30.6.2014
...
Preto, aby jedinec správne nakladal s uVieDomenou inFormáciou pri dialógu so sebou samým, riešiac neurčitosti, čo je Dobro a čo je objektívne Zlo v ich životných prejavoch, je nevyhnutné chápať, ako musia byť v individuálnej normálnej psychike vytvorené vzťahy úrovne vedomia a podvedomých úrovní psychiky.
V bdelom stave stotožňuje väčšina populácie úroveň vedomia svojej psychiky s vlastným „Ja“. Je prirodzené predpokladať, že úroveň psychiky, v ktorej prebýva „Ja“, je hierarchicky najvyššia. Ale na druhej strane sú možnosti tejto „hierarchicky najvyššej“ úrovne pri spracovaní inFormácie oveľa nižšie ako možnosti (mohlo by sa zdať) hierarchicky nižších podvedomých úrovni, vo vzťahu k vedomiu. Tento rozdiel možností vedomých a podvedomých úrovní vytvára podmienky, v ktorých podvedomé úrovne psychiky môžu postaviť „Ja“, ktoré prebýva na úrovni vedomia pred to, čo nepreniklo do vedomých zámerov a plánov „Ja“, alebo dokonca vylučuje možnosti ich realizácie. Táto možnosť je v živote ekvivalentná strate úrovne vedomia, ktorá sá identifikuje (stotožňuje) s vlastným „Ja“, hierarchicky najvyšším statusom v psychike. Následkom toho jedinec prestáva byť sám sebe „pánom“ (stráca sebaovládanie) a mení sa na rukojemníka inFormačno-algoritmických procesov, ktoré prebiehajú na podvedomých úrovniach jeho „vlastnej“ psychiky1.
Tento problém bol v rôznych formách neraz vnímaný počas histórie. A keď si to ľudia nejak uvedomili, či už jednotlivo, alebo i kolektívne vyvíjali úsilie k vyriešeniu tohto problému. S tým cieľom, aby vlastné „Ja“ každého z nich prestalo byť rukojemníkom okolností, ktoré boli generované mimo ich vôle podvedomými úrovňami ich psychiky.
V kultúre ľudstva sa vyvinuli dva aktívne prístupy k riešeniu tohto problému. Každý z nich viedol k vlastným psychologickým teóriam a duchovným praktikám:
-
„rozšírenie vedomia“ a zahrnutie do neho tých úrovní psychiky, spolu s v nich prebiehajúcimi procesmi, ktoré sa predtým nachádzali mimo vedomia,
-
reštrukturalizácia (prebudovanie) štruktúry vedomých a podvedomých úrovní psychiky na základe dialógu (inFormačnej obmeny) medzi jednotlivými úrovňami, s cieľom odstránenia rôznych druhov antagonizmov medzi nimi. To by sa malo prejaviť v jednote emocionálneho a zmyslového s-troja duše vo všetkých okolnostiach života jednotlivca v súlade s Najvyššou Prozreteľnosťou.
Ak dáme prednosť druhému prístupu k riešeniu tohto problému a vyhľadávame technickú analógiu vzťahov vedomého „Ja“ s ostatnými úrovňami psychiky, tak vedomie spolu s jeho prirodzenými schopnosťami môžeme prirovnať k pilotovi. A nevedomé (podvedomé) úrovne – k autopilotovi.
V takejto analógii je prvý prístup ekvivalentný (v mnohom) tomu, že pilot, ktorý je od začiatku nešikovný, preberá na seba postupne čoraz väčšie množstvo funkcií, ktoré sú zabudované do autopilota. Druhý prístup je ekvivalentný (v mnohom) tomu, že sa pilot učí metódy nastavovania autopilota a stará sa o vzájomne sa doplňujúce rozlišovanie, čo berie pilot na seba a čo ukladá na autopilota. Možnosti autopilota pri spracovaní inFormácií prekonávajú jeho vlastné možnosti a pilot ich môže do autopilota naprogramovať pre riešenie ľubovoľných úloh a korigovať jeho činnosť podľa miery rozpoznanej (identifikovanej) nevyhnutnosti.
Môže vzniknúť otázka, v akom vzájomnom vzťahu sú oba prístupy. Na to môžu byť dané rôzne odpovede, ktoré sú podmienené morálkou, svetonázorom a osobnými skúsenosťami každého z odpovedajúcich.
Podľa nášho názoru druhý prístup, t.j. prestavba (transformácia, reorganizácia) vedomých a podvedomých úrovní psychiky tak, aby vytvorili fungujúci celostný systém, vzájomne sa doplňajúci a podporujúci druh druha, zahŕňa v sebe aj prvý princíp, pretože pri nastavovaní „autopilota“ nemôže „pilot“ nezískať predstavu o funkčných možnostiach systému a jeho riadení.
Avšak druhý prístup, zahrňajúci aj prvý prístup (rozšírenie vedomia), mu pridáva osobitnú kvalitu od samého počiatku, v tom okamihu keď nasledovanie prvého prístupu pri ignorácii (alebo odmietaní druhého) privedie skôr, či neskôr k tomu, že možnosti zavedené do oblasti vedomia je nevyhnutné dať do ich vzájomného súladu2. Okrem toho, aj do súladu s tým, čo si individuálne vedomie (v procese jeho rozširovania) v Objektívnej realite ešte zatiaľ neosvojilo. Ako vždy, bude niečo zostávať mimo vedomia, čím prvý prístup vedie do slepej uličky. Pretože ak nevedie k uvedomeniu si nevyhnutnosti doviesť do súladu uvedomované a nevyhnutne to zostáva neuvedomelým, tak nasledovanie cesty rozširovania vedomia končí osobnou katastrofou. Tá je vyvolaná, ak aj nie vnútornou konfliktnosťou individuálnej psychiky3, tak konfliktom individuálnej a kolektívnej psychiky alebo tiež konfliktnosťou psychiky jedinca s Najvyššou Prozreteľnosťou, ktorej realizácia prebieha vo Vesmíre, ak jedinec je vnímavý k prebiehajúcim procesom. Ak jedinec (a/alebo kolektív jedincov) k objektívnym procesom svojho okolia a k sebe samému vnímavý nie je, tak pôjde vývoj proste iba ďalej bez jeho vmiešavania sa, avšak plody ignorácie (vzdania sa vrodeného práva 1. rozumu a 2. vôle) ponesie tak-či tak.
Prvý prístup (rozširovanie vedomia) vyjadrujú rôzne druhy duchovných praktík védicko-znacharskej kultúry Východu (jógy) a západných (biblicko-slobodomurárskych) systémov zasvätení do rôznorodého okultizmu. Možnosť realizácie druhého prístupu je jasne ukázaná v Koráne, avšak ten nie je rozvinutý v historicky reálnom isláme, ináč by nebol región koránickej kultúry tak vnútorne roztrieštený a nezažíval by množstvo vnútorných a vonkajších problémov.
Svetonázor trojjedinosti MIM v každej relígií Jediného Zákona predpokladá realizáciu druhého prístupu. T.j. reštrukturalizáciu vzťahov vedomých a nevedomých (podvedomých) úrovní psychiky jedinca takým spôsobom, aby sa medzi nimi vylúčili protirečenia, aby jedinec nebol rukojemníkom okolností, ktoré sú vygenerované jeho podvedomými úrovňami psychiky a aby jeho život plynul v súlade s Bohom. Preto, aby jedinec vstúpil do tohto procesu nastavenia vzájomných vzťahov vedomia, ktoré sa identifikuje s vlastným „Ja“ a podvedomými úrovňami psychiky, je nevyhnutné identifikovať protirečenia (rozpory) v emocionálnom a zmyslovom s-troji duše.
Ak aj jedinec nemá na danej etape svojho osobnostného rozvoja v moci celú triádu „1. emócie, 2. racionálno-intelektuálnu činnosť, 3.reálnu morálku“, tak okrem prípadov ťažkej psychickej patológie je vždy schopný ozmyslene reagovať na zistenú určitosť (v dialógu so sebou samým) pri otázke, čo je objektívne dobro a čo je objektívne zlo. A takéto reakcie môžu byť v podstate dve:
-
Buď „sebaospravedlnenie“, pri ktorom sa z úrovne vedomia vydá explicitný (zreteľný) alebo implicitný (nezreteľný, nie zjavný) príkaz podvedomým úrovniam psychiky nájsť objasnenia, ktoré umožnia jedincovi nazvať identifikované (v dialógu so sebou samým): zlo dobrom, alebo postupovať naopak: nazvať zlom to, čo sa zlom byť nejaví.
-
Alebo pokánie (prehodnotenie, sebareflexia, katarzia, priznanie viny), pri ktorom sa z úrovne vedomia vydá explicitný alebo implicitný príkaz zmeniť morálne meradlo a viesť spracovanie inFormácií tak, aby vnútorné a vonkajšie správanie vyjadrovalo dobro v súhlase s tým, čo je identifikované v dialógu so sebou samým, ako uvedomenie si objektívneho dobra a objektívneho zla.
Avšak v ľubovoľnom z oboch prípadov výberu línie správania sa, vyvstáva otázka o primeranosti zjednodušenia princípu subjektívnych hodnotení objektívnych kategórií Dobra a Zla v porovnaní s objektívnym Dobrom a Zlom v ich prejavoch v rámci každodenného života. Dva subjekty sú v práve pridržiavať sa každý svojej morálne podmienenej mienky, ale ani jeden z nich by nemal zabúdať, že ich odlišné pohľady ležia v lone Všemohúcnosti a Boh dáva každému z nich možnosť presvedčiť sa o tom, čo je skutočné chápanie podstaty objektívneho Dobra a Zla. Hoc aj v tom prípade, že nie každý z nich bude patriť do skupiny „nachádzajúcich sa mimo chápania“ (Korán, 7:178).
Ak budeme predpokladať, že počas „dialógu so sebou samým“, inDiviDuum dosahuje hodnotenia blízke pravdivým, tak prvá línia správania sa vyjadruje v zásade satanizmus, aj keď ten si nemusí byť jedincom uvedomovaný. Druhá línia konania môže byť dobre namiereným démonizmom, ktorý sa snaží svojimi „blahými zámermi a mravnosťou“ prerušiť a zameniť Prozreteľnosť. T.j., ak pokánie prebieha mimo chápavého Rozlíšenia koncepcií, ktoré vyjadrujú vôľu Najvyššieho a koncepcie protichodné4... a to aj mimo relígie = mimo priameho, úprimného a intímneho (súkromného) dialógu jedinca a Všemohúceho. Ide teda o pokánie síce subjektívne úprimné, no objektívne falošné, nedostatočne chápavé.
1 ľudovo na dedinách stará známa (a v médiách dnes stále častejšie aj politicky spomínaná) situácia, opisovaná porekadlom: „Vrtenie psom“, resp. „Chvost vrtí psom a nie pes vrtí chvostom“.
2 Ďalším objektívnym obmedzením vedomia je, že, ako je v predchádzajúcich kapitolách detailnejšie popísané, má vedomie z pohľadu rýchlosti spracovania inFormácii obmedzené na max. 15-16bit/s. Preto pri kinofilme už nevnímame jednotlivé obrázky, ale len spojitý pohyb. Vedome za touto hranicou druh HSS (Homo sapiens sapiens) schopný zaostrenia (focusing) nie je.
3 „Človek s dvojakou mysľou je nestály vo všetkých svojich cestách“ (Epištola apoštola Jakuba, 1:8).
4 Takýmto príkladom je film “Pokánie” T. Abuladzeho, ktorý dal perestrojke emocionálny náboj abstraktného humanizmu, ktorý sa vždy prejaví vo veľkých sociálnych katastrofách dôsledkom toho, že abstraktnému humanizmu nie je vlastné rozlišovať koncepciu, v ktorej sa vyzráža Boží Úmysel, od koncepcie, ktorá je proti.
T. Abuladze, nerozlišujúc koncepcie, ohovoril epochu socializmu v ZSSR ako budovanú pod nátlakom. Rôzne politické osobnosti sa však k budovaniu socializmu stavali rozlične, vychádzajúce z rôznych koncepcií. Ak by sme sa bavili špeciálne o Stalinovi, tak on osobne bol nominálne na čele systému nanucovania k socializmu a komunizmu. Avšak, ako ukazuje jeho písomné dedičstvo, bol zástancom vybudovania vnútorne nenapätých systémov vzťahov medzi ľuďmi a cieľavedome pôsobil všetkými jemu dostupnými prostriedkami tak, aby spločnosť prešla k zmysluplnému (uvedomelému, chápavému) socializmu, ktorý by pramenil z morálky ľudí na základe ich dobrej vôle, čo je nemožné bez prechodu k Ľudskému s-troj-u psychiky.
L. D.Tolstoj pracoval proti tomu, podporujúc úsilie o modernizáciu Biblického projektu podľa požiadaviek epochy, v ktorej je výroba založená na technogénnej energii (postpriemyselno-evolučnej), nie biogénnej.
L. P.Berija napr., ako možno pochopiť z reálnych faktov jeho biografie, bol osobne zameraný na dobro, no nerozlišoval dve protichodné koncepcie v ruskom marxizme. V dôsledku toho pracoval na obe a bránil realizácií každej z nich. Za to aj zaplatil, keď bol trockistami druhej vlny určený do pozície “obetného baránka”, na ktorého hodili všetky reálne i vymyslené prehrešky režimu proti národom ZSSR.
Informační báze KSB