Ono je to aj tým, že ľudia žijú v stvorenom priestore (z matérie). Okrem nich samých a ich vnútorného sveta ešte existuje aj svet okolo nich, preto to, čo tvoria v sebe, je ich súčasťou, a to čo tvoria mimo seba, nie je ich súčasťou.
Boh sa ale v priestore nenachádza, tvorí v sebe. Môže stvoriť nespočetné formy, svety, bytosti... všetko neživé nastavené na príjem vnemov, majúce fragmenty inteligencie a inej miery, oživuje Sám svojim vedomím a dáva tomu rôzne identity. Pritom nič z toho Boha nemení v jeho podstate, celistvosti. Boh nežije v čase ani v priestore, preto neplatí logika, ak som tu, tak tam nemôžem byť. Čas a priestor je voči Bohu druhotný.
Boh je dokonalý, ale to neznamená, že by obsahoval iba svetlo a neobsahoval nejakým spôsobom aj tmu. Dokonalosť je v tom, že jeho etickou voľbou je svetlo a nie tma.
Človek je na tom podobne. Tiež nesieme v sebe tendencie jak k svetlu, tak aj ku tme (a ak sa človek opakovane dopúšťa hlúpostí, tak len v sebe upevňuje väzby s tmou), a máme slobodu si sami zvoliť svetlo (buď priamo, alebo po uzretí dôsledkov vlastných chýb), aj na celospoločenskej úrovni vytvorením životu-adekvátnej kultúry, a žiť v relatívnej harmonii medzi sebou i s prostredím, s Bohom; alebo zostávať v tme (stále rovnakých chýb), a život nás bude neustále fackať, disharmonia si bude pravidelne vyberať svoju daň.