13.6.2013
...No taká realita už patrí k nízkofrekvenčnému procesu vo vzťahu k fyziologicky analogickému prečítaniu detektívky alebo nejakého iného čítania, ktoré je predurčené na to, aby človek zabil voľný čas na ceste do práce, alebo na chatu v autobuse alebo v električke. To isté platí aj pre žurnalistiku „na zlobu dňa“.
Dôsledky prečítania môžu byť rôzne: niekedy prečítaná detektívka alebo ostrejšia publicistika „na zlobu dňa“, ktorá volala „niečo urobiť“ „práve dnes“, sa za rok zabudne a bude mŕtvo pochovaná v hlbinách pamäti pod vrstvami zábavného čítania, prečítaného neskôr, následujúcich publikácii „na zlobu dňa“ a bežných každodenných aktuálnych inFormácií. To prejde bez osobitých následkov pre váš život, ak zanedbáte obzvlášť závažné následky, že budete naďalej otrokom ničomnej hektiky.
Spomeňte si na osud tej publicistiky, ktorá vás i druhých znepokojovala v druhej polovici 80-tych rokov 20. storočia, keď v reakcii na ňu sa davy nasmerovali nevedno kam1, nechápajúc ničoho, čo sa deje v dlhodobom časovom horizonte a v prechodnom výsledku sa dosiahlo to, čo je teraz. Vtedy sa mnohí ruvali „niečo urobiť“ „priamo teraz“ a scénaristi-režiséri spoločenských nešťastí a tragédií nachádzali, kto z nich a čo má robiť v súlade so scénarom, vzhľadom k ich reálnej morálke, túžbami a pripravenosťou robiť to, čo oni už vedia: od prázdneho tárania, ktoré očarovalo ostatný dav, po strieľanie na porážku.
Neustálym dráždením publicistikou a rozdrážďujúcimi situáciami automatizmov správania, zostali obyvatelia zaskočení a nenachádzali si čas na to, aby sa svetonázorovo samovzdelávali, aby predčili v spôsobilosti riadiť priebeh udalosti prívržencov im neprijateľnej koncepcie a konali na báze inej svetonázorovej osnovy konceptuálne cieľavedome, ukladajúc svoje akcie do matrice-scénara prijateľného priebehu dlohodobých (nízkofrekvenčných) procesov. Od tej doby sa tak mnoho dalo urobiť, že by sme už všetci žili v oveľa lepšej a blahodárne usporiadanej spoločnosti a v lepšom svete, ako v tom, čo je teraz, ak by aspoň polovica všetkých „aktivistov“- hysterikov nezmätkovala, ale sa v pokoji zaoberala svojim svetonázorovým samo-
vzdelávaním, nehľadiac „na zlobu dňa“, denne predkladanou zlostnou žurnalistikou. Ale venovala sa zo svetonázoru vyplývajúcej činnosti pri realizácii spoločenskej (kolektívnej) iniciatívy na princípoch vybudovania vnútorne nenapätých systémov vzájomných vzťahov ľudí.
No oni vo väčšine nechápali a nechápu, že situácie – dráždivé podnety ich automatizmov správania sa vytvárali a vytvárajú cieľavedome, takže každý z nich je v skutočnosti málo odlišný od dištančne (na diaľku) riadeného „lunochodu“ a všetci spolu po väčšinu života predstavujú stádo „lunochodov“, nezmyselne – z pohľadu ľudskosti – prešliapávajúce priestory rodnej planéty.
Ak sa algoritmus správania, aktivizovaný každodennou „zlobou“ – rozdražďujúcou situáciou, po nejakom čase ukazuje neefektívny pre realizáciu ich bezdôvodných nádejí a ašpirácií, tak sa to pre drvivú väčšinu zobrazuje v okamihu. Po takomto druhu rozčarovania nasledujú výbuchy emócií alebo depresií (nedostatok síl a emócií) a pokusy o prepnutie sa na nejaký druhý algoritmus nezmyselného automatického správania, alebo na vonkajšie riadenie zo strany nimi vyhľadávaného vodcu – „dobrého pastiera“. Hoci, ak by rozmýšľali (čo znamená: konkrétne si predstavovali priebeh udalosti v Objektívnej realite vo svojom vnútornom svete, v ktorých sa účastnia – a k tomu je aj nevyhnutný Objektívnej realite súrozmerný (adekvátny) svetonázor, ktorého zostrojenie si oni predstavujú ako abstrakcionizmus odtrhnutý od života, ktorý im bráni „žiť“ „priamo teraz“), tak – v drvivej väčšine prípadov – by sa im nevhodnosť algoritmu pre realizáciu ich želaného, otvorila už dávno pred ich nezmyselným automatickým odpracovaním v situáciach – rozdrážditeľoch (podnecovateľoch).
A toto včasné odokrytie (odhalenie) – podmienené efektívnym svetonázorom – by dalo každému z nich možnosť nepodporovať tie procesy, ktoré oni reálne podporovali svojou činnosťou alebo nečinnosťou a tvorivo podporiť tie procesy, ktoré by priniesli iné plody.2
A v tom prípade jedinci, ktorým bola daná Zhora sloboda výberu línie správania sa a taktiež aj spoločnosť týchto jedincov, by sa nedostávali do stresových okolností, analogických tým, čo prežívali krajiny SNŠ a v historickej minulosti raz za 50 rokov (aj častejšie) prežívalo Rusko – regionálna civilizácia.
No aj po všetkých týchto mnohoročných katastrofách a spoločenských nepokojoch, návrh zaoberať sa svetonázorovým samovzdelávaním je pre nich neprijateľný. Pretože oni akoby chcú „niečo robiť“ práve „priamo teraz“ a neželajú si „prázdne strácať čas“ na to, aby získali v sebe osnovu pre samostatné zmysluplné videnie toho, čo prebieha. A práve toto je nevyhnutné robiť „priamo teraz“ tak, aby VŽDY bolo dobre, pretože v opačnom prípade bude musieť jedinec spočívať, podobajúc sa slepému, hluchému, mŕtvemu kameňu, v murive sociálnej pyramídy, ako je to zaobrazené na 1 USD bankovke.
Ale v Rusku - ZSSR takíto neboli všetci. Druhí si, pozrúc sa na počiatok celého reformátorského zmätku, pre seba stanovili: keď to všetko odíde, tak v spoločnosti už musí byť rozvinutý taký svetonázor a chápanie sveta, na základe ktorých už spoločnosť môže žiť. A pre toto je nevyhnutné pracovať, vytvárajúc to, čo sa stane osnovou budúcej spoločnosti. Aby dali spoločnosti takúto osnovu (princíp, základ), potichu sa už vtedy (čo bolo v tej dobe „práve teraz“) zaoberali svetonázorovým samovzdelávaním a činnosťou pri realizácii spoločenskej iniciatívy, nehľadiac na „zlobu dňa“: ani v dňoch štátneho puču, ani v dňoch Belovežských dohôd a „abdikácie z trónu“ M. S. Gorbačova, ani v dňoch marca 1993 pri konfrontácii Najvyššieho Sovietu RSFSR a Prezidentskej administratívy, ani v dňoch rozstrieľania moskovského Bieleho domu v r. 1993, ani v augustových dňoch r. 1998 pri páde kurzu rubľa, ani v dňoch abdikácie z trónu „cára“ Borisa Jeľcina - sa nepoddávali povyku a zmätku.
Celé toto obdobie sa zaoberali činnosťou, ktorá podporuje a vytvára dlhodobé (nízkofrekvenčné) procesy v lone spoločenskej iniciatívy, ktoré sú predložené v Jedinom Zákone. A v dôsledku tejto každodennej činnosti budú nielen prechodné výsledky, ale aj nevykoreniteľné, nezvratné úspechy.
Pre tých, čo mali čo povedať druhým ľuďom, stačilo každý deň 2 - 3 hodiny na to, aby napísali niekoľko stránok. Podľa miery ako svetonázorovo rástli, ich spoločenská iniciatíva naberala silu a – pri podpore Zhora – zvyšovala svoje možnosti efektívneho pôsobenia na priebeh udalostí, rozširujúc svoju spôsobilosť na všetky viac vysokofrekvenčné diapazóny procesov. Výsledkom bolo, že to, čo bolo napísané v priebehu niekoľkých rokov v tempe niekoľkých stránok za deň, bolo vydané a stalo sa nevykoreniteľnou súčasťou Ruskej kultúry a dedičstva všetkých zúčastnených osôb.
Takto, spoločenská iniciatíva na princípe vybudovania vnútorne nenapätých systémov, zbierala do seba slobodnú prácu mnohých ľudí a dosiahla to, že v súčasnosti sa vytvorila celá knižnica3, kde odkazy na základné práce sú v Prílohe k DVTR.
A to je jeden z nezvratných výsledkov celospoločenského rozsahu činnosti v riečišti Jediného Zákona spoločenskej iniciatívy, lebo čo je napísané perom – nevyrúbeš sekerou, aj keby to bola sekera kata alebo „sekera vojny“. A ako povedal A. S. Puškin: „nemožno preplatiť vplyv znárodnených myšlienok.“(v zmysle kúpiť a zneužiť... resp. zaplatiť za ich vymiznutie...)
Aké treba ešte dôkazy efektívnosti spoločenskej iniciatívy, predložené v Jedinom Zákone a fungujúcich na základe princípu vybudovania vnútorne NEnapätých systémov vzájomných vzťahov jednotlivcov, nevyhnutných pre toho, kto pociťuje priebeh života a je spôsobilý myslieť a nie je presvedčeným zlo-dejom (zloduchom)?
A ak do vašich rúk „práve teraz“ spadne dôstojná kniha, tak za rok pozorného čítania po 5 strán za deň je vám schopná odkryť cesty k takým svetonázorovým výškam a priestorom, ktoré sa ani nesnívali tým najvyššie zasväteným do niečoho (čoho podstatu oni nechápali, lebo hocaké zasvätenie nie je len ohraničené, ale aj obmedzuje psychiku a nad prvými hierarchami v každom spoločenstve zasvätených sú ešte okultní mimosociálni páni-majitelia)4, o ktorých poučne písal J. Gilbo, nič v podstate nehovoriac, no ponúkajúci začať proces alternatívneho zasvätenia „práve teraz“: „dnes, v každom prípade nie neskôr ako do konca roku 1999. Kto neuspel, ten sa oneskoril.“
Získať blahý podiel vo večnosti nie je nikdy neskoro: pokiaľ je človek živý, prebýva pri vedomí a je schopný myslieť – ten sa neoneskoril.5 No ísť, alebo vzlietať do tých výšok a priestorov musí každý sám, svojou osobnou prácou a nikto za neho neurobí to, čo môže urobiť iba on sám:
Vybudovanie si vlastného svetonázoru, chápania sveta – to sú tie produkty vlastnej práce, ktoré nemožno odtrhnúť (získať) od druhých, ani prinútením, ani podvodom, ani kúpiť v hotovom použiteľnom tvare. Na druhej strane, nemožno ich ani podarovať druhému podľa svojej vôle, ani predať, ani vnútiť žiadnou silou, alebo zaviesť do psychiky pomimo vedomia.
1 „Perestrojka – to je nezmapovaná (nepreverená) cesta, súdruhovia!“ – M. S. Gorbačov na vystúpení v Krasnojarsku. „Nezačínajte diela, ktorých koniec nie je vo vašich rukách.“ – V. O. Kľjučevskij, ruský historik 19. stor. – začiatok 20. storočia. „Nepoznajúc brod – nevstupuj do vody.“ – národná múdrosť (voľný preklad). Ako možno z toho pochopiť, perestrojkovo-reformátorský zmätok protirečil aj múdrosti historicko-spoločenskej vedy, aj národnej múdrosti.
2 Základná otázka každej filozofie života je - otázka o predvídateľnosti následkov s cieľom výberu najlepšej varianty a potlačenie možnosti realizácie neprijateľných variánt.
3 Adresa na internete: http://www.vodaspb.ru
4 O nich už bola reč, keď bol skôr spomínaný A. Hitler ako príklad úradníka vo vzťahu k ideológii.
5 Lepšie je to však urobiť nie na smrteľnej posteli, ale skôr, pokiaľ ešte sú sily na to, aby sa tvorilo Dobro v živote.
Informační báze KSB