22.5.2018
5. mája 2018 bolo presne 200 rokov od narodenia Karola Marxa, nemeckého filozofa, sociológa, ekonóma, novinára a významného spoločenského činiteľa.
Jubileum sa chystajú osláviť v mnohých krajinách sveta, vrátane Nemecka, Číny, Veľkej Británie, Rusku.
Potom ako v roku 2008 «vypukla» ďalšia finančno-ekonomická kríza, ktorá zasiahla ekonomiky prakticky všetkých krajín sveta, sa opäť v rôznych kútoch planéty aktivovali stúpenci marxizmu, vyhlasujúc, že «Marx mal pravdu a nastúpil «koniec kapitalizmu».
No je marxizmus skutočne schopný stať sa efektívnym prostriedkom na vyriešenie všetkých problémov, ktoré vyvolal liberálno-buržoázny ekonomický model, bez plodenia nových problémov? A ak nie, tak prečo? Kým v skutočnosti mohol byť Karol Marx, a na účely riešenia akých skutočných problémov mohol byť marxizmus vytvorený? Na všetky tieto, aj niektoré iné otázky sa pokúsime odpovedať v tomto článku.
Nemecko
K 200.-tému výročiu narodenia Karola Marxa v Trevíri, meste, kde sa nemecký filozof, ekonóm a publicista narodil, bude pripravený bohatý výročný program. Ako zdôraznili organizátori pamätných podujatí, výročie nemeckého filozofa vyvolá veľkú odozvu a záujem v celom svete.
«V roku 2018 bude celý svet pozerať na Trevír», — vyhlásil riaditeľ organizačného výboru Rainer Auts.
Expozícia Ottmara Hörla v Trevíri. Všimnite si, že Karol Marx stojí s rukou založenou za klopu saka — sobodomurári takto zobrazujú svojich cechových bratov alebo tých, ktorých za takýchto považujú.
Spolková krajina Porýnie-Falcko, v ktorom sa nachádza Trevír, aj administrácia mesta v Marxovom rodisku napríklad pripravia rozsiahlu výstavu o živote a činnosti tohto významného mysliteľa, pod vplyvom myšlienok ktorého sa v politike XIX. a XX. storočia udiali epochálne udalosti.
Čína
Na Pekinskej univerzite korešpondenti Xinhua ohlásili, že 2. celosvetový kongres zasvätený marxizmu sa bude konať na univerzite, v máji 2018. Kongresu sa zúčastní vyše 300 výskumníkov marxizmu z rôznych krajín sveta, aby posúdili vývoj tejto náuky v ХХI. storočí.
Námestník šéfa Inštitútu marxizmu pri Pekinskej univerzite, profesor Sun Dayao (Сунь Дайяо) povedal, že téma «Marxizmus, súčasný svet a Čína» bude na kongrese nosná, v jeho rámci sa bude konať 13 subfór, vrátane subfóra venovaného 200.-tému výročiu narodenia K. Marxa.
Veľká Británia
Vydanie The Times píše o tom, že blížiace sa 200.-té výročie narodenia Karola Marxa opäť vzbudilo záujem spoločnosti o neho.
Dobročinný fond, ktorý sa stará o Highgateský cintorín v Severnej časti Londýna, kde je Marx spolu so svojou ženou Jenny von Westphalen pochovaný, získal povolenie na úpravu plochy okolo pamätníka otca komunizmu.
Ian Dungavell, výkonný riaditeľ cintorína oznámil, že na hrobe bude osadený kameň z čierneho granitu so špeciálnym opracovaním. A prístup k pamätníku bude zariadený tak, aby počas osláv 200.-tého výročia narodenia Marxa umožnil návštevu veľkého počtu ľudí.
Rusko
22. marca 2018 prijalo Prezídium ÚV KSRF uznesenie «O 200.-tom výročí narodenia Karola Marxa». Uznesenie zahŕňa uskutočnenie tematických náučno-praktických konferencií, diskusné kluby a okrúhle stoly, publikáciu materiálov o živote a činnosti K. Marxa v novinách strany aj na internetových stránkach, uskutočnenie výstavy v Štátnej Dume RF, kladenie kvetov a vencov k Marxovým pamätníkom, atď..
Prejdeme k základnej téme nášho článku.
KTO BOL KAROL MARX?
V Rusku a v postsovietskom priestore sa meno Marxa v kultúre spoločnosti v psychike ľudí najtesnejšie spája s marxizmom — filozofickou, ekonomickou a politickou náukou, založenou K. Marxom a F. Engelsom. Táto náuka deklaruje svoju oddanosť ideálu všeobecnej spravodlivosti, ktorá podľa názoru jej tvorcov spočíva v zrušení výroby tovarov v súkromnom vlastníctve, vykorenenie vykorisťovania človeka človekom a ustanovení komunistickej spoločnosti, ktorá má za cieľ všestranný rozvoj každého jej člena.
Je ale skutočne možné na základe marxizmu vybudovať spoločnosť všeobecnej spravodlivosti?
Pri pohľade do budúcnosti podotkneme, že to podľa nášho názoru možné nie je. No po poriadku. Na rade je biografia.
Krátka biografia
Karol Marx v roku 1875.
Karol Henrich Marx sa narodil 5. mája 1818 v rodine advokáta, v neveľkom meste Trevír, ktoré v tom čase patrilo do Pruského kráľovstva.
V rokoch 1830—1835 Karol navštevoval gymnázium Fridricha Wilhelma v meste Trevír, ktoré ukončil ako 17 ročný. V gymnaziálnej práci «Úvahy mladíka pri výbere profesie» v roku 1835 Karol Marx napísal:
«Ak človek pracuje len pre seba, môže sa azda stať vynikajúcim vedcom, veľkým mudrcom, skvelým básnikom, no nikdy sa nedokáže stať skutočne dokonalým a veľkým človekom».
Gymnázium v Trevíri Marx ukončil s výbornými známkami z nemeckého, latinského, gréckeho a francúzskeho jazyka, matematiky. Postúpil na univerzitu, najskôr na Bonnskú, kde strávil dva semestre, potom na Berlínsku, kde študoval právne vedy, históriu, históriu umenia a filozofiu.
V roku 1837 sa tajne zasnúbil s Jenny von Westphalen, pochádzajúcou z aristokratickej rodiny, ktorá sa neskôr stala jeho ženou. Jenny bola priateľkou jeho staršej sestry Sofi.
V roku 1839 Karol Marx napísal prácu «Zložky o histórii epikurejskej, stoickej a skeptickej filozofie». V roku 1841 Karol Marx externe ukončil Berlínsku univerzitu, prezentoval doktorskú dizertáciu s názvom «Rozdiely v demokritovských a epikurejských filozofiách prírody».
Podľa názorov bol Marx vtedy hegelovcom-idealistom. V Berlíne sa pripájal ku krúžku mlado-hegelovcov (Bruno Bauer a i.), ktorí mali sklony robiť z filozofie Hegela ateistické a revolučné závery.
Chystal sa spolu s B. Bauerom vyučovať na Bonnskej univerzite filozofiu, navrhoval vydanie časopisu s názvom «Archív ateizmu» za účasti Ludwiga Feuerbacha, chcel písať prácu o kresťanskom umení. No reakčná politika vlády a rodina Marxa prinútili vzdať sa vedeckej kariéry. V tom čase porýnski radikálni buržujci, ktorí mali spoločné záujmy s ľavými hegelovcami, založili v Kolíne opozičné noviny «Rheinische Zeitung».
Počas písania série článkov «Ospravedlnenie moselského korešpondenta», Marx uskutočnil skutočný sociálny výskum: pozbieral oficiálne dokumenty, materiály z tlače, osobné dokumenty, údaje dotazníkov. V týchto a ďalších svojich článkoch, publikovaných k začiatku januára 1843, Marx takmer otvorene vyzýval k revolučnému zvrhnutiu pruskej monarchie a jej zámene na demokraciu.
Týmto pohár trpezlivosti vlády pretiekol, a v marci 1843 noviny zrušili. Práca v novinách Marxovi ukázala, že je nedostatočne oboznámený s politickou ekonómiou, preto ju začal pilne študovať, zatiaľ čo naďalej pracoval ako novinár.
V júni 1843 v Kreuznachu sa Marx zosobášil s Jenny von Westphalen.
V lete 1843 Marx napísal dielo «Ku kritike hegelovskej filozofie práva», venované kritike idealistických názorov Hegela na spoločnosť.
Po pokuse pruskej vlády podplatiť Marxa tým, že mu ponúkli vstúpiť do pruskej štátnej služby, pod hrozbou zatknutia, sa mladá rodina na konci októbra 1843 sťahuje do Paríža, kde sa Marx spriatelil s Heinrichom Heine a Fridrichom Engelsom, s ktorým ho do konca života spájali putá priateľstva a spoločná práca. Práve Engels Marxa upozornil na postavenie pracujúcej triedy.
V apríli - auguste 1844 Marx napísal «Ekonomicko-filozofické rukopisy roku 1844»
Začiatkom februára 1845 bol Marx z Paríža vyhostený a presťahoval sa do Bruselu (kde sa presťahoval aj Engels). V Bruseli Marx a Engels napísali prácu «Nemecká ideológia», v ktorej vystúpili s kritikou myšlienok Hegela a mlado-hegelovcov. Na jar roku 1847 sa Marx a Engels pridali k tajnému propagandistickému spoločenstvu, medzinárodnej organizácii «Zväz spravodlivých» (bol premenený na «Zväz komunistov»), organizovanej nemeckými imigrantmi. Na príkaz spoločenstva zostavili program komunistickej organizácie — slávny «Manifest komunistickej strany», uverejnený 21. februára 1848 v Londýne.
Po začiatku februárovej revolúcie roku 1848 bol Marx z Belgicka vyhostený. Vrátil sa do Paríža, a po marcovej revolúcii sa presťahoval do Nemecka, do Kolína.
Karol Marx bol 16. mája 1849 z Nemecka vyhostený a so svojou rodinou sa najskôr vydal do Paríža, no po demonštrácii 13. júna 1849 bol vyhostený aj odtiaľ. Nakoniec sa Marx s rodinou presťahoval do Londýna, kde žil do smrti a vytvoril svoje hlavné ekonomické diela vrátane «Kapitálu».
Podmienky emigrantského života boli veľmi ťažké, Marx s rodinou žil výlučne vďaka neustálej finančnej podpore Engelsa, neveľkej pozostalosti po príbuzných a príležitostných zárobkov z písania článkov do novín.
V 1850-tych rokoch Marx pristúpil k systematickej práci na svojej ekonomickej teórii, intenzívne študoval v knižnici Britského múzea. Spolu so štúdiom politickej ekonómie, sociálnej filozofie, práva a iných sociálnych vied, si Marx osvojoval obrovský faktologický materiál rôznych vedeckých disciplín (až po matematiku, agrochémiu a mineralógiu).
V Londýne Marx viedol aktívnu spoločenskú činnosť. V roku 1864 organizoval «Medzinárodnú pracovnú asociáciu» (neskôr premenovanú na Prvú internacionálu) — prvú masovú medzinárodnú (sekcie tohto združenia pracujúcich boli vytvorené vo väčšine krajín Európy a v USA) organizáciu pracujúcej triedy. Spočiatku organizácia pozostávala z anarchistov, britských trade-unionistov, francúzskych socialistov a talianskych republikánov.
Neskôr ostré rozpory medzi Marxom a lídrom anarchistov Michailom Bakuninom o podstate komunistickej spoločnosti a spôsobe jej dosiahnutia, priviedli k rozlúčke s anarchistami, ktorí boli na Haagskom kongrese v septembri 1872 z organizácie vylúčení. V roku 1872, po porážke Parížskej komúny a v podmienkach narastajúceho odporu, sa Prvá internacionála presťahovala do New Yorku, avšak o 4 roky neskôr, v roku 1876 bola na Filadelfskej konferencii rozpustená. Všetky pokusy obnovenia organizácie počas nasledovných 5 rokov boli neúspešné. Avšak Druhá internacionála, do ktorej vstúpili ľavé strany Anglicka, Francúzska, Nemecka, Španielska a mnohých ďalších krajín Európy, bola zriadená 6 rokov po Marxovej smrti, v roku 1889, ako nástupkyňa Prvej internacionály.
V máji 1867 bol vydaný prvý diel «Kapitálu».
Po smrti ženy Jenny v decembri 1881, sa u Marxa rozvinul katar horných dýchacích ciest, ktorý ho trápil posledných 15 mesiacov života. Nakoniec choroba dospela do zápalu priedušiek, zápalu pohrudnice, a abscesu pravých pľúc, ktorý bol aj príčinou Marxovej smrti v Londýne 14. marca 1883 vo veku 64 rokov. Zomrel ako bezdomovec (osoba bez občianstva — naša pripomienka). Londýnski príbuzní a priatelia ho pochovali na Highgateskom cintoríne v Londýne 17. marca 1883 do toho istého hrobu, kde bola 15 mesiacov predtým pochovaná jeho žena. Na jeho pohrebe bolo prítomných 9 – 11 ľudí.
Hrob Karla Marxa na Highgateskom cintoríne v Londýne
2. (1885) a 3. (1894) diel «Kapitálu» vydal Engels po smrti Marxa.
Marx a Jenny von Westphalen (1814—1881) v manželstve spolu prežili takmer 40 rokov a mali 7 detí, štyri z nich zomreli v detskom veku.
Na prvý pohľad bol Marx spoločenským činiteľom, nijako obzvlášť nevyčnievajúcim, «utopistom-romantikom», vystupujúcim za práva robotníckej triedy; no ponorme sa trochu do tých aspektov a podrobností Marxovej biografie, o ktorých oficiálna publicistika ZSSR pomlčala.
Karol Marx — vnuk dvoch rabínov
Túto časť začneme tým, že Karol Marx je pseudonym, skutočné meno tohto človeka bolo Mojžiš Mordechai Levi.
Marx pochádzal z váženej rabínskej rodiny. Jeho deda volali Marx Lévi. Bol rabínom v Trevíri a zomrel podľa všetkého v roku 1798 — rodokmeň Marxa, ako aj jeho predkov je málo známy.
Z mnohých detí rabína Trevíru, pokračoval v práci otca Samuel. On po jeho smrti zdedil funkciu rabína. Čo sa týka jeho syna Mojžiša, ako kandidáta na post rabína, tento sa dostal do Gliwíc (Sliezsko).
Herschel, otec Karla Marxa, sa rozhodol nepokračovať v rodinnej tradícii, stal sa advokátom, neskôr justičným poradcom v Trevíri. V roku 1817 Marxov otec prijal protestantstvo, aby neprišiel o pozíciu justičného poradcu. Môžeme predpokladať, že podobná motivácia je len «sociálnou», ale nie «duchovnou» potrebou. Bol ženatý s Henriette Pressburg, holandskej židovke, predkovia ktorej boli podľa svedectiev jej vnučky Eleonóry, rabínmi po mnohé pokolenia. Spolu s mužom po sebe zanechali mnohopočetné potomstvo, no dospelosti sa dožili len štyri deti — Karol a tri dcéry.
Podobne, ako sa vyučovanie základov čítania a písania v Ruskom impériu začínalo výučbou a čítaním Knihy žalmov, tak aj v židovských, a obzvlášť rabínskych rodinách bolo prvotné vzdelávanie postavené výlučne na «duchovnej» literatúre. Je potrebné pripomenúť, že detský rozum prakticky nevie byť kritický a prijíma každú informáciu ako pravdivú, osobitne tú od blízkych príbuzných, nezávisle od jej obsahu. Môžeme predpokladať, že «táto čaša» neminula ani K. Marxa, a rozhodujúcim spôsobom ovplyvnila formovanie jeho osobnosti. Jedným z prejavov jeho skutočného pohľadu na svet bola dráma «Kvlanem (Квланем)»(pozn. prekl.: v starohebrejčine anagram, meno Krista naopak, t.j. antikrista. Hlavnou postavou je satan), ktorú napísal počas študentských rokov, riadky ktorej hlásajú:
«Chcem si postaviť trón
Na obrovskom chladnom vrchu,
«Vidíš tento meč —
Knieža tmy mi ho dal…
Ty, Satan, padneš do priepasti (t.j. do pekla),
A ja so smiechom pôjdem za tebou…
A skoro ľudstvu zanechám,
Moje titanské kliatby…
Prijmúc moje učenie,
Svet hlúpo zomrie…» (pozn.: voľný preklad)
Nie veľmi podobné človeku, žijúcemu podľa svedomia a želajúcemu ostatným dobro, všakže?
Uvedieme aj niektoré konkrétne citáty z Talmudu — hlavnej náboženskej knihy židov, s cieľom získať predstavu o tej báze, ktorá sa mohla stať základom morálky a ňou sformovaného ponímania sveta Marxa:
«Jazyčník (t.j. nie žid), ktorý pchá nos do Tóry (a iných židovských svätých písiem) je odsúdený na smrť. Pretože, ako je napísané, to je naše dedičstvo, a nie ich (Sanhedrin 59а)».
«Valaam (Ježiš) vstal z mŕtvych a trestá sa vriacim horúcim semenom. Tí, ktorí sa smejú slovám židovských mudrcov a hrešia proti Izraelu, sa varia v horúcich exkrementoch (57а Gittin)». (pozn. prekl.: stotožnenie Valaama s Ježišom zrejme nie je jednoznačné, kto má záujem, môže to preskúmať hlbšie)
«Len židia sú ľuďmi, nežidia — to sú zvieratá (Baba Mezia 114a — 114b)».
«Bez ohľadu na to, či túto vraždu Samaritána (nežida) vykonal Samaritán, alebo Izraelitu Samaritán, vystavujú sa surovému trestu, no za vraždu Samaritána (nežida), Izraelitom, nie je stanovený žiadny trest. (Sanhedrin 57а)».
«Aj najlepší z nežidov musia byť zabití (Babylonský talmud)».
«Ak má žid pokušenie konať zlo, nech ide do takého mesta, kde ho nikto nepozná, a vykoná zlo tam (Moed Kattan 17a)».
«Ak jazyčník (nežid) udrie žida, nežid musí byť zabitý. Zabiť žida — to znamená udrieť boha. (Sanhedrin 58b)».
«Ak býk Izraelitu buchne do býka Kanaánčana, tak za to nenesie žiadnu zodpovednosť; no ak býk Kanaánčana (nežida) buchne do býka Izraelitu… musí byť plne potrestaný. (Baba Kamma 37)».
«Ak žid nájde vec, ktorú stratil jazyčník (nežid), nemusí ju vracať. (Baba Mezia 24а; Toto je potvrdené aj v Baba Kamma 113)».
«Boh sa nezmiluje nad židom, ktorý «vydá svoju dcéru za starca alebo berie ženu pre svojho neplnoletého (maloletého) syna alebo vracia stratenú vec Samaritánovi (nežidovi)…» (Sanhedrin 76а).
«То, čo žid od ukradne Samaritánovi (nežidovi), môže si ponechať. (Sanhedrin 57а)».
«Nežidia sú mimo ochrany zákona, a Boh odovzdá ich peniaze Izraelu. (Baba Kamma 37b)».
«Židia môžu využívať klamstvo (výhovorky) na to, aby prekabátili nežida. (Baba Kamma 113а)».
«Všetky deti nežidov sú zvieratá. (Yevamot 98а)».
«Najlepší z gójov (nežidov) je hodný smrti. (Abodah Zarah, 26, v Tosafot)».
«Ten, kto ignoruje slovo rabína, má zomrieť. (traktát Erubin, 21:2)».
Niekto môže namietať, že Talmud bol napísaný dávno, a odvtedy sa mnohé zmenilo, ako v okolitom svete tak aj v kultúre, ktorá formuje chápanie sveta ľuďmi, no minimálne:
- Takáto literatúra neprispieva k formovaniu mravnosti, pohľadu na svet a chápaniu sveta človeka tak, aby mu umožnili žiť podľa svedomia v neustálom dialógu s Bohom, zúčastniť sa na budovaní Kráľovstva Božieho na Zemi úsilím samotných ľudí s Božím vedením, ale naopak, presvedčuje o výnimočnosti židov a zdôvodňuje ich «zákonné» dominovanie nad všetkými ostatnými národmi, plodí ich (židov) klanovo-korporátnu uzavretosť vo vzťahu k iným ľuďom na rasovo-«elitárnom» základe.
-
Väčšina židov má veľmi úzkostlivý a vážny vzťah k tradíciám svojich vieroúk a určitá, dosť veľká časť z nich, «prispôsobuje» život ich zbierkam pravidiel.
Preto vylučovať tento aspekt výchovy Marxa z analýzy formovania jeho mravnosti a chápania sveta by nebolo správne. Dokonca, ak dané morálno-etické dedičstvo minulosti bezprostredne neštudoval (hoci o tom nie sú informácie), tak minimálne jeho predkovia (a boli rabínmi — oni kvôli svojej funkcii musia) určite študovali, čo znamená, že sa táto informácia krútila v duchovnom dedičstve rodiny — v kolektívnom podvedomí rodu, a vplývala na formovanie mravnosti všetkých jeho členov, vrátane Marxa. Morálka a chápanie sveta priamo určujú priebeh myšlienkového procesu, a následne aj jeho výsledkov, ku ktorým je možné zaradiť všetky písomné práce Marxa, vrátane tých, ktoré sa stali základom marxizmu.
ČO JE TO MARXIZMUS A ČÍM SA ODLIŠUJE OD KOMUNIZMU, BOĽŠEVIZMU A TROCKIZMU?
Bez ohľadu na to, že v psychike väčšiny ľudí sú pojmy «marxizmus», «boľševizmus», «trockizmus» a «komunizmus» totožné, sú to rôzne pojmy, opisujú rôzne javy v živote spoločnosti. Preskúmame každý z nich.
Marxizmus
Marx a Engels
Marxizmus — to je pomenovanie svetonázorového systému a z neho vyplývajúceho chápania zákonov rozvoja spoločnosti a jej perspektív, pomenovaný podľa mena jedného zo zakladateľov, Karla Marxa.
Tradične sa uvádza, že najväčší význam v Marxovej teórii majú 3 nasledovné ustanovenia:
- náuka o nadhodnote (politická ekonómia kapitalizmu),
- materialistické chápanie histórie (historický materializmus),
- náuka o diktatúre proletariátu.
Často sa člení na:
- Marxizmus ako filozofické učenie (dialektický a historický materializmus);
- Marxizmus ako náuku, vplývajúcu na vedecké koncepcie v ekonomike, sociológii, politológii a iných vedách;
- Marxizmus ako politický prúd, schvaľujúci nevyhnutnosť triedneho boja a sociálnu revolúciu, a vedúcu úlohu proletariátu v revolúcii, ktorá privedie k zničeniu súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov, ktoré je základom kapitalistickej spoločnosti a ustanoveniu spoločného vlastníctva výrobných prostriedkov komunistickej spoločnosti, orientovanej na všestranný rozvoj každého člena spoločnosti.
V článku «Tri zdroje a tri súčasti marxizmu» Lenin poukazoval na:
- Nemeckú klasickú filozofiu (Georg Hegel, Ludwig Feuerbach).
- Anglickú politickú ekonómiu (Adam Smith a David Ricardo), ktorá dala začiatok pracovnej teórii hodnoty.
- Utopický socializmus (Henri de Saint-Simon, Charles Fourier, Robert Owen), ktorý slúžil ako základ pre napísanie «Manifestu komunistickej strany».
Marxizmus bol prezentovaný ako vedecká teória vybudovania komunistickej spoločnosti na základe využitia zákonov spoločensko-historického rozvoja, akoby objavených jeho zakladateľmi, čo aj priviedlo k stotožneniu komunizmu a marxizmu vo vedomí mnohých. Hoci komunizmus ako cieľ spoločenského rozvoja môže byť dosiahnutý aj na základe iných teórií. Pritom z nejakého dôvodu nie komunistov nazývajú marxistami, ale marxistov nazývajú komunistami, čo je vo svojej podstate nesprávne, dokonca ak aj vychádzame z podstaty «vedeckých» teórií marxizmu, schopných byť len zástenou na zakrytie ďalekosiahleho politického podvodu a pokrytectva, no nie vedeckým základom politiky vybudovania komunistickej spoločnosti, a rovnako tak akejkoľvek inej politiky. [ 1 ]
Prečo sme «vedeckých» dali do úvodzoviek? Pretože aj filozofická «(dialektický materializmus), aj ekonomická (politická ekonómia kapitalizmu) zložka marxizmu sú metrologicky neodôvodnené (prvý na to verejne upozornil J. V. Stalin vo svojom diele «Ekonomické problémy socializmu v ZSSR» (r. 1952)).
Metrologická odôvodnenosť sa prejavuje v tom, že: odhaliac jav v prírode (alebo v spoločnosti), je mu potrebné priradiť určitý súbor príznakov, z ktorých každý je dostupný vnímaniu ľudí buď bezprostredne cez zmyslové orgány, alebo sprostredkovane cez nástroje vedeckej základne, zrodenej kultúrou.
Stalin ukázal, že kľúčové pojmy politickej ekonómie marxizmu nie je možné využiť v praxi, čo automaticky vedie ku «kolapsu» celej teórie. Bez filozofie a politickej ekonómie zostane z marxizmu len demagógia na tému, ako by bolo potrebné vybudovať socializmus.
Trockizmus
Trockizmus — to vôbec nie je jedna z modifikácií marxizmu. Charakteristickou črtou trockizmu v komunistickom hnutí v ХХ. storočia bola úplná hluchota k obsahu kritiky vyjadrenej na jeho adresu, spolu s oddanosťou princípu potláčania v živote deklarácií vyhlasovaných trockistami systémom zamlčaní, na základe ktorých títo v skutočnosti konajú, zjednotiac sa v kolektívnom podvedomí.
To znamená, že trockizmus je jav psychický. Trockizmu je v úprimnom osobnom prejavení dobroprajnosti jeho prívržencami vlastný konflikt medzi individuálnym vedomím a podvedomím ako individuálnym, tak aj kolektívnym, zrodeným všetkými trockistami vcelku.
Aj v tomto konflikte zlostne triumfuje kolektívne podvedomie trockistov, premáhajúc osobnú uvedomelú dobroprajnosť každého z nich súborom skutkov ich všetkých. Táto psychická osobitosť, vlastná mnohým osobám, je oveľa starší jav, ako historicky reálny trockizmus. Pre túto vlastnosť psychiky jednotlivcov sa v ďalekej minulosti nenašlo iné slovo ako «posadnutosť», a v epoche prevládania materialistického svetonázoru pre tento jav nezostali v jazyku slová, ktoré by zodpovedali podstate tohto typu psychického hendikepu, ktorý bol nazvaný podľa pseudonymu jedného z jeho najvýraznejších predstaviteľov.
Boľševizmus
Boľševizmus, ako to učí história KSSZ, vznikol v roku 1903 na II. zjazde RSDRS. Ako tvrdili jeho odporcovia, do roku 1917 boľševici nikdy nereprezentovali skutočnú väčšinu členov strany. No ako hlásili samotní boľševici, práve oni v politike vyjadrovali strategické záujmy pracujúcej väčšiny obyvateľstva krajiny, v dôsledku čoho sa len oni mali právo nazývať boľševikmi. Preto je možné uviesť takúto definíciu.
Boľševizmus — to je spoločenstvo ľudí, ktorí sa vo svojom konaní snažia vyjadriť strategické záujmy pracujúcej väčšiny, nezávisle od toho, nakoľko si samotná táto väčšina svoje strategické záujmy uvedomuje, a je im oddaná v živote. Podstata boľševizmu nie je v číselnej prevahe prívržencov určitých myšlienok nad prívržencami iných myšlienok a nerozmýšľajúcim davom, ale práve v úprimnej snahe vyjadriť a uviesť do života dlhodobé strategické záujmy pracujúcej väčšiny, prajúcej si, aby nikto neparazitoval na jeho práci a živote.
Nakoľko posledné tvrdenie zodpovedá skutočnosti — to je otázka mnohostranná, pretože aj samotná pracujúca väčšina môže svoje dlhodobé záujmy chápať mylne, aj tí, ktorí vyhlasujú, že v politike túto úlohu plnia, sa nemusia ani tak mýliť, ale drzo sa pretvarovať a zakrývať sebectvo akoby ochranou záujmov pracujúcej väčšiny.
No popri pracujúcej väčšine, ktorá za normálny život považuje život v tvorivej práci, je ešte aj menšina, ktorá považuje za normálne žať tam, kde orali a siali iní, a vidí v tom svoje povolanie. Vo výnimočnom prípade sa občas zrieka žatvy tam, kde siali iní, ale trvá na svojom systémovom práve organizovať na orbu, sejbu a žatvu druhých, uzurpujúc si pri tom právo na «čestné» rozdelenie «úrody».
Komunizmus
Komunizmus v preklade z latinčiny do ruštiny znamená — občinnosť, spoločenstvo; okrem toho, v latinčine má toto slovo rovnaký základ s «komunikáciou», t.j. so spojením, vrátane informačného prepojenia medzi ľuďmi, čo sa po rusky nazýva «со-ВЕСТЬ (so-VESŤ - svedomie)». Inými slovami,
Komunizmus je spoločnosť ľudí na základe svedomia: všetko ostatné v komunizme je následkom jednoty svedomia rôznych osôb.
Oddanosť komunizmu predpokladá súhlas s tým, že zďaleka nie všetko, čo je spojené s životom človeka a spoločnosti, sa môže nachádzať v neobmedzenom osobnom (súkromnom) vlastníctve niekoho; mnohé môže byť v kolektívnom vlastníctve, a ako majetok každého, nemôže byť výlučným majetkom nikoho z nich osobne.
Hoci je všeobecný význam tejto pozície známy, no v životnej praxi vznikajú medzi komunistami rozpory pri zostavení zoznamu toho, čo môže byť v osobnom (súkromnom — osobnom alebo korporátnom) vlastníctve, a čo môže byť výlučne v spoločnom. Predpokladá sa, že ak v spoločnosti prevláda právo kolektívneho vlastníctva, potom sa v spoločnosti rovnako eliminuje závislosť väčšiny od menšiny, sústreďujúcej do osobného (súkromného) vlastníctva majetok, ako prírodný, tak aj vytvorený v spoločnom zjednotení práce.
Komunizmus, ako ideál, o ktorý sa ľudstvo v svojom vývoji má snažiť, sa propaguje od dávnych dôb. História pozná pokusy o jeho realizáciu, keď ešte nijakého marxizmu nebolo, bol v nedohľadne, ako na princípoch organizácie spoločenského života štátom (Inkovia), tak a j v spoločenstve rovnako zmýšľajúcich ľudí, žijúcich v súlade s princípmi komunizmu v spoločnosti, kde štát podporuje právo súkromného vlastníctva (Esejskí v starej Júdei) na všetko bez výnimky.
KRÁTKO O ÚLOHE MARXIZMU V ŽIVOTE SPOLOčNOSTI rUSKA — ZSSR (ROKOV 1872 — 1993)
Prvý diel «Kapitálu» bol do ruštiny prvý krát preložený v roku 1872. Do revolúcie roku 1905 zostávalo 33 rokov, do revolúcie roku 1917 — 45 rokov. Obdobie viac než dostatočné na to, aby bola vypracovaná alternatíva metrologicky neopodstatnenému učeniu marxizmu, na základe ktorej by bola reálna možnosť vybudovať spoločnosť všeobecnej spravodlivosti, a reformovanie vtedajšej (ku koncu XIX. storočia) kultúry v Ruskom impériu by bolo možné vykonať stabilne bezpečným pre Ruskú civilizáciu spôsobom, bez mnohopočetných obetí a útrap národa.
No vláda si stála za svojím, nechystala sa počítať s ľudom («zákon o kuchárkiných deťoch», rusko-japonská vojna, prvá svetová vojna), a inteligencia zväčša nielenže marxizmus nekritizovala, no bola ním uveličená, ako nejakým novým módnym trendom z «progresívneho» Západu, pri tom fakticky nepoznala a neskúmala jeho podstatu, ale hodnotila podľa toho, čo bolo na povrchu. Vládne štruktúry sa snažili marxizmus využiť proti ľudovému hnutiu.
Takto alternatíva marxizmu vypracovaná nebola, čo v konečnom dôsledku zohralo svoju úlohu v krachu Ruského impéria v roku 1917.
Po Veľkej októbrovej socialistickej revolúcii prišli k moci boľševici, ktorých viedol Lenin, v spojení s ideovými marxistami-trockistami, menševikmi, vedenými Bronštejnom-«Trockým». Práve prítomnosť trockistov v štátnom aparáte priviedlo k tým problémom, ktoré Krajina zakusovala až do roku 1939 (keď sa Stalin viac-menej utvrdil v moci, a začal Rusko vyvádzať na úroveň konceptuálne samostatnej politiky) a po ich odvete v roku 1953 (po vražde Stalina a Beriju), keď trockisti stáli pri kormidle vo všetkých oblastiach života spoločnosti.
Nakoniec práve ideoví marxisti-trockisti, ktorí nikdy neboli boľševikmi, a ktorí neverejne vystupovali za systémovo-organizovaný parazitizmus menšiny na práci väčšiny, priviedli Krajinu cez krátkozraké a škodlivé reformy Chruščova k «stagnácii», a potom k «perestrojke», ktorá skončila krachom štátnosti ZSSR v roku 1991 a likvidáciou «sovietskej» moci v roku 1993 (ostreľovanie Ústredného výboru RSFSR).
Takto metrologicky neodôvodnený marxizmus, postavený na úroveň dogmy sa v období «oteplenia» a «stagnácie», stal jednou z hlavných príčin rozpadu Sovietskeho zväzu.
AKO SA MARXIZMUS VYVÍJAL PO ROZPADE ZSSR (ČÍNA, KĽDR, EURÓPA, BIELORUSKO)
Po rozpade ZSSR zostali vo svete krajiny, štátna ideológia ktorých sa priamo alebo nepriamo opierala o marxizmus.
Čína
V Číne je maoizmus, spolu s «teóriou Teng Siao-pchinga» a «myšlienkach o troch zastúpeniach» Ťiang Ce-mina dodnes základom ideológie Komunistickej strany Číny, zakladá sa bezprostredne na marxizme.
Dalajláma, duchovný vodca Tibetu, územie ktorého patrí pod jurisdikciu ČĽR, vyhlásil:
«Marxizmus — to je náuka, založená na morálnej etike. Zatiaľ čo kapitalizmus sa orientuje len na dosiahnutie zisku».
KĽDR
Súčasná severokórejská nacionalistická štátna ideológia Čučche je tiež založená na marxizme.
Bielorusko
Štátna ideológia Bieloruska sa tiež v mnohom opiera o marxizmus. Politická transformácia v krajine dodnes neprebehla. Avšak znak rovná sa medzi BSSR a súčasné Bielorusko nie je možné postaviť. V Bielorusku boli pokusy, konkrétne o ekonomické premeny, no zostali nedokončené. Sčasti aj preto na Západe volajú Bielorusko «rezerváciou komunizmu».
Zo sovietskeho zriadenia zostala štátna regulácia vo všetkých sférach života, vybudovaný systém «vertikály» moci.
Z pohľadu histórie v Bielorusku fakticky zostal sovietsky model. A historické chápanie udalostí v Bielorusku zostalo sovietske.
Spoločenské vedy pracujú s takými termínmi, ako «marxizmus-leninizmus», «vedecký komunizmus», «základy ideológie».
Európa
V poslednom čase, v spojení s fakticky neutíchajúcou finančnou krízou, sa v Európe čoraz aktívnejšie prebúdza záujem o Marxa a učenie marxizmu.
Objem predaja «Kapitálu» Karla Marxa, kde je opísaná neadekvátna politická ekonómia, neustále rastie, počnúc rokom 2008, ako aj predaja «Manifestu komunistickej strany» a «Ku kritike politickej ekonómie».
Klienti nemeckej banky Sparkasse v Chemnitzi Karla Marxa nedávno vybrali zo zoznamu 10 kandidátov, a teraz sa objaví na novej bankovej karte MasterCard.
Ako uvádza Reuters, v roku 2008 uskutočnili medzi obyvateľmi bývalej NDR anketu, vo výsledku ktorej sa zistilo, že 52% respondentov považuje trhovú ekonomiku za nestabilnú, a 43% chce vrátiť socializmus.
V roku 2012 sa v Londýne niekoľko tisíc ľudí zúčastnilo 5-dňového festivalu «Marxizmus-2012», ktorý zorganizovala Socialistická robotnícka strana. Organizátori podotýkajú, že v posledných rokoch je medzi účastníkmi stále viac mládeže.
«Obnova záujmu o marxizmus, obzvlášť medzi mladými ľuďmi, je vyvolaná tým, že poskytuje nástroje na analýzu kapitalizmu, a najmä kapitalistických kríz, podobných tej, v ktorej sme sa ocitli dnes», hovorí jeden z organizátorov.
Objavilo sa tiež množstvo kníh a ešte väčšie množstvo publikácií, ohlasujúcich aktuálnosť marxizmu.
V poslednom čase sa v mnohých mestách v Nemecku najmä medzi študentmi vytvárajú krúžky, v ktorých sa číta Marx. Takéto krúžky už existujú v 34 univerzitných mestách Nemecka.
Mnohí oficiálni politológovia, ako v Rusku, tak aj na Západe, sa opäť začínajú dotýkať témy obnovy aktuálnosti marxizmu v podobe krízy liberálno-trhového ekonomického modelu.
V marci 2018 bola vo francúzskom meste Trevír vydaná bankovka s nominálnou hodnotou 0 EUR s podobizňou Karla Marxa. Čo to je: typografický vtip alebo narážka vlastníkov marxizmu na to, že súčasný európsky finančno-ekonomický systém má byť «vynulovaný» s pomocou marxizmu?
Ako môžeme pozorovať, záujem o marxizmus «neutícha». Chceme upozorniť, že masám podsúvajú práve marxizmus, a nie myšlienky komunizmu — vybudovania spoločnosti všeobecnej spravodlivosti. To je príznačné!
To nie je «náhoda».
ÚLOHA MARXIZMU V RIEŠENÍ PROBLÉMU «VŠEOBECNEJ KRÍZY KAPITALIZMU»
Na konci XVIII. a na začiatku XIX. storočia po celej Európe prebehla vlna priemyselných revolúcií, pod náporom ktorých padlo stavovsko-kastové usporiadanie feudálnych monarchií. Tvrdé obmedzenia úrovne spotreby, ktoré na spoločnosť kládlo stavovsko-kastové usporiadanie, padli spolu s ním, a tým sa množstvu predstaviteľov buržoázie otvoril prístup k prírodným a výrobným statkom, predtým dostupným len úzkemu kruhu monarchov, aristokracii, vyššiemu kupectvu.
Viazanosť spotreby na zisk, a tiež viera v to, že «trh bude sám všetko regulovať», priviedli k tomu, že teraz liberálno-trhový ekonomický model priviedol ľudskú spoločnosť ku globálnej biosférno-sociálnej ekologickej kríze, ktorá je smrteľnou hrozbou pre celú civilizáciu.
No boli aj takí, ktorí to ešte na konci XVIII. storočia predvídali, a pristúpili k preventívnemu riešeniu tohto problému prostredníctvom marxizmu, v ktorom dostala názov «všeobecná kríza kapitalizmu», a zároveň chceli zachovať davo-«elitárne» usporiadanie spoločnosti, v ktorom «každý v miere svojho chápania pracuje na seba, a v miere nechápania pracuje na toho, kto vie a chápe viac», aby naďalej bezstarostne agresívne parazitovali na práci druhých. Boli to «vlastníci systému».
Obr.: (Zhora dolu) Vlastníci systému – Periféria – Sponzori – Organizátori - Dav
Práve pod ich bezprostredným a nepriamym vplyvom Karol Marx, vnuk dvoch rabínov (rabinát pravdepodobne patrí k vrstve «periféria» - na obrázku vyššie), vytvoril marxizmus.
Chápajúc, že preto, aby bola odstránená buržoázia ako trieda, bude potrebné novej globálnej spoločnosti, ktorá bude vybudovaná na základe marxizmu, dať určitú metodológiu poznávania, «vlastníci systému» sa predsa len nemohli podeliť s metodológiou adekvátnou životu, pretože to by davo-«elitarizmus», postavilo na pokraj zániku.
Preto na základe zámeny dialektiky, ako umenia pochopenia istiny cestou kladenia navádzajúcich otázok, za nejakú logiku Hegelom, bol vytvorený «dialektický» materializmus, «obrezávajúci» v psychike jednotlivca proces poznávania.
Politická ekonómia marxizmu obsahovala také pojmy, ako «nevyhnutný produkt» a «nadprodukt», «potrebný pracovný čas» a «dodatočný pracovný čas» atď., ktoré nie je možné určiť a uviesť do súladu so životom v procese vedenia makroekonomickej činnosti v spoločnosti. Práve na potrebu zbavenia sa týchto pojmov poukazoval J. V. Stalin v svojom diele «Ekonomické problémy socializmu v ZSSR» (rok 1952).
Takto, na základe marxizmu nebolo možné vybudovať spoločnosť skutočnej sociálnej spravodlivosti už od počiatku. Napokon, «vlastníci systému» to ani neplánovali, ale chceli zameniť takúto spoločnosť za nejaký falzifikát, ktorý bude príťažlivý pre dav.
Hoci marxizmus bol určený na zničenie buržoázneho liberalizmu a vybudovanie pseudo-socializmu v prvom rade v európskych štátoch, jeho víťazstvo v Rusku «vlastníci» prijali ako možnosť uskutočnenia makro-experimentu (dovtedy existovali len neveľké lokálne komúny, ktoré ukázali, že nie sú životaschopné).
No potom, čo boli «vlastníci systému» nútení odstrániť Stalina (pretože Krajinu nasmeroval na vybudovanie skutočného socializmu, v ktorom by všetci ľudia mohli plne realizovať svoj ľudský potenciál a žiť bez parazitizmu menšiny na práci väčšiny) uvideli, že následní vodcovia nedokážu podporovať potrebnú úroveň kvality riadenia pre účely exportu marxizmu do Európy. Zároveň vznikla hrozba záhuby civilizácie v jadrovej vojne. Preto sa rozhodli ukončiť projekt «ZSSR», ale nie marxizmus.
Problém «všeobecnej krízy kapitalizmu» je aktuálny ako predtým, marxizmus preto na Západe nepodlieha kritike (namiesto toho vystavujú kritike «stalinizmus», «komunizmus», zneužívajúc nevedomosť davu), a vyučuje sa na všetkých filozofických fakultách.
Preto je aj marxizmus formálne zachovaný v Číne a KĽDR (ako na nejakých polygónoch, na účely testovania jeho nových foriem), a Bielorusko je akýmsi «skleníkom» («rezerváciou komunizmu», ako bolo spomenuté vyššie), povolaným zachovať celú skúsenosť ZSSR.
BUDÚCNOSŤ BOĽŠEVIZMU A MARXIZMU
Ako už bolo spomenuté vyššie, Boľševizmus — to je spoločenstvo ľudí, ktorí sa v svojej činnosti snažia vyjadriť strategické zámery pracujúcej väčšiny, nezávisle od toho, nakoľko samotná táto väčšina svoje strategické záujmy chápe, a je im v živote oddaná. Podstata boľševizmu nie je v číselnej prevahe stúpencov nejakých myšlienok nad stúpencami iných myšlienok a nerozmýšľajúcim davom, ale práve v úprimnej snahe vyjadriť a uviesť do života dlhodobé strategické záujmy pracujúcej väčšiny, prajúcej si, aby nikto neparazitoval na jej práci a živote.
Boľševizmus, aj keď nie vždy vedome, a nie pod takýmto názvom, no bol Ruskej civilizácii vlastný v tej alebo inej forme počas celej jej histórie, pretože hlavným a systém tvoriacim ideálom na Rusi bol odpradávna ideál nejakej vyššej svätej, Bohom predurčenej spravodlivosti, v ktorej zároveň nemá miesto akýkoľvek parazitizmus menšiny na práci väčšiny.
Napriek názoru rozšírenému v meštiackom prostredí, v novembri 1917 sa v Rusku boľševici nedostali k moci sami, ale vo vynútenom zväze s ideovými marxistami-trockistami, ktorí, boli samozrejme menševikmi (t.j. podľa podstaty svojej činnosti boli protikladom boľševikom).
Po tom, ako Stalin rozhodol o budovaní skutočného socializmu, nezávisle od toho, či si to uvedomil, vyvstala otázka oddelenia od marxistov-trockistov na úrovni pojmovo-terminologického aparátu. Stalin bohužiaľ len «zrezal» špičku trockistov, no takto sa od nich nedokázal oddeliť na úrovni terminológie, hoci v tom smere pracoval (viď «Ekonomické problémy socializmu v ZSSR»). Práve to umožnilo marxistom mimikrovať pod boľševikov, čo nakoniec priviedlo ZSSR ku krachu. Avšak otázka pojmového oddelenia zostala aktuálna.
Potom, čo došlo k zmene logiky sociálneho správania [ 2 ], začala sa realizovať tendencia, podľa ktorej sa má nový pojmový a terminologický aparát, s veľkou a neustále zvyšujúcou sa mierou pravdepodobnosti, rozpracovať v «spodine národa», čo sa aj udialo v Rusku na konci 80.-tych - na začiatku 90.-tych rokov XX. storočia, keď bola vypracovaná Ruská koncepcia globalizácie, ktorá je objemnejšia než aktuálna («Západná», podľa ktorej globalizácia prebieha už viac ako 3000 rokov), ktorá obsahuje nový pojmovo-terminologický aparát, umožňujúci boľševizmu raz a navždy sa dištancovať od metrologicky neudržateľného marxizmu, aby realizoval svoj integrálny cieľ — samovládu národa.
ZÁVER
Takže čo čaká Rusko a celú globálnu civilizáciu v budúcnosti? Zvíťazí nad jedným z –izmov a položí základ budúcej jedinej civilizácii na Zemi, alebo nevyhnutne niečo iné?
Po zmene sociálneho správania v polovici XX. storočia, sa technológie v základných oblastiach, zabezpečujúcich podporu životnej činnosti spoločnosti, začali obnovovať rýchlejšie ako biologické pokolenia druhu «Človek rozumný», a podľa stavu v druhom desaťročí XXI. storočia ich životný cyklus predstavuje okolo 3—5 rokov, čo robí plne neudržateľnou ako vedu, tak aj systém vzdelávania, ktoré boli plne funkčnými do polovice XX. storočia.
Táto neudržateľnosť sa prejavuje v tom, že riadiace kádre, ktoré pripravuje súčasný «západný» systém vzdelávania, vzdelávacie štandardy ktorého vypracovala ateistická veda, v novej logike sociálneho správania nie sú schopné podporovať potrebnú kvalitu riadenia, ktoré by ľudstvu umožnilo vyriešiť globálnu biosférno-sociálnu ekologickú krízu a potom stabilný a bezpečný rozvoj v súlade s biosférou, prírodou, noosférou planéty, vesmírom a Bohom.
Hlavné príčiny, prečo riadiace kádre nie sú na účely takéhoto scenára schopné podporovať úroveň kvality riadenia, sú nasledovné:
- defektná pedagogická «veda», výsledkom ktorej je výchova v rodine a tiež v materských škôlkach a školách jednotlivcov, ktorí nie sú v dospelosti schopní s úsilím vôle realizovať svoj tvorivý potenciál, podriadený diktatúre svedomia;
- faktologické vzdelávanie, ktoré neposkytuje predstavu o celostnosti sveta a príčinno-následkovosti všetkého, čo v ňom prebieha.
Riešenie uvedených problémov, ktoré bránia ľudstvu vstúpiť do režimu rozvoja, stabilného a bezpečného pre seba aj planétu, leží v oblasti osvojenia si metodológie poznávania a tvorivosti. Len v prípade, ak sa vedci naučia žiť podľa svedomia, dokážu vypracovať nové všeobecno-vzdelávacie štandardy, na základe ktorých bude vytvorená pedagogická veda a systém vzdelávania adekvátne životu, ktoré potom vychovajú tých špecialistov, ktorí realizujúc svoj ľudský potenciál v plnej miere, dokážu vyriešiť problémy, ktoré zdedili od predkov, a nevytvárať nové problémy svojim potomkom.
Cieľom spoločenského rozvoja v súčasnej epoche nie je vybudovanie beztriednej spoločnosti (čo požadoval marxizmus), ale vybudovanie morálno-eticky homogénnej spoločnosti a príslušnej kultúry, v ktorej by si všetci nezávisle od triednej príslušnosti alebo iného sociálneho postavenia, k začiatku mladosti dokázali osvojiť svoj ľudský potenciál, nezvratne by prechádzali k usporiadaniu vlastnej psychiky skutočne hodnému Človeka s veľkým „Č“, a na tomto základe by rozvíjali svoju poznávaco-tvorivú činnosť.
Vo výsledku sa ľudstvo dokáže premeniť, vybudujúc na Zemi spravodlivú spoločnosť úsilím samotných ľudí, riadiacich sa svedomím, a takto uviesť do života ideály boľševizmu.
No preto, aby sa táto premena uskutočnila, si musí každý sám položiť otázku: «Aká je moja úloha v tejto premene?» Odpoveď na túto otázku môže jednotlivec získať prostredníctvom svojho svedomia a zároveň ak bude vnímavý k tomu, čo sa s ním v živote deje. Potom, ako dostane odpoveď, zostane len jedno — mať silnú vôľu konať, v prípade potreby korigovať kurz svojho postupu s pomocou vševediaceho hlasu svedomia.
Zdroj.: http://inance.ru/2018/05/gzlkarlmarx/
Informační báze KSB