"to,že hlas svedomia nie je u každého rovnaký som jasne dokázal a niektorí, to tu tiež potvrdili. Samotný jardob je toho dokazom, čo mi napísal..."

- len či si svedomie s niečím nepletieš...
Pokiaľ ide o mňa, mne sa skutočne neozýva svedomie v súvislosti s bývalými katolíckymi a cirkevnými prikázaniami (Keďže v mladosti som bol pár rokov aktívny katolík). Len ide o to, či to, čo ma vtedy odrádzalo od toho, aby som porušil biblické a cirkevné prikázania bolo skutočne svedomie, alebo niečo celkom iné...!

Totiž trik spočíva v tom, že cirkev funguje podľa metódy "cukor a bič". Na jednej strane krásne sľuby o tom, čo bude po smrti (na sv. dindi), keď bude človek poslušný (synonym k slovu "pokorný") a "nazbiera si poklad v nebi" - a na druhej strane strašenie dočasným alebo večným mučením, ak niečo porušíš...
Ide o to, že bežný človek si nemá ako overiť, či po smrti nejaké nebo alebo peklo existuje, a tak ho pomyslenie na to, že by sa tam mohol ocitnuť, desí... a tak radšej poslúcha...
Inak pekná lotrovina toho, kto z Blahej Zvesti urobil takúto ohavnosť voči ľuďom...
Preto, ak sa človek ocitne pred situáciou, že by mohol urobiť niečo, na čom normálne nič zlé nevidí a necíti, ale z podvedomia sa mu ozýva vštepený vírus strachu - za toto skončíš v pekle (tak učí cirkev a veria tomu miliony ľudí. Čo ak to tak naozaj je? Bojim!), tak to radšej neurobí...
Možno takúto informáciu, vyvolávajúci strach u človeka, nazvať svedomím?
Ak dieťa chce urobiť nejakú vec, ktorú v princípe nepovažuje za zlú (dám kus mäsa zo svojho taniera aj psovi, ktorého mám rád), ale vnútorný hlas minulej skúsenosti ho varuje, že za to ho mama vyhreší, alebo za to dostane - možno tento hlas nazvať svedomím?
Určite nie!
Ak má svedomie k niečomu blízko, tak skôr k empatii (schopnosť dívať sa na situáciu aj očami druhého = opak "ja"-centrizmu), než k strachu. O strachu, ako jednom z programov psychiky, je známe, že je dobrý pomocník, ale zlý pán. Dobre slúži, ak signalizuje bezprostredné nebezpečenstvo. No zle panuje, ak si podčiní a paralyzuje psychiku, a to možno ľahko dosiahnuť klamstvami a manipuláciami.

Hlas svedomia možno potlačiť. A to sa deje aj v prípade vštepovania do psychiky neprirodzených mravných hodnôt. Sú ľudia, ktorí sa snažia stať úspešnými, a to obnáša aj povýšenie peňazí nad ľudskosť. Ak sa začínajú takto správať, aj im sa ozýva svedomie, že to nie je správne, ale vnútorne sa opakovane utvrdzujú v tom, že peniaze sú prvoradé a ľudskosť druhoradá... Nakoniec ich psychika sa otupí natoľko, že aj keď je hlas svedomia prítomný, už ho nevnímajú (ako prestanete vnímať vôňu, ak ju dýchate príliš dlho). Stratia citlivosť na hlas svedomia, lebo kričí príliš dlho vkuse.

Ono aj v kresťanstve je dosť vecí, ktoré môžu mať problém so svedomím, ak človek príde k tomuto náboženstvu neskôr, a nie od ranného detstva. Napr. opustiť rodinu, snúbenicu, ak mládenca posadne nutkavá myšlienka ísť študovať za kňaza (a katolícka viera je tak nadstavená, že mladý, ľahko sa učiaci muž, a konvertita, nutne s touto myšlienkou musí bojovať, ak si jeho novopečenú vieru podchytí kňaz. A ak si to štúdium nevyskúšaš, tak sa nezbavíš pochybnosti, čo je to cesta pre teba alebo nie). A mnohých to postaví aj do takej dilemy, že svojim odchodom môžu dostať rodinu do existenčných problémov. Ale striktná katolícka morálka nastavuje v jedincoch nové priority, kde je ťažké lavírovať medzi starými a novými hodnotami, vytvára vnútorne konfliktnú etiku, až kým psychika neznecitlivie voči hlasu svedomia (Ľudskosti): kde sa človek rozhoduje medzi tým, čo považoval za ľudsky správne, a tým, čo mu káže nová entita, ktorej neuposlúchnutie sa prísne trestá, a poslúchnutie sa odmeňuje "večnou blaženosťou" niekedy po smrti (až naprší a uschne).
Toľko k hlasu svedomia a k manipulatívnemu hlasu strachu.

Július, ohľadom svedomia si nič nedokázal, iba si vyjadril svoj subjektívny názor, a snažil si sa zvýšiť jeho subjektívnu váhu aj vyjadrením "konceptuála jardoba", tak ako si to (ne)pochopil ty... Napriek tomu, že som jasne povedal, že túto otázku ešte skúmam, a nemám na ňu uzavretý definitívny názor. To ale tvojmu "svedomiu" (či skôr náboženskej horlivosti - posadnutosti) nebránilo vytrhnúť fragment celej debaty pod iným článkom z kontextu, a vložiť ho sem. A ešte drzo tvrdiť, že aj ja čosi "uznávam"... Dobre vieš, že ja neuvažujem čierno-bielo, vôbec ničomu neprisudzujem 100 percentnú alebo nulovú pravdepodobnosť, o ničom netvrdím že to tak na beton je alebo nemôže byť. Uvažujem v pravdepodobnostiach a to stačí. Žiadny človek nemá plnosť informácii a parametrov ako Boh, aby mohol hovoriť s neomylnou istotou, že niečo je alebo nie je. Musí si vystačiť s tým, že je niečo vysoko pravdepodobné, alebo vysoko nepravdepodobné.