Dostatečně všeobecná teorie řízení (25)

22.7.2015

 předchozí část 

13.7. Obnova riadenia supersystému ako jediného celku

V momente styku autonómnych regiónov v supersystéme môže súčasne koexistovať niekoľko regionálnych centier riadenia. Z nich každé vykonáva plné funkcie riadenia na celosupersystémovej úrovni, a tak v činnosti každého z nich bude objektívne nasledovať tendencia k riadeniu supersystému ako jediného celku podľa nejakej plnej funkcie riadenia. Do tohto momentu túto úlohu riadenia riešilo priamo vo vzťahu k supersystému vyššie riadenie, až po objektívne hierarchicky Najvyššie.

Keď sa objavujú štruktúry, v činnosti ktorých vzniká tendencia k riadeniu supersystému ako celku podľa plnej funkcie, tak sa s ním združený intelekt spúšťa v ňom reálne. Ak elementy, tvoriace supersystém (alebo jeho fragmenty), sami disponujú intelektom, tak každá zo štruktúr, ašpirujúcich na riadenie supersystému (jeho regiónu) ako jedného celku, môže buď objektívne napomáhať procesu formovania celosupersystémového súborného intelektu, alebo mu objektívne prekážať pri pokuse zameniť svojou intelektuálnou silou ešte nesformovaný súborný intelekt supersystému.

Je jasné, že maximálna výkonnosť supersystému, maximálna elementárna rezerva jeho udržateľnosti sú dosahované v jeho rámci pri bezkonfliktnom samoriadení. To prebieha od momentu, keď supersystém zrodí v čase udržateľný súborný intelekt, nesúci plnú funkciu riadenia supersystému (tu je dobre vidno, že intelekt je proces). Samozrejme, že súborný intelekt musí pritom uskutočňovať riadenie, nekonfliktné vo vzťahu k hierarchicky Najvyššiemu riadeniu. Totižto maximálna celková rezerva udržateľnosti supersystému sa objektívne dosahuje pri súlade koncepcie jeho samoriadenia, uskutočňovanej súborným intelektom, s koncepciou hierarchicky vyššieho objemnejšieho riadenia, kontrolovaného Najvyšším.

Intelektuálna sila ľubovoľnej čiastkovej štruktúry v supersystéme je vyložene nižšia, ako potenciálna sila v čase udržateľného súborného intelektu supersystému. Preto akýkoľvek pokus zameniť súborný intelekt druhým, ohraničeným intelektom, na celosupersystémovej úrovni predurčuje aj nižšiu kvalitu riadenia supersystému (jeho regiónu alebo iného fragmentu) ako jediného celku.

To sa bude prejavovať množstvom konfliktov riadenia čiastkových štruktúr a ich hierarchií dôsledkom krajne malej hĺbky identičnosti celkového vektora cieľov supersystému (jeho regiónu, fragmentu) a množstva vektorov cieľov do neho patriacich fragmentov a elementov. Malá hĺbka zhody vektorov cieľov vytvára konceptuálne neurčité riadenie.

Pri pohľade zvonku je pokus zámeny súborného intelektu ľubovoľným iným, ohraničeným vnútorným intelektom supersystému ekvivalentný pokusu  o uvalenie hierarchicky vyššieho objemnejšieho riadenia na časť supersystému. To jest, pre intelekt, uskutočňujúci takú zámenu, je to pokus vyjsť zo seba, postaviť sa nad seba (čo je nemožné) v konflikte s hierarchicky Najvyšším riadením, predurčivším zrodenie súborného intelektu supersystémom.

*    *    *
 

V spoločnosti sa toto pre nedostatočne rozumného človeka mení na zožieranie sa ilúziou disponovania nesmiernou mocou a do trýznenia druhých vyložene nízkou kvalitou riadenia vecí verejných. I to, i druhé pre pre človeka zmyslu nemá...

A pre človeku podobných neľudí a neľuďmi posadnutých — Dostatočne rozumný neprijme účasť v takej tryzne, а hlupák alebo posadnutý je nezmeniteľný.

No na tom stojí davo-„elitarizmus“. Pokiaľ ľudstvo nezrodí celostný súborný intelekt, môže v ňom byť veľmi veľa intelektuálne rozvinutých jedincov. No aj oni, i nimi opovrhujúci vo väčšine nevyvinutí „tupci“ budú podriadení súbornému bláznovstvu, kolektívnej schizofrénii – stádovitému šialenstvu tých, ktorým je dané byť Ľuďmi; budú vystavení zborovej posadnutosti a riadeniu ľuďmi zo strany neľudí. Všetko to sa aj odráža v globálnej biosféricko-ekologickej a v množstve „čisto“ vnútrosociálnych kríz terajšej globálnej civilizácie.

*        *
*

Formovanie procesu riadenia supersystému ako jediného celku prebieha ako koncentrácia riadenia regionálnych centier riadenia, nesúcich plné funkcie riadenia celosupersystémového významu.

Pritom každý región predstavuje o sebe supersystém, už nejakým spôsobom riadený ako jediný celok, a výsledný supersystém sa formuje iba ako objemnejší vo vzťahu k tomuto množstvu sa dotýkajúcich supersystémov jednej hierarchickej úrovne. Dotýkajúce sa supersystémy vzájomne prenikajú jeden do druhého v oblasti svojich hraníc. Proces autonomizácie regiónov (osamostatňovania sa, vydeľovania sa jeden od druhého) sa začína od momentu vzniku supersystému,

rozľahlo sa rozprestierajúceho v prostredí, neudržateľného ako jediný celok dôsledkom neosvojenia si svojho potenciálu rozvoja. Alebo je čiastkovým procesom v osvojení potenciálu rozvoja supersystému, lokálne vovedeného do prostredia a rozširujúceho sa v ňom.

Takisto môže byť aj následkom časovej nezosúladenosti regionálnej miery (tempa) rozvoja s mierou rozvoja, určenou hierarchicky vyšším riadením, buď kvôli vonkajšiemu zásahu, alebo chybami samoriadenia.

Tak, či onak, autonomizácia regiónov je sprevádzaná vznikom trvalých štruktúr regionálneho významu, kumulujúcich informácie na pravdepodobnostnej úrovni ich pamäte a  pamäte ich elementov.

Tieto štruktúry sú osnovou (základom, kostrou) adaptačnej časti informačného zabezpečenia činnosti regionálneho združeného intelektu a stoja nad regionálnym hierarchickým systémom štruktúrneho a bezštruktúrneho riadenia.

Ale hneď po vzniku autonómie regiónov sa ich vektory cieľov pravdepodobne málo líšia jeden od druhého obsahom cieľov a ich hierarchiou, pretože odrážajú predchádzajúcu cestu vývoja, spoločnú pre celý supersystém, interagujúci s jedným a tým istým prostredím (ak by sme regionálne objektívne špecifiká skúmali osobitne mimo tohto procesu). A okrem toho, spomenuté vektory cieľov sú zostrojené na osnove fundamentálnej časti, spoločnej pre všetky. Preto pravdepodobnosť tohto tvrdenia je vyššia vo vzťahu k obsahu cieľov vektora, majúcich prvoradé priority, zavedené do fundamentálnej časti, determinovanej pamäte informačného zabezpečenia. Ale pri autonomizácii budú aj rozdiely v pravdepodobnostnej pamäti, adaptačnej časti, podmienené špecifikami tlaku prostredia v regiónoch a chybami interakcie s prostredím.

Stupeň osvojenia potenciálu rozvoja autonómnymi regiónmi „rovnakého veku“ je podobný, lebo rozdiely v ich vektoroch cieľov majú náhodný charakter a sú podriadené jedným a tým istým pravdepodobnostným predurčenostiam. Informačná výmena medzi regiónmi a hierarchicky vyššie riadenie, pri ich skúmaní v dostatočne dlhom časovom intervale, pravdepodobnostne predurčujú vyrovnávanie kvality riadenia v regiónoch a spriemerovanie chybovosti vektorov cieľov regionálnych centier riadenia v súlade s celosupersystémovou mierou rozvoja, určenou hierarchicky vyšším (objemnejším) riadením. Z tohto dôvodu činnosť regionálnych centier v koncentrácii riadenia plynie so striedavým úspechom. Pokiaľ proces prebieha týmto spôsobom, tak líder – koncentrátor riadenia, udržateľný počas celého časového intervalu, nevzniká.

Rôznorodosť do tohto procesu vnáša strata riadenia akéhokoľvek centra z vnútorných príčin regiónu, z ktorých hlavnou je vyčerpanie rezervy udržateľnosti ohľadom hĺbky zhody (identičnosti) vektorov cieľov v systéme „hierarchicky vyššie riadenie - regionálny združený intelekt (centrum riadenia) – na neho naviazané hierarchie štruktúr regiónu“. Toto - to je kríza konceptuálne neurčitého riadenia.

Hierarchicky Najvyššie riadenie sa od obyčajného vonkajšieho riadenia odlišuje tým, že z jeho uhla pohľadu je účelné odstránenie defektov v hierarchicky nižších vektoroch cieľov. Avšak na spodku (v hierarchii)* môže sloboda intelektov zájsť tak ďaleko, že pomoc Zhora bude odvrhnutá buď ako nepriateľská voči miestnemu (lokálnemu) subjektivizmu, alebo ako nerozpoznaná, nezodpovedajúca vlastným vektorom cieľov. V tejto situácii prichádza k strate riadenia, hoci kríza konceptuálne neurčitého riadenia by mohla byť prekonaná a prežitá v prípade prijatia pomoci Zhora.

Je pochopiteľné, že strata riadenia vzniká v regiónoch dôsledkom narušenia cirkulácie informácie v hierarchii ich vnútorných štruktúr. Následkom toho sa brzdia (v porovnaní s objektívne nevyhnutným tempom) procesy odstraňovania porúch v množstve vektorov cieľov a procesy zlaďovania množstva koncepcií riadenia rôznych hierarchických úrovní vo vnútornej organizácii regiónu. Takáto informačná uzavretosť, vznikajúca v rámci supersystému, narúša procesy priameho a  spätného zobrazenia¹ - celovesmírneho faktora, zabezpečujúceho dolaďovanie čiastkových vektorov cieľov a procesov riadenia pod ich objemnejšie (a) hierarchicky vyššie až do Najvyššieho.

Je očividné, že sú možné dve hlavné metódy koncentrácie riadenia regionálnych centier v supersystémoch.

PRVÁ. Zničenie riadenia podľa plnej funkcie v konkurenčných regiónoch a pohltenie ich úlomkov. Sprevádza ho potlačenie procesu vytvorenia zborového intelektu a ako dôsledok v perspektíve nekompromisný antagonizmus s celou hierarchiou vyššieho riadenia.

Podrobne rozpíšuc plnú funkciu riadenia na úrovni celosupersystémového významu, je možné nájsť množstvo prostriedkov jej zničenia, zameraných na:

• potlačenie a  zničenie súborného intelektu, skomolenie informačného zabezpečenia jeho činnosti, vyvolávajúce konfliktné riadenie v rámci regiónu a (alebo) konceptuálne neurčité riadenie v ňom;

• bezprostredné prevzatie priamych a spätných väzieb v obvode riadenia cez konkurentom nekontrolované hierarchické úrovne v objektívne vzniknuvšom jeho systéme riadenia;

• cieľavedomé vytvorenie a zavedenie takýchto regiónmi nekontrolovaných úrovní v ich organizácii, t.j. vytvorenie prenikajúcej regionálnej periférie centra iného regiónu alebo medziregionálneho centra, interagujúceho s niekoľkými regiónami bez príslušnosti ku ktorémukoľvek z nich;

• zničenie štruktúr riadenia, ich elementárnej bázy a nosičov informačno-algoritmického zabezpečenia atď.

Keď ktorékoľvek z regionálnych centier riadenia zavedie do svojho objektívneho vektora cieľov ako prvú prioritu:

v každom prípade koncentrovať riadenie v supersystéme bez ohľadu na čokoľvek, lebo TENTO cieľ ospravedlňuje (svätí)* prostriedky jeho dosiahnutia,

— tak vzniká vodca – koncentrátor riadenia.

Informačno-algoritmické zasahovanie s použitím cudzích systémov kódovania v podmienkach informačnej uzavretosti štruktúry, uskutočňujúcej toto zasahovanie, skúmané v dlhšom časovom intervale, sa ukazuje byť očividne najviac efektívnym. A toto je videné ako líderstvo v koncentrácii riadenia. Avšak líder je odsúdený zahynúť po „pôrode“, keďže ním porodená štruktúra–koncentrátor, cez ktorú vplýva na druhých, sa informačno-algoritmicky uzatvára aj vo vzťahu k nemu samému. Táto štruktúra-koncentrátor vytvára systém riadenia, ktorého centrum získava plnú funkciu riadenia takisto na úrovni celosupersystémového významu a ktorého periféria preniká do všetkých regiónov.

Tento medziregionálny systém má tendenciu zhromažďovať a skrývať informácie, načerpané – ním získané vo všetkých vzájomne si konkurujúcich regiónoch. Dôsledkom je, že postupom času sa jeho skúsenosť v procese fungovania v minimálnej miere odlišuje od skúsenosti celkového supersystému, zahŕňajúceho regióny. Okrem toho, v porovnaní s regiónmi, vystavenými spracúvaniu (manipulácii, ovplyvňovaniu)* medziregionálnym centrom, je jeho vlastná kultúra činnosti v najmenšej miere zasiahnutá poruchami rôzneho druhu (samozrejme, ak by sme nebrali do úvahy otázku o počiatočnej poruchovosti takého spôsobu koncentrácie riadenia a ním vytváranej sekundárnej poruchovosti osobitného druhu).

Toto stavia centrum riadenia medziregionálneho systému nad všetky regióny, ale región líder-koncentrátor tým samým klesá významom na úroveň všetkých ostatných regiónov. Ďalej medziregionálne centrum dáva pozor – si chráni svoj monopol na vykonávanie plnej funkcie riadenia na úrovni celosupersystémového významu všade tam, kam len prenikne jeho periféria. Koncentrácia riadenia v supersystéme pod jeho vedením vyzerá v dlhodom časovom intervale ako rozloženie regionálneho autonómneho riadenia podľa plnej funkcie celosupersystémového významu a pohltenie úlomkov, zbavených takéhoto riadenia, konglomerátom s následným nepripustením znovuzrodenia samoriadenia v regiónoch podľa plnej funkcie na úrovni celosupersystémového významu.

Následkom takých udalostí sa v supersystéme rozširuje medziregionálny konglomerát, pre ktorý sú charakteristické nasledovné hlavné špecifiká:

• medziregionálne centrum riadenia získava kolosálnu rezervu udržateľnosti v porovnaní s každým z ostatných centier riadenia v konglomeráte;

• rezerva udržateľnosti procesov riadenia každého centra riadenia, kontrolovaného medziregionálnym je mizivá a je nastavovaná medziregionálnym centrom riadenia.

  Základom toho je viac alebo menej efektívna realizácia jeho monopolu na plnú funkciu riadenia na úrovni celosupersystémového významu a chronologicky dlhodobá neinformovanosť ním kontrolovaných centier (t.j. krátka a ohraničená pamäť a nechránenosť ich okruhov riadenia pred ovplyvňovaním cez nimi nekontrolované a nerozpoznané (neidentifikované) kanály informačnej výmeny, štruktúry, úrovne ich hierarchie, atď.).

• združený intelekt medziregionálneho centra vymieňa potenciál súborného intelektu ním kontrolovaných regiónov (podvrhuje seba namiesto neho)*;

• periféria medziregionálneho centra v prípade nevyhnutnosti vystupuje ako generátor autosynchronizácie v bezštruktúrnom riadení.

Celkový systém vzájomnej vloženosti - medziregionálne centrum a a ním kontrolovaná periféria regiónov - je riadený ako celok v dôsledku takmer plnej podriadenosti každého regiónu a jeho štruktúr konglomerátu ako celku. Avšak rezerva udržateľnosti riadenia konglomerátu, ako „ucelenosti“, je oveľa nižšia ako potenciálne možná v dôsledku zaťaženia čiastkových vektorov cieľov v konglomeráte mnohými chybami (obzvlášť pri porovnaní s hierarchicky Najvyšším vektorom cieľov vo vzťahu k supersystému). Podpora chybovosti vektorov cieľov v kedysi autonómnych regiónoch je základom - princípom vlády medziregionálneho centra. Celková nízkosť hĺbky zhody vektorov cieľov potenciálne hrozí konfliktami samoriadenia a vyžaduje vynaloženie zdrojov konglomerátu na ohraničenie samoriadenia na nižších hierarchických úrovniach a potláčanie rušivých procesov konfliktných samoriadení. Z týchto dôvodov je celková úroveň kvality riadenia supersystému ako celku nízka, aj keď proces koncentrácie riadenia plynie udržateľne, ale osvojenie potenciálu rozvoja sa umelo zdržiava do momentu ukončenia koncentrácie riadenia.

Na stratu riadenia v konglomeráte je nutný vplyv dostatočne silného faktora na jeho regióny, na ktorého frekvenčné parametre je reakcia neefektívna (alebo nemožná) v dôsledku nízkej rýchlosti - pružnosti konania medziregionálneho centra v nastavení pre riadenie nevyhnutnej hĺbky zhody vektorov cieľov v konglomeráte. Napriek tomu je takáto strata riadenia zvratná za podmienky, že v supersystéme neexistuje iné centrum riadenia celosupersystémového významu podľa plnej funkcie riadenia. T.j. neexistuje konkurent, pripravený v ľubovoľnom momente podchytiť riadenie od konglomerátu odštiepených úlomkov, keďže samotné úlomky v momente vystúpenia z  konglomerátu nie sú schopné byť nositeľmi plnej funkcie riadenia na celosupersystémovej úrovni.

No, k tomuto rozpadu a zjednoteniu úlomkov, ako spôsobu koncentrácie riadenia, existuje objektívna alternatíva. Je možná DRUHÁ cesta uskutočnenia koncentrácie riadenia – predchádzajúce vpisovanie - predikčné začleňovanie². Centrum–líder, predbehnuvší vo vývoji nejakých konkurentov alebo chystajúci sa vyjsť, raz a navždy, z konkurenčného stavu s nimi, identifikuje ich a aj svoje objektívne a potenciálne vektory cieľov. Zahŕňa do svojho informačno-algoritmického vybavenia modely správania konkurentov, a takým spôsobom informačno-algoritmicky pohlcuje ich štruktúrne a bezštruktúrne riadenie. Na ceste ich samostatného objektívneho rozvoja v matrici možností on predchádzajúco rozvíja svoju činnosť tak, aby „konkurenti“, dosiahnúc príslušnú úroveň rozvoja, sa sami zapájali do jeho činnosti.

Takto on viaže na seba štruktúrnym a bezštruktúrnym spôsobom ich centrá riadenia a celý čas sa snaží о zavedenie a podporu maximálnej hĺbky zhody vektorov cieľov u seba a u „konkurentov“, ktorých on informačno-algoritmicky objíme - obsiahne a začlení do seba.

Toto postupom času vedie k zhodnému nekonfliktnému riadeniu, uskutočňovanému rôznymi centrami bez zničenia regionálneho riadenia, štruktúr, infraštruktúr a elementárnej základne konkurentov. Líder, koncentrátor riadenia, predstihujúco – predbiehajúco - predikčne buduje štruktúry a infraštruktúry, ktoré v budúcnosti bude využívať i on i akoby ním „pohltení“ konkurenti.

V najdokonalejšej forme sa pri predchádzajúcom vpisovaní - predikčnom začleňovaní každé konanie konkurenta alebo protivníka nevníma začleňujúcou (integrujúcou) stranou ako ujma – škoda, ale ako prínos s nejakým pozitívnym efektom.

Predchádzajúce vpisovanie - predikčné začleňovanie je postavené na princípe:

Cieľ ospravedlňujÚ prostriedky, čiže: Účel svätiA prostriedky.

V tomto „U/A“ je celý rozdiel: chybný cieľ je len okamih – krátka epizóda v dlhom procese používania bezchybných prostriedkov, na rozdiel od ničenia, kde zámerne zlé, nemravné prostriedky poškvrňujú blahý - prospešný cieľ.

-pokračování-