Dostatečně všeobecná teorie řízení (9)

Dostatečně všeobecná teorie řízení (9)

16.11.2014

předchozí část

 

O-DVTR Kapitola 5.doc (56,5 kB)

R-DVTR Kapitola 5.doc (66 kB)

 

5. Riadenie: kvalita a optimálnosť

 

Subjekt riadenia môže v princípe riadiť iba objektívne existujúce procesy (objekty), ktoré sú pre subjekt - riadiča udržateľné v  zmysle predpovedateľnosti. Ak vzniknú vo vzťahu objektívnosti a predpovedateľnosti ilúzie, tak oni vyvolajú časom úplne reálne rozčarovanie.

Existencia udržateľnosti podľa predpovedateľnosti v mnohých prípadoch objektívne umožňuje priviesť proces, objektívne sa vyvíjajúci, k subjektívne vybranému (konkrétnemu) prognostickému cieľu z množstva (spočítaného alebo nespočítaného, konečného alebo nekonečného) objektívne možných variánt vývoja procesu. Tu slovo „objektívne“ znamená predovšetkým hierarchicky vyššie objemnejšie riadenie, podporované Najvyšším. Takisto subjekt, opierajúci sa o udržateľnú predpovedateľnosť(,) v rámci hierarchicky vyššieho objemnejšieho riadenia(,) môže riešiť situácie konfliktného riadenia jedného objektu, uskutočňovaného niekoľkými subjektmi, pre seba prijateľným spôsobom. Hrubo vyznačené slová sa viažu aj k začiatku vety, a aj  k jej koncu, keďže hierarchicky vyššie objemnejšie riadenie stojí nad situáciou konfliktu. Dve čiarky sú dané do zátvoriek, pretože prítomný zvrat je potrebné, pre plnosť chápania dvojitého zmyslu, striedavo zakrývať na oboch miestach1.

 

Pojem „riadenie“ vždy sprevádza pojem kvalita riadenia. Charakteristiky skutočného praktického riadenia (tvorenia) sa vždy líšia od ideálnych, vektorom cieľov riadenia predpísaných charakteristík. „Rozdiel“ vektora cieľov a  vektora aktuálneho stavu je vektor chyby riadenia. Vektory chýb, v ktorých ani jedna z čiastkových chýb riadenia nepresahuje subjektívne predpísané prípustné odchýlky od ideálneho režimu, vytvárajú prípustné množstvo vektorov chýb. Rozmernosť vektora chyby (množstvo čiastkových cieľov riadenia v jeho zostave) môže byť veľmi veľká. Preto používať naraz celý vektor chyby pre porovnanie rôznych procesov riadenia s jedným a tým istým pre nich spoločným vektorom cieľov – je nie vždy pohodlné. Preto v prípadoch porovnávania, ak, po prvé: ani jedna z čiastkových chýb nepresahuje prípustné hranice a  po druhé: ak nevyvstane otázka prehodnotenia hierarchie (chronológie) priorít vo vektore cieľov, je najvhodnejšie mať jedno hodnotenie vektora chyby, umožňujúce odpovedať na otázky:

Dobre, alebo zle?2

Lepšie, alebo horšie?

Takéto hodnotenie sa volá kvalita riadenia. Je to miera vektora chyby, t.j. spoločné ohodnotenie celého súboru čiastkových chýb riadenia, patriacich do vektora chyby.

 

Úplný zoznam cieľov riadenia vo vektore cieľov je možné rozčleniť na skupiny a na základe komponentov, patriacich do každej z nich, zostrojiť čiastkové hodnotenie kvality riadenia. Čiastkové ohodnotenia je možné následne zaviesť do nového vektora chyby podstatne menšieho rozmeru, ako pôvodný chybový vektor. Do neho možno zahrnúť aj spoločné, všeobecné hodnotenie kvality riadenia. Vytvorenie pomocného vektora chyby riadenia, zahŕňajúceho v sebe čiastkové ohodnotenia kvality riadenia, môže byť užitočným pri analýze manévrovacích režimov. V rôznych etapách manévru celkový vektor cieľov totiž môže meniť svoje hierarchické usporiadanie a  veľkosť. Ak môže byť vektor chyby interpretovaný formou číselného algebraického n-rozmerného vektora (stĺpec čísel), tak ako jeho miera môže vystupovať akákoľvek z noriem3 vektora. Hoci aj jeho „dĺžka“ - diagonála rovnobežnostena, zostrojeného na komponentoch vektora v n-rozmernom priestore s ortogonálnou (kolmou - s  90° uhlami) základňou.

 

Ak je prijaté nejaké pravidlo hodnotenia kvality riadenia, tak je trans-formácia vektora chyby na ohodnotenie kvality riadenia jednoznačná (logika typu áno alebo nie, 0 alebo 1). Spätný prechod z dôvodu mnohorozmernosti „priestoru“ (rôznorodosti charakteristík, napr.. farieb, hmotnosti, vône atď.)* cieľov riadenia je mnohoznačný (ide o viachodnotovú logiku), a preto v tomto prípade nezaujímavý.

 

Hodnotenie kvality riadenia je vždy subjektívne:

  1. Subjektívny je výber množstva čiastkových cieľov riadenia,

  2. subjektívne sa stanovuje hierarchia ich dôležitosti,

  3. použitím rozličných pravidiel (algoritmov) transformácie, je možné na základe rovnakého vektora chyby zostrojiť nie jedno zovšeobecňujúce hodnotenie celého súboru čiastkových chýb patriacich do vektora.

 

Tieto tri faktory je nevyhnutné zohľadniť aj pri porovnaní ohodnotenia kvality riadenia procesov rovnakej kvality, no riadených rôznymi subjektami.

 

V situáciách konfliktného riadenia jedného a toho istého objektu zo strany rôznych subjektov je otázka kvality riadenia o to viac mnohoznačná. V závislosti od toho, čo konkrétne je každým zo subjektov – riadičov chápané ako čiastkové chyby a čiastkové ciele riadenia, sa skladajú ich vektory cieľov i vektory chýb. Dôsledkom toho pri ich zhode vznikajú koalície objektívnych spojencov. Tie sa zasa rozpadajú, ak proces konfliktného riadenia začne zasahovať nezhodné (nekompatibilné) ciele, lebo to vytvára v koalícii vzájomne sa vylučujúce ohodnotenia chýb riadenia.

 

Jediná výnimka zo subjektivizmu hodnotení kvality riadenia vzniká pri porovnaní súhrnu čiastkových procesov jedného druhu v rámci objemnejšieho procesu hierarchicky vyššieho riadenia. Hodnotenie kvality riadenia, vystavené Všemocným v hierarchicky Najvyššom riadení, je objektívne vo vzťahu ku každému z čiastkových, do neho vložených (pod-riadených) procesov.

 

* * *

 

V podmienkach mnohorozmernosti vektora cieľov hierarchicky vyššieho objemnejšieho riadenia a  do neho vložených čiastkových riadení môže vznikať zaujímavá a  pre prax významná zvláštnosť. Preskúmame vložený (hierarchicky podriadený)* proces riadenia, majúci nasledujúce vlastnosti: jeho vektor cieľov obsahuje nejaké množstvo čiastkových cieľov hierarchicky vyššieho objemnejšieho riadenia, jednako však hierarchia cieľov v ňom môže byť aj opačná voči hierarchii cieľov objemnejšieho riadenia. To jest, daný vektor cieľov môže byť veľmi primitívny v porovnaní s hierarchicky Najvyšším. Avšak riadiacim subjektom sú pri tom uložené veľmi prísne požiadavky ohľadom čiastkových chýb riadenia, spadajúcich pod hierarchicky vyšší vektor chýb, pričom proces prebieha v rámci týchto prísnych požiadaviek. Hierarchicky Najvyššie ohodnotenie kvality riadenia tohto procesu, napriek tomu, môže byť vyššie, ako u iných vložených procesov rovnakého druhu, u ktorých vektory cieľov zodpovedajú vo väčšej miere hierarchicky Najvyššiemu vektoru, jak v jednotlivých čiastkových cieľoch, tak aj v ich hierarchii, no vektory chýb riadenia „lietajú“ v subjektívne stanovených prípustných, no veľmi širokých hraniciach, nezodpovedajúcich potrebám Najvyššieho riadenia.

 

 

* *
*


 

Z množstva kvalitatívne rovnakých procesov, ktorých riadenie je podriadené pre nich spoločnému vektoru cieľov a hodnoteniu kvality riadenia, proces, majúci extrémne (najvyššie alebo najnižšie) ohodnotenie kvality riadenia, je nazvaný procesom optimálnym.

V krátkosti, optimálne riadenie — to je riadenie, pri ktorom sa dosahuje najvyššia úroveň kvality riadenia.

Z toho sa odvíja celá teória optimálneho riadenia, zostrojená (postavená) na princípe maximálneho hodnotenia kvality riadenia. Keďže v osnove chápania optimálnosti ležia subjektívne stanovené kategórie, vlastné procesu riadenia, tak chápanie optimálnosti je takisto subjektívne. Najčastejšie sa stretávame s chápaním optimálnosti v zmysle minima spotreby zdrojov, v zmysle maximálnych alebo minimálnych charakteristík objektu a v zmysle minima času pre manéver prechodu z jedného režimu do druhého. Vo väčšine prípadov jeden druh optimálnosti neguje druhé (záporná korelácia)*. Sú možné aj kritéria optimálnosti postavené na kombinácii niekoľkých čiastkových (parciálnych) kritérií optimálnosti.

 

Na optimalizáciu riadenia projektov, na realizácii ktorých sa zúčastňuje na rôznych miestach a v rôznom čase v nejakom poradí mnoho vykonávateľov (jak fyzických, tak aj právnických osôb), môžu byť použité tzv. „sieťové metódy“. Všetko, čo vstupuje do teórie a  praxe „sieťového plánovania“, vyplýva z rozpoznania rozhraní, deliacich rôzne etapy a fázy celkovej práce. Také etapy a fázy, ktoré je objektívne možné jednoznačne zhodnotiť „splnené - nesplnené“, „očakávaný výsledok bol dosiahnutý – nebol dosiahnutý“, vo vzťahu ku každému z fragmentov práce a k práci ako celku. Ak by sme rozdelenie celkovej roboty na jej fragmenty (etapy), vymedzené hranicami kontroly podľa faktu “splnené - nesplnené“ zobrazili graficky, tak schéma projektu bude znázorňovať sieť. V nej budú hranice kontroly (medzné stavy)* ukončenia etáp a začiatkov nasledujúcich etáp zobrazené ako uzly a samotné etapy práce ako č(i)ary, spájajúce uzly navzájom.

 

Sieťové metódy sa používajú na optimalizáciu projektov v zmysle dosiahnutia minima času na splnenie práce – úlohy ako celku. Pritom trvanie jednotlivých pracovných etáp medzi kontrolnými hranicami pri predstavení (zobrazení) pracovných plánov formou sieťových grafikonov sa zadáva na základe normatívnej bázy „techno-logického času“ výkonu rozličných druhov prác. Táto normatívna báza je vytváraná systémom účtovníctva spotreby zdrojov a  chronometriou (časomierou) skutočných technologických operácií pri vzniknutej organizácii prác na danom podujatí (tvorení). A taktiež v rade prípadov - na základe intuitívnych ohodnotení.

 

Existujú už vypracované algoritmy umožňujúce vypočítať celkové trvanie realizácie projektu; identifikovať v projekte hierarchiu závislosti celkovej doby trvania projektu od možného časového sklzu splnenia každej jednotlivej etapy a pod. Týmto všetkým sa zaoberá špeciálna literatúra4.

 

Sieťové metódy môžu poslúžiť aj v algoritme metódy dynamického programovania5, nakoľko v niektorých hierarchicky mnohoúrovňových modeloch riaditeľných procesov môžu byť krokové výhry v metóde dynamického programovania získané na osnove sieťových metód.

 

Optimálne riadenie môže byť jediné, no môže byť aj množinové - súborné, vzhľadom na to, že jedne a tie isté ohodnotenia kvality riadenia môžu zodpovedať nejakému množstvu vektorov chýb riadenia. V tom prípade je nutné, buď prehodnotiť kritérium optimálnosti, alebo ho doplniť nejakými ohraničeniami príslušných komponentov vektora chyby riadenia, vzťahujúcimi sa k prioritám riadenia vo vektore cieľov.

 

V rade prípadov rozpoznať optimálne riadenie sa nepodarí kvôli zložitosti alebo  neprijateľnému vynaloženiu práce pri riešení úlohy o predpovedateľnosti správania sa objektu. V tomto prípade treba z celej množiny možných variantov riadenia vybrať podmnožinu variantov, v ktorej ohodnotenie kvality riadenia dosahuje prijateľné hodnoty. Jednoducho sa ohraničiť jedným z variantov, hoc aj nie optimálnym, no prijateľným podľa úrovne kvality riadenia.

 

Ak dáme kvalitu riadenia do vzťahu s plnou funkciou riadenia, tak kvalita riadenia je podmienená:

 

1. koncepciou riadenia (riadiacim - manažérskym riešením);

2. kvalitou riadenia koncepcie, prijatej k uskutočneniu (realizácii).

 

pokračování

 

1 Viaczmyslovosť je učenie, či rovno „nútenie“ populácie čítať medzi riadkami to, čo sa „samo sebou rozumie“ a cvičiť sa tak vo vyslovení konkrétneho tabuizovaného javu, čo je pravdepodobne jedným z najefektívnejších spôsobov zvyšovania miery chápania celkovej populácie. Pr. : Dobromyseľný, relatívne chápavý manažér dá nejaké ekonomicko-technické inštrukcie vo firme, no jeho podriadení spravia „v dobrej viere“ takmer presný opak. Firma príde o mnoho prostriedkov a pri následnom vyšetrovaní dav svorne tvrdí: „A my sme rozkaz - odporúčanie pochopili tak, ako sme spravili.“ Ako v politike. Od globálnej, až po miestne samosprávy. Zároveň je bezpriezorný dav „sám sebou“ nastavený tak, že akýchkoľvek chápavejších potenciálnych „vývodcov“ z bludiska, po príslušnej kampani „zasvätenejších“ (celebritiek, rôznych „hierarchov“, riadených sociálnymi „mágmi“), lynčuje sám. Čo s takýmto dáviacim davom? V tomto majú, žiaľ, zčasti tieto zrúdy (kreatúry) moci ega, pravdu... Miera chápania spoločnosti, ako je známe, je zároveň proporcionálna miere jej bezpečnosti. Jednotlivé úrovne chápania nestoja proti sebe, no navzájom sa chronologicky dopĺňajú (ide o chronológiu nielen v zmysle „časovom“, no hlavne „levelovom“). Naopak jedným z hlavných cieľov „(j)elít“ je podprahové dogmatizovanie (zakonzervovanie) chápania niektorých javov, prípadne negácie ich vnímania (objektívnej existencie). „O tom sa proste nehovorí!“ Napr. otázka tzv. „slobodomurársko-židovských sprisahaní, konšpirácií...“ Tie sú samozrejme veľmi často, väčšinou hodne pritiahnuté za vlasy (zámerne prestrelené, odb. preregulované do extrému), no zároveň vyzerá, že je na nich nemalý kúsok objektívnej pravdy. Kto však položí, čo i len približnú, thé-matickú otázku, je v dave strihaných a rezaných ovečiek medzi riadkami, podľa meédií, „konšpirátor“. Zmena významu, „obrátenie“ chápania javov je potom ďalšou nebezpečnou manipuláciou v riadenom systéme. Pôvodne slovo kon-spirare z latinčiny znamenalo presný opak ako dnes, t.j. obrazne povedané: spoločné dýchanie, zladenie, hľadanie súvislostí v odlišnostiach, namiesto sociálne samovražedného boja protikladov. Naladenie na spoločnú frekvenciu, identifikovanie a vyhodnocovanie konkrétneho javu. Podobne výrazy ako obranná vojna na druhom konci sveta, bombardovanie z humanitárnych dôvodov atď. - pojmy a dojmy... Riadenie emócií biomasy v štatisticky prípustných hraniciach je súčasťou základov a-sociálneho inžinieringu. Staré „Vox populi, vox dei“ platí tiež z viacerých uhlov pohľadu (mier chápania objektivity). Preto tá snaha o i-, či a-diotizáciu davu z pozície „egojelít“, a tým pomerne silná delegácia zodpovednosti za situáciu na obete (dav). – dopl. prekl.

2 Výraz zle v tomto zmysle znamená zväčšovanie odklonu od rovnovážneho režimu subjektívne nastaveného optima a vo vyššej rovine poznania a chápania - objektívne nastaveného optima „prípustných“ hodnôt od Vis Maior. T.j., za hranicami ktorých sa „automaticky“ spúšťa tzv. božie dopustenie. Pre dostatočne chápavého človeka ide však o príjemný vánok Božej Prozreteľnosti, predvídania najlepšej možnej varianty, vzhľadom na morálku a mieru chápania reality jedincom i kolektívom. Etymologicky sa výraz zle môže chápať aj napr. ako konanie proti záujmom Hierarchicky najvyššieho všeobjímajúceho riadenia, alebo viac-menej dočasne dostatočná imitácia VM nejakým manažérskym subjektom, s delegovaním zodpovednosti vo vzťahu k obetiam (otrokom úrovne pod-vedomia). Viď. „autorsky chránený“, tichý operačný systém dnešnej západnej civilizácie so skrytým jadrom (kernelom). – dopl. prekl.

3 Ide o presný matematický termín: Viď. odbor lineárnej algebry a matematickej analýzy

4 (Na západe Európy, v Japonsku a v USA i Kanade ide o bežnú dlhodobú prax riadenia (korporátneho plánovania) firiem, štátu, no hlavne burzy a trhu celkovo.)* V ZSSR (a celom bývalom východnom bloku)* boli sieťové metódy v móde v 60-tich rokoch 20. stor., keď ich používanie bolo byrokraticky vynucované. No nakoľko v ZSSR ( a celom východnom bloku)* epochy „stagnácie“ a objektívne i subjektívne faktory v živote spoločnosti bránili optimalizácii riadenia jednotlivých projektov a národného hospodárstva celkovo, tak akonáhle módna vlna prešla, boli zabudnuté. A praktické vypracovania, realizované vo forme programov, boli stratené s príchodom počítačov nových generácií (IBM) z dôvodu softvérovej nekompatibility so staršími pokoleniami počítačov. .

Napriek tomu pre dnešnú riadiacu (manažérsku) kultúru (včítane socio-kultúrneho inžinieringu)*, sú znalosti sieťových metód a umenie ich používať na optimalizáciu riadenia projektov a samotného podnikania esenciálne. .

V materiáloch KSB (Koncepcie sociálnej bezpečnosti) o možnostiach využitia sieťových metód na optimalizáciu štruktúr samosprávy a podnikov pozri nedokončenú prácu VP ZSSR „O kultúre administratívnej činnosti“ a prácu „Osnovy sociológie“. .

5 O nej bude reč v Kapitole 14 – pozn. prekl.

 

Diskusní téma: Dostatečně všeobecná teorie řízení (9)

Nebyly nalezeny žádné příspěvky.

Přidat nový příspěvek