25.8.2015
Ako si Stalin u Hitlera pôžičku vzal,
a „kompletne“ s ním „vybabral“...
... zobrať si pred vojnou pôžičku, u celkom očividného nepriateľa – znie neuveriteľne!
Nie nadarmo Hitler hovoril...“Sila ruského národa nespočíva v jeho početnosti či organizovanosti, ale v jeho schopnosti plodiť osobnosti rozmeru J.Stalina. Svojimi vojenskými a politickými kvalitami Stalin mnohonásobne prevyšuje Churchilla aj Roosevelta. Je to jediný svetový politik hodný rešpektu. Naša úloha je rozbiť ruský národ tak, aby sa ľudia rozmeru Stalina neobjavovali...“
A dnes, následník Hitlera – americký anglosaský imperializmus sleduje rovnaký cieľ – rozbiť, prípadne zlikvidovať ruský národ.
Dnes, ak si pozrieme TV alebo prečítame noviny, vznikne v nás dojem, že o nič nie je väčší záujem než o investície a západné úvery, pričom už pred desiatkami rokov všetka „demokracia“ škodila práve týmito pôžičkami. Úver – dlh, je aj z ekonomického pohľadu vhodný len v prípade krajnej nutnosti, pretože vrátiť ho je vždy treba aj s percentami. Uchmatnúť si peniaze na cudzí účet bolo u našej vlády prioritou, a kládla absolútne bokom všetky principiálne zložky úveru: kedy sa berie a prečo; za akých podmienok; čo sám o sebe predstavuje v ekonomickom pláne; kedy a čím je výhodný a pre koho je výhodný. Tieto zaujímavé otázky by sa oplatilo preskúmať na príklade úveru, ktorý si vzal ZSSR v roku 1939 od fašistického Nemecka, opísaný v knihe J. Muchina „Stalin – pán Sovietskeho Zväzu1“. S príchodom perestrojky už na historický fakt tohto úveru „zabudli“ a začali pripomínať len obchodné dohody s Nemeckom, ktoré nasledovali hneď po ňom, aj to len v takom duchu akoby Hitler oklamal Stalina a ten akože z hlúposti tesne pred vojnou zásoboval Nemecko strategickými surovinami. Pravda, dnes keď už mnohým začalo byť jasné čo s krajinou porobila táto demokratická zberba, tak o Stalinovi pre istotu hovoria už len zriedkavo: nepripomínajú už ani obchod medzi ZSSR a Nemeckom tesne pred vojnou.
Poďme si teda pohovoriť o tomto úvere aj o základoch úverovania všeobecne. S príchodom k moci Hitlera v Nemecku v roku 1933 a jeho snahou zabezpečiť Nemcov životným priestorom na úkor Ruska, Nemecko prestalo byť pre ZSSR obchodným partnerom, dodávajúcim techniku a technológiu svetovej úrovne. Pritom zároveň nepribudol žiadny nový partner na Západe. Západ sa snažil udusiť komunizmus rukami fašistov a prakticky odstavil ZSSR z účasti na svetovom politickom procese. Áno, ZSSR bol spojencom Československa a Francúzska, avšak na samotné Mníchovské sprisahanie (v ktorom Anglicko a Francúzsko zradiac Československo, ho odovzdali do rúk Hitlerovi) ZSSR ani len nepozvali. Keď sa udalosti začali rozvíjať prirýchlo dokonca aj pre Hitlera a bola mu potrebná vojna s Poľskom, nastal krátkodobý historický okamih, keď bolo pre Hitlera výhodne zlepšiť svoj vzťah so ZSSR. Pritom Stalin chápal, že všetko je to len dočasné, no iná možnosť nebola. Anglicko, Francúzsko, Poľsko odmietali uzavrieť so ZSSR efektívnu vojenskú dohodu. Snažili sa ZSSR vtiahnuť do vojny a sami z nej vyjsť. K septembru 1939 sa obeťou agresie ukázalo byť Poľsko, no toto nielenže kategoricky odmietalo uzavrieť so ZSSR vojenský pakt, no odmietalo dokonca aj v prípade napadnutia naň nemcami, pustiť úzkym koridorom cez svoje územie vojská Červenej Armády na bojovú konfrontáciu s nemcami. Znie to smiešne, ale anglo-francúzska delegácia imitujúca rokovanie so ZSSR vyjadrila myšlienku, že ZSSR v prípade vojny by mohol s nemcami bojovať bez pozemných vojsk, iba letectvom. No poliaci, keď sa to dopočuli, odmietli poskytnúť svoje letiská pre naše (v prípade vojny spojenecké pre Poľsko) lietadlá. Aké možnosti teda zostávali pre sovietsku vládu? Len jedna – pokúsiť sa vyťažiť z existujúcej situácie maximum výhod pre budúcu vojnu. A Stalin tieto výhody vyťažil. Keď sa nemci 15. Augusta 1939 obrátili k ZSSR s ponukou uzavrieť pakt o nenapadnutí, t.j. uzavrieť dohodu, ktorú Hitler už mal s Anglickom i Francúzskom, hlava sovietskej vlády V.M.Molotov odpovedal takto:
«…Pokiaľ teraz nemecká vláda robí obrat od starej politiky smerom k serióznemu zlepšeniu politických vzťahov so ZSSR, tak Sovietska vláda môže iba privítať takýto obrat a je pripravená, zo svojej strany prebudovať svoju politiku v duchu jej seriózneho zlepšenia vo vzťahu k Nemecku... Vláda ZSSR si myslí, že prvým krokom k takémuto zlepšeniu vzťahov medzi ZSSR a Nemeckom by mohlo byť uzavretie obchodno-úverovej zmluvy. Vláda ZSSR si myslí, že druhým krokom behom krátkej doby by mohlo byť uzavretie paktu o nenapadnutí alebo potvrdenie paktu o neutralite z r.1926 so súbežným schválením špeciálneho protokolu o zainteresovanosti zmluvných strán v tých ktorých otázkach zahraničnej politiky, s tým že by tento predstavoval ohraničenú časť paktu»
(Krízový rok. Dokumenty a materiály 1938-39. T.II, M., Politizdat, 1990, str. 272-273).
V roku 1939 bol nemcom dočasne potrebný pakt o nenapadnutí so ZSSR. Nám bol tiež potrebný, ako vzduch. No Stalin nestrácal sebakontrolu a ako podmienku uzavretia tohto paktu o nenapadnutí dal nemcom žiadosť o vystavenie úveru a v sume tohto úveru dodávky zbraní a priemyselného vybavenia na výrobu zbraní. Nemci boli nútení ustúpiť, poskytli ZSSR úver vo výške 200 miliónov mariek (ich vlastné zlato-valutné rezervy tvorili 500 miliónov) a uzavreli so ZSSR ešte aj doplnkovú obchodnú zmluvu na dodávku zbraní a vybavenia, výmenou za suroviny.
Všetko sa to robilo narýchlo, a naši s nemcami „vybabrali“. (...v kontraktoch vyjadrili celý objem dodávaného do Nemecka železa v rude iba v tonách, ale „zabudli“ uviesť dolnú hranicu obsahu železa v rude v percentách). Nemcom sa tak v podobe železnej rudy dodávala ruda s tak nízkym obsahom železa, ktorú sme sami nemohli poslať do našich vysokých pecí. Nemci tak boli nútení ju obohacovať. Snažili sa urobiť kvôli tomu humbuk, ale Stalin ich ukľudnil.
(Dokumenty zahraničnej politiky. 1940 – 22 júna 1941. T XXIII, M., „Medzinárodné vzťahy“, 1995, str. 7-11).
Vo výsledku ZSSR začal výmenou za zbrane do Nemecka exportovať nie rudu, ale horninu zo svojich odvalov/hromád, ktorú nebolo možné doma sypať do vysokej pece. Oceľ sa získava z liatiny, a liatina vo vysokej peci zasa zo železnej rudy. Hlavnou zložkou v tejto rude je zvyčajne oxid železa. V tomto oxide je 70% železa, ale takej čistej rudy nebýva, ona obsahuje ešte aj oxidy kremíka a hliníka. Tieto pri tavení liatiny vytvárajú škváru/trosku, a čím je ich viac, tým viac škváry vychádza z pece namiesto liatiny, a tým je aj menej ekonomická práca pece – takto pec v podstate vyplavuje len nikomu nepotrebnú škváru namiesto liatiny. Je normou, že rudu ktorá obsahuje menej ako 50% železa nemá zmysel dávať do pece. A rudy v náleziskách sú uložené tak, že pred tým ako je možné sa dostať k bohatej rude (s vysokým obsahom železa), treba odvaliť horninu – rudu s nízkym, nedostatočným obsahom tohoto elementu. Takúto horninu potom presýpajú na hromady/odvaly.
Ale to je len predslov...
Keď si nemci uvedomili, že Stalin ich dobehol, tak bez ohľadu na sviatok, do Moskvy z Nemecka pricestoval K. Ritter, vyslanec so špeciálnym mandátom. Stalin ho prijal rovno na Nový rok, v noci z 31.decembra 1939 na 1.januára 1940. Stenogram rokovania Rittera so Stalinom svedčí o tom, že Ritter za chodu „chytil býka za rohy“.
«Ritter oznamuje, že sa bude dotýkať len závažných otázok. Zaujíma ho dodávka železa a železnej rudy, spojená s veľkými dodávkami vybavenia Sovietskemu Zväzu, ktoré obsahuje veľa kovov. Zo začiatku nemecká strana žiadala 4 milióny ton železnej rudy a 0,5 milióna ton šrotu. Ďalej sa vyjasnilo že kovu bude v súvislosti s veľkými objednávkami treba veľmi veľa, každopádne viac než sa predpokladalo. Sovietska strana schválila 3 milióny ton železnej rudy s obsahom 38,42% železa. Tento obsah železa neuspokojuje nemeckú stranu. Ritter žiada dodať 1,5 milióna ton železnej rudy s 50% obsahom železa. Okrem toho, 200 tisíc ton liatiny a 200 tisíc ton šrotu. Oznamuje, že dodané železo a liatina budú vrátené obratom späť v podobe hotových produktov. Stalin odpovedá, že sovietska strana nemôže vyplniť požiadavku Nemcov, nakoľko naša metalurgia nemá technológiu obohacovania rudy a samotný sovietsky priemysel spotrebováva všetku železnú rudu s vysokým obsahom železa. Behom roka sovietska strana bude možno mať možnosť dodať železnú rudu s vysokým obsahom železa, no v r. 1940 tu taká možnosť nie je. Nemecká strana má dobrú technológiu na obohacovanie železnej rudy a môže zužitkovať aj rudu s obsahom 18% železa».
Odraziť „nájazd“ Rittera, tak ako to urobil Stalin, mohol iba veľmi dobrý inžinier-metalurg, pretože v tých rokoch sa obohacovaním rudy len začínali zaoberať a nie každý metalurg o tom vedel. Otázka – odkiaľ mohol Stalin vedieť takéto podrobnosti o metalurgií?
Tak si prečítajme tento list jeho žene, Nadežde Alilujeve, napísaný počas liečenia na Kaukaze 14.septembra 1931 :
„Ahoj, Taťka! (Татька)
List som dostal. Dobre že si sa naučila písať obsažné listy. Z tvojho listu vidno, že vonkajší vzhľad Moskvy za začína meniť k lepšiemu. Konečne! Skripta o elektrotechnike som dostal. Pošli mi, Taťka, skripta o čiernej metalurgií. Určite ich pošli (pozri do mojej knižnice, tam to nájdeš). V Soči nie je nič nové. Molotovci odcestovali. Vraví sa, že Kalinin sa chystá do Soči. Počasie je tu zatiaľ dobré, dokonca výnimočné. Iba nuda. Ako žiješ ty? Nech mi čertík niečo napíše. Vaska tiež. Aj naďalej ma „informuj“.
Bozkávam ťa. Tvoj Josif.
P.S. Zdravie sa mi zlepšuje. Pomaly ale zlepšuje.“
Všimnite si, čo presne 52 ročná hlava štátu prosí aby mu bolo poslané, pričom aj takmer zabudol poinformovať o svojom zdraví.. Žiadne rakety na tenis, žiadny výstroj na potápanie, ani horské lyže – ale učebnice! Vrátane tých o metalurgií. Práve preto Stalin v roku 1939 mohol tak ľahko prinútiť Nemcov stiahnuť svoje otázky ohľadne obchodnej zmluvy – bol vzdelaný tak, ako prosím pekne nikto vo svete, a jeho výzvy k spolubojovníkom aby „sami ovládali techniku“, neboli iba prázdnym zvukom.
Všimnite si – účasť Sovietskeho Zväzu vo vojne sa zatiaľ ešte neplánuje, no Nemecko ju už plánuje začať. Je to skôr Nemecko (posielajúce svojich robotníkov do armády), ktoré by nutne potrebovalo úver – a tiež účasť pracovitých rúk iných krajín v upevnení svojej obranyschopnosti. Bolo by nanajvýš logické, ak by Nemecko požiadalo o úver ZSSR, nie naopak. A tu Molotov, on dokonca ani neprosí, skrátka vyžaduje poskytnúť ZSSR úver, žiada teda aby nemeckí robotníci sa zúčastnili upevnenia obranyschopnosti ZSSR, on rovno ukazuje, že bez tohoto „prvého kroku“ sa tým druhým zaoberať ani nebude. Molotov vie, s kým sa Hitler chystá bojovať, a vie tiež že pod jarmom Poľska sa nachádzajú milióny ukrajincov a bielorusov, preto ukazuje, že druhý krok musí byť sprevádzaný „špeciálnym protokolom“, ktorý nemá priamy vzťah k nemecko-sovietskemu paktu o nenapadnutí.
Behom dvoch dní nemci ZSSR poskytujú úver.
Podstatné (pre nás) body úverovej zmluvy medzi ZSSR a Nemeckom znejú takto:
«1. Vláda ZSSR vydá nariadenie, aby obchodné zastupiteľstvo ZSSR v Nemecku, alebo importné organizácie ZSSR postúpili nemeckým firmám dodatočné objednávky v sume 200 mln. nemeckých mariek.
2. Predmetom dodatočných objednávok sú výlučne dodávky pre investičné ciele, t.j. prevažne: zariadenie fabrík a závodov, inštalácie, výbava, stroje a zariadenia rôzneho druhu, výroba zariadení, výbava pre ropný priemysel, výbava pre chemický priemysel, produkty elektrotechnického priemyslu, lode, prostriedky prepravy a transportu, meracie prístroje, výbava laboratórií.
3. Sem sa vzťahujú tiež bežné rezervné súčiastky k týmto dodávkam. Ďalej sa sem zaraďujú dohody o technickej pomoci a o spúšťaní mechanizmov do prevádzky, keďže tieto zmluvy sú uzavreté v súvislosti s objednávkami, vydávanými na základe súčasnej dohody...
To je úver na 200 mln. mariek, ktorý sa poskytne ZSSR v priebehu dvoch rokov (120 mln. prvým rokom) na lehotu 7 rokov (zmenky musia byť uhradené nie o 7 rokov, ale v priebehu 7 rokov).
Táto úverová zmluva obsahuje aj „tajný protokol“, podľa ktorého sa nemecká vláda (na úkor nemeckých daňových poplatníkov) zaviazala vrátiť ZSSR 0,5% ročne, zaplatených nami „DEGO2“, čo znamená že tento úver bol fakticky daný pod 4,5%.
Súčasne bola uzavretá aj priama obchodná dohoda (my predáme tovary nemcom a nemci nám), na základe ktorej nám nemci dodávali počas dvoch rokov ďalšie vybavenie a materiály za 120 mln. mariek. Dokopy teda za 2 roky boli nemeckí robotníci povinný zhotoviť pre ZSSR prostriedky posilnenia jeho obrany v celkovej sume 320 mln. mariek, v prvom roku za 180 mln. Na oplátku bol ZSSR povinný za 2 roky dodať tovar za 180 mln. mariek, po 90 mln. ročne, z ktorých 60 mln. ako úhradu tovarov z obchodnej zmluvy a 30 mln. ako úhradu úrokov z úveru a čiastočné splatenie samotného úveru.
Ešte zaujímavejšia je tovarová časť.
Prosím o prepáčenie u tých, ktorých podrobnosti až tak nezaujímajú, ale sú veľmi vážne, nakoľko ani dnes dav občanov nemá predstavu na čo všetko možno minúť úver (okrem tampaxov, snickersov a kuracích stehienok). Nakoľko aj podľa úverovej zmluvy, aj podľa obchodnej dohody, časť menovaných tovarov kupovaných ZSSR v Nemecku sa zhoduje. V zátvorkách budú sumy v mln. mariek. Takže, tu je „súpis jednotlivých druhov zariadení, ktoré mali dodať nemecké firmy“:
«1.Metalurgické vybavenie (167,0).
2. Žeriavy: mostové, kováčske, otáčavé, plávajúce (5,0).
3. Valcovacie stroje: na drôt, na plech aj na tenký plech (5,0).
4. Kompresory: vzduchové, vodíkové, plynové a ďal. (5,1).
5. Zariadenia Linde, rôzne špeciálne prístroje pre chemické závody. Zariadenia systému Fišer na získanie tekutého paliva z uhlia, generátory Winkler a vysokotlakové nádrže na dusík (23,5). (Dodávka posledných 3 spomenutých sa začína v polovici r. 1942)
6. Rôzne elektrické zariadenia: výbuchoodolné motory, olejové vypínače, transformátory(3,3).
7. Zariadenia pre uhoľný priemysel: pneumatické vrtné kladivá, nakladacie stroje, dopravníky (0,5).
8. Ťažné lode o sile 100 až 200 konských síl, plávajú dielne pre lode, 20 rybárskych lodí (3,0).
9. Turbíny s generátormi od 2,5 do 12 tis. kW a dízlové motory o sile od 600 do 1200 k.s.(2,0).
10. Lokomobily o sile 350 až 750 k.s. (2,8).
11. Kontrolné a meracie zariadenia (4,1).
12. Optické zariadenia (2,3).
13. Určité predmety výzbroje (58,4).
14. Duralové plechy (1,5).
15. Kovy a výrobky z kovu: neželezné polotovary z ťažkého a ľahkého kovu, tenké plechy, oceľový drôt, za studena lisovaná pásovina, tenkostenné trubky, mosadzná pásovina, akostná oceľ (14,5).
16. Chemický tovar, farbivá a chemické polotovary (4,9).
17. Rôzne produkty, ako: tlačiarenské stroje, vznetové motory, stroje na testovanie materiálov, armatúra, pneumatické stroje a pumpy, obrábacie a stavebné stroje, papierenské stroje, stroje pre potravinový priemysel, textilné stroje, stroje pre obuvný a kožiarsky priemysel, elektródy, náhradné súčiastky, meracie prístroje a ďalšie (16,6).
Celkovo na 320 mil. ríšskych mariek ».
Nominálnou hodnotou tu je práca inžinierov, technikov a robotníkov, pričom veľmi kvalifikovaných. Prevažné množstvo tovarov nie je sériovo vyrábaných a robí sa výlučne na objednávku. V ZSSR sa takéto unikátne a vysoko presné zariadenie nazývalo «menovité». Tieto výrobky mali zdĺhavý cyklus výroby a nebolo ich možné použiť prakticky nikde inde, len v podnikoch pre ktoré boli určené. V ZSSR toho času chýbali možnosti ich výroby – šlo buď o to z čoho sa vyrábajú zbrane, alebo to na čom sa vyrábajú zbrane, alebo jednoducho o zbrane.
A čo bol povinný dodať do Nemecka Sovietsky zväz v priebehu dvoch rokov? (v zátvorkách hodnota v mln. mariek):
«Kŕmne obilie (22,00); pokrutiny (8,40); ľanový olej (0,60); drevo (74,00); platina (2,00); mangánová ruda (3,80); benzín (2,10); plynový olej (2,10); mazacie oleje (5,30); benzol (1,00); parafín (0,65); kúdeľ (3,75); surová bavlna (12,30); bavlnený odpad (2,50); handry na pradenie (0,70); ľan (1,35); konský vlas (1,70); spracovaný konský vlas/(či srsť?) (0,30); pyroluzit (1,50); fosfáty (polovica v koncentrátoch) (13,00); azbest (1,00); chemické a farmaceutické produkty a liečivé byliny (1,60); živice (0,70); rybací mechúr (Hausenblasen) (0,12); páperie a pero (2,48); štetina (3,60); surová kožušina (5,60); koža pre kožušinové výrobky (3,10); kožuchy (0,90); topoľové a osikové drevo na výrobu zápaliek (1,50).
Dokopy za 180 mln. mariek».
Čo vám ako prvé udrie do očí? ZSSR dodával suroviny vo výsmešnej prvotnej forme. S výnimkou ropných produktov a oleja, nič neprešlo ani len prvou výrobnou fázou. Čo vykopali zo zeme, alebo čo vypadlo zo sliepky, pred tým než sliepku ošklbali a uvarili z nej polievku, to poslali nemcom. Ani jeden pár nemeckých rúk nemcom neušetrili.
Povedzme mangán. V tom čase boli v ZSSR dva závody (Záporožský a Zestafónsky) ktoré prerábali mangánovú rudu na feromangán, pričom v množstvách väčších než bolo potrebné pre čiernu metalurgiu ZSSR. A pretože v tom čase Beria vytvoril také veľké zásoby ferozliatin, vrátane feromangánu (že keď začiatkom vojny sa Záporožský závod evakuoval do Novokuznecka, Zestafonsky do Aktjubinska, a Nikopolský mangán padol do rúk Nemcov), výroba ocele sa vôbec nezastavila. Kým sa závody na nových lokalitách znovu stavali, metalurgia ZSSR bežala na strategických zásobách. Zdalo by sa, že ZSSR mohol nemcom namiesto mangánovej rudy a pyroluzitu (bohatej rudy) predať feromangán, lebo je drahší. Ale oni tak neurobili, pekne dopriali nemcom samotným zaneprázdniť svojich pracovníkov a minúť elektrickú energiu, aby si natavili feromangán. Na dodávku týchto surovín nie je nutná kvalifikovaná pracovná sila. Osobitosť surovín, na rozdiel od hotových strojov a mechanizmov spočíva tiež v tom, že cena práce v surovinách je zvyčajne výrazne menšia oproti trhovej cene suroviny, obzvlášť počas dobrej trhovej konjunktúry vojnového obdobia. Napríklad dajme tomu, vyťažiť mangánovú rudu stojí rubeľ, a cena rudy je 10 rubľov. Rubeľ to je tvoja práca, a 9 rubľov je darček od Boha tvojej krajine. Čiže situácia s touto zmluvou je asi takáto: nemci na to aby dodali ZSSR tovar za 1000 mariek potrebovali 5 vysokokvalifikovaných pracovníkov, a ZSSR iba jedného, a aj to nekvalifikovaného.
Na mieste je tiež otázka — ale veď nemci z týchto surovín robili zbrane, ktoré potom použili proti nám?!
Isteže robili. Avšak: 1. My sme vyrobili oveľa viac zbraní na dodanom nemcami zariadení. 2. Časť našich surovín nemci po spracovaní posielali v podobe objednávok k nám naspäť. 3. Svojimi objednávkami sme im bránili robiť zbrane pre seba.
A čo sa týka surovín, my sme boli v tom čase neutrálnou krajinou vo vzťahu k nemcom, a títo mali spojencov a tiež veľmi priateľské krajiny, ktoré im dodávali svoje suroviny aj bez nás, a vo väčších množstvách. Ak by sme teda opustili nemecký trh, tak tento by zaplnili Francúzsko, Taliansko, Rumunsko, Maďarsko, Bulharsko, Fínsko, Španielsko, Litva, Lotyšsko, Estónsko, a my sami by sme zostali neozbrojenými a nepripravenými k tej vojne, v ktorej nám bolo treba obstáť. Veď celú vojnu od r.1941 nemci dostávali ropu z Rumunska a Maďarska, vysokokvalitnú železnú rudu a ložiská zo Švédska. To sme im už nič nepredávali, a im napriek tomu do r.1945 nič nechýbalo.
ZSSR k 22. Júnu 1941 dodal do Nemecka surovín za sumu 637,9 mln mariek, a Nemecko dodalo do ZSSR zariadenia v celkovej sume 409,1 mln. mariek, vrátane 81,5 mln. vojenských objednávok. Každopádne ani v tejto bilancií nie je všetko tak jednoznačné. Pozrime sa na tento dokument, na ktorý dnes povedzme v tej istej Litve sa snažia radšej zabudnúť:
TAJNÝ PROTOKOL
Zo splnomocnenia Vlády Zväzu SSR Predseda SNK ZSSR V.M.Molotov, z jednej strany, a zo splnomocnenia Vlády Nemecka Nemecký Vyslanec gróf von der Schulenburg, z druhej strany, dohodli sa na nasledujúcom:
1. Vláda Nemecka sa vzdáva svojich nárokov na časť územia Litvy, uvedeného v Tajnom Doplnkovom Protokole z 28.septembra 1939 a vyznačeného na priloženej k tomuto protokole mape;
2. Vláda Zväzu SSR súhlasí kompenzovať Vládu Nemecka za územie uvedené v bode 1 tohto Protokolu, vyplatením Nemecku sumy 7 500 000 zlatých dolárov, rovných 31 miliónu 500 tisíc nemeckých mariek.
Výplata sumy 31,5 miliónov nemeckých mariek bude vykonaná doleuvedeným spôsobom: jedna osmina, konkrétne: 3 937 500 nemeckých mariek, dodávkami farebných kovov v priebehu troch mesiacov odo dňa podpísania tohto Protokolu, a zostávajúcich sedem osmín, konkrétne: 27 562 500 nemeckých mariek, zlatom, formou zrážok z nemeckých platieb zlatom, ktoré má nemecká strana vykonať do 11. februára 1941 na základe výmeny listov, uskutočnenej medzi Národným Komisárom Zahraničného Obchodu Zväzu SSR A.M.Mikojanom a Predsedom Nemeckej Ekonomickej delegácie p. Schnurre v súvislosti s podpisom «Dohody z 10. januára 1941 o vzájomnej dodávke tovarov na druhé zmluvné obdobie podľa Hospodárskej Dohody z 11. februára 1940 medzi Zväzom SSR a Nemeckom».
3. Tento protokol je vyhotovený v dvoch origináloch v ruštine a dvoch origináloch v nemčine a nadobúda platnosť okamžite po jeho podpísaní
Splnomocnený Vládou ZSSR (V.Molotov) Za vládu Nemecka (Schulenburg)
Moskva, 10. január 1941
(Vojenské archívy Ruska. № 1, 1993, str. 21).
Aby bolo možné pochopiť, čo je vlastne napísané v tomto protokole, treba si spomenúť, že v roku 1920 Poľsko zobralo Litve časť jeho územia spolu s jej dnešným hlavným mestom Vilniusom. Po porážke Poľska v roku 1939, v súlade s tajným protokolom k Paktu o nenapadnutí medzi ZSSR a Nemeckom, prešla pod ZSSR časť územia Poľska – bývalého územia Litvy spoločne s Vilniusom, – avšak časť ostala u nemcov. ZSSR v októbri 1939 daroval vtedy ešte buržoáznej a nepatriacej do zostavy ZSSR Litve svoju časť litovského územia (čo mimochodom priviedlo k vyhláseniu vojny ZSSR poľskou vládou v emigrácií). A keď Litva vstúpila do ZSSR, tak na pleciach vlády ZSSR spočinula zodpovednosť aj za litovských občanov, nachádzajúcich sa na tom území Litvy, ktoré bolo v roku 1920 okupované Poľskom, a v roku 1939 Nemeckom. Tak Stalin kúpil od Nemecka pre Litvu túto časť územia za 31,5 mln. nemeckých mariek.
To znamená že túto sumu treba tiež doplniť do bilancie obchodných vzťahov medzi ZSSR a Nemeckom. Okrem toho, z daného protokolu vyplýva, že nerovnováha v obchode sa odstraňovala platbou zlatom, t.j. za prekročenie dodávok surovín nad dodávkami zariadení Nemecko platilo ZSSR dodávkami zlata.
Čo dala dohoda ZSSR
Úverová a obchodná dohoda s Nemeckom dala ZSSR možnosť vykonať prípravu k vojne s nemcami rukami samotných Nemcov. K začiatku vojny, naše zaostávanie oproti nemcom bolo ohromné, napríklad, v kvalite vojnových lietadiel sme ich dohnali až v roku 1944. Problémová bola situácia s radiospojením a optickými zariadeniami.
Na úkor nemeckého úveru, nemci už k 1.augustu 1940 dodali ZSSR zbrane a vojenskú techniku za 44,9 mln mariek, vrátane: lietadiel „Heinkel 100“, „Messerschmitt-109“, „Messerschmitt-110“, „Junkers-88“, „Dornier-17“, „Bucker-131“, „BU-133, “, „Focke-Wulf“, letecké zariadenia, vrátane zameriavačov, výškomerov, rádiostaníc, čerpadlá, motory, 2 súpravy ťažkých poľných kanónov kalibru 211 mm, batériu 105 mm protileteckých kanónov, stredný tank „T-Š“, 3 polopásové ťahače, krížnik “Lutzov“, rôzne druhy strelných zbraní a munície, systémy riadenia paľby a podobne.
(Krízový rok. 1938-1939, T.II, M., Politizdat 1990, str. 404-405).
Nemecký generál B. Müller-Hillebrand v knihe „Pozemné vojsko Nemecka (1933-1945)“ píše: „Nemecko bolo povinné urýchlene zabezpečiť odvetné dodávky. Na to aby v hodnotovom vyjadrení rýchlo dosiahli veľkú sumu, Sovietskemu Zväzu sa ponúkala hlavne hotová produkcia. Tak boli na úkor odvetných dodávok odovzdané jestvujúci sa vo výbave ťažký krížnik „Lutzov“, lodná výzbroj, exempláre ťažkej delostreleckej techniky a tankov, a tiež dôležité licencie. 30.marca 1940 Hitler vydal nariadenie o najvhodnejšom zrealizovaní týchto dodávok, k čomu, každopádne, jednotlivé druhy ozbrojených síl (vzhľadom na zažívané ťažkosti v sfére zbrojenia) pristúpili bez náležitej energie», — Očividne pociťovali, že k dobru tieto dodávky neposlúžia (B. Müller-Hillebrand, Pozemné vojsko Nemecka. T.II. M., „Zahraničná literatúra“, 1958, str. 65).
U nemcov sa teda kupovali licencie, t.j. nákresy a technológia výroby, a k nim aj exempláre.
V tomto pláne by sa žiadalo obrátiť pozornosť na históriu vytvorenia sovietskeho lietadla Пе-2….mimoriadne podobného na nemecké lietadlo «Messerschmitt-110» (Me-110).
Schéma vytvorenia ľubovoľného lietadla je taká: Najprv u konštruktéra vznikne plán, ktorý v podobe skice sa potvrdzuje zákazníkom – Ozbrojenými Silami. Konštruktérovi (jeho kancelárií) dajú peniaze, a on zhotovuje výkresy, podľa ktorých zostroja jeden alebo niekoľko skúšobných lietadiel. Na týchto lietadlách potom začínajú lietať testovací piloti a behom testovacích letov sa odhaľujú jeho nedostatky. Lietadlá sa prerábajú do tej doby, pokiaľ sa testovanie nekončí aktom, na základe ktorého sa zákazník rozhodne: buď pustiť lietadlo do sériovej výroby a ozbrojiť ním vojsko, alebo ho odmietne. Potom konštruktér vytvára pracovné nákresy a zhotovuje etalónne lietadlo (model), ktorý sa spolu s nákresmi odovzdá výrobnému závodu tohto lietadla. Potom sa spúšťa sériová výroba.
10. mája 1940 Petljakovovi dali nariadenie a on zrazu začal vydávať pracovné výkresy Пе-2 výrobného závodu, bez tvorby testovacích lietadiel a testovania. Podľa iných údajov (historici K.Kosminkov, D.Grinjuk), testovacie lietadlá boli predsa len vyrobené a testované ale až v septembri 1940, teda 2 mesiace po tom, čo Petljakov v júne 1940 odovzdal všetky pracovné výkresy výrobnému závodu. Načo potom to testovanie, keď Пе-2 už začali sériovo vyrábať?
V roku 1938 Petljakov pracoval v Konštruktérskej Kancelárií vo väzení. Zvyčajne to je objasňované tak, že on spoločne s Tupolevom a mnohými ďalšími sedel vo väzení, pretože Stalin a Beria boli sadistami a milovali dávať do väzenia výkvet sovietskej inteligencie. No existuje aj iné, menej známe vysvetlenie.
Kvôli neschopnosti domácich konštruktérov zabezpečiť vojsko modernými strojmi, Tupolev dostal nariadenie zakúpiť v USA licencie na lietadlá, najperspektívnejšie pre výrobu v ZSSR. Tupolev zobral skupinu 60-tich konštruktérov, a odcestoval do USA na niekoľko mesiacov. Z tejto pracovnej cesty priviezli 3 licencie na lietadlá, vrátane nákresov ktoré američania dali v palcoch. Aby bolo možné zostrojiť tieto lietadlá z domácich materiálov, ktorých rozmery sa udávajú v milimetroch, bolo treba vykonať prepočet celej konštrukcie lietadla v rozsahu, rovnocennom projektovaniu nového lietadla. Nakoniec, túto gigantickú robotu zvládli urobiť len pre jednu licenciu – na transportné lietadlo I. Sikorského DC-3 (LI-2). Takže takto Tupolev obrovské štátne peniaze hodil psovi pod chvost, ale z cesty do USA sa celá delegácia vrátila napakovaná americkými haraburdami – od šiat až po domáce chladničky. Po tomto „výlete“ od roku 1938 všetci leteckí šmelinári pokračovali vo svojej konštruktérskej práci v „šaraške“ (konstruktérská kancelář v gulagu, pozn.). Čo sa dá robiť, Stalin bol raz taký – ani sám nekradol, ani druhým to neumožnil, za čo tohoto fúzatého totalitárnika tak z duše nenávidia demokrati.
Čo dala úverovo-obchodná dohoda nemcom?
Oni do ZSSR na základe úverovo-obchodnej dohody posielali výlučne produkciu nemeckých pracovníkov, nemeckých závodov, a to ich nemohlo neoslabovať tak krátko pred vojnou s nami. Hitler začal Druhú svetovú vojnu oveľa skôr, než plánoval. Odtrhnúť Sudety od Čiech mal v pláne až v roku 1942, vybudovať námornú flotilu v roku 1944.
V skutočnosti bol ale vynútený začať vojnu už v roku 1939, pričom úplne nestihol prezbrojiť armádu. Nemci mali veľmi dobré zbrane a techniku, ne nebolo jej dosť. A zastaviť sa nemci nemohli, vojna bežala, všetky krajiny sa ozbrojovali, a nemci sa museli poponáhľať, aby to protivníkom nedovolili. Pritom nemecké závody, najmä metalurgické, odlievacie, kovoobrábacie, nemôžu pracovať viac ako 24 hodín za deň. A ak v nich vyrábajú prevodové skrinky na mechanizmy posielané do ZSSR, to znamená, že nie je možné na tých istých zariadeniach a tými istými pracovníkmi vyrábať prevodové skrine na tank. A ak títo robotníci skladajú mostový žeriav pre ZSSR, to znamená, že nemôžu skladať tank. A ak metalurgické závody Kruppa dodávajú pancier a akostnú oceľ na výrobu odovzdaného do ZSSR ťažkého krížnika „Lutzov“, tak nemôžu dodať oceľ na výrobu približne 500 stredných tankov. V tom okamihu, keď sme si u nemcov zobrali úver, situácia s pracovnou silou v Nemecku bola veľmi ťažká. Spomenutý generál Müller-Hillebrand píše:
„Bol cítiť chronický nedostatok pracovnej sily, najmä kvalifikovaných pracovníkov pre vojenský priemysel. 13.septembra 1939 Hlavné velenie ozbrojených síl skrze štáb operatívneho vedenia dalo nariadenie o návrate z ozbrojených síl do vojenského priemyslu kvalifikovaných pracovníkov. ... 27.septembra 1939 všeobecný štáb pozemných vojsk (Allgemeines Heeresamt) na príkaz Hlavného velenia ozbrojených síl vydal predpis o oslobodení pracovníkov od povolania do armády v prípade ich nenahraditeľnosti vo výrobe.
Od novembra 1939, začalo masové prerozdeľovanie špecialistov v samotnom priemysle: kvalifikovaný pracovníci sa sťahovali z menej dôležitých sfér výroby a posielali sa na dôležitejšie (vo vojensko-ekonomickom zmysle) pozície. Neskôr v týchto opatreniach so všetkou energiou pokračoval minister zbraní a munície. Koncom roku 1939 nasledoval príkaz štábu operatívneho vedenia ozbrojených síl pri OKW o uvoľnení z armády vojakov narodených v roku 1900 a starších, ovládajúcich nedostatkové profesie. Velenie na bojisku sa veľmi bránilo vykonaniu týchto opatrení, nakoľko samo malo veľké komplikácie s personálnym zložením.“
Čo stála Nemcov úverovo-obchodná zmluva so ZSSR, je možné posúdiť na príklade stavu ich tankových vojsk tesne pred vojnou. Podľa zámeru Nemcov, základom tankových vojsk sa mali stať stredné tanky (T-Š a T-4) váhou okolo 20 ton. Začali ich projektovať v roku 1936. Okrem toho, v každej tankovej divízií sa predpokladalo mať okolo 20 super ťažkých tankov na prelomenie veľmi silnej obrany protivníka, takzvaných „útočných tankov“. Projektovanie takýchto tankov začalo v roku 1938, a definitívne bolo zavŕšené v máji 1941. Takýmto tankom sa stal tank T-6 „Tiger“
Začalo sa naliehavé prezbrojovanie nemeckej armády strednými tankami, urýchlenie prác na vytvorení „Tigra“. Každopádne, k začiatku vojny so ZSSR nemci tak či tak prezbrojenie nestihli.
História nepozná podmieňovací spôsob, ničmenej, skúsme posúdiť – dokázali by nemci prezbrojiť svoje tankové vojsko úplne k 22 júnu 1941, ak by neboli nútení tvoriť techniku a zariadenia pre ZSSR? Stredný nemecký tank T-4 vyrábaný počas celej vojny stál 103 462 mariek. Na zámenu všetkých 1698 ľahkých tankov v útočiacich na nás tankových divíziách nemcov bola potrebná kvalifikovaná pracovná sila v priemysle Nemecka približne za 176 mln. mariek. Počnúc rokom 1942 a za celú vojnu nemci zostrojili 1350 ťažkých tankov „Tiger-1“. Ten stál 250 800 mariek, čo ich vyšlo približne 339 mln. mariek. Preto, ak by Nemecko nedodalo do ZSSR vysoko presné zariadenia za 409 mln. mariek (ono ho vyrobilo viac), tak k 22.júnu 1941 by mohlo nielen dokončiť prezbrojenie všetkých svojich tankových divízií (útočiacich na ZSSR) strednými tankami, ale vyrobiť ešte viac ako 900 ťažkých tankov „Tiger-1“.
Predsa len aj takáto kalkulácia umožní zhodnotiť, koľko Nemecko stála úverovo-obchodná zmluva so ZSSR. Ak by pred vojnou ZSSR dokázal vziať si úver od svojich predpokladaných spojencov v budúcej vojne – od Anglicka či USA, - aj to by už bolo hrdinským skutkom.
Ale vziať si pred vojnou úver u celkom očividného nepriateľa – to je neuveriteľné!
Nie nadarmo Hitler hovoril...“Sila ruského národa nespočíva v jeho početnosti či organizovanosti, ale v jeho schopnosti plodiť osobnosti rozmeru J.Stalina. Svojimi vojenskými a politickými kvalitami Stalin mnohonásobne prevyšuje Churchilla aj Roosevelta. Je to jediný svetový politik hodný rešpektu. Naša úloha je rozbiť ruský národ tak, aby sa ľudia rozmeru Stalina neobjavovali...“
zdroj: cont.ws/post/112957
překlad: jardob
2 die Deutsche Golddiskontbank "ДЕГО" – Nemecká Zlatá Diskontná Banka.
Informační báze KSB