktormi viac ako polovica. Podobne to vyzerá aj v umení. Politici, nech by ich pôvod bol akýkoľvek, sú potichu vyberaní z čísla dôstojných uchádzačov a vládnu, realizujúc „kolektívny manažment“ v súlade s „leninskými normami straníckeho života“ na osnove vedeckých odporúčaní, vypracovaných sionizovanou vedou.
Výber „dôstojných“ politikov a ďalších manažérov pánmi prastarého psychického trockizmu priviedol ZSSR ku krachu, avšak ešte predtým výber politikov a ďalších manažérov J.V.Stalinom (snažiacim sa zabezpečiť nezávislosť ZSSR od zahraničného diktátu) priviedla krajinu k statusu «veľmoci № 2» a v dôsledku úspešného výberu odborníkov počas stalinizmu sme ako prví vstúpili do Vesmíru v rámci dnešnej globálnej civilizácie.
Prvý aj druhý výsledok politiky bol sprevádzaný jedným a tým istým marxistickým učením a vykladaním života na jeho osnove. To ale svedčí o tom, že každý z týchto výsledkov bol v skutočnosti podmienený príčinami ležiacimi mimo samotné marxisticko-leninského učenia: subjektívne svojvoľnou politikou selekcie, výberu a rozloženia kádrov. Inými slovami, pri Stalinovi sa realizoval výber akcieschopných manažérov a špecialistov; po Stalinovi zasa nekvalitných a nespôsobilých.
Po roku 1917 väčšina dospelého obyvateľstva proti marxizmu ako takému nielenže nevystupovala, ale chovala sa k nemu s úctou, každopádne však neprenikajúc do jeho podstaty. Marxizmus stál mimo akúkoľvek kritiku a nevzbudzoval záujem ani nespokojnosť nielen z dôvodu prenasledovania kritikov, ale aj preto, lebo pokým bola zabezpečená spokojnosť spotrebiteľov a rast výroby, väčšina obyvateľstva nemala dôvod pochybovať o správnosti marxistického učenia, ktoré akoby bolo zjavne potvrdzované spoločenskou praxou (v dialektickom materializme sa vraví, že kritériom správnosti všetkých teórií je potvrdenie teórie praxou) a ich každodenným životom: kultúrny a ekonomický pokrok bol realitou aj napriek všedným problémom, cítil ho každý.
A menšina, nespokojná celkovo s marxizmom (z rôznych dôvodov, predovšetkým kvôli (vlastným) „elitárnym“ ambíciám), nevypracovala žiadny svetonázor, alternatívny k Biblii a marxizmu, ktorý by bol pochopiteľný prostému národu2. Následkom toho, že antimarxistická teoretická alternatíva niesla, buď otvorený kapitalistický charakter, alebo patrila zjavne pod kompetenciu psychiatrie, represie voči antimarxistom nevzbudzovali u väčšiny obyvateľstva súcit ani odpor (tým skôr v pracovných kolektívoch, kde do polovice 1960-tych rokov si mnohí ešte stále pamätali život a prácu do roku 1917).
Popritom väčšina uvažovala asi takto:
Konečne je v marxizme aj konkrétnosť. V poriadku, ja im nerozumiem, ale sovietski vedci ako Mitin a Judin, Minc, Varga, Gefter3 to chápu, náš Afanasjev tiež. Nech teda oni chápu a zaoberajú sa svojou prácou, a ja zasa tou svojou: čestne pracujem, dostávam plat, ja aj moja rodina máme dostatok; ľudia rôznych národností pracujú a žijú spolu a z roka na rok všetci žijú lepšie. Stalin vyhlásil politiku plánovaného znižovania cien a ceny sa každým rokom znižujú. Ťažkosti ktoré nám zanechala minulosť (recidívy buržoáznej morálky, NÁSLEDKY DVOJNÁSOBNÉHO ROZBITIA HOSPODÁRSTVA VOJNAMI POČAS ŽIVOTA JEDNEJ GENERÁCIE, úklady a sabotáž nepriateľov a pod.) samozrejme existujú, no postupne sú prekonávané mierou spoločenského rozvoja. Osobité problémy u nás nie sú; a tí, čo hovoria že marxizmus klame, — to sú nepriatelia nášho systému a oni chcú uvrhnúť národy do chaosu minulých roztržiek4, obrať nás o všetko dobré, čo sme dosiahli vďaka marxisticko-leninskému učeniu a vláde strany...
Tak tomu bolo v celej sovietskej minulosti po zavŕšení občianskej vojny a predovšetkým po NEPe, hoci každá perióda sovietskej epochy mala vlastný svojráz. Teraz, ešte predtým ako predstavíme variant možnej (nie západno-demokratickej, nie kapitalistickej) budúcnosti, pozrieme sa na to, čo sa udialo v poslednom roku života Stalina.
V diele „Ekonomické problémy socializmu v ZSSR“ Stalin predstavil iné chápanie socializmu a dal direktívu sovietskej ekonomickej vede: predovšetkým sa zrieknuť pojmového a terminologického aparátu marxizmu v politekonómii. Toto bol rozsudok smrti „železnej opone“ marxizmu ako takého, za ktorou sa skrývala reálna globálna moc nad spoločenstvami a národmi. Poukázanie Stalina na nevyhnutnosť vzdania sa pojmového a terminologického aparátu marxizmu znamená, že ak v procese skutočnej revízie marxizmu sa v spoločnosti rozvíja iný svetonázor, iná ekonomická veda, vystavaná na prakticky merateľných kategóriách, tak spoločnosť získava reálnu nezávislosť moci v národných sovietoch všetkých úrovní – voči pánom prastarého psychického trockizmu, a konkrétne jeho marxistickej modifikácie.
Aby k tomu neprišlo, reálny a prastarý psychický trockizmus následne likviduje Stalina a rozvíja globálnu kampaň na jeho dehonestáciu, v ktorej naňho zvaľuje svoje vlastné zločiny, ktoré sa reálne odohrali v období, keď J.V.Stalin bol v čele strany a štátu. V „slobodnom svete“ sa za všetky tieto roky (ako bezchybná alternatíva stalinizmu a kapitalizmu) popularizoval marxistický trockizmus5. Popritom sa z knižníc ZSSR (a tiež vo väčšine socialistických krajín) odstraňujú všetky Stalinove diela. A v ZSSR sa navyše obyvateľstvo cieľavedome otupuje alkoholom a tabakom, aby sa narušila jeho genetika, a tým samotným aj znížila jeho duchovnosť. Po 30-tich rokoch mlčania sa začína v poradí ďalšia kampaň destalinizácie ZSSR a rozbitie zostatkov stalinského socializmu v štáte.
Predstavitelia aj zákulisní šéfovia prastarého psychického trockizmu nemôžu J.V.Stalinovi odpustiť dve veci:
-
Dielo „Ekonomické problémy socializmu v ZSSR“, v ktorom je predstavená náuka o spoločnosti bez vykorisťovania človeka človekom, v podstate odmietajúca marxizmus ako vedeckú osnovu socializmu a prechodu ku komunizmu.
-
Definovanie sionizmu, ako jednej z odrôd buržoázneho nacionalizmu, na osnove ktorej mocná židovská buržoázia utláča (zotročuje) národy sveta a aj samotných židov. Podľa chápania J.V.Stalina boľševizmus (vo svojom boji so sionizmom) mal od tohoto útlaku oslobodiť tak židov, ako aj nežidovské okolie židovskej diaspóry na celom svete6.
Trockista A.N.Jakovlev sa vo svojej knihe „Pochopenie“ zmienil iba o druhom bode, kde boj mnohonárodného boľševizmu s biblickým rasizmom (vzhľadom na špecifickú štruktúru, ktorá je skutočne založená na židovskej kádrovej báze), označil za „rasizmus“. O prvom bode – o rozsudku smrti marxizmu, vynesenom boľševizmom pred desaťročiami, - A.N.Jakovlev mlčí, no požaduje vykorenenie nie marxistickej, ale boľševickej ideológie (hoc sa časom marxizmus a boľševizmus stotožňuje, no stále sa dôsledne mlčí o trockizme).
Predstavitelia prastarého psychického trockizmu (vo všetkých jeho ideologických podobách) nielenže by neodsúdili J.V.Stalina za vybudovanie socializmu v jednej separátnej krajine, ale dokonca by ho naveky kanonizovali ako veľkého marxistu (nebyť týchto dvoch „priestupkov“)*, nakoľko rozsiahly experiment v ZSSR bol pre nich užitočný ako osnova – pre prechod k spoločensko-ekonomickým premenám globálneho rozsahu. Ak sa pozrieme na tento experiment, ako už bolo naznačené prv, tak V TOM ČASE prebehol pomerne úspešne: väčšina obyvateľstva za „Minc-ami“, „Varga-mi“ a marxizmom všeobecne nespozorovalo ich skutočných šéfov, a tí jednotlivci, čo to prekukli, nedokázali vypracovať účinnú alternatívnu sociologickú teóriu. Hodnotiaci výrok „experiment prebehol úspešne“ sa zmenil na presný opak „sa zakončil krachom“ – iba vďaka vyvodeným záverom J.V.Stalina, na ktoré mu predstavitelia marxizmu nedali mandát: presne v tomto zmysle a z ich uhlu pohľadu je J.V.Stalin despotom a uzurpátorom moci (moci konceptuálnej, o čom ale vždy svorne mlčia).
Ak by J.V.Stalin neurobil závery podľa vlastného svedomia a slobodnej vôle, predstavitelia marxizmu by aj dnes ospravedlňovali likvidácie (čistky) v procesoch roku 1937 a ďalších procesov, vykonávané „idealistami a romantikmi revolúcie“, ktorí prehliadli zmenu éry: prechod z éry deštrukcie starého systému do éry vybudovania nového. Línia tohto typu propagandy (pozitívnej vo vzťahu k Stalinovi a jeho prívržencom), ktorej základ dali v 30-tych rokoch takí dejatelia západnej kultúry a humanisti ako Lion Feuchtwanger a G.B.Shaw, by pokračovala až do dnešných dní.
Pre prastarý psychický trockizmus je objektívnou vlastnosťou likvidovať tých jedincov, ktorí si nevšimli zmenu éry, a pokračujú v „novej“ ére aj naďalej robiť to, čo robili v tej „starej“. Predstavitelia reálneho psychického trockizmu a biblickej doktríny, ktorú mal marxizmus realizovať v nových historických podmienkach, však nevedia J.V.Stalinovi odpustiť iné – to o čom sme už hovorili vyššie:
-
rozsudok smrti marxizmu (dokonca ani nie priamo vysloveného, iba nepriamo – cez odmietnutie vytvoreného terminologického aparátu) v úlohe vedeckej osnovy pre socializmus a komunizmus a tiež SVETONÁZOROVEJ OSNOVY pre život spoločnosti;
-
definíciu sionizmu, ako doktríny mocnej židovskej buržoázie, utláčajúcej všetky národy i samotných židov.
No otvorene to povedať nemôžu, lebo takýmto priznaním by podporili dielo J.V.Stalina navzdory svojim vlastným cieľom. A priznať J.V.Stalina veľkým marxistom a postaviť jeho diela na jednu policu s klasikmi náuk tiež nemôžu, nakoľko v dielach Stalina (dokonca aj ranných), nie je ten istý marxizmus: tento je nezištne tvorivý7 a nedogmatický, nie taký, aký by oni potrebovali. Preto im zostáva len o Stalinovi klamať a zlorečiť na jeho adresu (čo mnohí hlupáci po nich opakujú ako papagáje), ponechajúc jeho diela úzkemu kruhu dôverných špecialistov za účelom vytvorenia historických mýtov, ktorými žije dav i „elita“.
Teraz možno prejsť k analýze tej možnej varianty budúcnosti, ktorú majú v pláne realizovať predstavitelia prastarého trockizmu. Predovšetkým treba vedieť, že na Západe marxizmus tiež stojí mimo kritiku, rovnako ako to bolo zaužívané v ZSSR. Kritizujú sa len jednotliví marxisti pre ich konkrétne chyby — buď ako zločinci alebo ako prekrúcači náuky, — avšak samotná náuka vždy stojí mimo kritiku.
1 Ľudová rada, kolégium – pozn. prekl.
2 Najvýraznejší príklad tohto druhu „alternatívy“ je „Ruža sveta“ (“Роза Мира”) od Danila Andrejeva, ktorú vysvetliť veru nedokáže hocaký psychiater či duchovný.
3 Všetko sú to reálne priezviská popredných filozofov a historikov epochy marxizmu v ZSSR. Všetci menovaní sú židia, vrátane tých, čo pricestovali do ZSSR zo zahraničia po revolúcii (Varga).
4 Treba si uvedomiť, že cárske Rusko na prelome 19. a 20. storočia nebolo rajom na zemi. A ešte do konca 1960-tych rokov v ZSSR žilo veľa ľudí, ktorí pred rokom 1917 patrili k dolným vrstvám obyvateľstva a otvorene hovorili, že za Sovietov sa im a ich deťom žije lepšie, než sa žilo ich rodičom aj im samotným do roku 1917.
5 Vydavateľstvo „IMPETO“ („Impulz“ v esperanto) vydalo v roku 1997 dve brožúrky japonského trockistu Kuroda Kan'ichi: “Stalinský «socializmus»: pohľad z Japonska” (r. 1961); “K otázke o nevyhnutnosti rozvoja marxistickej teórie” (r.1969 ), v ktorých sa priamo hovorí o správnosti trockizmu marxistickej línie, a o prekrútení marxistického socializmu Stalinom (prvá publikácia obsahuje predslov vedecko-výskumnej skupiny s názvom «proti stalinizmu», čo tiež napovedá o nimi hlásanom marxizme). Vydavateľstvo „IMPETO“ má v úmysle predĺžiť vydanie prác Kuroda Kan'ichi. Je to príkladom toho, že trockistický marxizmus prenikol a stabilne sa rozvíja skrz desaťročia dokonca aj v kultúrne veľmi svojráznom Japonsku, odtiaľ sa potom prenáša do vlasti „Trockého“ s cieľom intelektuálnej podpory novej generácie ruských trockistov.
6 Nakoľko sa J.V.Stalin dotkol židovskej otázky, bez chvejivého žido-nadchýnania, predstavitelia sionizmu ho zarátali k „antisemitom“; avšak, keďže Stalin trestal aj prejavy predpojatej nenávisti k židom, tak „antisemiti“ ho s veľkým úspechom zaradili medzi oddaných služobníkov sionizmu.
7 O svojej oddanosti k «tvorivému marxizmu» — sa Stalin vyjadril ešte v období revolúcie 1905-1907 v jednom zo svojich článkov.
Informační báze KSB