1.12.2015
Doplnění z r.2000 k Mrtvé vodě
2000 Bohoslovie ruskej civilizácie.doc (41984)
2000 Bohoslovie ruskej civilizácie.epub (63124)
2000 Bohoslovie ruskej civilizácie.odt (41751)
Bohoslovie Ruskej civilizácie
(doplnenie z roku 2000)
Rusko-Rus – jedna z regionálnych civilizácií na planéte, začleňujúca do seba ju obklopujúce národy počas celých dejín. Rus – sebaobetavé zrkadlo Sveta v tom zmysle, že po záhube predchádzajúcej nespravodlivej globálnej civilizácie, ľudstvo skoro úplne stratilo vedomú pamäť, stratiac jej kultúru, a v ustanovení kultúry novej civilizácie, ktorá zjednotí celé ľudstvo v človečenstve, Rus do seba začleňuje všetky iné kultúry aj národy ich nesúce v takej miere, ako nepredpojato-sebaobetavo rieši vo svojom živote otázku - «čo je pravda z toho všetkého, s čím ona má čo do činenia vo svojom živote?»
Inými slovami, sme my – Rus – vo svojej podstate civilizáciou Mhry:
-
ak sa nemýlime v odpovedi na uvedenú otázku, tak do hraníc Rusi sa vlievajú nové národy a ich kultúry, oslobodivšie sa od nejakej im predtým vlastnej pomýlenosti, vlievajú sa do kultúry samotnej Rusi, obohacujúc ju im vlastnou pravdou;
-
ak sa mýlime v odpovedi na uvedenú otázku, tak ku chybne riešenému v predchádzajúcej otázke nás Boží Úmysel – Prozreteľnosť navracia znova a znova do tých čias, pokiaľ neprídeme k pravdivej odpovedi na ňu.
Pritom zeme i národy vlievajúce sa do Ruskej mnohonárodnej civilizácie, sa stávajú ruskými1.A tento proces je, podľa nášho presvedčenia, v riečisku Zámyslu-Prozreteľnosti. My – Rus - zadáme tento «spoločný lakeť»2, o ktorom písal F.I. Tjutčev, ale my ho zadáme do budúcnosti. A v každej prítomnosti sa druhí pokúšajú zmerať nás niekedy v minulosti3 od nás získaným a k zrušeniu odsúdeným štandartom.
Konkrétne z tohto dôvodu – dôvodu, javiaceho sa podstatou regionálnej civilizácie Rusi v etape nastolenia človečenstva po krachu predchádzajúcej globálnej civilizácie – sme neposudzujúco ľahkoverní, dôverčiví a bezhlavo skáčeme do všemožných podujatí, náhle uveriac v niečo nové a plne sa zriekajúc svojho nedávneho minulého. No ukvapená, nepremyslená fanatická viera v čokoľvek je u nás krátkotrvajúca a vzniká len pri východe z kríz rozvoja, v ktorých sa prejavujú naše minulé vyhýbania sa v danom čase aktuálnym odpovediam na otázku «čo je pravda?» i naše minulé chyby v odpovediach na ňu. Potom ona takisto rýchlo, ako prišla, tak i odchádza, a my začíname pochybovať o tom, čomu sa predtým podarilo stať sa nespochybniteľnou fanatickou vierou a začíname skúmať jej pravdivosť, v presvedčení, že opravdivosť-pravda ustojí všetky skúšky života, a lož i omyly krachnú4. To sa týka všetkého: jak vieroúk a bohosloveckých dogiem, zámerne vopred nepotvrdzovaných v umelo vytýčených pokusoch (no správnosť-pravdivosť ktorých môže potvrdiť alebo vyvrátiť iba samotný život), tak aj vedeckých hypotéz a teórií, ktoré možu byť podrobené experimentálnym previerkam.
Jediné, o čom väčšina na Rusi nikdy nepochybovala, je to, že Najvyšší Boh, predurčivší jestvovanie Stavby Sveta, existuje a že s Ním človeku treba žiť v súlade. Áno, aj mnohí z tých, ktorí v epoche štátnej ideológie materialistického ateizmu tvrdili, že Boha niet, predsa len v živote sa nechali viesť svedomím, ktoré cítilo, že Boh je a treba žiť, zosobňujúc v reálnosti svedomím citeľný Zámysel.
Pritom Rus si nepamätá vo svojich dejinách fakty, žeby sa v nej rodili proroci – príjemcovia zvestovaní Zhora, ktoré by sa stali základom na Rusi vládnucích vieroučení. Všetky vierouky, ktoré nahradili pohanské povery národov, žijúcich v hraniciach Ruskej civilizácie, sú prinesené zvonku. Tie boli tak, či onak prijaté národami, no aj potom sa Rusi rôznych národností sporili o obraze Božom (t.j. о súbore predstáv o všetkom tom Božskom ako takom) i o tom, čo vlastne je o sebe súlad človeka a Najvyššieho Boha podľa podstaty i podľa formy. Vždy sme sa medzi sebou o tom sporili, a mnohí v rozpore s panujúcimi tradíciami priamo hlásali to, čo mali na duši. Otázka vždy bola a je iba o tom, či to do duše vložil Boh, alebo dotyčný bol posadnutý a opravdu šiel proti Zámyslu-Prozreteľnosti, fanaticky si pritom privolávajúc Boha na pomoc. A tieto naše spory boli vždy pre cudzincov nepochopiteľné. My – v snahe získať pravdu a zosobniť ju do života – sme boli neľútostní i k sebe, i k okoliu v tomto živote, dúfajúc v milostivý Súd Boží. A pravdepodobne, konkrétne pre túto nevykoreniteľnú snahu o odhalenie a stelesnenie Pravdy-Istoty v každodennom živote nám bolo Bohom odpustené a odpúšťa sa nám mnohé z toho, čo nebolo odpustené iným, k dnešku zmiznuvším kultúram.
Таkto sme k 1917-temu prekonali za 900 rokov biblický idealistický ateizmus. V podstate takisto, ale celkovo len za 70 rokov, sme prekonali k 1991-ému i materialistický ateizmus vo forme marxizmu. A teraz ruské veriace svedomie, naberúc historickú skúsenosť, sa ocitlo v takej istej situácii výberu viery, v akej bolo v epoche mnohobožstvom a modlárstvom podmienenej krízy pohanstva, v predvečer prijatia islamu volžskými Bulharmi (súčasný Tatarstan) v roku 889 a krstenia slovanskej Rusi v roku 988.
Existuje aforizmus historika V.O. Kľjučevského, ktorý sa vo vyskladavších sa podmienkach priamo vzťahuje k výberu viery: «Mravné bohoslovie sa zachytáva o chvost ruskej beletrie» („Zobrané spisy v 9 dieloch”. Моskva, «Мyseľ», 1990, Diel 9, str. 423). A ako ukázala nasledujúca história ХХ. storočia, mravné bohoslovie podľa svedomia Ruskej civilizácie skutočne našlo vyjadrenie nie v prácach filozofov alebo bohoslovcov, аle v umeleckom diele – v románe М.А.Bulgakova „ Majster a Margaréta”, ktorý mnohí vnímajú ako «hymnu démonizmu». No toto nie je «hymna démonizmu», аle Evanjelium bezvýhradnej viery Bohu podľa svedomia, predložené spoločnosti nie formou filozoficko-bohosloveckého traktátu, vysušujúceho dušu i myseľ, ale v románovej inotajovo-symbolickej forme podobenstva5.
«- A teraz mi povedz, prečo ty celý čas používaš slová «dobrí ľudia»? Ty všetkých, azda, tak nazývaš?
- Všetkých, - odpovedal väzeň, - zlých ľudí niet na svete» („Маjstеr a Маrgаrétа”, Kap. 2).
A z tejto odpovede sa odvíja celé bohoslovie Ruskej civilizácie: hlásanie Jeshua a otvorene ním kázané učenie o všeobecnej dobrote ľudí nepozná výnimky, jak vo vzťahu ku všetkým ľuďom ako celku, tak i vo vzťahu ku každému osobne. Zdôvodnenie tvrdenia «zlých ľudí niet na svete» je takisto prosté: «Títo dobrí ľudia (…) sa ničomu neučili…»
Inými slovami, zlo – v skazenej, pomýlenej kultúre, kde nie je vypracovaná pravoverná výchova, a kde sa ľudia učia pravde chybami života spoločnosti, tvorenej nimi VŠETKÝMI – je objektívne nevyhnutné, následkom čoho klásť zaň zodpovednosť na kohokoľvek z nich je objektívne nemiestne. To jest, takéto obvinenia sú nespravodlivé a samé o sebe nesprávne, nech by ho ktokoľvek z ľudí spáchal, a ktokoľvek ho z toho obviňoval. No toto nie je o kompromise so zlom a potrebe pokory voči nemu. Chápanie faktu počiatočnej dobroty všetkých ľudí musí každého zaväzovať k premene seba samého i kultúry spoločnosti celkovo.6
A, práve tak, všetky vierouky, v ktorých má miesto peklo, ako miesto nekonečných múk hriešnikov, sú z pohľadu bohoslovia Ruskej civilizácie chybné alebo zámerne lživé.
Jedinému Najvyššiemu Bohu – Ruskému Bohu všetkých ľudí, Všemohúcemu Tvorcovi všeho a všetkého, Všedržiteľovi – je vlastná všeobjímajúca súčasť dokonalosti – Ľúbosť a ňou sa prejavujúca Milosť k Svojemu stvoreniu, od začiatku vychádzajúca zo štádia Predurčenia Ním bytia všetkého tvárneho.
Kráľovstvo Božie nemôže byť postavené na strachu ľudí pred Bohom alebo pred večným peklom. A v súlade s tým, v Predurčení bytia niet miesta pre peklo: no toto nie je zámerné odpúšťanie hriechov, podnecujúce beztrestné zlo-dejstvo (konanie zla) na Zemi slabých a padlých, lebo všetci hriešnici musia poznať hanbu - stud. V živom Ruskom jazyku predstava hanby nie je spojená so súdom, majúcim miesto po vykonaní niečoho, ale s pohoršením-odsúdeniahodnosťou správania sa, nedôstojného pre človeka. Pohoršenie-odsúdeniahodnosť je jednou zo súčastí Božieho aktu Predurčenia bytia, a preto predchádza nedôstojnému. Jeden z významov slova «hanba», «stud» v Slovníku V.I.Dalja sa definuje takto:
«Hanba (…) zmysel alebo vnútorné uvedomenie si POHORŠUJÚCEHO (zvýraznené nami pri citovaní), zneváženie, sebaodsúdenie, ľútosť a pokora, vnútorná spoveď pred svedomím».
Medzi prísloviami a ľudovými porekadlami, uvádzanými V.I. Daljom v tejto stati, je aj takéto: «Ľudská hanba (t.j. cudzia hanba: naše objasnenie pri citovaní) – posmech, a vlastná - smrť». А v podstate vlastná hanba je pre mnohých strašnejšia ako smrť, následkom čoho, nestrpiac hanbu v živote, si vyberajú smrť a skoncujú so sebou v bezdôvodnej nádeji ujsť po smrti pred hanbou.
Názor o akožeby bezvýznamnosti a ľahkosti vykúpenia hriechov, tým viac vykonaných so zlým úmyslom, poznaním hanby, je vyjadrením nejakej pomstychtivosti a morálne-etického nepamätania si: tí, ktorí tak rozmýšľajú, zabudli na svoje pocity pri prvej vlne hanby, ktorá na nich padla (ako prvá, skôr ako všetko ostatné) v rannom detstve, keď prvýkrát pocítili, že vykonali niečo nedôstojné človeka. Potom sme sa všetci naučili ujsť pred hanbou a potláčať ju v sebe. No hanbu – stud „súdneho dňa“ - PoStudného dňa - na ktorý sám seba odsudzuje každý, čo zneužíva Božie milostivé Predurčenie, - potlačiť nedokáže nikto, i nebude pred ňou/ním sa kam podieť. Preto, hoci vieme, že v Božom Predurčení bytia večné peklo nemá miesto, netreba zneužívať Milosť Božiu, nech by to bolo aj v Ním prípustných rámcoch (pre každého vlastných). Pritom je potrebné vedieť a chápať, vzťahovať na svoj život, že tým, ktorí konajú nedôstojné človeka omylom v dobrej viere, je dovolené to, čo je zarazené vo vzťahu k tým, ktorým je dané na vedomie, že nimi konané je ODSÚDENIAHODNÉ zlo; a v prekazení ich činnosti sa v živote prejavuje jeden z druhov ich ochránenia pred nevydržateľnou hanbou – studom v Postudný deň.
A z pohľadu bohoslovia podľa svedomia Ruskej civilizácie v tomto svete všetci bez výnimky sú v podstate vyslancami Najvyššieho k ich okoliu, v niečom majúci pravdu, v niečom sa v dobrej viere mýliaci, a v niečom, možno, pokryteckí, buď z chamtivosti, alebo zo strachu. Následkom toho Boh nikdy a nikoho nevyberá na to, aby ako výlučne Ním vybraný zvestoval pravdu všetkým ostatným, ktorých akoby Boh odmietol v Svojom bezprostrednom prístupe k nim. Boh neodmieta nikoho, no nie každý, čo vyrástol v nespravodlivej kultúre je schopný prijať a k iným doniesť Jeho zvesti.
No nedostanúc spravodlivej výchovy v dosiaľ ešte nedozrevšej kultúre človečenstva, mnohí vplyvom tlaku kultúrneho prostredia, kultivujúceho v ich psychike všemožné strachy, predpojatosti a vadnosť, vplyvom rôznorodých pripútaností-závislostí, sa sami odkláňajú od skrytých (pred druhými) zvestovaní Boha k nim priamo cez ich svedomie. Oni nevnímajú sprostredkované obrátenia sa Boha k nim prostredníctvom iných ľudí, prostredníctvom kultúrnych pamiatok a životných okolností. A z týchto príčin oni odháňajú bezprostredne Zhora im dávané zrnká pravdy ako dotieravé, do očú lezúce mušky, žmoliac ich, a nevidiac nevyhnutnosť podeliť sa so zrnkami, ktorých sa im dostalo, s okolím; alebo sa boja zrozumiteľne súhlasiť s im známymi pravdami dokonca aj vo vlastnom vnútornom svete, a nieto aby ich ešte verejne ohlásili v spoločnosti, keď sú v rozpore s vyskladavšou sa tradíciou, chránenou všetkými prostriedkami nespravodlivej kultúry, podporovanej tak alebo onak všetkými a každým v spoločnosti. Vystúpiť proti vyskladavšej sa tradícii - to je možno obetovať sa na krutú smrť alebo na dlhý život odvrhnutého a prenasledovaného všetkými. Preto v trvajúcej dejinnej epoche sa misia Božieho zastupiteľstva a Jeho vyslania k druhým ľuďom u jedných (a takých je drvivá väčšina) zvrátila do nepoznateľnosti, iní ju dokázali splniť viac-menej úspešne, udajúc smerovanie toku lokálnych i globálneho dejinného procesu na mnoho storočí (takí sú ojedinelí, a niektorých z nich ľudstvo pamätá ako prorokov – monopolistov na ohlasovanie pravdy; a mnohí z ich počtu boli sami úprimne presvedčení o takomto svojom výnimočnom význame).
Nо Bоhu patrí večnosť, a preto On môže čakať do tých čias, pokým kultúra civilizácie dozreje do človečenstva, pokým sa všetci oslobodia od strachu, a nastane kráľovstvo pravdy následkom toho, že každý bude s ľúbosťou a podľa svedomia námestníkom Božím na Zemi.
О tomto Pilátovi a druhým osobám rozprával Jeshua, no všetci boli vydesení a nahnevaní a nemohli toto prijať bez toho, aby nezvrátili im povedané, prispôsobiac to k strachom, zvyčajným obrazu života každého z nich... Tak isto to z veľkej časti prebieha i v živote počas celých dejín terajšej globálnej civilizácie. No je čas, začať žiť ináč – bez strachu (strach je najhorším prorokom) podľa svedomia, zverujúc Bohu svoj život i posmrtnú existenciu:
Všetci ľudia bez výnimky v Predurčení bytia – v jeho Ruskom ponímaní – nie sú otrokmi ani Boha, oni – podľa Predurčenia – sú Jeho slobodní dobrovoľní pomocníci a spolupracovníci.
Таk budeme, nakoniec, žiť tak, aby sme zodpovedali Božiemu Predurčeniu bytia Človeka....
6. - 7. októbra 2000
1 V ruštine existujú dva pojmy „русский“ a „рoccийcкий“, resp. „Русь“ a „Рoccия“, resp. „русскиe“ a „рoccиянe“. Slovenčina a čeština majú na to len jeden prekladový pojem: ruský, Rusko, Rus. Avšak pokiaľ v Rusku sa pojmy рoccийcкий“, „Рoccия“, „рoccиянe“ chápu čisto iba teritoriálne v súvislosti s územím, tak pojmy „русский“, „Русь“ „русскиe“ majú oveľa hlbší a širší význam, obsahujúci aj špecifiká ruskej kultúry, myslenia, civilizácie – t.j. «Ruskú dušu» - teda Rus a ruský telom i dušou. Preto v ďalšom texte to budeme rozlišovať takto: ruský, Rus, Rus, a rosijský, Rusko, obyvateľ Ruska. - pozn. prekl.
2 «spoločný lakeť» v zmysle spoločnej miery, mierky..., lakeť – starodávna dĺžková miera najmä na meranie textílií – pozn. prekl.
3 «Мааstrichtské dohody», položivšie základy budovania Európy, zjednocujúcej v spoločnej kultúre všetky jej národy – koniec 20. storočia. Аnalogický proces v Ruskej civilizácii, minimálne ,ak počítame od dobytia Kazane Ivanom Hrozným, prebieha viac ako 500 rokov.
4 A toto, vo všeobecnosti, zodpovedá koránickému: «Áno, My porážame pravdivosťou lož, a ona ju rozbíja, i hľa – ona mizne, a beda vám za to, čo dopisujete» (Коrán, 21:18(18) ).
5 Podrobnú analýzu Ruského bohoslovia, ktoré našlo vyjadrenie v tomto diele, si pozri v našej práci “«Маjstеr a Маrgаrétа»: hymna démonizmu? Alebo Evanjelium bezvýhradnej viery”.
6 O tom všetkom, čo je povedané v uvedenom odseku pojednáva aj starodávne havajské učenie Ho´oponopono Podstatu tohto učenia a konkrétnu metodiku premeny seba samého, a s tým súvisiacu následnú premenu okolia približuje kniha „Svět bez hranic. Tajná havajská technika na vytváranie hojnosti, zdravia, mieru...“ autorov Joe Vitale a Ihaleakala Hew Len (vydavateľstvo Čintamáni, 2009). Podstata a metodika je postavená, okrem iného, na absolútnej dôvere Bohu a prijatí osobnej zodpovednosti nielen za seba, ale aj za svoje okolie, ba za všetko, čo sa ma nejako dotýka, zarezonuje v mojej mysli, duši... - pozn. prekl.
Informační báze KSB