2.7.2014
...
Ak budeme predpokladať, že počas „dialógu so sebou samým“, inDiviDuum dosahuje hodnotenia blízke pravdivým, tak prvá línia správania sa vyjadruje v zásade satanizmus, aj keď ten si nemusí byť jedincom uvedomovaný. Druhá línia konania môže byť dobre namiereným démonizmom, ktorý sa snaží svojimi „blahými zámermi a mravnosťou“ prerušiť a zameniť Prozreteľnosť. T.j., ak pokánie prebieha mimo chápavého Rozlíšenia koncepcií, ktoré vyjadrujú vôľu Najvyššieho a koncepcie protichodné1... a to aj mimo relígie = mimo priameho, úprimného a intímneho (súkromného) dialógu jedinca a Všemohúceho. Ide teda o pokánie síce subjektívne úprimné, no objektívne falošné, nedostatočne chápavé.
Posledné si vyžaduje objasnenie. Nie všetky viery a religiózne kulty otvárajú možnosť k takémuto dialógu. Väčšina dnešných aktívnych relígií ľudstva predstavujú egregoriálne relígie idealistického adeizmu, v ktorých sa veriaci modlia namiesto k pravému Bohu, ku kolektívnemu nevedomiu (podvedomiu). To vygenerovali už niekým zmanipulovaní nepozorní (neschopní rozlíšenia) ich predkovia a oni (ako x-tá..či y-tá generácia, pokolenie) ho stále ešte duchovne podporujú (t.j. energeticky na úrovni biopolí, aj inFormačne, vlastnými scestnými mienkami o Bohu a Jeho Úmysle).. .a možno aj po smrti ako väzni (baterko-organely) daného agregátneho mod(u)lu.
V egregoriálnych relígiach sa podporujú zákazy2 ohľadom toho, aby do dialógu so sebou samým o podstate objektívneho Dobra a Zla spadalo aj hodnotenie niektorých ustanovení danej „vierouky“ (lat. katechizmus, gr. κατήχησις katēchesis, resp. κατηχεĩν katēchein. T.j., v realite ide o zákaz skutočného konštruktívneho dialógu, podprahový zákaz hľadania čo najobjektívnejšej pravdy formou slepých uličiek absurdných obrazov. Tie majú navyše aj funkciu blokovania logiky vedomia a otvárajú tak podvedomie pre staré známe technológie dnes tzv. neurolingvistického programovania, teda vytvárania (a/alebo častejšie v rámci „kulturologickej spolupráce“, eufemicky aj tzv. squattingu už existujúcej kultúry = dočasnej parazitickej pseudosymbiózy) bazálnych parametrov príslušnej „korporátnej“ kultúry. Všetko podľa predchádzajúcej odbornej analýzy a následného „funkcionálno-kultologického“ zaradenia danej cieľovej skupiny z pozície toho-ktorého tímu sociálnych inžinierov (kedysi tzv. šamanov, mágov, kniezov, a pod.) – pozn. prekl.). Tomuto typu veriacich sa ponúka falošná viera Bohu, ktorej sa vo vyššie opísanom dialógu so sebou samým o podstate Dobra a Zla v ich prejavoch hodnotovo-intelektuálneho ozmyslenia (chápania) a revízie, podrobuje samotná morálka. Táto falošná viera je však vyjadrená vo vierouke a uznáva sa tou, či onou „cirkvou“ ako pravdivá a „posvätná“. Tak sa infernálny (pekelný, diabolský) kruh chyteného dobromyselného jedinca uzatvára do pasce a začína nezmyselná hystéria veriaceho v egregoriálnu relígiu (v skutočnosti mágiu s klasickou snahou lepšej, či horšej imitácie Boha – pozn. prekl.).
Hystéria vyplýva zo skutočnosti, že Duch Svätý pre nevoľníka (zajatca, otroka) egregoru nie je učiteľ (radca, mentor) Pravdy pre každý prípad (situáciu). Následkom toho nedostáva jedinec Zhora nič, čím by mohol poukázať na jeho nesúlad reality s religióznymi presvedčeniami, a tým je bezmocný vo svojich názoroch. Písmo, tradícia jeho výkladu, aj keď pravdivé, no neveriace Bohu (nedôverujúce Mu vo svojom živote a posmrtnom bytí) si možno predstaviť ako tank, za pancierom ktorého jedinec „jazdí“ v živote a všetko naokolo ničí. Väčšinou samozrejme žiaľ dokonca „v dobrej viere“.. Vyhrabať (vybrať) sa spoza „pancieru“ a chápavo sa jednoducho pozrieť na život podľa sveDomJa je pre neho hrozné a ten, kto mu takú možnosť ponúka, vyvoláva v jeho duši nenávisť. No emóciam strachu a nenávisti niet miesta pri Ľudskom sTroji psychiky v duši človeka veriacemu Bohu. (Čistá viera v Boha, bez viery samotnému Bohu býva v tomto zmysle najstrašnejśím ateizmom, adeizmom, ba až satanizmom, v mnohom horśím obyčajnej deklarácii typu: „Ak je Boh taký, ako ho nábozénstvá opisujú, vskutku ho niet“. V tom majú moderní ateisti isto objektívne pravdu viac, ako veriaci v Jeho falośný obraz, bo tých prerod, vystúpenie so systému otroctva ešte iba čaká. Najneskôr, v horśom prípade niekedy po smrti, ako sa vraví.. Tak i Voltaire (F.M.ArOuAt) mal minimálne v tom onu veľkú pravdu, chvíľu, i hlubokou Bohu víru, keď formuloval: „Náboženstvo vzniklo, keď hlupák podvodníka stretol“. Či onoho snáď tisíckrát pokoleniami potomkom v ľudových rozprávkach (pod)vodníka spomínaného... – pozn. prekl.).
V relígiach, v ktorých egregory, vytvárané a podporované samotnými jedincami, nezatmievajú duši obraz Boží, je prípustné vyhodnocovanie ľubovoľných tém v dialógu, vrátane tak Prozreteľnosti, ako aj objektívnej dobromyseľnosti Všemohúceho, ktorá z dôvodu ohraničenosti jedinca, nemusí byť ním samým vždy zrovna najsprávnejšie chápaná. Preto sa mu môže chybne javiť aj ako zloba. Táto dobromyseľnosť mravnosti Všemohúceho by však mala byť etalónom pre skonštruovanie morálneho meradla (kritéria) pre každého veriaceho. Tak, podľa miery miznutia falošnosti v morálnom meradle jedinca, všetko nie úplne pochopiteľné získava svoj pravdivý (pravý) význam a formu, Istotu pravej, živej VieRa.
Emócie strachu a nenávisti pri hodnotení vnútorne subjektívne zakázaných tém v priamych a bezprostredných relígiach3 Boha i každého človeka zmiznú, podľa miery racionálno-intelektuálneho ozmyslenia problémov, ktoré dostane v Rozlíšení, pretože Boh vedie Jemu veriacich k Ľudskému s-troju psychiky.
Otázka o akoby nemožnosti identifikácie objektívneho Dobra a Zla v ich prejavoch v živote v dialógu so sebou samým4 (aj v besedách s druhými) je umelá, ni(e)kým vymyslená neprirodzená otázka. Vymyslená preto, aby sa vylúčila zo skúmania (vyhodnocovania) Božia Všemohúcnosť, ktorá objíma všetko, vrátane dialógu samého so sebou. Únik od odpovede na túto otázku a „sebaospravedlnenie“ si takého druhu agnosticizmu, vedie predovšetkým k defektnej existencii pri živočíšnom, zombie alebo démonickom s-troji psychiky. S tendenciou (to je vlastné každému odpadlíkovi od Boha) upadnúť do evidentného, zreteľného kolektívneho satanizmu a utekania od toho, aby sa stal Človekom.
Okrem toho, netreba zabúdať na objektívnosť inFormácie (obrazov, melódií, zmyslu života), ako aj na to, že intelekt je prostriedok poskytovaný Bohom a predurčený pre prácu so zmyslovými jednotkami, ktoré sú jedincovi dávané v Rozlíšení. Preto, ak nie je jedinec omámený alkoholom alebo niečím iným (fyzickým, či „psychickým“), tak je jeho racionálno-intelektuálna činnosť dostatočne spoľahlivá a on je spôsobilý sebakontroly jej výsledkov. Poruchy v práci intelektu sú spôsobené prevážne kaleidoskopickosťou toho inFormačného modulu ako celku alebo nejakých jeho fragmentov, o ktorý sa intelekt opiera. Taktiež aj defektami jeho reálnej morálky, ktorá nie je v súlade s Bohom. V dôsledku toho chyby narastajú5 podľa miery odklonu zamerania jedinca od Prozreteľnosti a zmenšujú sa podľa miery návratu do lona Vis Maior.
Špecifiká morálneho meradla jedinca môžu byť aj také, že nejaké jemu oznamované poznatky (fakty, dáta) nevyvolávajú racionálno-intelektuálne námietky z jeho strany. No následkom toho, že je mu zmysel morálne neprijateľný, podvedomé úrovne psychiky ich vylučujú z inFormačného modelu Sveta, na základe ktorého si vypracováva vnútorné a vonkajšie správanie.
V podstate to nie je nič iné ako to, že morálne meradlo subjektu v tomto prípade odovzdáva riadenie jeho správania zombifikačným programom alebo inštinktom. A preto práve premena (pre-tvorenie) vlastnej morálky do relígie priameho a bezprostredného spojenia s Bohom (egregoriálne relígie, v ktorých sú modlitby adresované k vlastným výmyslom veriacich, v tomto prípade nepomôžu) otvára jedincovi cestu k Ľudskému s-troj-u psychiky.
Ak je v niektorých morálne neprijateľných, a preto odvrhnutých dátach (údajoch) vyjadrená objektívna pravda, tak jedincovi bude Zhora poskytnutá možnosť uistiť sa v tom, že on nemá pravdu vo svojom vzťahu k nim. Ak zachce zmeniť morálne kritérium v súlade s týmto alebo uprednostní neustále sa opakujúce nepríjemnosti (no poučné životné okolnosti), to záleží len od jeho slobodnej voľby.
Avšak, bez ohľadu na to, či sa jedinec zaoberá systematickými dialógmi so sebou samým na tému morálky a etiky a v jeho dennom časovom rozvrhu je hoci len 1 hodina (keď nie je zaneprázdený prácou, nie je pod vplyvom drog, keď nie je v toku rozptyľujúcich inFormácií alebo nejakého inémo ne-zmyslu), tak dialóg samého so sebou prebieha aj na podvedomých úrovniach psychiky a vykazuje svoj blahodárny vplyv na život jedinca. Inými slovami, priebeh tohto procesu na podvedomých úrovniach psychiky potrebuje , aby sa jedinec ocitol v situáciach, keď je oslobodený od diktátu obvyklého zhonu. Táto možnosť sa mnohým často otvára v ten moment, keď ich postihujú choroby a iné nepríjemnosti. Ak sú spôsobilí pre-ozmysliť svoju minulosť, tak uvidia, že takýmto spôsobom sa im poskytuje čas, aby si mohli v osamotení pobudnúť so svojim vnútorným svetom a pochopiť mnohé z toho, čo predtým bolo pre nich uzavreté (úmerne tomu, aby jedinec neochorel a nestal sa obeťou nešťastných prípadov, musí si vydeliť hoci len 1 hodinu denne na dialóg so samým sebou a intímnu komunikáciu s Bohom).
Pri tomto geneticky a celoprírodne podmienené procesy transformácie inFormácií, prebiehajúce na podvedomých úrovniach psychiky, vedú k odstráneniu jej defektov. A ak sa vedomie neprotiví prebiehajúcemu, tak vyzdravenie neprebieha len telesne. Ak odporuje (vzdoruje), tak sa ochorenie môže stať až smrteľné.
Takže vietor Všemohúcnosti v skutočnosti nesie blaho tomu, ktorý sa mu neprotiví. A tým rýchlejšie poháňa toho, kto ho chytá do svojich plachiet.
1 Takýmto príkladom je film “Pokánie” T. Abuladzeho, ktorý dal perestrojke emocionálny náboj abstraktného humanizmu, ktorý sa vždy prejaví vo veľkých sociálnych katastrofách dôsledkom toho, že abstraktnému humanizmu nie je vlastné rozlišovať koncepciu, v ktorej sa vyzráža Boží Úmysel, od koncepcie, ktorá je proti.
T. Abuladze, nerozlišujúc koncepcie, ohovoril epochu socializmu v ZSSR ako budovanú pod nátlakom. Rôzne politické osobnosti sa však k budovaniu socializmu stavali rozlične, vychádzajúce z rôznych koncepcií. Ak by sme sa bavili špeciálne o Stalinovi, tak on osobne bol nominálne na čele systému nanucovania k socializmu a komunizmu. Avšak, ako ukazuje jeho písomné dedičstvo, bol zástancom vybudovania vnútorne nenapätých systémov vzťahov medzi ľuďmi a cieľavedome pôsobil všetkými jemu dostupnými prostriedkami tak, aby spločnosť prešla k zmysluplnému (uvedomelému, chápavému) socializmu, ktorý by pramenil z morálky ľudí na základe ich dobrej vôle, čo je nemožné bez prechodu k Ľudskému s-troj-u psychiky.
L. D.Tolstoj pracoval proti tomu, podporujúc úsilie o modernizáciu Biblického projektu podľa požiadaviek epochy, v ktorej je výroba založená na technogénnej energii (postpriemyselno-evolučnej), nie biogénnej.
L. P.Berija napr., ako možno pochopiť z reálnych faktov jeho biografie, bol osobne zameraný na dobro, no nerozlišoval dve protichodné koncepcie v ruskom marxizme. V dôsledku toho pracoval na obe a bránil realizácií každej z nich. Za to aj zaplatil, keď bol trockistami druhej vlny určený do pozície “obetného baránka”, na ktorého hodili všetky reálne i vymyslené prehrešky režimu proti národom ZSSR.
2 systém tichých - „samo sebou“ sa rozumejúcich noriem myslenia, i hlasných tabu, dogiem
3 V preklade do slovenčiny je pojem “relígia“ –„ spojenie, zväzok“, v Koráne je vyjadrený iný obraz „verva Allaha”, t.j. “oduševnenie, verva, vzletnosť Boha”.
4 Cisár-filozof M. Aurelius
5 Dlhodobý stres (emočný diskomfort) a jeho dôsledky vo forme tzv.“psychických“ a následne pri neriešení psychosomatických ochorení, úrazov a hlavne tzv. rakoviny, ako v tomto zmysle s výrazným odstupom psychosomatickej (inFormačnej) choroby č. 1 – dopln. prekl.
verze ke stažení: 
DVTR-príloha11.doc (208 kB)
Informační báze KSB