27.6.2014
..No podvedomé úrovne psychiky vydávajú inFormácie na úroveň vedomia nielen vo forme emocionálnych prejavov. Podvedomie vydáva inFormácie na úroveň vedomia aj v lexikálnych formách tých „jazykov“ (v najvšeobecnejšom slova zmysle, ako prostriedok kódovania inFormácie), ktoré sú typické každému jedincovi: verbálna reč, matematický jazyk, obrazy životných javov, ktoré v závislosti od ich charakteru možno chápať aj priamo, aj ako symboly – hieroGlyfy inotajového „jazyka“ atď. Pritom niektoré „jazyky“1 môžu byť spoločné pre mnohých jedincov v nejakej kultúre, no môžu byť aj výlučne osobné „jazyky“, ktoré sú špecifické iba pre psychiku daného jedinca. Avšak proces „výdaja“ inFormácie v lexikálnej forme toho-ktorého „jazyka“ je oveľa pomalší ako emocionálna forma (hudba, básne, film, divadlo, ako komplexnejšie mnohoúrovňové formy kódovania prenosu podprahových obrazov = formy, mier). Pretože to, čo sa vo forme emocionálnych prejavov predáva vedomiu v priebehu zlomku sekundy, môže vyžadovať mnohohodinový monológ (film) podvedomia nasmerovaný do vedomia v jednom z „jazykov“, v ktorom je hustota „zabalených“ inFormácií oveľa nižšia, ako v jazyku emocionálnych prejavov. A možnosti, ktoré ponúkajú „jazyky“ treba využívať, pretože s ich pomocou, v hocakom s-troji psychiky sa jedinec nachádza, je si spôsobilý zodpovedať na otázky:
-
Čo konkrétne vyvoláva u neho radosť a čo nespokojnosť?
-
Čo vyvoláva dobro alebo zlo v objektívnom, ale nie v subjektívnom zmysle, ktoré u neho vyvolávajú určité pozitívne alebo negatívne emócie alebo depresiu ako nedostatok emócii a síl?
Posledná otázka môže byť postavená aj vo forme viac či menej širokom súhrne čiastkových otázok, ktoré ponúkajú jedincovi pohľad na seba zo strany alebo predstavenie sa v druhých životných okolnostiach na mieste druhých ľudí:
Bol by rád, keby mu niekto urobil to isté, čo on robí ostatným, alebo by bol zarmútený?
Chcel by zdediť to, čo zdedili druhí v dôsledku činnosti ich predkov?
Chcel by zdediť to, čo zdedili druhí v dôsledku činnosti jeho samotného?
S akými vlastnosťami jeho samotného sú spojené nepríjemné životné situácie, v ktorých sa ocitol? A s akým cieľom sa v nich ocitol?
Tie isté otázky sa týkajú vzťahu k činnosti okolia. V závislosti od toho, aké plody táto činnosť nesie jemu samotnému, iným účastníkom, potomkom, si následne vie zodpovedať otázky: Podporovať ju, byť k nej zhovievavý alebo ju rozhodne zamedziť? ...a tým aktívne spoluformovať formovať osud svoj, svojich blízkych a celej spoloCnosti v zásadných otázkach a nielen fiktívne.
Každý si je schopný takéto otázky položiť sám sebe a dávať na ne odpovede, ktorých správnosť sa potvrdzuje alebo vyvracia v živote pri ďalšom toku udalostí v Objektívnej realite. A tento cyklus „otázka-odpoveď“ v dialógu so sebou samým umožňuje vyjaviť si emocionálny a zmyslový s-troj vlastnej duše a taktiež nesúlad medzi emóciami a vyjaveným (zisteným) objektívnym zmyslom toho, čo prebieha.
V dialógu s druhými to však môže byť urobené ešte rýchlejšie a lepšie, samozrejme v prípade absencie predsudkov voči druhému účastníkovi, ktorý akoby mal cieľ ponížiť druhého, a nie
pomôcť sebe i druhému účastníkovi pri riešení nejakých problémov.2 Tak alebo inak, každý vo svojej činnosti vykazuje emocionálny a zmyslový s-troj svojej duše a každý chápajúci si význam slov „emocionálny a zmyslový s-troj duše“ dokáže vyjaviť nielen u seba, ale aj u druhých ľudí.
Čím viac si je jedinec schopný dávať odpovede na takýto druh otázok pri prechode od „Ja“-centrického kaleidoskopického alebo mozaikového svetonázoru k svetonázoru trojjedinosti MIM, tým viac mu to umožňuje získať holografické videnie Objektívnej reality, svoje miesto v nej a smerovanie svojich ciest.
Skôr uvedené príklady, ukazujúce rozdiely v emocionálnom a zmyslovom s-troji duše detí a dospelých sú výsledkom presne takéhoto druhu racionálno-intelektuálnych cyklických dejov „otázka sebe samému – odpoveď sebe samému“.
No väčšina si nekladie takýto druh otázok podľa svojej vôle, ale mnohí, ktorí sú zdrvení životnými okolnosťami, nezmyselne hynú dlho predtým, ako vyčerpajú hraničnú maximálnu dobu životnosti ich tiel a vôbec si nezadajú takéto otázky, ani pod tlakom ohrozenia života. Druhí, ktorí sa nejako prebojujú do hlbokej staroby, strácajú zdravý rozum, po čom kľúčové životné (osudové) otázky už nemôžu zadať ani sebe, ani okoliu. I to, aj druhé i tretie je takmer jediné, čo si vyžaduje poľutovanie a smútok v existencii dnešnej globálnej civilizácie celého ľudstva i našich krajov.
Hlavné, čo sa môže jedincovi objaviť v odpovediach na takéto druhy otázok, ktoré sú ním zadané sebe samému, je:
-
Buď rozpoznanie toho, čo je jemu SUBJEKTÍVNE emocionálne prijemné z tých javov, ktoré sú ním identifikované pri dialógu so sebou samým ako OBJEKTÍVNE zlo, vyskytujúce sa v hraniciach Božieho dopustenia zlo-dejstva,
-
alebo toho, že jeho subjektívne negatívne emócie vyvoláva nejaký súbeh a adresácia okolností, napriek tomu, že by to malo byť jednoznačne a dobré známe nasledovné: Všemohúci je bezchybný a ak niečo prebehlo alebo prebieha nie tak ako by chcel, tak to čo ho doviedlo do tohto súbehu okolností má svoje vnútorné príčiny a ďalekosiahlú cieľavedomosť, ktorá je podriadená Prozreteľnosti. Bohu treba veriť a ak človek chce, aby sa v budúcnosti nič podobného nestalo, tak je nutné si pamätať: „Boh nemení to, čo sa deje s ľuďmi, pokiaľ ľudia sami nezmenia to, čo je v nich.“ (Korán 13:13). No, aby jedinec niečo v sebe zmenil, je nevyhnutné si uvedomiť čo a ako konkrétne treba zmeniť.
Okrem toho venujme pozornosť: v uvedenom verši Koránu sa hovorí „s ľuďmi“(množné číslo) a nie „s človekom“. To znamená., že zmena behu udalostí, ktoré nie sú podľa predstáv nejakého jedinca, si vo všeobecnosti vyžaduje určitú cieľavedomú zmenu vnútorného sveta nie jedného človeka, ale aj mnohých ďalších, ktorí sú zapojení do priebehu týchto udalostí.
Ak inDiviDuálny dialóg, rozhovor so samým sebou ohľadom identifikácie objektívneho dobra a zla vedie do slepej uličky, tak Boh (logicky vediac o tom) môže dať jedincovi nejaký vonkajší zdroj inFormácie, ktorá mu umožní správne si postaviť otázku a vedome prísť ku konkrétnemu názoru ohľadom podstaty tejto otázky3.
V takomto druhu kladenia otázok a nachádzania určitých odpovedí na ne spočíva podstata dialektiky, ako metódy poznania objektívnej Pravdy – Istoty.4
Takými zdrojmi inFormácii môžu byť produkty (diela) kultúry, iní ľudia, ako aj niečo iné5, čo je nejakým spôsobom schopné pomôcť v ozmyslení prebiehajúcich dejov v živote.
Ale bez ohľadu na to, či sa v otázke postavená neurčitosť doriešila vo vnútornom dialógu so sebou samým, alebo sa vyriešila za pomoci vonkajších inFormačných zdrojov (sTrojov), tak všetko vyššie v texte uvedené je racionálno-intelektuálna inFormácia vyjadrená v lexikálnych formách „jazykov“, vlastných konkrétnej úrovni vedomia v psychike6. A v tejto deFinícii (určitosti) myslenia, t.j. úrovni vedomia (ako miery chápania objektívnej reality) je čiastoćne vyjadrená aj osobná morálka jedinca. V prípade kolektívnej osobnosti (rodiny, korporátnej kultúry, či národa a pod.) mRavnosť, rovnosť, štandard úrovne chápania danej civilizácie, ktorú na danej etape dosiahla. Aktuálna Norma kultúry myslenia.
Hoci morálka môže byť takisto vnútorne konfliktná (keď sa chce, ako sa hovorí, aby „aj ovca bola celá, aj vlk sýty“; zaoberať sa sexom ostošesť len aby nevzniklo tehotenstvo a zároveň nechytiť pohlavné choroby; jesť, piť, fajčiť a užívať si nejakou inou neprirodzenou cestou, ale aby sa zdravie nezničilo; zarábať peniaze z vkladov v bankách a z „cenných papierov“ a zároveň aby prekvitala ekonomika a spoločnosť“ atď. ), no morálka v psychike jedinca je stále jedna a tá istá, ako pre úroveň vedomia, tak aj pre jej podvedomé úrovne.
A podvedomé úrovne psychiky vedú jedinca v živote v súlade s tým, čo predstavuje jeho reálna morálka, ktorá môže byť identifikovaná v dialógu so sebou samým (i s druhými ľuďmi) každým jedincom, ak si to bude želať. Podvedomé úrovne psychiky – v súlade s reálnou morálkou jedinca určujú jeho účasť a spôsoby účasti, alebo sa odmietajú zúčastňovať v tých alebo oných fragmentoch kolektívneho podvedomia spoločnosti a jej sociálnych skupín.
Manažment morálnych štandardov
Funkčná, z pohľadu riadenia každodenná praktická reálna morálka jedinca predstavuje „prístupové heslá-kódy“, vďaka ktorým je jedinec spôsobilý alebo nespôsobilý vstúpiť do nejakých fragmentov kolektívneho podvedomia, alebo vytvoriť duchovnú jednotu s inými jedincami. Morálka taktiež predstavuje aj „odpovede na žiadosti o prístup“ zo strany druhých jedincov a fragmentov kolektívneho podvedomia k všetkému tomu, čoho nositeľom je jedinec, ako aj v používaní čoho (vrátane aj mimo jeho vôle – vôľa vždy funguje z úrovne vedomia) môžu byť zainteresovaní zúčastnení jednotlivci i kolektívy. Odhliadnuc od toho, či už je takáto zainteresovanosť vedomá alebo nevedomá. To znamená., že morálka je nasmerovaná obojstranne: od seba k druhým sú – „požiadavky – prístupové kódy“ a od okolia k sebe: „odpovede na vonkajšie žiadosti o prístup“.
Pre účastníkov spoločenskej iniciatívy, ktorá je navrhnutá v Jedinom Zákone a funguje na princípe vnútorne nenapätých systémov, je normálna identičnosť (jednota) „dopytov-kódov prístupu“ adresujúcich z vnútra a „odpovedí na žiadosti“ zvonku. Ide totiž o jeden z prostriedkov vykorenenia stádovo-paviánsky vybudovaných hierarchií „osobností“ v spoločenstve ľudí.
Na prvý pohľad to vytvára zraniteľnosť účastníkov v porovnaní s tými systémami kolektívnej činnosti, kde je takáto jednotnosť možná len na rovnakej úrovni hierarchie, no je vylúčená pri príslušnosti jedincov k rôznym hierarchickým úrovniam. Špecifiká takejto zdanlivej zraniteľnosti pozostávajú v tom, že dostup k inFormácii je možný, no samotná inFormácia je objektívne taká, že jej použitie v rozpore s Prozreteľnosťou je buď v princípe nemožné, alebo predstavuje hrozbu pre tých, ktorí sa o to snažia7, či sa podvoľujú takémuto druhu pokušenia. V tejto jednote mravov (morálok), ktorá definuje prípustné vo svojom správaní a prípustné v správaní druhých vo vzťahu k sebe aj spočíva podstata absencie tzv. „dvojakých morálnych štandardov (metrov)“, devastujúcich dnešnú západnú kultúru.
Základ inFormačnej bezpečnosti
Dôsledkom takéhoto manažérsky funkčného morálneho záväzku je otázka o identifikácii a zmene reálnej morálky jedinca (vrátane morálky a etiky, ktoré mu predpisuje Boh) – naj“cool“ téma pre „hackerov“8 z oblasti tzv. psychológie, psychiatrie, „duchovných“ praktík a ďalších technológii myslenia. Ide zároveň aj o najvýznamnejší článok garancie inFormačnej bezpečnosti vlastnej psychiky u každého jedinca. Všetky ostatné druhy bezpečnosti, aké je len schopný človek vymyslieť, majú vo svojej báze inFormačné zabezpečenie. Ak je inFormačná bezpečnosť narušená, tak všetky ostatné druhy bezpečnosti sú tiež narušené, a to vo väčšej alebo menšej miere.
Preto, aby jedinec správne nakladal s uVieDomenou inFormáciou pri dialógu so sebou samým, riešiac neurčitosti, čo je Dobro a čo je objektívne Zlo v ich životných prejavoch, je nevyhnutné chápať, ako musia byť v individuálnej normálnej psychike vytvorené vzťahy úrovne vedomia a podvedomých úrovní psychiky.
1 Napr. príbeh apoštolov Issu z NasArie a „hovorenie jazykmi“. Pravdepodobne divadlom, pantomímou, hudbou, kreslením - medzinárodnými uni-vers-Alnymi jazykmi a nie asi popravde dokonca aj samotným Pavlom vysmievaný jav psychologickej poruchy odb. tzv. “glosolálie“, vznikajúci pri určitých tranzových technológiách pseudonáboźenskej exaltácie zneužívaných rôznymi (de)mágo-mystikmi. U dnešných niektorých pseudokresťanských siekt ide o tzv. „výron ducha svätého“, ku ktorému sa správne aj napr. samotná RK cirkev stavia hodne zdržanlivo.
2 Odmietnutie predsudkov odkrýva možnosť zo-strojiť činnosť na os-nove “tandemického princípu”, efektívnosť ktorého kvalitatívne predčí efektívnosť analogickej cieľavedomej činnosti len u jednej osoby. Na báze “tandemického princípu” dvaja prví hierarchovia starovekého Egypta realizovali najvyššiu moc v štáte. Podrobnejšie inFormácie pozri - Mŕtva voda s vydaním r. 1998, Od človeku podobného k ľudskosti (v prvom vydaní – Od matriarchátu k ľudskosti...), Dialektika a ateizmus: dve nezlúčiteľné podstaty. V primitivizovanom a formalizovanom tvare sa “tandemický princíp” používa v scientologickej cirkvi na riešenie veľmi konkrétnej úlohy: oslobodenie jedinca spod moci automaticky odpracovávaného správania sa v situáciach rozdražďujúcich programov, ktoré sú obsiahnuté v nevedomých úrovniach jeho psychiky. V terminológii scientologickej cirkvi sa to nazýva “clearing”, “auditing” a predstavuje to zákazom ohraničenú rovnoprávnosť besedujúcich s modifikáciou “tandemického princípu”.
3„Dobre postavená otázka obsahuje v sebe hoc už aj polovicu odpovede“
4 Detailne – pozri prácu VP ZSSR “Dialektika a ateizmus”: Dva podstatou nezlúčiteľné pojmy.
5 Zmeškanie vlaku, prisadnutie motýľa... Jeho reč zmien životných okolností, ktorej načúvať, prizerať sa možné je len v kľude harmónie telo-ducha, sTroja mysle ľudovo „oné-izé“...intelektuálno-emočno-zmyslového. Kde intelekt, vedomie na rozpoznávanie právd a chýb emócií slúži. Kľúč opravy auta - automatizmov, na ktorom sa Človek vezie za osudom svojím, s Ním spolutvoreným-sTrojeným, za predpokladu mravnosti doStatočnej trojjedinosti chápania svet(l)a MIM, sťa dietko spolu ostatných ťahá i on „AtRaKtor“ lezie.
6 Čo nechápe, to mu aj tak nepomôže. Mierne vzdialené ľudové príslovie: „Čo sedliak nepozná, to nežerie“ - tým pádom ho to aj tak nenasýti i keby mohlo. Ide na jednej strane o bezpečnostný mechanizmus, ktorý ak je však neprimerane použitý, môže i život ohroziť.
7 Ako v „Bielom slnku púšte“ vysvetľuje Semen, vylietajúc z okna Vereščagina, svoj návrat s prázdnymi rukami: „On má granáty nie tohto systému...“
8 Hacker – špecialista na neautorizovaný a nesankciovaný prístup k inFormácii cez počítačové siete.
_
Informační báze KSB