4.2.2014
...
Keďže spravodlivý je schopný vyzvať "elitu", aby sa vzdala hanebností, bude vnímaný ako anti-systémový faktor - počas fázy pokojnej agitácie za šťastie pre všetkých; ak však zástancovia spravodlivosti prejdú k realizácii (potvrdzovaniu) spravodlivosti a uskutočňovaniu sociálnej hygieny, opierajúc sa o podporu ne-"elity", tak to bude otvorene nazývané tyraniou, fašizmom, totalitou atď.
Takéto neopatrné prerieknutie sa, nedomyslené priznanie faloše - úmyselnej zákernosti (zločinnosti)1, aké urobil N. N. Mojsejev, by asi sotva mohli vyrvať z neho mučením... čo aj najkrutejší vyšetrovatelia a majstri mučenia dôb minulých.
Neskôr v článku Tichonova nasleduje odsek, v ktorom sú vymenované výsledky činnosti reformátorov, popierajú tie ich deklarácie (vyhlásenia) o zameranosti na blaho populácie, ktoré stihli vyhlásiť v minulosti. Výsledky sú nasledovné: rozpad národného hospodárstva (systému spoločenskej výroby) kvôli získaniu slobody súkromného podnikania, nevšímavého voči jemu cudzím, súkromným a verejným záujmom, čo vyústilo do parazitizmu "nových rusov", ktorí sa nestali a nestanú politicky aktívnou a zodpovednou "strednou triedou" vlastníkov práve preto, že práve oni sú nositeľmi, prízemnými spisovateľmi idealizovanej, miroedsko-kulackej (konzumno-parazitickej) morálky a svetonázoru; korupcia úradníkov atď..
Následne sa v uvedenej publikácii sumarizuje:
"Javy, o ktorých všetka tlač neúnavne píše2 sú následkom istotne mnohých faktorov, no najpodstatnejší z nich je štrukturálna nedokonalosť orgánov moci a mechanizmov riadenia. Sotva sa dnes nájde odborník, ktorý dokáže viac či menej predložiť model článkov a vzťahov (väzieb) celej palety ministerstiev, rezortov, komisií, rád, výborov, administratívy a ďalších štruktúr, cez ktoré musí prechádzať to či oné riadiace uznesenie. Nie náhodou, na zasadaniach vlády počuť neustále otázku: "Kto je zodpovedný za...?" …a jak je pravidlom (žiaľ už dlho), niet jednoznačnej odpovede. Prezident (p-rezident, či pr(i)emiér), odsudzujúc (hodnotiac) činnosť vlády, tiež nevyjadruje nespokojnosť adresne, tak ako to dnes už nedokáže nikto."
Ako je známe, za J. V. Stalina ako generálneho tajomníka Ústredného výboru vládnucej strany, a tak isto keď bol hlavou sovietskej vlády, bola otázka "Kto je zodpovedný za ...?" v rámci existujúcich mocenských štruktúr čisto rečnícka, pretože na ňu bola vždy jednoznačná odpoveď. Pričom zodpovednosť sa rozdeľovala väčším dielom tam, kde sa nepríjemnosť udiala. Vediac o nastávajúcej zodpovednosti, tí, na ktorých sa kládla, požadovali aj zodpovedajúce rozhodovacie právomoci a zabezpečenie svojej činnosti personálom a rôznymi zdrojmi. V dôsledku takéhoto prístupu k problému zodpovednosti tých, ktorí ju ukladali, a tých, ktorí ju prijímali, sa mnohé možné nepríjemnosti proste nestali. A ak nepríjemnosti nastali, tak zodpovedali za nich priamo tí, ktorí im nezabránili, majúc stanovené úradné právomoci.3
To jest, ak by demo(n)kratizátori nenadávali na J. V. Stalina, ale ním reprezentovaná štátnosť bola ako "riadiaci stroj"4 dokončená, nežali by to, čo vzniklo v dôsledku činnosti anti-stalinistov. Počínajúc N. N. Chruščovom a končiac novoreformátormi (“kindermanažmentami“ hyen pseudoreformátorov – pozn. prekl.) deväťdesiatych rokov dvadsiateho storočia.
Jedna z príčin efektívnosti štátnosti éry stalinizmu spočívala v tom, že J. V. Stalin nebol kariérista, orientujúci sa vo svojej činnosti na názor (stanovisko) vyššieho vedenia (vrchnosti, nadriadených): názory vrchnosti síce zohľadňoval, no bol zaujatý vlastnou činnosťou. Robil si proste do veľkej miery, ako sa hovorí: „po svojom“. Avšak kariéristi, ktorí boli taktiež prítomní v tomto systéme, ho (systém) zneužívali. Distribuovali v rámci riadenia (de-legovali) zodpovednosť za v živote spoločnosti bezvýznamné maličkosti, miesto rozlíšenia a riešenia vecí podstatných5. To dnes poskytuje podklady k manipulácii, k tomu, aby bol diskreditovaný celý štátny systém ZSSR epochy stalinizmu. Sú uvádzané reálne fakty zúčtovania s tým alebo iným človekom za nesplnenú maličkosť. Pritom zodpovednosť za jej vykonanie bola na dotyčného položená podliakmi alebo úprimnými hlupákmi (s rovnakým efektom).
Ak máme hovoriť o architektúre štruktúr štátnosti - t.j., zostať v rámci témy, dotknutej samým Tichonovom - avšak vo vzťahu s plnou funkciou riadenia, tak architektúra štátnych štruktúr epochy stalinizmu predbehla morálny a svetonázorový rozvoj spoločnosti tak o 100 – 150 rokov (napriek v istom zmysle mnohým chybám - pozn. prekl.). Dokonca aj pri pôsobení v spoločenstve jej protiviacom sa, ukázala svoju efektivitu, predstihujúc v efektívnosti riadenia v tej dobe všetky ostatné typy štátnosti. Ochránila nielen národy ZSSR, ale aj celého sveta pred triumfom sionisticko-internacistickej svetovej revolúcie podľa receptov Marxa a Trockého a nastolením fašizujúceho lžisocializmu v globálnych merítkach (v istom zmysle ochránila pravdepodobne celú globálnu civilizáciu – pozn. prekl.).
Ďalej Tichonov pokračuje:
"V tejto dobe život konkrétneho občana závisí od činnosti množstva riadiacich a vládnych orgánov, a namodelovať ich spolu je nadmieru zložité. Ak to však nebude urobené, hoc aj na prvýkrát formálne, no viac či menej dôveryhodne, tak všetky naše vládne (a nielen) pretriasačky budú bez jasnej štrukturálnej stratégie pokračovať donekonečna, ale aj tak bezvýsledne.“
A z čoho tak Vy usudzujete, že oni sú "naše"? Naše vlády riadia v našom záujme a dosahujú riadením výsledky, zodpovedajúce našim záujmom. Nie naše vlády - bábkové režimy antištátu – riadia v rozpore s našimi záujmami a taktiež dosahujú výsledky, úplne zodpovedajúce určeným záujmom ich bábkovodičov. Čo oni pritom tárajú – má s ich činnosťou len taký súvis, že ich blahodárne reči sú len na uspanie verejnej (spoločenskej) iniciatívy. Tej iniciatívy, ktorej cieľom je politika skutočnej realizácie našich celonárodných záujmov (mnohonárodných, civilizačných, Ľudských... - pozn. prekl.).
Pretože riadenie je vždy subjektívne, všetko to, čo z uhla pohľadu jedných výsledkom nie je, alebo je negatívnym výsledkom, z uhla pohľadu druhých môže byť presne tým výsledkom, ktorý aj sa predpokladalo dosiahnuť spustením nejakých udalostí (procesných zákrokov, konkrétnych opatrení). Preto po otázke o nekonečných, zdalo by sa bezvýsledných pretriasačkách a pretriasačkách s negatívnym výsledkom, by nasledovalo preskúmať otázku, či existujú sily v krajine aj v zahraničí, pre ktoré je presne táto byzvýslednosť (neúspech) želaným výsledkom (cieľom). (Proste klasické, prastaré známe, obligátne...jednoDuché:
Qui bono? (V čí prospech?) cit. L. C. L. Ravilla, resp. známy Marcus Tullius Cicero – pozn. prekl.)
Odpoveď na túto otázku bude potvrdenie, t.j. áno. To vedie k postaveniu otázky
o nevyhnutnosti vypracovania prostriedkov umožňujúcich ochranu riadenia spoločnosti pred
ich vmiešavaním sa. (Pred terorizmom globálnych nadbankových klanov - ich negatívnym,
temným vplyvom. Bezpečnosť voči ich vmiešavaniu sa do plynulosti rozvoja globálnej
udržateľnej spoločnosti, umožňujúca maximálny možný rozvoj optimálneho potenciálu
spoločnosti a jej inDiviDuí (spomínaného kolektívu jednotlivcov) – pozn. prekl.).
Táto problematika sa však, žiaľ, taktiež ignoruje, prechádza mlčaním a vyslovujú sa neurčité (nekonkrétne) slová o architektúre štruktúr štátnej a inej moci. R.E. Tichonov pokračuje:
„V takom prípade by som považoval6 za nutné, aby sa masová nespokojnosť vyjadrovala nie v dožadovaní sa zmeny vlády alebo odvolania jednotlivého vysoko postaveného úradníka, ale v požiadavke vedieť: aký štát (krajinu) budujeme, aká je štrukturálna súčinnosť (koordinácia) všetkých orgánov, aká je miera zodpovednosti za každý konkrétny problém každej konkrétnej riadiacej časti.
Vychádzajúc s klasickej požiadavky (potreby) projektovania veľkých systémov je nevyhnutné rozpracovať taký teoretický model štátneho zriadenia, ktorý by čo najviac odzrkadľoval hlavné ústavné zásady (ustanovenia) a základné ekonomické princípy."
Tu je na mieste položiť ďalšiu otázku:
A ak sú "hlavné ústavné zásady (ustanovenia) a základné ekonomické princípy" od počiatku objektívne chybné, a vy vytvoríte dokonalý štátny stroj na ich stelesnenie (zavedenie) do života, to čo potom „zaspievate“, až to dokonalé monštrum začne fungovať? (dokonalé v zmysle: samofungujúce, nezastaviteľné, neovládateľné – pozn. prekl.)
Že by to celé (celý problém - výzva, príležitosť) bolo iba v tom, že "hlavné ústavné zásady (ustanovenia) a základné ekonomické princípy", pod ktoré sa úsilím reformátorov skladá štátny stroj (mašinéria) a systém sociálnych vzťahov v Rusku (aj na Slovensku a v Čechách, (EU?) - pozn. prekl.), protirečia ideálom národa, v dôsledku čoho režim (vláda) žijú svojím životom, a národ svojim? Až dovtedy, pokiaľ nevytrhne vládu z koreňov, s ktorými aj tak „spojenia nemá“?
Aby ale bolo možné vidieť neudržateľnosť (zlyhanie) ciest rozpracovania receptov obnovy štátnosti, ktoré odporúča Tichonov, je nevyhnutné si uvedomiť niektoré aspekty života ešte nie ľudskej (nie humánnej) spoločnosti, ktorá stojí pred vypestovaním ľudskosti, Človečenstva v sebe. (JednoDucho povedané: Nájsť v sebe Človeka „Ecce homo“, cit. Pontius PilAt7 - pozn. prekl.).
Čo sa týka masového prejavu nespokojnosti, proste mu neprikážeš, ako sa má prejaviť. Každý prejavuje svoju nespokojnosť podľa:
-
miery svojho osobnostného rozvoja,
-
chápania prebiehajúceho (toho, čo sa deje) a
-
možnosti ovplyvňovať tok udalostí.
Z toho sa skladá štatistika samoľúbosti, ľahostajnosti i nespokojnosti. A za touto štatistikou je hlboká psychologická zápletka, o ktorej analytici masových informačných prostriedkov a mocenských štruktúr (mediálni a politickí analytici z istých konkrétnych dôvodov akože „nechcú“ - pozn. prekl.) nechcú premýšľať, aj keď všetko potrebné k tomu musí im byť známe ešte z hodín stredoškolskej biológie.
Poznámka (Hox): tímto je dokončen materiál "Dostatečně obecná teorie řízení" - 15 kapitol + přílohy. V nejbližší vyjde zkompletovaný text po výrazné jazykové a místy i menší významové korektuře. Chci na tomto místě poděkovat kolektivu u.do a všem, kdo se na překladu-adaptaci podílel, za jejich práci. Svělá práce, vřelé díky.
Upřesnění (12.2.): v počtu příloh nastal z mé strany informační šum, je jich více, kompletní text bude vydán až po publikaci všech příloh, orientačně v druhé polovině února.
Celý text přílohy ke stažení (s přehlednějšími poznámkami pod čarou):PrílohaDVTR1.2.5.doc
poznámky
1 Jedným z predpokladov úprimnej spovede - priznania jedného z faktorov systematického zneužívania moci s následkom zbytočnej predčasnej smrti státisícov ľudí, je skutočné pokánie - ľútosť. Avšak v uvedenom prípade N. N. Mojsejev vyhlasuje sformulovaný princíp personálnej politiky za normu, ba čo viac, za manažérsku normu s dohľadnou h-is-tórickou perspektívou, ako aktuálny a budúci „pilier“ bazálnych kritérií výberu riadiaceho aparátu tak privátneho, ako aj verejného (štátneho) sektoru. Ide teda prakticky z právneho hľadiska o otvorenú propagáciu otrokárskeho mafiánskeho režimu = fašizmu (teroru menšiny voči väčšine). Viď. pôvod ekvivalentných systémových nastavení v „našej“ (SK/CZ/EU/NATO...) politike.
2 Ale myslieť a vypracovávať scenáre riešenia problémov minulosti a navrhovať modely bezkrízovej činnosti v budúcnosti, to dnešná žurnalistika nevie. Preto jej zostáva iba "neúnavne písať".
3 Ak budeme hodnotiť bez abstraktného humanizmu a mýtov o "nepochopených", akože génioch a nevinných poškodených, tak Jagoda a Ježov niesli zodpovednosť za zneužívanie represívnych orgánov, ktoré spôsobilo škody štátu, socialistickej výstavbe a samotnej myšlienke socializmu; Blucher - zodpovedal za bojovú nepripravenosť vojsk, ktorá sa ukázala na Chalchin-Gole; Tuchačevskij – za to, že sa viac zaoberal politikárčením v ozbrojených silách, a nie ich včasným prezbrojovaním, ako to vyžadujú posty (funkcie) náčelníka výzbroje Červenej armády a prvého námestníka Národného komisariátu obrany, ktoré postupne zastával od roku 1934; generál Pavlov zodpovedal za svoju služobnú nepripravenosť (nezvládnutie služby) v dôsledku čoho, v smere hlavnej osi útoku Wehrmachtu, dokonca trvalo dislokované (rozmiestnené) vojenské jednotky v jemu (Pavlovovi)zverenom okruhu na začiatku vojny neboli v pohotovosti a nie na tých pozíciách, kde mali byť rozvinuté podľa plánu a rozkazu Generálneho štábu z 18.06.1941, ktorý on (proste z istých dôvodov) nesplnil. Jeho jednotky spali...
4 Práve to sa reálne javí byť poslaním (účelom) štátnosti. Nezávisle od toho, v koho záujme sa riadenie uskutočňuje a čie záujmy sú potlačované celou jeho mocou. T.j. 1. „A government by the people, for the people“, alebo 2. nejaká forma fašizmu (včítane dnešnej deámonkratúry). Marxizmus bol v tomto zmysle tiež len jednou z foriem bibického fašizmu (teroru menšiny voči väčšine) samovyvôlenej nadradenej jelity „Übermenschoa“. Deklarované síce bolo „vlastníctvo ľudu“, no reálne žiadneho „Führera“ (tu ideologického aparátčika, moderného „kňaza“ rovnako adeistického kultu, ako tzv. náboźenstvá) zamestnanci odvolať nemohli. Jelitá vládli na báze ideológie tak, ako ich dnešné transFormácie (deÁmon-krati) na princípe finančného terorizmu asociálnym egomonopolom falšovania obeživa a stanovovania úrokových sadzieb.
5 Ako v modlitbe: „Bože daj mi rozlíšenie podstatného od nepodstatného“, resp. „Bože splň moje priania, no daj, aby som si neprial to, o čom páru nemám“...alebo ako sa, zneužíjúc uvedený objektívny princíp predpokladu udržateľného rozvoja spolocnosti, v prenesenom význame v talmude písavalo: „A nepodstatné budeš nafukovať do podstatného, a z podstatného ducha vypustíš (spľasnúť necháš)“, i tak vládnuť budeš nad tými, čo skrz teba, schopnosť rozlíšenia stratia i vo zvera sa zvrátia. Či okrídlená, viaczmyselná veta V. I. Uljanova (Lenina): „Ohľadom niektorých úloh súdruhovia, je lepšie presoliť, ako nedosoliť“... i podľa morálky a úrovne chápania prevládajúcej kolektívnej psychiky v danej sub-kultúre... si „vodcovu“ vetu rôzni rôzne interpretovali.
6 A prečo podmieňovací spôsob, vyjadrujúci nemožnosť konania, alebo neochotu k nemu?
Pouvažuj: Kto ti bráni, okrem Teba samotného?
7 pilier mostu At-a(?)