Ukaž konkrétně, kde KSB "překrucuje texty Bible", stačí jeden příklad. Pokud to bereš tak, že "překrucování textů bible" je jakýkoliv vlastní názor na cokoliv z bible, který se liší od toho povoleného církví, tak potom je věc jasná, další vysvětlení nejsou třeba.

> Proč nehledáte v Křesťanství to dobré a nesnažíte se o nějakou nápravu, rekonstrukci toho špatného.?

Přesně tím se KSB zabývá, ty jen máš jiný názor na ty věci, které jsou dobré, a které jsou špatné. Opět předkládáš svůj osobní názor jako objektivní pravdu, bez argumentů.

Když jsem mluvil o tom, zda to má Jana v hlavě v pořádku, řeč byla nikoliv o tom, jestli souhlasí nebo nesouhlasí s pohledy KSB, ale o tom, že kritizuje něco, co tam vůbec není. Kdyby kritizovala něco skutečného, co v KSB je, bylo by to naprosto v pořádku. To se týká i tvého tvrzení, že se KSB staví proti křesťanství. Opět, něco co tam vůbec není, vyjadřuješ se ke svým představám.

Tvrdíš že "vychvalujeme islám", ale nejsi schopná ukázat kde. Tvrdíš že si autorký kolektiv činí nárok na pravdu, ale nejsi schopná ukázat kde. Tvrdíš že KSB tvrdí, že zná jedinou pravdu o Ježíši, ale nejsi schopná ukázat kde to tvrdí. Kdo to zde tedy má v hlavě v pořádku a kdo ne?

Když už jsi sem dala pár citátů, dám sem taky pár citátů z KSB, nechť každý posoudí, jaká tvrzení o KSB odpovídají pravdě lépe.

"Nový Zákon, Matúš kap. 4 rozpráva o takomto testovaní: «1. Vtedy Duch Ježiša zaviedol do púšte, aby ho diabol pokúšal, 2. a postil sa štyridsať dní a štyridsať nocí, až nakoniec vyhladol. 3. A pristúpil k nemu pokušiteľ a povedal: ak si Syn Boží, povedz, aby sa tieto kamene zmenili na chleba. 4. On mu ale odpovedal: je napísané: nie len chlebom bude žiť Človek, ale každým slovom, vychádzajúcim z Božích úst. 5. Potom Ho diabol vedie do svätého mesta a stavia Ho na krídlo chrámu, 6. a hovorí Mu: ak si Syn Boží, hoď sa dole, veď je napísané: Anjelom svojim dá prikázanie o Tebe, a ponesú Ťa na rukách, aby si si nezranil nohu o kameň. 7. Ježiš mu povedal: je tiež napísané: nepokúšaj Hospodina Boha tvojho. 8. Znova Ho diabol vedie na dosť vysokú horu a ukazuje mu všetky kráľovstvá sveta a ich slávu, 9. a hovorí Mu: toto všetko Ti dám, ak, padnúc na zem, sa mi pokloníš. 10. Vtedy mu Ježiš povedal: odíď odo mňa, satan, lebo je napísané: Hospodinovi Bohu tvojmu sa klaňaj a Jemu jedinému slúž. 11. Vtedy ho diabol zanechal, a hľa, pristúpili Anjeli a posluhovali Mu».
Avšak, ako sa vyjasnilo, synodálny preklad Biblie do súčasného ruského jazyka na tomto miesto obsahuje podvod. V originálnych gréckych textoch Ježiš hovorí: «Nasleduj ma, satan...». Zmyslom analogický text je aj v Ostrožskej Biblii (prvotlačiara Ivana Fjodorova): «Poď za mnou, satan...» (Matúš, 4:10). Z toho možno pochopiť, že Ježiš sa k satanovmu návrhu postavil ako k prázdnej blafu podvodníka, a nie ako k reálnej ponuke „kniežaťa tohto sveta“; navyše, skrze Krista bolo Zhora satanovi ponúknuté pokánie (priznanie si chýb*) a poslušnosť, ktoré on odmietol.
Tú istú epizódu v kap. 4 opisuje Lukáš analogicky Matúšovi, iba s tým rozdielom, že u Lukáša je iné poradie návrhov, zvádzajúcich Krista." (Dialektika a ateizmus, str.39)


"Aj keď oficiálne cirkvi s názorom L.N.Tolstého v tejto otázke nesúhlasia, vyhýbajúc sa behom celého 20. storočia preskúmaniu mravno-etickej podstaty Kristovho učenia a mravno-etickej podstaty kresťanských cirkevných náuk (a tá je skutočne odlišná1) — predsa len, hodnotenie L.N.Tolstojom historicky reálneho kresťanstva a úlohy apoštola Pavla v jeho formovaní bola pravdivá, pretože Šavla na jeho ceste do Damašku k službe nepovolal Ježiš Kristus.
Danú udalosť radíme medzi sugestívne preludy2, pretože odmietame fakt zjavenia sa Šavlovi pravdivého Krista na základe toho, že:
Epizódy vzťahov takzvaného «Krista» a Šavla-Pavla, o ktorých je reč, sa odlišujú od množstva situácií uvedených v kánonických textoch Nového Zákona tým, že takzvaný «Kristus» sa chová úplne odlišne, než sa choval Kristus vo všetkých ostatných, nami nespochybňovaných, novozákonných svedectvách o jeho činnosti.
Takzvaný «Kristus» sa v epizóde so Šavlom na ceste do Damasku správa nekresťansky:
Pravdivý Kristus liečil nemocných a mrzákov — a tu, Šavol bol zbavený zraku, i keď len dočasne (Boh a Jeho poslovia jednajú bez sprievodných „doplnkových“ efektov tohto druhu).
Pravdivý Kristus nikdy a nikoho nenútil nasledovať ho silou, ani strachom, ani vydieraním — Ale Šavol sa chvel a bol vydesený, keď sa podriadil3 tomu, kto ho povolal do služby.
Dokonca aj keď sa pozrieme na epizódu vyhnania obchodníkov z chrámu, keď Kristus mal akoby použil hrubú silu4, tak aj v tomto prípade nebol nikto zmrzačený, nikto nebol zachvátený hrôzou, vôľa nikoho nebola v jeho psychike zamenená cudzou vôľou.
Pravdivý Kristus nikdy a nikomu nenaháňal strach, nikdy a nikoho nespravil mrzákom (ani dočasne), nikdy a nikoho nevydieral (tým skôr rafinovane v zamlčaniach, a nie otvorene slovami), nepotláčal a neprekrucoval vôľu nikoho5, nevytváral dvojzmyselné situácie umožňujúce obviniť jeho i Boha v čomkoľvek podobnom.
V činnosti pravdivého Krista a v činnosti toho, čo sa v duchu zjavil Šavlovi na ceste do Damasku, sa prejavili dve rozdielne a navzájom nezlučiteľné mravnosti.
A takéto obrátenie ku «kresťanstvu», aké podstúpil Šavol, nemohlo nastať, ak by bol povolaný do služby pravým Kristom. Pravý Kristus odkrýval pred každým (koho oslovoval) pravdu, a vykladal ju buď priamo a jasne, aby ho jednoznačne chápali; alebo, ako pravý dialektik, kládol jednoznačne pochopiteľné pomocné otázky, na ktoré ak respondent odpovedal úprimne podľa svojho svedomia6, tak sa svojim umom začal vzďaľovať „múdrosti“ tohto sveta, ktorá je pred Bohom bláznovstvom, a približoval sa chápaniu pravdy. A každý mohol Kristom mu odhalenú pravdu slobodne odmietnuť, alebo ju prijať do základov svojho života.
No Šavol sa stal «kresťanom» a apoštolom Pavlom nie zo svojej vedomej dobrej vôle, nachádzajúc sa pritom v pokojnom a optimistickom rozpoložení, prehodnocujúc svoje dovtedajšie presvedčenia-omyly, načerpané „múdrosťami“ tohto sveta behom svojho dovtedajšieho života, a ich podmienenosť jeho reálnou mravnosťou — ale urobil to trasúc sa a v zdesení, podriaďujúc sa pritom duchovi ktorý ho vyzval, pričom si zachoval svoju dovtedajšiu mravnosť (ako hierarchicky usporiadaný súbor mravných kritérií)7 a nezmenil v sebe nič, okrem rozumového postoja k faktom, ktoré mu boli už dávno známe:
predtým horlivo odmietal, že Ježiš je Kristus (Mesiáš, Boží pomazaný — Jeho vyvolenec pre uskutočnenie určitej misie v rámci Zámeru),
potom začal horlivo hlásať, že práve Ježiš je Kristom.
A špeciálna otázka:
Potrebuje pravý Kristus či pravý Boh, aby ľudia pravé kresťanstvo prijímali v stave chvenia a hrôzy, neschopní čokoľvek pochopiť; aby ho prijali tak, ako prijal „čosi“ Šavol-Pavol?
Ak človeka zachváti trasenie a hrôza, treba požiadať priamo Boha o ochranu a pomoc8.
A Šavol si na Boha ani nespomenul, pretože stratil sebakontrolu.
No ešte predtým, ako mu nahnali hrôzu a triašku, využívajúc Božie dopustenie vo vzťahu k nemu, Šavol bol od Boha vzdialený a tvrdohlavo zotrvával v tomto samoodcudzení od Neho. Obeťou sugestívneho preludu sa Šavol v Božom dopustení stal preto, lebo aj pred odchodom do Damasku, aj počas samotnej cesty bol posadnutý zlobou, a v takomto naladení (emočno-zmyslovom režime duše) nemal chuť myslieť na Boha; na svoj osobný VZÁJOMNÝ vzťah s Ním; na to, čo a ako učil Ježiš, a či je to pravda.
T.j. slepo a bezmyšlienkovito veriac farizejskej tradícii vyznávania judaizmu, žil mimo relígiu pravého Boha, sám sa od Neho separujúc bezmyšlienkovitou vierou v „múdrosť“ tohto sveta, zlostne a nezmyselne odmietajúc všetko, čo k nemu aspoň okľukami prichádzalo z Božích napomenutí, ktoré ľuďom odovzdával Ježiš, kým medzi nimi fyzicky žil. A bolo to tak, hoci Šavol mal otvorenú možnosť pouvažovať na tým, čo sa k nemu okľukami dostávalo z Ježišovho hlásania; mal možnosť predbežne sa pomodliť k Bohu aby ho ochránil od pokušení a preludov, ak už nedôveroval tomuto človeku — fyzickému Ježišovi, a príduc za ním mohol si s ním pohovoriť, v presvedčení že Boh vypočul jeho modlitbu a je tak samotným Bohom ochránený od pokušení a preludov, ako o to prosil v modlitbe. No Šavol to osobne pre seba nepovažoval za nevyhnutné; za nevyhnutné považoval realizovať represie voči inak veriacim a inak mysliacim. Takto vyzerala mravnosť Šavla pred epizódou na ceste do Damasku."
(Dialektika a ateizmus, str. 74)