Dostatečně všeobecná teorie řízení (15)

2.3.2015

předchozí část

...Vo vzťahu k ľubovoľnému konkrétnemu číslu je takáto odpoveď nezmyselná, ale číslo v danom modeli je kód in-formačného modulu ešte nepredpovedateľného pre „Školákov“ obsah, neznámeho aj nerozpoznateľného na základe už nahromadených skúsenosti „Školákom“ (t.j. na základe jeho stereotypov – návykov – rozpoznávania javov vonkajšieho i vnútorného sveta).

Práve o tomto stave veci môžeme čítať v Evanjeliu podľa Jána 16:12: „Ešte veľa vám mám povedať; no teraz by ste to nepojali.” Analogická situácia je opísaná v Koráne 5:101: „… Nepýtajte sa na veci, ktoré vás zarmútia, ak sa vám odhalia. A ak sa na nich opýtate, keď sa budete riadiť Koránom, odhalia sa vám. Boh sa zmiloval nad nimi: veď Boh je milosrdný, zmierlivý. Pýtali sa na ne ľudia pred vami; a potom im neuverili.“ Aj jeden z apokryfov „Blahá zvesť sveta Ježiša Krista od učeníka Jána “ (podľa starovekých aramejských a staroslovanských textov, vyd. „Priateľstvo“, Rostov na Done, 1991) odovzdáva slová Krista: „A teraz vďaka prítomnosti Ducha Svätého nášho Nebeského Otca, hovorím Ja s vami jazykom Života Boha Živého. A niet ešte nikoho uprostred vás, kto by mohol pochopiť všetko, čo Ja vám hovorím. A tí, ktorí vám vysvetľujú Písma, hovoria s vami mŕtvym jazykom ľudí, hľadajúcich pomocou ľudí ich choré a smrteľné telá.“

To jest Písma, Zhora dané Zjavenia, priamo hovoria o situácii, keď hľadajúci pomoc ju nemôžu prijať v celej plnosti a sile, pretože sú sami slabí. A Písma priamo poukazujú na zdroj hodnovernosti – na Ducha Svätého. No mnohí ani túto informáciu nemôžu prijať a osvojiť si ju, pokladajúc ju za výmysel starovekých neznalých ľudí, nepoznavších našu súčasnú vedu a techniku.

Zostáva iba otázka o tom, čo uvádza všetko do pohybu. Tento faktor možno nazvať princípom plnoty a celostnosti Svetostavby - Univerza. Tento princíp tvrdí, že Stavba Sveta obsahuje v sebe všetko nevyhnutné pre vykonanie celého cyklu svojej existencie. Vyjadrený bol ešte vo Védach, no jeho obsahová stránka sotva môže byť rozlúštená bez východu za hranice tohto Vesmíru.

Universum existuje ako proces. Jeho fragmenty sú vzájomne spolupôsobiace štruktúry, ktoré sa vyvíjajú pod tlakom okolitého prostredia - iných štruktúr. Tlak prostredia, vzájomná interakcia štruktúr medzi sebou sú pravdepodobnostne predurčené, hierarchické a  vyjadriteľné v štatistických zákonitostiach (štatistike príčinno-následkových väzieb), objavených pomocou pozorovaní. Tlak prostredia je zobrazenie, in-formačný proces, nesený celoprírodným hierarchicky mnohoúrovňovým systémom kódovania in-formácií na rôznych materialových nosičoch. Odozva (reakcia) štruktúry a v nej prebiehajúce vnútorné zmeny – to sú tiež zobrazenia, in-formačný proces, prebiehajúci v tom istom systéme kódovania na úrovniach obsiahnutých v štruktúre. Tento in-formačný proces je podriadený rovnakým pravdepodobnostným predurčeniam, čo sa odráža na štatistike pozorovaní.

Odozva má pravdepodobnostný (t.j. hoci by aj zčasti podmienený slobodou individuálneho subjektivizmu), jednoznačne neurčitý charakter v hraniciach množiny pravdepodobnostných predurčení, vlastnej každej úrovni celoprírodného systému kódovania in-formácií.

Ale rezonančné javy v hierarchických, mnohoúrovňových štruktúrach sa prejavujú ako štatisticky častejšie, alebo štatisticky zriedkavejšie in-formačne rôzné odozvy (reakcie), v závislosti od vektora stavu prostredia a  štruktúry, v momente a v procese ich vzájomnej interakcie. 

Podľa miery nahromadenia in-formácií v štruktúre v štatistike jej odoziev na tlak prostredia vzniká stále menej chýb, poškodzujúcich štruktúru. A odozvy (reakcie) získavajú jednoznačnú definovateľnosť v zmysle predpovedateľnosti zobrazení „tlak - odozva“, stále viac a viac sa približujúcich k optimu. Interakcia prostredia a štruktúry, v ktorej sa na danej hierarchickej úrovni prejavuje rôznorodosť jej správania sa v zmysle nejednoznačnej predpovedateľnosti „tlak - odozva“, posúva do oblasti čoraz redších faktorov tlaku. Dochádza k in-formačnému nasýteniu nejakej organizácie štruktúry a  proces prechádza do nasledujúcej hierarchickej úrovne jednotného celoprírodného systému kódovania in-formácie.

*   *   *

Zhrnime výsledky skúmania modelu intelektu s „ruletou“ a  „bubnom“. Štruktúra odpovedá na štatistiku tlaku prostredia nejednoznačne v hraniciach pravdepodobnostných predurčení. Jej odozva sa formuje v procese kompilácie (kombinácie) na základe „náhodného“ triedenia in-formačných modulov v jej pamäti a zvonku prichádzajúcej in-formácie, to jest v procese premeny in-formácií, predurčeného mierou (matricou možných stavov).

V in-formačnom vzťahu dostatočne veľká rozvíjajúca sa a (alebo) svoju hierarchickosť rozšírujúca štruktúra predstavuje spojenie (kombináciu) minimálne nasledujúcich funkčne odlišných útvarov, možno aj nie lokalizovaných v nej ako čiastkové vložené štruktúry:

• Determinovaná dlhodobá pamäť, pevne jednoznačne pracujúca podľa princípu: „aká otázka - taká odpoveď“. Odchýlenie sa od tohto princípu vedie pravdepodobne k poškodeniu štruktúry s rôznou závažnosťou (v závislosti od situácie). Výber in-formačných modulov z nej prebieha na základe rezonančných, autooscilačných¹ a iných javov, ktoré vyjadrujú dostatočne dobrú zhodu in-formačných charakteristík vonkajšieho pôsobenia - tlaku prostredia a vnútorného stavu štruktúry v jej in-formačne nasýtených úrovniach pri prechode in-formačného toku tlaku prostredia štruktúrou. Takto struny hudobných nástrojov sa rozozvučia na zvuky určitej frekvencie. Takto rozbušky bezkontaktných morských a pozemných mín,  samonavádzacie hlavice riadia činnosť zbrane, keď sa v zóne ich pôsobenia objaví im in-formačne zodpovedajúci objekt.
  

• Pravdepodobnostná operatívna pamäť, hromadiaca štatistiku odoziev (reakcií) štruktúry a kombinácií možných odoziev na tlak prostredia. Pravdepodobnosť získania nevyhnutnej in-formácie pre správnu odozvu je podriadená frekvencii obracania sa k tejto in-formácii pod tlakom prostredia a  rýchlosti mechanizmu náhodného triedenia in-formačných modulov. Je to zčasti analogické písaniu na piesku v zóne morského príboja: in-formácia je uložená len tak dlho, ako stíhate po celý čas obnovovať morom zmývané fragmenty záznamov.
  

Rezonančné a  autooscilačné javy v pravdepodobnostnej pamäti taktiež hrajú svoju úlohu. No na rozdiel od predchádzajúceho druhu pamäte, vznik rezonancií, autooscilácií atď. vedie aj k zmene v organizácii in-formačne nenasýtených úrovní štruktúry. Reakcia „otázka - odpoveď“ je tu nejednoznačná z dôvodu in-formačnej nenasýtenosti štruktúry;

• Mechanizmus náhodného triedenia, fragmentácie a zjednotenia in-formačných modulov, uložených v oboch druhoch pamäte. Vo vzťahu k izolovanej determinovanej pamäti tento mechanizmus vytvára chyby jej fungovania v tom zmysle, že vytvára nejednoznačnosť odoziev. Vo vzťahu k pravdepodobnostnej pamäti je tento mechanizmus normálnym procesom jej fungovania. Podľa nášho názoru úlohu tohto mechanizmu hrá celý súbor kmitavých procesov v štruktúre s ich náhodnými, t.j. štatisticky usporiadanými fázovými posunmi jedného voči druhému a amplitúdovo-frekvenčnými charakteristikami². Ak vzniká nejaký súlad fáz procesov – súčasnosť, súfazovosť - koherencia, tak prebieha výber nevyhnutnej in-formácie; ak nie, tak in-formácia zostáva nedostupná, hoci je aj prítomná v štruktúre.

V in-formačne nenasýtených úrovniach štruktúry vznik koherencie nejakých procesov

s inými vonkajšími alebo vnútornými procesmi, vo vzťahu k skúmanej úrovni

štruktúry, je procesom – dochádza k zmene jej kvalitatívneho stavu na nejaký čas,

v priebehu ktorého sa v nej môžu vytvoriť nové formy alebo vzniknúť nové procesy.

Dôsledkom tohto môže byť tá skutočnosť, že po zániku koherencie sa štruktúra už

nemôže vrátiť do stavu pred koherenciou, a takým spôsobom sa realizuje krôčik v jej

vývoji. Faktor súčasnosti (rovnakého načasovania)* – koherencia dodávok in-

formácie, energie sa prejavuje na rozvoji a priebehu procesov. Takto sa svetelné

vyžarovanie žiarovky odlišuje od koherentného vyžarovania lasera a oni tak vykazujú

kvalitatívne odlišný vplyv na objekty, s ktorými interagujú, a to aj pri rovnakej

energetickej sile toku vyžarovania. .

Súčasnosť vo vzťahu k procesom v štruktúre možno chápať dvojako:

- po prvé: v zmysle úzkeho časového intervalu, v priebehu ktorého sa prejavujú

nejaké javy v ich súhrne;

- po druhé: pre štruktúry, majúce pamäť, to možno chápať v zmysle – nie neskôr, než

im bude potrebná táto in-formácia vo vývoji, hoci nejaký čas sa fakt získania tejto in-

formácie z uhla pohľadu vonkajšieho pozorovateľa nemusí prejaviť.

Súfaznosť, koherencia, v  zmysle známom z  fyziky - je jeden z   prejavov

súčasnosti (rovnakého načasovania)* v procese priebehu súhrnu nejakých procesov.

• Celoprírodný faktor, určujúci náhodne vytvorenú odozvu, majúci in-formačné nasýtenie, dostatočné na zachovanie dosiahnutej úrovne organizácie štruktúry alebo jej zvýšenie. Sú to svojho druhu „váhy“, na ktorých sa porovnáva generovaná odozva s nejakým etalónom, vznikajúcim v priebehu tých istých procesov, ktoré generujú aj samotnú odozvu.

Vo všeobecnosti determinovaná pamäť zabezpečuje určitú úroveň stability štruktúry na dosiahnutom stupni jej vývoja. Pravdepodobnostný mechanizmus pamäte a  náhodného triedenia vnútornej a  vonkajšej in-formácie v spojení s celoprírodnými „váhami“ (mierou) zabezpečujú pravdepodobnostne predurčený charakter prebiehajúceho krátkodobého skomplikovania a  in-formačného nasýtenia štruktúry, alebo aj jej poškodenie, až do jej zničenia. Všetko vyššie uvedené zabezpečuje dohromady pravdepodobnostne predurčený stabilný charakter dlhodobého procesu komplikácie štruktúry a (alebo) jej nesúceho in-formačného modulu v procese ich vývoja.

*        *
*

Je možné, že v nejakej etape evolúcie, po prekonaní nejakej medze kapacity pri spracovaní in-formácií, sa prejav činnosti všetkých menovaných samo o sebe bezintelektuálnych komponentov nazýva ľuďmi intelektom. No tento súhrn procesov a  faktorov sa nachádza v najrozličnejších frekvenčných diapazónoch, na rôznych nosičoch informácie, na rôznych úrovniach hierarchie v organizácii Universa.

Pri takomto chápaní Svetostavba ako celok aj jej fragmenty majú intelekt a aspekt osobnosti. Intelekty sa odlišujú podľa osvojenia si čiastkových fragmentov celovesmírnej miery. Intelekt je proces rozšírenia čiastkovej miery;  proces zahŕňajúci hierarchiu do neho vložených procesov zobrazenia. Vzájomné porozumenie medzi intelektmi je tým viac možné, čím viac zhody je medzi nimi; pre začiatok porozumenia je nevyhnutný aspoň dotyk ich čiastkových mier alebo sprostredkovateľ v in-formačnej výmene (interface – rozhranie), čo je tiež nejaká miera. 

Vševesmírna miera = univerzálny spostredkovateľ.

Pomenujme niektoré zhody, nevyhnutné pre vzájomné pochopenie:

• cez materiálny nosič, v ktorom prebieha proces in-formačnej výmeny medzi intelektami;

• cez frekvenčný rozsah procesov existencie štruktúr nosičov intelektu;

• cez frekvenčné rozsahy taktových (rozdeľujúcich kódové skupiny jednu od druhej) a nosných frekvencií, v ktorých prebieha in-formačná výmena; cez systém kódovania in-formácií;

• cez energetický výkon, nevyhnutný a (alebo) prípustný pre in-formačnú výmenu; cez komplexnosť in-formačnej bázy, nevyhnutnej pre vzájomné spoznávanie sa pri prvom i nasledujúcich kontaktoch.

Intelekt je jeden z prostriedkov, daných vedomiu človeka. A ako každý prostriedok je riadený. Hovorí sa: „Vietor v hlave.“ Vo vzťahu k in-formačným tokom v Universe je možné to povedať aj takto. No vtedy, vo vzťahu k nim, je intelekt plachtou.

Umenie plávania pod plachtami spočíva v tom, aby sa nechytal nepotrebný vietor do plachiet. Vtedy, hoc aj na maličkej loďke, možno doplávať tam, kam treba. No ak sa celá kapacita plachiet „vyžmýkateľa vetra“ (takto v minulosti nazývali mnohé veľké rýchle plachetnice) dostane do rúk neschopných, tak „peniteľ morí“ (ďalší poetický obraz, ktorým charakterizovali rýchle plachetnice) bude hračkou morských živlov, akoby na nej nebolo ani kormidla, ani plachiet;  bude zničený živlami preto, lebo na jeho palube niet ľudí, spôsobilých správne nastavovať plachty. Tak aj intelekt pod riadením nedisciplinovaného nerozhodného vedomia zapadne v toku blikajúcich myšlienok, jak vystupujúcich z pamäte, tak aj prichádzajúcich z vonku a  trhá organizáciu psychiky na cucky. Disciplinované vedomie zadrží len jemu nevyhnutné pre zmysluplné konanie mysle, a vtedy intelekt bude oporou vedomiu i duši v púti človeka.

Vysvetlenie názorov na intelekt v teórii riadenia je nevyhnutné predovšetkým preto, že pojem plnej funkcie riadenia nemožno zaviesť, obíduc pojem intelekt. No v tom prípade interpretácia procesu existencie Universa ako procesu samoriadenia podľa nejakej, i keď nám neznámej, plnej funkcie riadenia nevyhnutne vedie k pojmu Vysočizného (Najvyššieho) z intelektov, vedúceho tento proces samoriadenia Vesmíru v plnej funkcii riadenia.

To znamená, že ateizmus (správne adeizmus)* je s logikou dostatočne všeobecnej teórie riadenia v terajšom výklade nezlúčiteľný. Adeistické variácie na tému teórie riadenia buď stavajú človeka (ľudstvo ako celok) na miesto Boha, alebo strácajú komplexnosť výkladu, keď sa čo i len dotýkajú témy globálneho historického procesu, pretože nemôžu vysloviť slová „hierarchicky vyššie objímajúce riadenie“ vo vzťahu k ľudstvu a „význačným“ činiteľom minulosti i súčasnosti.

Z adeistického vedomia takto buď vypadávajú nejaké fragmenty videnia procesov riadenia, alebo sa narúša hierarchia ich vnímanie vedomím, čo predurčene vedie k chybám v riadení. Nábožensko-kultové vedomie davo–„elitárnych“ spoločností prináša inú biedu: dogmatizácia Písiem je stotožnenie pochopenia a  vôle ľudí, čo ich zapísali (plus redakčná úprava a cenzúra), s vôlou Najvyššieho, čo obmedzuje slobodu vôle väčšiny, podriaďujúc ju nad–„elitárnemu“ prediktorovi, ktorý tiež stotožňuje svoju vôlu s najvyššou vôlou Najvyššieho: a to je satanizmus. Príčinou úspechu jeho činnosti v minulej histórii je skrytie Zjavení Zhora a ich prekrútenie. Evanjelium Lukáša 11:52: „Beda vám, zákonníkom! Vzali ste kľúč, ktorým sa dajú otvoriť dvere pravého poznania. Sami ste nevošli a tým, čo chceli vojsť, ste zabránili.“ V súčasnosti je to výčitka všetkým hierarchiám osobných vzťahov v spoločnosti, vrátanie hierarchií cirkví, pravda, mnohé hierarchie i samotné kľúče stratili.

Okrem toho, väčšina ľudí si zvykla mať čo do činenia so sebe podobnými individuálnymi intelektami. Stretnúc sa s neľudským intelektom, väčšina sa vyľaká až do šialenstva len samotnou nezvyčajnosťou toho, čo sa stalo. No v dejinách konajú nielen individuálne, ale aj súhrnné intelekty a iné intelekty, hierarchicky vyššie vo vzťahu k individuálnemu ľudskému intelektu. Aby bolo možné vidieť ich činnosť, nejakú ich cieľavedomosť, je nevyhnutné jednotné chápanie faktora, pomenovaného ako „intelekt“, v rôznych jeho prejavoch, bez ohľadu na jeho hierarchické postavenie v Objektívnej realite.

pokračování