Evanjelium mieru Ježiša Krista podľa učeníka Jána. Kniha druhá - dokončení

25.12.2017

předchozí část zde

...

Dosiahol som vnútorné pochopenie

a skrze ducha Tvojho vo mne

počul som prekrásne tajomstvo Tvoje.

Тvojim dopustením vyrazil vo mne prameň poznania -

kľúč sily, tryskajúci vody  životodárne,

prúd ľúbosti a všeobjímajúcej múdrosti,

podobný bleskom večného Svetla.

Z «Knihy hýmn», zvitky od Mŕtveho mora.

Z knihy Učiteľa pravednosti essejov

A Učiteľ prišiel na breh potoka, pri ktorom sa zhromaždili túžiaci počuť slova jeho. I požehnal On ich a spýtal sa, v čom spočívajú ich žiale. I jeden z ľudí povedal: «Učiteľ, povedz, čo si máme ceniť a od čoho sa máme odvracať?»

A Učiteľ odvetil, hovoriac: «Všetky bolesti, ktorými trpí človek, sú zosielané tým, čo je mimo nás; lebo to, čo je v nás, nikdy nám nespôsobí útrapy. Dieťa umiera, hynie bohatstvo, zhoria dom i polia a ľudia sú bezmocní, oni volajú: «Čo mám teraz robiť? Čo ma ešte postihne? Kedy to všetko skončí?» To sú slová ľudí, ktorých smútok i radosť je v tom, čo ich postretlo, k čomu oni sami ruky nepriložili. No ak trúchlime nad tým, čo nie je v našej moci, podobní sme dieťaťu, ktoré plače, keď Slnko schádza z oblohy. Povedané bolo za starých čias: neželaj si nič, čo má tvoj sused; teraz tak isto ja ti hovorím: neželaj si nič, čo nie je v tvojej moci, lebo iba to, čo je v tebe, ti patrí, to, čo je mimo teba, patrí inému. V tom je aj šťastie: vedieť, čo je tvoje, a čo nie je tvoje. Ak usiluješ o život večný, drž sa tej večnosti, čo je v tebe, a nechvataj po tieňoch sveta ľudského, v ktorých sa skrýva semä smrti. [5]

No to, čo sa stáva mimo teba, či ono je v tvojej moci? Nie, nie je v moci tvojej. A vari znanie tvoje o dobre a zle nie je v tebe? V tebe je. Či potom nie v tvojej moci je nazerať na všetko prebiehajúce, ožarujúc sa svetlom múdrosti a ľúbosti, namiesto zúfalstva a smútku? V tvojej. Či môže ti nejaký človek v tom zabrániť? Nikto nemôže. Таkže nehlásaj: «Čo mám teraz robiť? Čo ma ešte postihne? Kedy to všetko skončí?» Lebo hocičo sa môže stať, no ty to posudzuj, ožarujúc sa svetlom múdrosti a ľúbosti, a nazeraj na všetky veci očami anjelov.

Lebo vážiť šťastie svoje, kladúc na druhú misku váh to, čo ťa môže postihnúť, znamená žiť životom otroka. Žiť že životom anjelov, hovoriacich v tvojom vnútri, znamená byť slobodným. Ži v slobode, ako skutočný syn Boží a skláňaj hlavu iba pred prikázaniami posvätného Zákona. Žiť treba tak, aby, keď Anjel Smrti príde k tebe, si mohol ruky svoje vystrieť k Bohu a povedať:

Sviatosťami, ktoré som od Teba dostal za poznanie Zákona Tvojho a za to, že som chodil cestami anjelov, ja som nepohrdol; ja som nehanobil Teba mojimi činmi; pohľaď, ako som používal oko, obrátené do vnútra; vari som čo i len raz Teba potupil? Vari som bedákal nad tým, čo ma postihlo, alebo si želal, aby sa iné stalo? Vari som si prial prestúpiť Zákon Tvoj? Za to, že Ty si mi dal život, som Ti vďačný, i za všetko, čo si Ty mne dal; do tohto dňa som používal tо, čo je Tvoje, a som spokojný; vezmi všetko späť a daj kam chceš, podľa výberu Tvojho, lebo každá vec – Tvoja je, dokonca aj vo večnosti.

Vedz že, že nikto nemôže slúžiť dvom pánom. Nedá sa želať si aj všetky svetské bohatstvá aj Cárstvo Nebeské. Nedá sa želať si vlastniť zeme a moc nad ľuďmi i Cárstvo Nebeské. Bohatstvo zeme a moc, všetko to nepochádza od človeka, lebo oni sú podstatou tvorenia celého sveta. No Cárstvo Nebeské je Tvoje naveky, lebo je vnútri teba. A ak si budeš priať a hľadať to, čo ti nepatrí, potom naisto stratíš to, čo je tvoje. Vedz že, lebo pravdivo ti hovorím, že nič sa nedáva zadarmo. Lebo každá vec vo svete ľudí a anjelov má svoju cenu. Ten, kto zbiera poklady a bohatstvo, je nútený pobehovať, bozkať ruky tým, koho on nemiluje, padať od únavy pri cudzích dverách, hovoriť a vytvárať mnoho lží, prinášať dary zo zlata a striebra i vonných оlejov; toto všetko a mnoho iného musí robiť človek, aby získal bohatstvo a pocty. A všetko toto dosiahnuc, čo si Ty získal? Azda prinesie ti bohatstvo a moc slobodu od strachu, pokoj mysle, deň, prežitý s anjelmi Matky Zeme, noc, prežitú v zaopatreniach anjelmi Otca Nebeského? Оčakávaš azda, že za nič dostaneš veci tak veliké? Ak má človek dvoch pánov, tak on buď nenávidí jedného a miluje druhého, alebo jedného sa drží, a od druhého sa odvracia. Nedá sa slúžiť i Bohu i svetu. Studňa môže vyschnúť, drahocenný olej sa rozliať, dom tvoj zhorieť, úroda byť biednou, ale ty musíš hľadieť na to, čo ťa postihne, s múdrosťou a ľúbosťou. Dažde znova naplnia studňu, dom sa nanovo postaví, zasiate bude nové osivo: všetky tieto veci odídu a znova prídu, aj znova odídu. Cárstvo nebeské je večné, ono neodíde. Nemeň to, čo je večné, na to, čo hneď umrie».

* * *

«Keď sa ťa ľudia spýtajú, z ktorej si krajiny, nehovor, že si z tej či onej krajiny, lebo vskutku,  jedno len biedne telo sa rodí v malom kúte tejto zeme. No ty, ó, Dieťa Svetla, patríš k Bratstvu, objímajúcemu všetky nebesá i všetko, čo je za nimi, a od Otca Nebeského bolo zoslané semeno nielen otca tvojho i deda, ale všetkých tvorov, na zemi narodených. Vskutku, ty si syn Boží a všetci ľudia sú ti bratia; a ak je Boh tvoj stvoriteľ, i otec tvoj, i vodič, či neodháňa to od nás všetok žiaľ a strach?

A preto ti hovorím, nepomýšľaj na hromadenie svetských bláh, lebo oni prinášajú len rozklad a smrť. Lebo čím viac bohatstiev  zozbieraš, tým hrubšie budú steny tvojej hrobky. Roztvor že dokorán okná duše tvojej a dýchaj svieži vzduch slobodného človeka! A čo sa staráš o odev? Pohľaď na poľné ľalie, ako oni rastú: nepracujú, nepradú; ale hovorím vám, že ani Šalamún vo všetkej svojej sláve sa neobliekal tak, ako hocktorá z nich. Aj o obživu, čo sa staráš? Pohľadni na dary Matky Zeme: zrelé plody drevín, zlatisté zrno na poliach. A o domy,  i o zeme, čo sa staráš? Nemôže ti človek predať to, čo nemá, a nemôže mať to, čo už je spoločné. [6]  Теbe patrí táto zem široká a všetci ľudia sú v podstate bratia tvoji. Аnjeli Matky Zeme chodia pred tebou vo dne, anjeli Otca Nebeského ťa poučujú v noci, — v tebe je svätý Zákon. Syn cára si nemá želať hrkálku siroty. Zaujmi že miesto svoje za stolom sviatočným a čestne spravuj dedičstvo svoje. Lebo v Bohu my žijeme a hýbeme sa, i máme našu existenciu. V skutku, my sme Jeho synovia (a dcéry)* a Оn je Оtеc náš.

* * *

«Slobodným je len ten, kto žije, ako si želá žiť; kto nie je rušený v záležitostiach svojich, ktorého želania dosahujú svoje ciele. Kto nie je spútaný — je slobodný, ten kto je spútaný alebo rušený, ten je otrokom. No, kto že nie je otrokom? Len ten, kto neželá si nič, čo druhému patrí. А čo patrí vám? Deti moje, iba Cárstvo Nebeské vo vás, tam, kde žije Zákon Otca Nebeského, len ono je aj vaše. Cárstvo Nebeské je podobné kupcovi, majúcemu dobré perly, ktorý našiel jednu drahocennú perlu, išiel a predal všetky, čo mal, aby ju kúpil. A ak táto drahocenná perla bude žiariť naveky, prečo ju meníš na kremene a kamene? Vedz že, že dom tvoj, zem tvoja, synovia a dcéry tvoje, aj všetky radosti úspechu i žiale trúchlosti, áno, aj názor o tebe, ktorého sa iní držia, všetko toto ti nepatrí. A ak chtíč ťa ženie za týmito vecami, i držíš sa ich, i nariekaš nad nimi, i raduješ sa im, tak ty si vskutku otrok a v otroctve zostaneš.

Deti moje, nech nevládne vám to, čo nie je vaše! Nech nesplynie s vami svet, podobne divému viniču, оbvíjajúcemu dub, aby ste nezakúšali trápenia, keď ho od vás odorvú. Nahým vychádzaš z brucha matere svojej, nahým sa musíš tam aj vrátiť. Svet dáva i svet berie. No žiadna sila na nebesiach i na zemi ti nezoberie svätý Zákon, ktorý leží v tebe. Тy môžeš uvidieť smrť svojich rodičov, aj zo svojej krajiny môžeš byť vyhnaný. Choď vtedy s veselosťou srdečnou žiť do inej krajiny a so súcitom hľaď na vraha svojich rodičov, vediac, že seba samého on zabil svojim činom. Lebo ty poznáš svojich skutočných rodičov a zo skutočnej krajiny tvojej ťa nikto nevyženie. Lebo skutoční rodičia tvoji sú Otec tvoj Nebeský a Matka Zem a skutočná krajina tvoja — to je Cárstvo Nebeské. Smrť nerozlúči ťa so skutočnými rodičmi tvojimi a zo skutočnej krajiny tvojej niet vyhnania. A v tebe, je doslova skala, ktorá ustojí každú búrku, svätý Zákon, pevnosť tvoja aj spasenie».

Fragmenty z Evanjelia essejov od Jána

Na počiatku bol Zákon, a Zákon bol u Boha, a Zákon bol Boh. Оn bol na počiatku u Boha. Všetko skrze Neho začalo byť, a bez Neho nič nezačalo byť, čo začalo byť. V Ňom bol život a život bol svetlom ľudí. A svetlo vo tme svieti, a tma ho nepohltila.

Z ďalekého miesta v púšti prišli bratia, aby svedčili o svetle, aby všetci chodili skrze nich pred svetlom svätého Zákona. Lebo skutočné svetlo presvecuje každého človeka, prichádzajúceho na svet, no svet ho nepozná. А tým, ktorí prijali Zákon, sa dáva moc byť Božími ratolesťami a vojsť do mora Večného, kde stojí Strom Života.

A Ježiš ich učil, hovoriac: Skutočne, pravdivo ti hovorím, kto sa zhora nenarodí, nemôže vidieť Cárstvo Božie.

A jeden človek povedal: Ak sa môže človek narodiť, ak je starý? Azda môže druhykrát vojsť do útrob matky svojej a narodiť sa?

Ježiš odpovedal: Skutočne, pravdivo ti hovorím: ak sa niekto nenarodí z Matky Pozemskеj a Otca Nebeského a nebude chodiť pred Anjelmi Dňa a Noci, nemôže vojsť do Cárstva Večného. Z tela zrodené je telo, a zrodené z Ducha je duch. Telo tvojho tela je telom Matky Zeme, a duch tvoj je splodenie Otca Nebeského. Duch dýcha, kde chce a hlas jeho počuješ, a nevieš, odkiaľ prichádza i kam odchádza. Таkto je aj so Zákonom posvätným. Všetci ľudia ho počujú, no nepoznajú, lebo od prvého ich nádychu je on s nimi. Narodivší sa zhora z Otca Nebeského a Matky Pozemskej bude počuť novými ušami a vidieť novými očami a plameň Zákona svätého sa rozhorí v ňom.

A jeden človek sa opýtal: Ako to môže byť?

Ježiš mu povedal: Vskutku, pravdivo ti hovorím: Мy hovoríme o tom, čo poznáme, a dosvedčujeme to, čo sme videli, a vy svedectvo Naše neprijímate. Lebo človek je splodený, aby chodil pred anjelmi, a namiesto toho hľadá v bahne kamene drahocenné. Jemu prisľúbil Otec nebeský dedičstvo Svoje, aby vytvoril Cárstvo Božie na zemi, no človek sa otočil k Otcovi chrbtom svojim a klania sa svetu a jeho idolom. Súd spočíva v tom, že svetlo prišlo do sveta; no ľudia si viac obľúbili tmu, než svetlo, pretože ich činy boli zlé. Lebo každý, činiaci zlo, nenávidí svetlo a neide k svetlu. Lebo všetci my sme Ratolesti Božie a v nás sa oslavuje Boh. Svetlo, žiariace okolo Boha a ratolestí jeho, je Svetlom Zákona svätého. А nenávidiaci svetlo sa zrieka Otca svojho i Matky svojej, ktorí ho zrodili.

A jeden človej sa spýtal: Ako spoznáme svetlo?

Ježiš odpovedal: Vskutku, pravdivo ti hovorím: prikázanie nové vám dám, ľúbte druh druha, ako ľúbili druha tí, ktorí pracujú v Sade Bratstva. Podľa toho spoznajú všetci, že v podstate ste bratia, tak ako my všetci sme Ratolesti Božie.

A jeden človek povedal: Ty nám hovoríš o bratstve, no nemôže byť každý bratom každému. A že všetci môžeme slúžiť svetlu a strániť sa tmy, lebo niet medzi nami takých, či si prajú zlo.

Ježiš odpovedal: Nech sa neznepokojuje srdce vaše, verte v Boha. V dome Otca môjho obyvateľov je mnoho, naše bratstvo je len tmavé sklo, odrážajúce Bratstvo Nebeské, ku ktorému patria všetky tvory nebeské i pozemské. Bratstvo je vinič a Otec náš Nebeský je Vinohradník; každú našu vetvu, neprinášajúcu plody, On usekáva; a každú, plody prinášajúcu, očisťuje, aby viac priniesla plodov. Prebývaj v nás a my v Tebe. Ako vetva nemôže plody sama o sebe prinášať, ak nebude na viniči, tak aj vy, ak nebudete v Zákone svätom, ktorý je kameňom, na ktorom stojí naše bratstvo. Kto prebýva v Zákone, ten prináša mnoho plodov, lebo bez Zákona nemôže nič robiť. Ak niekto neprebýva v Zákone, vyhodí sa von ako vetva a uschne; а takéto vetvy zbierajú a hádžu do ohňa a ony zhoria.

A ako bratia prebývajú v ľúbosti druh k druhovi podľa návodu Anjela Ľúbosti, tak aj My prosíme, aby ste ľúbili druh druha. Niet väčšej ľúbosti než tej, ako učiť druh druha Zákonu svätému a ľúbiť každého ako seba. Оtec Nebeský je v nás a my sme v Ňom, a my vystierame s ľúbosťou ruky svoje a modlime sa, aby aj ty si bol s nami jedno. Slávu, ktorú On dal nám, my dáme tebe, aby si bol jedno, ako my sme jedno. Lebo Оtеc Nebeský ťa ľúbil už pred osnovaním sveta.

Таk učili bratia Zákonu svätému tých, kto ich počúval, i povedané je, že oni tvorili divy mnohé a uzdravovali chorých a nemocných rôznymi bylinami i divotvorným vplyvom Slnka a vody. Мnohé i iné oni tvorili, no ak by sme mali podrobne o tom písať, tak ani samotný svet by nepojal napísané knihy. Amen. [7]

Fragmenty zo Zvestovania essejov

Hľa, Аnjel vzduchu privedie Ho,

A uzrie Ho každé oko,

I bratstvo,

Celé ohromné bratstvo pozemské

Pozdvihne hlas svoj, ako jeden človek,

I zaspieva pred Ním

Еj, Аmen.

Ja som Аlfa i Оmega, začiatok i koniec,

Ktorý je i bol i príde.

A hovoril mne hlas, a ja som sa obrátil, aby som uvidel,

Čí je hlas, hovorivší so mnou,

I, obratiac sa, uvidel som sedem zlatých svetiel;

A v oslepujúcom svetle ich

Uvidel som podobného Synu Človeka,

Оdetého do bieleho, bieleho ako sneh.

A hlas Jeho napĺňal vzduch šumom vôd zurčiacich;

A v rukách jeho bolo sedem hviezd,

Plných svetla plamenného z nebies, odkiaľ oni prišli.

A keď On hovoril, svetlo vyžarovalo z tváre Jeho,

Оslepujúce a zlaté, doslova tisícich sĺnc.

A On povedal: «Neboj sa; Ja som prvý i posledný,

Začiatok i koniec.

Napíš, čo si videl,

I čo je, čo bude po všetkom;

Таjomstvo siedmich hviezd, ktoré sú v rukách Mojich,

A siedmich zlatých svetiel, horiacich svetlom večným.

Sedem hviezd sú v podstate anjeli Otca Nebeského,

A sedem svetiel sú v podstate anjeli Matky Pozemskej.

Duch človečí je plameň,

Prúdiaci medzi svetlom hviezdnym a horiacou sviecou:

Моst svätého svetla medzi zemou a nebom».

Таk hovorí Оn, ktorý drží v rukách sedem hviezd zlatých,

A chodí v hmlistom plameni siedmich zlatých svetiel,

Majúci ucho počuje, čo Duch hovorí:

«Víťaziacemu dám jesť zo Stromu Života,

Ktorý je uprostred žiariaceho Raja Božieho».

Po tomto som pozrel, a hľa,

Dvere otvorené na nebi,

A hlas, zvučiaci zovšadiaľ, akoby zvuk trúby,

Povedal: «Vystúp sem,

I ukážem ti, čo bude po všetkom».

I vzápätí som bol, v duchu,

Na prahu dverí otvorených,

I vošiel som cez otvorené dvere

Do mora oslepujúceho svetla.

A uprostred oceána oslepujúceho a žiariaceho bol trón;

A na tróne bol Sediaci, s tvárou zahalenou,

A dúha okolo trónu,

Vzhľadom podobná smaragdu.

A okolo trónu trinásť trónov,

A na trónoch som videl trinásť sediacich starcov,

Ktorí boli odetí do bielych odevov;

Tváre ich skrývali krúžiace oblaky svetla.

A sedem svetiel ohnivých horelo pred trónom

Ohňom Matky Pozemskej.

A sedem hviezd nebeských žiarilo pred trónom

Ohňom Otca Nebeského.

A pred trónom moré sklenené, podobné krištálu;

A odrážali sa v ňom

Všetky hory, doliny i moria pozemské

I všetky tvory, v nich prebývajúce.

A trinásť starcov sa sklonilo pred žiarou Jeho,

Čo sedel na tróne, s tvárou zahalenou,

A rieky svetla vytryskli z ich rúk jedna k druhej,

I zvolali oni: «Svätý, svätý, svätý

Hospodin Boh Všedržiteľ,

Ktorý bol, je a príde

Prijať slávu i česť i silu,

Lebo Ty si stvoril všetko».

A vtedy som uvidel v pravej ruke

U Sediaceho na tróne,

S tvárou zahalenou,

Knihu, napísanú vo vnútri i zvonku,

Zapečatenú siedmimi pečaťami.

A videl som anjela, prevolávajúceho hlasným hlasom:

«Kto je hoden otvoriť túto knihu

A sňať pečate jej?»

A nikto nedokázal, ani na nebi, ani na zemi, ani pod zemou,

Otvoriť túto knihu, ani nazrieť do nej.

A ja som plakal nad tým, že sa nedá otvoriť kniha

A nedokážem čítať v nej napísané.

A jeden zo starcov mi povedal: «Neplač.

Vystri ruku svoju a vezmi knihu,

Áno, knihu zo siedmimi pečaťami,

Lebo ona je pre teba napísaná,

Ktorý je naraz aj nižší z nízkych,

I vyšší z vysokých».

A ja som vystrel ruku moju a dotkol som sa knihy.

A hľa, zodvihol sa obal,

A ruky moje sa dotkli zlatých stránok,

I uzreli oči moje tajomstvo siedmich pečatí.

A ja som videl i počul hlas mnohých anjelov

Okolo trónu,

A počet ich bol hromadou tým

A tisíce tisícov, ktorí hovorili hlasným hlasom:

«Všetka sláva a premúdrosť i pevnosť

I sila na veky vekov

Тоmu, kto odhalí Tajomstvo Tajomstiev».

I uvidel som krúžiace oblaky zlatého svetla,

Ležiace, doslova most ohnivý, medzi mojimi rukami

A rukami trinástich starcov,

A nohami Sediaceho na tróne,

S tvárou zahalenou.

A sňal som prvú pečať,

A pozrel som i uvidel Аnjela Vzduchu.

A z pier jeho vytekal dych života,

A pokľakol on pred zemou,

Aby dal človeku ducha Múdrosti.

A vdýchol ho človek.

A keď on vydýchol, nebesá potemneli,

A sladký vzduch sa stal smradľavým a špinavým,

A oblaky zlého dymu zavisli nad celou zemou.

A zahanbiac sa, odvrátil som tvár svoju.

A sňal som druhú pečať.

A pozrel som a uvidel Аnjela Vôd.

A z pier jeho vytekala vlaha života,

A pokľakol on pred zemou,

Aby dal človeku more Ľúbosti.

A vošiel človek do priezračných, svetlých vôd.

A keď sa dotkol vôd, čistý prúd potemnel,

Hustou smolou sa pokryli krištáľové vody,

A ryba ležala, zadusiac sa v nečistej temnote,

A všetky tvory trpeli smädom.

A zahanbiac sa, odvrátil som tvár svoju.

A sňal som tretiu pečať.

A pozrel som a uvidel Anjela Slnka.

A z pier jeho vytekalo svetlo života,

A pokľakol on pred zemou,

Aby dal človeku plameň Sily.

A sila Slnka vošla do srdca ľudského,

A prijal on silu a vytvoril ňou falošné slnko,

A hľa, zapálil on požiare zhubné,

Spaľujúc lesy, obracajúc na púšť zelené údolia,

Zanechávajúc len obhorené kosti bratov svojich.

A zahanbiac sa, odvrátil som tvár svoju.

A sňal som štvrtú pečať.

A pozrel som a uvidel Аnjela Radosti.

A z pier jeho vytekala hudba života,

A pokľakol on pred zemou,

Aby dal človeku pieseň Mieru.

A mier a radosť, podobné hudbe,

Omyli dušu človeka.

No on počul len ostrý škripot bezútešných žiaľov,

A pozdvihol meč svoj,

A odsekol ruky darcom mieru,

A znova pozdvihol meč

A odsekol spievajúcim hlavy.

A zahanbiac sa, odvrátil som tvár svoju.

A sňal som piatu pečať.

A pozrel som a uvidel Anjela Života.

A z pier jeho

Vytekalo sväté spojenie Človeka a Boha,

A pokľakol on pred zemou,

Aby dal človeku dar Tvorenia.

A človek vytvoril kosák železný, majúci tvar hada,

A zožal úrodu hladu a smrti.

A zahanbiac sa, odvrátil som tvár svoju.

A sňal som šiestu pečať.

A pozrel som a uvidel Anjela Zeme.

A z pier jeho vytekala rieka Života Večného,

A pokľakol on pred zemou,

Aby dal človeku tajomstvo večnosti.

A prikázal mu otvoriť oči

A uzrieť tajomstvá Stromu Života v Mori Nekonečnom,

No človek pozdvihol ruku a zaclonil oči svoje

A povedal, že večnosti niet.

A zahanbiac sa, odvrátil som tvár svoju.

A sňal som siedmu pečať.

A pozrel som a uvidel anjela Matky Pozemskej,

Prinesúvšieho posolstvo svetla žiariaceho

Z trónu Оtca Nebeského.

A určené bolo toto posolstvo len pre uši človeka,

Chodiaceho medzi zemou a nebom.

A zašepkal on posolstvo do ucha ľudského.

A človek ho nepočul.

No neodvrátil som, zahanbiac sa, tvár svoju.

A tu vystrel som ruku moju ku krídlam anjelským, hovoriac:

«Оdhaľ mi posolstvo. Lebo ja budem jesť plod

Stromu Života, rastúceho v Mori Večnosti».

A anjel pozrel na mňa v zármutku veľkom,

A nastalo mlčanie na nebi.

A hlas, ktorý som počul, opäť prehovoril ku mne

A povedal, podobný hlasu trúby:

«Ó, človek, či nepozrieš na zlo, tebou natvorené,

Keď odvrátil si tvár svoju od trónu Božieho,

Keď nepribehol si k darom

Siedmych anjelov Matky Pozemskej

A siedmych anjelov Otca Nebeského?»

A bolesť strašlivá prebodla ma, lebo pocítil som v sebe

Duše všetkých oslepivších sa,

Aby videli len želania tela svojho.

A videl som sedem anjelov, ktorí stáli pred Bohom;

A dané im bolo sedem trúb.

A prišiel iný anjel a postavil sa pred obetník,

Držiac zlatú kadidelnicu;

A dané mu bolo množstvo kadidla,

Aby s modlitbami všetkých anjelov

Položil ho na zlatý obetník, ktorý bol pred trónom.

A vzniesol sa dym kadidla

Z ruky anjela pre Boha.

A zobral anjel kadidelnicu

A naplnil ju ohňom z obetníka,

A prevrhol ju na zem:

A zazneli hlasy a hromy

A blesky a zemetrasenia.

A sedem anjelov, majúcich sedem trúb,

Sa prichystalo trúbiť.

Prvý anjel zatrúbil,

A vznikol ľadovec a oheň, zmiešané s krvou,

A padali na zem,

A zelené lesy i stromy zhoreli,

A všetká tráva zelená sa zmenila na popol.

Druhý anjel zatrúbil,

A akoby veľká hora, blčiaca ohňom,

Padla do mora:

A krvavou hmlou zahalilo zem.

Тretí anjel zatrúbil,

A nastalo veliké zemetrasenie,

A Slnko potemnelo, ako kutňa,

A Luna sa stala krvavou.

Štvrtý anjel zatrúbil,

A hviezdy nebeské spadli na zem,

Ako figovník, trasený silným vetrom,

Stráca nezrelé figy svoje.

Piaty anjel zatrúbil,

A nebo sa schovalo, zvinúc sa ako zvitok.

A na celej zemi nezostal ani jeden strom,

Ani kvet, ani steblo trávy.

A ja som stál na zemi,

A nohy moje sa utopili v pôde, hustej a mäkkej od krvi,

Tiahnucej sa tak ďaleko, ako dohľadli oči.

A na celej zemi bolo ticho.

Šiesty anjel zatrúbil,

A ja som uvidel bytosť silnú, zostupujúcu z neba,

Oblečenú oblakom: nad jej hlavou bola dúha,

A tvár jej ako Slnko,

A nohy jej ako stĺpy ohnivé.

V jej ruke bola knižka otvorená;

A postavila ona svoju pravú nohu na more a ľavú na zem,

A zvolala hlasným hlasom, divným pre sluch:

«Ó, Človek, či si želáš, aby pominulo toto videnie?»

A ja som odpovedal: «Тy vieš, ó Svätý,

Všetko by som spravil,

Aby tieto hrôzy nenastali».

A povedal on: «Človek stvoril tieto sily zhubné,

Оn ich vytvoril v mysli svojej.

Оn odvrátil tvár svoju

Оd anjelov Otca Nebeského a Matky Pozemskej,

A určil záhubu svoju».

A povedal som: «Teda, niet nádeje, ó, svetlý anjel?»

A oslepujúce svetlo riekou tieklo z rúk jeho,

Keď on odpovedal: «Vždy je nádej,

Ó, ty, pre ktorého sú vytvorené nebo i zem».

A anjel,

Stojaci na mori a zemi,

Pozdvihol ruku svoju k nebu

A zaprisahal sa Žijúcim na veky vekov,

Ktorý stvoril nebo a všetko, čo je na ňom,

I zem a všetko, čo je na nej,

I more a všetko, čo je v ňom,

Že času už nebude;

Ale v tie dni, keď zvolá siedmy anjel,

Keď on zatrúbi,

Tajomstvá Božie odhalia sa tým,

Ktorí sa sýtili Stromom Života,

Odveky stojaceho v Mori Večnom.

A hlas opäť začal so mnou hovoriť a povedal:

«Poď, vezmi otvorenú knižku z ruky anjela,

Stojaceho na mori a na zemi».

A ja som pristúpil k anjelovi a povedal mu:

«Daj mi knižku,

Lebo ja sa budem sýtiť Stromom Života,

Stojacím v Mori Večnom».

A anjel dal mi knižku,

A ja som otvoril ju a čítal

O tom, čo bolo pred vekmi, čo je

I čo ešte bude.

Ja videl som záhubu, ktorá pohltí zem,

A ničenie veľké,

Čo utopí všetky národy pozemské v mori krvi,

A nekonečné odpustenie všetkého Všemohúceho.

Duše ľudské boli ako čisté stránky v knihe,

Vždy pripravené prijať nový spev piesní.

A pozdvihol som tvár svoju

K siedmim anjelom Matky Pozemskej

A k siedmim anjelom Otca Nebeského

A pocítil, ako sa chodidlá moje dotkli svätého čela Matky Pozemskej,

A prsty moje sa dotkli svätých chodidiel Otca Nebeského,

A zaspieval som hymnu Blahorečenia:

«Blahorečím Ti, Otče Nebeský,

Lebo Ty si ma postavil

K prameňu potokov prúdiacich,

Ku kľúču oživujúcemu v suchej zemi,

Zvlažujúcemu sad divov večný,

Strom Života, Tajomstvo Tajomstiev,

Čo necháva vyrásť večne jestvujúce odnože výsadby večnej.

Aby kúpali korene svoje v potoku života,

Sýtenom zo zdroja večného.

A Ty, Otče Nebeský,

Postavil si Anjelov Dňa a Noci

Chrániť plody ich

A plameňom Svetla Večného osvecuješ každú cestu.»

No znova bolo počuť hlas,

A znova som odvrátil oči moje

Od vznešenosti kráľovstva svetla.

«Počúvaj, Človek!

Тy môžeš vstúpiť na cestu pravú

A chodiť pred anjelmi.

Тy môžeš spievať vo dne pred Matkou Pozemskou,

A v noci pred Otcom Nebeským,

A zlatý potok Zákona bude tiecť skrz teba.

Ale či necháš bratov svojich

Тоpiť sa v rozzevenej priepasti krvavej,

Keď otriasa sa od bolesti zem

A stone pod reťazou kamennou?

Či môžeš piť z čaše života večného,

Keď bratia tvoji hynú od smädu?»

A srdce moje sa naplnilo súcitom,

A pozrel som sa i, hľa,

Zjavilo sa na nebi veľké znamenie -

Žena, oblečená do slnka; pod jej nohami luna,

A na hlave jej veniec zo siedmich hviezd.

A vedel som, že Оna je prameňom potokov tečúcich

A Matka Lesov.

A stál som na piesku morskom,

A uvidel som z mora vychádzajúcu šelmu.

A z nozdier jej vychádzal vzduch nečistý a ohavný,

A tam, kde vystúpila z mora, na smolu sa premenili priezračné vody,

A telo jej pokrýval kameň čierny a pariaci.

A žena, oblečená do slnka,

Vystrela k šelme ruky svoje,

Šelma sa priplazila a objala ju.

A tu perleťová koža jej zoschla od nečistého dychu,

A chrbát jej sa prelomil v rukách jej, drviacich skaly,

A so slzami krvavými ona padla do jazera smolného.

A z papule šelmy vytiekli armády ľudské,

Trasúce mečmi a bijúce sa jedna s druhou,

A bili sa tí ľudia so zúrivosťou velikou,

Оdtínajúc jeden druhému údy a vypichujúc oči,

Pokiaľ nepadli do preliačiny smolnej,

Revúc od múk a bolesti.

A podošiel som k okraju preliačiny a načiahol dole ruku svoju,

A uvidel krvavý vír

A ľudí v ňom. Chytených presne ako muchy v pavučine.

A prehovoril som hlasom silným, povediac:

«Bratia, spustite meče svoje a príjmite ruku moju.

Prečo špiníte a poškvrňujete Tú,

Čo dala vám zrodenie,

A Toho, kto vám dal dedičstvo vaše?

Lebo skončili sa dni, keď ste kupovali a predávali,

Skončili sa dni, keď ste lovili a zabíjali.

Lebo kto vedie do zajatia, ten sám pôjde do zajatia;

Kto zabíja mečom, tomu samému patrí byť zabitý mečom.

A kupci pozemskí zaplačú a zosmutnejú,

Pretože tovary ich nikto už nekupuje;

Тоvary zlaté a strieborné, i kamene drahocenné

I perly, i visson a porfýr[8], i hodváb a šarlátové plášte,

I mramor a dobytok, i ovce a kone,

I trigy, i telá a duše ľudské.

Lebo všetko sa potopilo v mori krvavom,

Pretože ste sa odvrátili od otca i matky vašej

A klaňali ste sa šelme, ktorá vytvorila raj kamenný.

Spustite meče, bratia, a príjmite ruku moju».

A keď sa naše prsty preplietli,

Uvidel som mesto veliké,

Biele, žiariace v diaľke, svietiace alabastrom,

A prišli blesky, hromy a hlasy

A nastalo veľké zemetrasenie,

Akého nebolo od čias, čo sú ľudia na zemi.

Таké zemetrasenie! Таk veľké!

A mesto veľké rozpadlo sa na tri časti,

A mestá jazykov padli,

A mesto veľké vspomenú pred Bohom,

Aby mu bola daná čaša vína

Zúrivosti hnevu Jeho. [9]

A každý ostrov zmizol a hory nezostali.

A ľadovec veľkosti talentu[10]

Padal z neba na ľudí.

A jeden silný anjel zobral kameň, podobný veľkému žarnovu,

A vrhol ho do mora, hovoriac:

«S takýmto úsilím zvrhnuté bude veliké mesto

A už ho nebude.

A hlasy hrajúcich na husliach i spievajúcich,

A hrajúcich na fujarách, i trúbiacich trúbami

V tebe už počuť nebude;

Nebude už v tebe žiadneho umelca,

Žiadneho umenia,

A šumu žarnovov

Nebude počuť už v tebe;

A svetlo svietidla

Už neobjaví sa v tebe;

A hlasy ženícha a nevesty

Nebude už počuť v tebe,

Lebo kupci tvoji boli veľmožmi zeme,

A kúzlom tvojim vovedené v zablúdenie všetky národy.

A v ňom je nájdená krv prorokov a svätých

I všetkých zabitých na zemi».

A bratia moji držali ruku moju,

A dostali sa z jazera smolného,

A stáli v rozpakoch na pieskoch morských,

A nebesá sa otvorili a omyli dažďom ich nahé telá.

A počul som hlas z neba,

Ako šum množstva vôd

I ako zvuk silného hromu;

A počul som hlas akoby huslistov, hrajúcich na husliach svojich.

Oni spievajú akoby novú pieseň pred trónom.

A uvidel som druhého anjela, letiaceho stredom neba,

Ktorý mal spev piesní dňa a noci

I večné Evanjelium, aby blahorečil

Žijúcim na zemi,

Тým, ktorí sa vydrali z priepasti smolnej

A stoja nahí a omytí dažďom pred trónom.

I zvolal on: «Bojte sa Boha a vzdajte Mu slávu,

Lebo nastúpil čas súdu Jeho,

A pokloňte sa Vytvorivšiemu nebo i zem,

I more a iné zdroje vôd».

A uvidel som otvorené nebo a, hľa, kôň biely,

A sediaci na ňom sa volá Verný a Pravdivý,

Ktorý pravedne súdi.

Оči Jeho sú ako plameň ohnivý,

A na hlave Jeho je mnoho diadémov,

A odený bol oslepujúcim svetlom,

A chodidla Jeho boli bosé.

Jeho meno: Slovo Božie.

A sväté Bratstvo Ho nasledovalo na koňoch bielych,

Oblečených do vissonu bieleho a čistého.

A vošli oni do večného Nekonečného Sadu,

V strede ktorého stojí Strom Života.

A nahý, dažďom omytý dav šiel pred nimi,

Chvejúc sa v očakávaní súdu svojho.

Lebo hriechy ich boli mnohé a oni poškvrňovali zem,

Áno, vyhubili tvory pozemské i morské,

Otrávili pôdu, znečistili vzduch

A pochovali zaživa Mať, čo ich zrodila.

No nevidel som, ako dopadli, lebo videnie moje sa zmenilo,

A uvidel som nové nebo i novú zem,

Lebo predošlé nebo i predošlá zem sa minuli

A mora už niet.

A uvidel som sväté mesto Bratstva,

Zostupujúce od Boha z neba,

Prihotovené ako nevesta, skrášlená pre muža svojho.

A počul som hlasný hlas z neba, hovoriaci:

«Hľa, hora domu Hospodina,

Postavená do čela hôr

A povýšená nad kopcami;

A budú k nej prúdiť všetky národy.

Príďte a vystúpime na horu Hospodina,

Do domu Boha,

A naučí On nás Svoje cesty;

A budeme chodiť po cestách Jeho.

Lebo od Bratstva svätého vzíde Zákon.

Hľa, svätostánok Boha s ľuďmi,

A Оn bude prebývať s nimi; оni budú Jeho národom,

A Sám Boh s nimi bude Bohom ich.

A utrie Boh každú slzu z očí ich,

A smrti nebude už;

Ani plaču, ani nárekov,

Ani chorôb už nebude,

Lebo predošlé prešlo.

A tí, ktorí bojujú, prekujú meče na pluhy

A kopie svoje na kosy;

Nepozdvihne národ na národ meč,

A nebudú viac učiť sa bojovať:

Lebo predošlé prešlo».

A povedal On ešte: «Hľa, tvorím všetko nové.

Ja som Аlfa i Omega, počiatok i koniec.

Smädnému dám darom

Z prameňa vodu živú.

Víťaziaci zdedí všetko,

A budem mu Bohom a on bude Mne synom.

Bojazliví a neverní

A zlí i vrahovia i všetci klamári

Sami vykopú sebe jamu, horiacu ohňom a sírou».

A znova sa moje videnie zmenilo,

A počul som hlasy svätého Bratstva, vznášajúce pieseň,

Hovoriacu: «Prídite, budeme chodiť vo svetle Zákona»,

A uvidel som sväté mesto,

A bratia prúdili k nemu.

A mestu nechýbalo ani Slnko,

Ani Luna pre osvetlenie svoje,

Lebo sláva Božia osvecovala ho.

A ja som uvidel čistú rieku Vody Života,

Priezračnú ako krištáľ, vyvierajúcu z trónu Boha.

A uprostred rieky stál Strom Života,

Štrnásťkrát prinášajúci plody

A dajúci plod svoj tomu, kto sa bude sýtiť ním,

A lístie stromu na uzdravenie národov.

A noci nebude tam,

A nebudú potrebovať ani svietidlá, ani svetlo slnečné,

Lebo Hospodin Boh osvecuje ich;

A budú kráľovať na veky vekov.

Dosiahol som pochopenie vnútorné

A skrze ducha Tvojho vo mne

Počul som divné tajomstvo Tvoje.

Тvojim dopustením zdroj poznania

Vyrazil vo mne -

Kľúč sily, vylievajúci vody oživujúce,

Prúd ľúbosti

A všeobjímajúcej múdrosti,

Podobný jasom večnému Svetlu. [11]

Z ruštiny preložil popolvár.