19.6.2014
...Ak niekto nesúhlasí s takýmto ozmyslením predurčenia emócií, ktoré vznikajú vo vedomí (a finalizujú, umiestňujú sa do podvedomia) každého človeka počas celého jeho bdelého času, tak nech ozmyslí ich predurčenia nejak inak. No ako ukazujú stáročné historické skúsenosti psychologických škôl Západu a védicko-znacharského Východu, všetky iné interpretácie emocionálneho života jedinca sú chápané nepohodlne a smrdia agnosticizmom1 - učením o nepoznateľnosti Sveta a nezmyselnosti života a bytia.
Takže sa pýtame: Mýli sa snáď Všemohúci? alebo je Všemohúcnosť (nedeliteľná všeobjímajúca moc Najvyššieho, rozprestierajúca sa všade v Objektívnej realite) bezchybná vo všetkých jej prejavoch, a to bez výnimky?
-
Vyzerá, že všemohúci sa nemýli a je neomylný vo všetkých svojich prejavoch bez výnimky.
Otázka: Ak je Všemohúci vo všetkých prejavoch bezchybný a človek nie je v konflikte s Všemohúcim, tak akú by mal mať náladu, aké emócie?
-
Dobrá nálada a pozitívne emócie = norma pre ľudský typ psychiky, vo všetkých životných okolnostiach, bez výnimky.
Otázka: Ak sú emócie negatívne, nálada zlá alebo „nijaká“, tak čo sa hlási vedomiu z podvedomých úrovni psychiky?
- Odpoveď je jednoduchá:
-
V súčasnom čase alebo v minulosti, či v zámeroch jedinca do budúcnosti existuje jeho konflikt s Všemocným, plody ktorého pri jeho výbere línie správania bude nevyhnutne musieť zožať (ak ich už nezožína) a budú nepríjemné. No čo konkrétne, v čom pozostáva objektívny zmysel konfliktu, či už vznikol v dôsledku úmyslu jedinca alebo je to dôsledok jeho nevnímania, je nutné si objasniť. To si vyžaduje vedomý ozmyslený vzťah jedinca k životu, k priebehu udalostí v ňom, k súbehu rôznych okolností okolo neho, ako aj v ňom samotnom.
-
Alebo jedinec nie je v otvorenom konflikte s Bohom, no niečo vníma nesúobrazne (neharmonicky, principiálne odlične od Boha) a neprimerane Objektívnej realite alebo niečo úplne NEchápe v prebiehajúcom, alebo v dôsledku jeho nedôvery Bohu jeho podvedomé úrovne psychiky vydávajú chybné emocionálne hodnotenie prebiehajúceho, čo v perspektíve taktiež nesľubuje jedincovi nič dobrého. O podmienenosti tohto chybného emocionálneho hodnotenia charakteristikami samotného jedinca bude diskutované nižšie.
Môžu nasledovať námietky v tom zmysle, že u rôznych jedincov rovnaké udalosti, za rovnakých okolností, pri rovnakej správe vyvolávajú rôzne emocionálne prejavy, čo by zdanlivo vyvracalo práve povedané. Ale nie je tomu tak: bavili sme sa o emocionálnych prejavoch jedinca, aj keď i reverzibilne, ale stále prebývajúceho v ľudskom s-troj-i psychiky v nejakom dlhšom časovom intervale, ktorý je dostatočný na to, aby sa príslušne sformovali jeho emócie a nálada. No okrem toho, u každého jedinca je vlastná osobná predhistória, vlastná genetická inFormačná predispozícia, ktorá tiež vplýva na emocionálne vnímanie tých alebo iných udalostí.
Ak sa jedinec v uvažovanom časovom intervale nenachádza v ľudskom s-troj-i psychiky, ale v nejakom inom a jeho psychika je nestabilná a neustále kmitá, reverzibilne meniac svoj s-troj (systém), tak to všetko bude ináč.
Podstata je v tom, že v ľudskom type psychiky sa zabezpečuje jednota emočného a zmyslového s-troja duše3, pri ktorej jedinec „sám o sebe“ prebýva v riečisku (lone) Všemohúceho. Mimo ľudskej psychiky, ak je vôbec možné hovoriť o nejakej jednote emocionálneho a zmyslového s-troja duše, tak táto „jednota“:
-
neladí vo vzťahu k Objektívnej realite,
-
je tam konflikt medzi vedomím a podvedomými úrovňami psychiky a taktiež aj vnútorné konflikty v samotnom podvedomí (a následkm toho je zaťahovaný do vnútorne konfliktnej kolektívnej psychiky – kolektívneho nevedomia. Inými slovami napája (uzamyká) psychiku jedinca na nezlučiteľné, navzájom nepriateľské egregory - moduly agregátneho, kolektívneho podvedomia = jeden z možných typov tzv „duchov“).
A o jednote emocionálneho a zmyslového s-troja duše mimo ľudského s-troj-a psychiky v podstate možno hovoriť veľmi podmienečne, pretože nesúlad tejto „jednoty“ vyplýva z toho, že emočné prejavy a racionálno-intelektuálna činnosť nie sú zhodné. To platí, ak ich vztiahneme k jednej a tej istej objektívnej inFormácii, ktorá charakterizuje životné okolnosti alebo situáciu, do ktorej sa jedinec dostal.
Okrem toho, rozhovory na tému, že rôzni jedinci majú v živote rôzné vlastné emocionálne prejavy v rovnakých okolnostiach, je nevhodné viesť vo forme abstrakcii od konkrétnych jedincov a konkrétnych okolností: to by bolo neplodným abstrakcionizmom, iba brániacim chápaniu podstaty skúmaných javov psychickej činnosti každého jedinca.
Preto konkrétne: dieťa sa raduje tvári matky, ktorá sa nad ním skláňa nad kolískou, slnečnému lúčiku, prvým kvetom a snehovým vločkám v živote. Plače, keď sa stretáva so zlom, aj keď nie je nasmerované proti nemu osobne, hoci objektívne hocijaké zlo je – proti každému žijúcemu, a preto sa dieťa nemýli, ak na neho takto reaguje. Raduje sa a smeje sa v reakcii na dobro. Dieťa sa zle stavia k rozprávkovému kanibalovi a iným zlo-dejom (zloduchom, darebákom) a dobre odlišuje v rozprávkach dobro od zla. A v detských hrách sa pomerne ťažko hľadajú dobrovoľníci na plnenie rolí notoricky známych zlo-dejov (zloduchov, darebákov), a to aj len zo zábavy. A ak sa im nepodarí nájsť dobrovoľníkov alebo dohovoriť sa, tak hra prebieha za účasti imaginárneho zlo-deja, ktorý v hre nie je fyzicky prítomný. To je ono vyjadrenie jednoty emocionálneho a zmyslového s-troj-a duše. A to prevláda v správaní väčšiny ľudí v ich detstve.
Ale detičky ešte stále nie sú skutočnými ľuďmi. Im je od ranného detstva vlastné nielen toto, ale aj rôzne výroky o sebe, ako o „pupku Zeme“. Vychádza to zo skutočnosti, že jedinec v rannom detstve nežije na základe svojho chápania (ra-z-umnosti), ale na základe vrodených programov správania a len si osvojuje kultúrne dedičstvo a vlastný, do neho založený, genetický potenciál vývoja podľa miery objavenia a osvojenia si tých alebo iných spôsobilostí v procese jeho dospievania. V každom vysokoorganizovanom biologickom druhu je každé mláďa hierarchicky vyššie ako ktorákoľvek samica, a to v tom zmysle, že sú jej inštinktívne programy správania orientované na uspokojovanie (obsluhu) mláďatka v prvých dňoch po narodení. A táto všeobecná biosférická zákonitosť sa môže prejavovať aj v živote ľudstva pri určitých osobitostiach kultúry: ak v spoločnosti prevláda živočíšny typ psychiky a keď je v rodine málo detí (1 - 2), tak sa ich detstvo – v tom zmysle, že sa nachádzajú pod všeobjímajúcou inštinktívnou opaterou rodičov – rozťahuje do okamihu fyzickej vyspelosti a začiatku samostatného života (a občas aj do obdobia odchodu rodičov zo života, keď sa už „deti“ stávajú starčekmi), pretože ich rodičia už nemajú nikoho, na koho by obrátili svoje inštinktívne programy starostlivosti, aj keď už získali v civilizácii nejaké tie kultúrne „pláštiky“.
A ak je to tak, potom prichádza výplata za neschopnosť a neželanie si ozmyslene (rozumne) vychovať ľudské mláďa ako Človeka. A hľa, deti nám vyrástli:
-
matka sa bojí prísť a povedať ostrejšie slovo svojmu výrastkovi, „chrobáčikovi“.
-
jazyk po stáročia udržiava synovskú zhovadilú „múdrosť“: „hovädám“ je aj otca biť ľahšie“ (hovädo - synonymum jedinca zo stáda dobytka (tu prenesene tí, čo sa takto správajú – známe: „Správaš sa ako hovädo (ako dobytok)!“ – pozn. prekl.)), čo zjavne vyjadruje živočíšny s-troj psychiky. Nový vodca „stáda“ totiž pochádza z oveľa mladšej generácie, než sú rovesníci predchádzajúceho vodcu (lídra, „fírera“)...
-
Revízor od N. V. Gogoľa – minulé storočie, podľa námetu – spoločenská tragédia4, o čom sa, počínajúc rokom 1905, presvedčili mnohí, ktorí sa smiali nad sebou, nad zlom, ktoré nosia v sebe. No neprešli ani dve storočia a celé sály a TV diváci sa ako predtým bezstarostne a bezostyšne smejú v reakcii na povedačky Rajkina, Žvaneckého, Mišina, Gorina, Petrosjana, Zadornova a iných, hoci NIČ NIE JE NA SMIECH: vysmievané zlo neprestáva byť zlom.
1 O osobitnú pozornosť by sme tu poprosili hlavne tých, ktorí sa obznámili s východnou mystikou a jógou: bavíme sa nie o tom, ktorá z „čakier“ zodpovedá za emócie a ktorá zodpovedá za racionálno-intelektuálnu činnosť. Reč je o tom, ako v celostnej algoritmike spracovania línie správania na osnove dostupnej inFormácie sú previazané druh s druhom: vedome neozmyslené emócie v tempe priebehu udalostí a vedome spoznávaný zmysel, vytváraný racionálno-intelektuálnou činnosťou. Akokoľvek sú tieto komponenty usporiadané v čakrách , ide o riešenie Všemohúceho pri Jeho stvorení človeka. A to je otázka ohľadom materiálnych nosičoch tých alebo iných inFormačných komponentov. A ako nakonfigurovať algoritmický systém na objektívne bezchybné spracovanie inFormácií, je dané na ozmyslené vykonanie každého jedinca. Tu ide znova o otázku ohľadom inFormačných modulov rôzneho účelu, ktoré nemenia svoju objektívnu kvalitu, bez ohľadu na materiálny nosič, na ktorom boli zaznamenané.
3 To je termín, ktorý definuje pojem o vzájomnej korelácii: 1) inFormácií v Objektívnej realite 2) emocionálnych prejavov 3) subjektívneho ozmyslenia Objektívnej reality jedincom.
4 Ešte horšie je to s všeobecne známou “komédiou” A. S. Gribojedova: útrapy z rozumu môžu byť iba pri démonickom s-troji psychiky, ktorý je charakteristickým nositeľom rozumu. A “komédia” sa skutočne rozsypáva na okrídlené slová a aforizmy, pretože Čacký je skonštruovaný ako blahodárne pôsobiaca osobnosť v porovnaní so svojim okolím, čo prinieslo mnoho útrap Rusku, pretože v tejto “komédii” sa nie je nad čím smiať.
No ide len o odmenu vládnucej triede: sám Gribojedov iba vrátil to, čo bolo do neho vkladané od detstva. Pozri stať V. Meščerjakova “Záhada Gribojedova”, Nový svet, č. 12, 1984. No ani jeden z literárnych kritikov nedokázal povedať, akou spoločensky užitočnou prácou sa mohol zaoberať “kladný” hrdina komédie – Čacký? Ak sa pozrieme na námet “komédie” mimo dominujúcej domácej literárnej tradície, tak Čacký je táraj, ktorý, aj keď je pomerne nespokojný s vtedajšou spoločnosťou, no sám v duši nenesie nič, okrem bezohľadného rýpania (kritizovania) a deklarácii o svojich vlastných dobrých úmysloch. (Ako Š. Hríb vo svojej reláci „Pod lampou“... je najväčšia tma na Slovensku? – pozn. prekl.). A k správaniu Gribojedova v Perzii (Iráne) sú plne použiteľné slová Lermontova ”... smejúc sa, vyzývavo pohŕdal jazykom a morálkou cudzej krajiny”, za čo aj zaplatil životom, a to nielen svojim, ale aj kozákov, ktorí tvorili ochranu ruskej misie. A ak to vztiahneme so slovami samotnej “komédie” Gribojedova “zlé jazyky sú strašnejšie ako pištoľ”, tak jej jazyk v 19. stor. bol na úrovni zbraní hromadného ničenia samých seba na základe nezmyselných emocionálnych reakcií tohto diela. To isté sa týka aj diela Utrpenie mladého Werthera od Goetheho, ktoré zapríčinilo epidémiu samovrážd.
Informační báze KSB