Provokace a imitace SirKa?

Veď si najprv prečítaj niečo, čo ti tu posunul ľudo, aby si študovaným "blbečkom" (s prepáčením) nezostal.

Alebo napr. si skús prečítať aj od Lietara "Duša peňazí" a dozvieš sa aký perfektný (vzhľadom na dnešné pomery) bol ekonomický model v starovekom Egypte, kam sa chodili učiť aj všetci "mudrci" Helady, ktorí potom niečo aj rozvinuli, ale zaviesť do praxe v širšom meradle sa im to aj tak nepodarilo (vyššie sily vždy zasiahnu, keď sa jedná o ich monopol na znalosti).
Progresívne riadenie ekonomík je veľmi, veľmi staré, ale akože sa "zabudlo", ako aj mnoho iných vedomostí religióznej a sakrálnej povahy.

A tak ako píše ľudo - vždy sú systematicky propagované a zavádzané do praxe a vzdelávania tie úplne najuletenejšie teórie. Až tak, že dnešná oikonomos je úplná paveda. Ináč by predsa žiadna ekonomická kríza nemohla vzniknúť - ak by sa jednalo o skutočnú vedu. ☺
Ak by sa tak ako dnešná "veda" ekonómia, podľa "svojich zákonov" riadi podniky, štáty - budovali mosty, stavby, lode, rakety, tak by každú chvíľu došlo k nejakému kolapsu!!
Možno teda hovoriť o nejakej vede?
VeDa - čo dá? Len zámerné a systematicky kultivované hlúposti, ale to sa týka aj všetkých tzv. "humanitných" "vied"...☺

A Adam Smith?
Ten, hoci sa v mnohých veciach mýlil, tak niektoré procesy položil na celkom rozumných základoch. Ale ako vždy - sa tie dobré prvky deformovali až do pravého opaku.

Niečo pre tréning chápania:
Práca Adama Smitha „Bohatstvo národov“ – Pojednanie o podstate a pôvode bohatstva národov – obsahuje 5 kníh, v ktorých sa zaoberá teóriou hodnoty, formami rozdelenia a deľby práce, podstatou zásob, kapitálu, procesmi akumulácie a spotreby zdrojov. V knihách sa hovorí aj o ekonomike Európy (istý druh dejín národného hospodárstva), o systémoch politickej ekonómie (merkantilizmoch a fyziokratoch), o financiách, princípoch zdaňovania a o štátnom dlhu.
Práce Adama Smitha predurčili nasledujúcu politiku v oblasti ekonomiky mnohých štátov. Základné miesto v metódach jeho bádaní zaujímajú idey ekonomického liberalizmu, do základu ktorého postavil ideu (podľa neho) prirodzeného poriadku, t.j. trhových ekonomických vzťahov. Adam Smith podčiarkol, že trhové zákony môžu tým najlepším spôsobom vplývať na ekonomiku, keď súkromný záujem stojí nad spoločnosťou = keď sa záujmy spoločnosti ako celku považujú za súčet záujmov osôb, ktoré ju tvoria. Čo odzrkadľuje subjektívnu predstavu o tom, že je možné vziať a mechanicky poskladať záujmy všetkých (ako sa to dá urobiť – je už celkom iná otázka) a získať nejakú celostnú stratégiu rozvoja spoločnosti. V skutočnosti v spoločnosti môžu byť skupiny s protikladnými záujmami a prostá suma záujmov tu nepomôže. To sa viac používa v populizme, ako v reálnej politike.
Hlavná úloha Adama Smitha – určiť, čo je základom bohatstva národov, aké príčiny prispievajú k jeho rastu a aké tomu bránia. Bohatstvo národov sa skúma z rôznych strán vo všetkých 5 knihách: z pohľadu faktorov, materiálnych predpokladov vzdelania, foriem rozdeľovania, podmienok ekonomickej politiky, prístupov (komerčné systémy, poľnohospodárske systémy), príjmov a výdavkov štátu.
Zdôvodnenie ekonomického liberalizmu = jedná sa o ideu „ekonomického človeka“ a „neviditeľnej ruky“ trhu.
V knihe Adam Smith identifikoval hlavný problém – ekonomický rozvoj spoločnosti a zvýšenie jej blahobytu. Pre riešenie tejto úlohy zaviedol slávne pojmy: „ekonomický človek“ a „neviditeľná ruka“.
Podstata pojmu „ekonomický človek“ pozostáva z predpokladu, že rozdelenie práce je výsledkom určitej túžby ľudskej povahy k obchodu a výmene, t.j. k zvýšeniu bohatstva. Rozdelenie práce je historickým predpokladom, vďaka ktorému Adam Smith analyzuje ekonomické procesy.
Zmysel spojenia „neviditeľná ruka“ pozostáva v propagande spoločenských podmienok a pravidiel, pri ktorej vďaka voľnej konkurencii podnikateľov a cez ich súkromné záujmy bude „trhová ekonomika“ nedosiahnuteľne optimálnym spôsobom riešiť spoločenské záujmy a bude viesť k určitému systému osobnej a kolektívnej psychiky s maximálnou výhodou pre všetkých (naiva). „Neviditeľná ruka“, podľa predstáv Adama Smitha, nezávisiac od vôle (ani Boh si nedovolí zobrať ľuďom vôľu – ale Adam to s úplnou ľahkosťou urobil...☺) a zámerov jedinca („ekonomického človeka“) – bude smerovať jeho, ako aj všetkých ľudí k najlepším výsledkom, k výhode a k oveľa vyšším cieľom spoločnosti, ospravedlňujúc túžbu človeka – egoistu dávať osobný záujem nad spoločenský (napr. to isté prezentoval neraz "náš" rezident Kiska).

To, čo dnes ľudia nazývajú dopytom a ponukou, nazval Adam Smith „neviditeľnou rukou Prozreteľnosti“. Každý normálny človek, ako aj vo svoje dobe Adam Smith, chápe, že konečným cieľom podnikania je dosiahnutie maximálneho zisku, a to v čo najkratšom čase. Samozrejme, že zákon trhu podnikateľom diktuje svoj názor, kedy a akú produkciu vyrábať.
Záujmy buržoázie – aby mohla buržoázia voľne najímať zamestnancov, kupovať a predávať pôdu a pozemky, vstupovať na zahraničné trhy a používať svoje peniaze tak, ako sa jej len zachce a nie podľa diktátu štátu. Toto všetko robilo myšlienky Adama Smitha veľmi atraktívne pre túto triedu (a hlavne globálne zákulisie, ktoré stojí za ňou).
Práce Adama Smitha sú natoľko rôznorodé a protirečivé, že Smith sa stal praotcom dvoch protichodných trendov v ekonomike:
1) Politická ekonomika práce (delenie spoločnosti na triedy s absolútne protikladnými záujmami, vykorisťovateľský pôvod zisku v prípade kapitalizmu a jedným z následníkov bol potom aj "ekonóm" K. Marx).
2) „Economics“ – princíp „neviditeľnej ruky“, ekonomický liberalizmus, konkurencia na "voľnom" trhu.

V sociálnej štruktúre Adam Smith vyčlenil tieto základné triedy:
a) Nájomní pracovníci – mzda
b) Kapitalisti – zisk
c) Veľkí vlastníci pôdy – renta
Klasickí ekonómovia, ku ktorým patrí napr. Adam Smith a David Ricardo, hoci mali aj rozdielne názory, nasledovne identifikovali 3 zdroje príjmov (mzda, zisk, renta).
Ale v teórii Adama Smitha je dôležitý konštruktívny postoj, ktorý súčasní liberáli jasne nepoužívajú – je to rast produktivity práce.
V časoch Adama Smitha bola práca uctievaná a povaľačstvo bolo nečestné. Ľubovoľný vtedajší liberál by bol zdesený, že je možné liberálnymi ideami interpretovať nezmysly, že štátny majetok (hlavne národné prírodné bohatstvo, inžinierska a dopravná infraštruktúra) – sú „neefektívne“, ak sa nachádzajú v majetku štátu, ale budú mimoriadne „efektívne“ vo vlastníctve ľudí, ktorí nie sú schopní čestne zarobiť peniaze a dostali sa k majetku „privatizáciou“ za päták skutočnej hodnoty majetku.
Adam Smith pokladal peniaze – za prostriedok výmeny a za tovar (čo je jednoznačná lož), ale nie make money čisto zlodejským spôsobom.
„Rast priemyselnej výroby“ nevzniká sám, ako kvičia dnes „liberáli“ – je nutné veľa pracovať, ale tak, aby sa „roznášači idey“ neplietli pod nohy a nestačili veľa vecí riadiť.
A daňový systém musí stimulovať priemyselný rozvoj ...
Tzv. "liberáli" dnes nič nevedia o uplatňovaní rozumných zákonov, ktoré sú, napriek mnohým chybám v uvažovaní, obsiahnuté v teórii Adama Smitha..

Poďme trochu bližšie k súčasnosti:
John K. Galbraith, poradca 2 prezidentov USA, vo svojej knihe „Ekonomické teórie a ciele spoločnosti“ rozlišoval v ekonomickom systéme USA 2 podsystémy, ktoré vzájomne na seba pôsobia a ktoré nazýval „trhový systém“ a „plánovitý systém“.
Trhový systém – v ňom reálne pôsobia subjekty v konkurenčnom prostredí a tu je väčšinou zastúpené malé a stredné podnikanie (hlavne rodinné), ktorý z dôvodu naviazania k odvetviu a istých špecifík trhu nemá perspektívy, aby sa stal niekedy veľkým podnikaním.
Plánovitý systém – veľké korporácie, ktoré si podriadili ceny na trhu, vzhľadom na svoje produkty a výrobné náklady. Pracujú na báze vnútorného firemného dlhodobého plánovania a vnútorného odvetvového a medziodvetvového sprisahania (tajné dohody, zväčša nepriame, nehlasne, a preto sú právne nepostihnuteľné) o cenách, objemoch výroby a pod. Sú prakticky bez akejkoľvek konkurencie na trhu. Cieľom je dosiahnuť prijateľnú úroveň zisku v dlhodobých časových intervaloch a nie uspokojovať potreby spoločnosti a riešiť jej problémy.
„Trhový podsystém“ slúži pre kult mýtu o slobode súkromného podnikania a o existencii „plánovitého systému“ sa zaryte mlčí.
Galbraith nazýva „plánovitý systém“ „socializmom pre GM a Lockheed“, pretože sú prakticky úplne zabezpečení proti bankrotu (aj pri úplnom zlyhaní VTR politiky v ich firmách), a to svojou pozíciou na trhu a svojimi vzťahmi so štátnym aparátom, čo ich odlišuje od firiem v „trhovom podsystéme“. Tie sa skutočne musia biť o prežitie v konkurenčnom boji a v ktorom sa sociálna ochrana nájomného personálu i podnikateľov nachádza na neporovnateľne nižšej úrovni, ako v „plánovitom podsystéme“ (viď posledná kríza a "Too Big to Fail." = zisky sú privátne a straty spoločenské... aké jednoduché...☺).
Život spoločnosti v podmienkach „voľného trhu“, keď reálne voľný nie je, vedie k tomu, že riadenie je kontrolované z úzkeho kruhu neveľkého počtu medzinárodných klanov a korporácií.
Reálne – jedná sa o súčasný finančný kapitalizmus = trochu skultivovaný a uhladený feudalizmus, ktorý pod ideou globalizácie skrýva banálny kolonializmus. V ekonomickej "vede" tento koktail dostal názov neoliberalizmus, ktorý je akože založený na teóriách neoklasickej ekonómie, vrátane Adama Smitha.
Predpona „neo“ zničila rentu. Presnejšie – renta bola prakticky vpísaná do pojmu kapitál. Veď v kapitalizme nemôže byť renta (nájom) vystavená politickým útokom a tým v kapitalistickej vede renta zmizla z ekonomických diskusií a z ekonomických modelov.
Takže, ak HDP – je o produkcii, tak prečo sa monetárna politika zaoberá rentou? Pretože finančný (bankový) kapitalizmus – je vlastne neofeudalizmus, ktorý sa v prvom rade zaoberá nehnuteľnosťami a rentou z nich. V niektorých štátoch napr. aj „prerazili“ daňové úľavy na úroky z hypoték na bývanie. Hoci takéto úľavy (dávky), iba pre právnické osoby, sú vo všetkých krajinách bežné.
V tomto zmysle ich klasický zdroj príjmov - pod názvom „pracovné sily“ – je spokojný s tým, čo im zostane z "kráľovskeho" stola – po rente a kapitáli. A potom liberáli hovoria o kríze z nadvýroby a o nevyhnutnosti znižovať výrobné, sociálne náklady, predlžovať odchod do dôchodku a prepúšťať zamestnancov.
Také dnešné..

Objavenie sa neoliberálnej školy
V 20. – 30. rokoch 20. stor. dokázali "komunisti" prvýkrát serióznosť svojich historických zámerov o udržaní si moci a kapitalizmus bol v nebezpečenstve.
V tej dobe sa zjavuje neoliberálna škola (Ludwig von Mieses, Fridrich August von Hayek a trochu neskôr Karl Popper a Raymond Aron), ktorá formuluje ideologickú tézu: liberalizmus – to nie je prechodná fáza od feudalizmu k marxizmu a socializmu, jedná sa o dokonale dokončenú ideológiu, ktorá má exkluzívny monopol na dedičstvo osvietenstva a novoveku...☺
Samotný marxizmus – nie je žiaden vývoj západného myslenia, len regresívny návrat pod „modernistickými heslami“ k feudálnej dobe eschatologických povstaní a chiliastických kultov.
Neoliberáli to dokazovali ako systémovú kritiku nemeckého konzervatívca Hegela (tupý boj protikladov), ako aj odkazmi na „totalitné“ sovietske skúsenosti a vyzývali k návratu ku koreňom – k Lockiemu a A. Smithovi, pevne stáli na svojich princípoch a kritizovali sociálnych liberálov za ich ústupky a kompromisy.
Neoliberalizmus, ako teória, bol najjasnejšie sformulovaný v Európe (Rakúsko, Nemecko, GB), ale svoje široké použitie dosiahol v USA, kde dominoval v politike, ideológii i v ekonomickej praxi. A hoci počas vlády Reagana boli silné sociálno-liberálne tendencie (po epoche New Dealu, vplyv Keynesa..), tak nespornú nadvládu mala liberálna škola.
V teoretickom zmysle bol tento smer najviac rozvinutý v Chicagskej škole (Milton Friedman, 1912 – 2006, Frank Knight, Henry Simons, George Stigler a ďalší). Títo Chicago Boys potom odskúšali "šokovú terapiu" najprv v Chile po puči Pinocheta, a potom ako poradcovia dobehli do Východnej Európy a radili o i. aj nášmu Miklošovi a iným vládnym "ekonómom".
Názov jednej z najznámejších kníh Friedmana (samozrejme judaista - zvrátené myšlienky nie náhodou prichádzajú do týchto "hláv") je „Kapitalizmus a sloboda“ (1962) – je to v podstate politická filozofia autora: Kapitál a jeho majiteľ by mali byť maximálne slobodní pred útlakom zo strany štátu. Ako sa k nemu stavia Friedman najlepšie ilustrujú jeho známe aforizmy:
„Prognózovať priemerne ekonomické ukazovatele = tvrdiť, že človek nevediaci plávať spokojne prejde brodom rieky, pretože jej priemerná hĺbka nie je väčšia ako 4 stopy.“
„Vládne riešenie problému je obyčajne horšie, ako samotný problém.“
„Vlády sa nikdy nič nenaučia – učia sa len ľudia.“

Tandémové a polytandémové riadenie asi mistrovi Friedmanovi nič nehovorí..

Rola štátu v ekonomike z pohľadu keynesiánstva a monetarizmu:
Keynesiánstvo
- vládne opatrenia sú potrebné pre uspokojovanie súčasných spoločenských potrieb
- štát má stimulovať dopyt a bojovať s nezamestnanosťou.

Monetarizmus
- je nevyhnutné znižovať štátne ekonomické náklady
- zásahy štátu bránia samoregulácii trhu
- samotný trhový mechanizmus je schopný zabezpečiť stabilitu ekonomického systému.

Monetaristická kvantitatívna teória peňazí.
V r. 1956 vyšlo v Chicagu kolektívne dielo „Štúdia kvantitatívnej teórie peňazí“, pri redakcii profesora M. Friedmana. Začala epocha monetarizmu vo vede, ktorá mala vplyv na štátnu politiku. To znamená, že regulačné zásahy sa nerealizovali cez úrokové sadzby, dane alebo výdavky štátu, ale cez objem peňazí v obehu. Namiesto fiškálnej politiky sa navrhovala aktívna úverovo-peňažná politika, ktorá je v rozpore s teóriou Keynesa.
Monetaristi sa rozchádzajú s Keynesom nielen v otázkach úlohy peňazí v ekonomike, ale predovšetkým v hodnotení funkčnosti trhovej ekonomiky ako celku. Sú presvedčení, že trhová ekonomika je pomerne stabilná a trhový mechanizmus je schopný obnoviť ekonomickú rovnováhu. Preto monetaristi vystupujú proti aktívnym zásahom štátu do ekonomiky a bránia zásady voľnej hospodárskej súťaže vo všeobecnosti a hlavne v peňažnej sfére.
Monetaristi peniaze považujú za rozhodujúci faktor vývoja výroby. Nadmerné vládne regulácie peňažno-úverovej sféry môžu vyprovokovať ekonomickú krízu. Dôkazy nachádzali nielen v krízach z polovice 70. rokov, ale aj na počiatku 80. rokov.
Analýza hospodárskych cyklov a peňažného obehu umožnili M. Friedmanovi a kol. výrazne modernizovať klasickú kvantitatívnu teóriu peňažného obehu, najmä pri krátkych časových intervaloch. Takto monetaristi, analyzujúc rýchlosť obehu peňazí, ako premennej veličiny, predpokladajú, že nimi navrhovaná teória umožní predvídať správanie sa tejto premennej veličiny. Za hlavné faktory, ktoré určujú rýchlosť obratu peňazí, určili – očakávanú úroveň inflácie a úrokovú sadzbu.
Keynesovu teóriu pokladali za chybnú a vnútorne protirečivú. Preto hlavným objektom regulácie mala byť nie úroková sadzba, ale tempá rastu peňažného objemu (M). Centrálna banka mala zavádzať do života predvídateľnú peňažnú politiku a nasledovať jednoduché pravidlo konštantného rastu peňažného objemu. Rýchlosť rastu peňažného objemu mala byť dostatočná, aby zabezpečila:
1) Rast reálneho HDP.
2) Nevyvolanie inflačných procesov v ekonomike.
Chicagský prof. Friedman, opierajúc sa o svoju teóriu peňazí, navrhol program zmiernenia inflácie a jeho teória dostala v ekonomickej vede názov „monetarizmus“.
Vládam navrhol nasledujúci program na prekonanie inflácie:
1) Odstúpenie od cyklickej regulácie množstva peňazí v obehu a zo strany centrálnej banky sa mala uplatňovať prísna kontrola peňažného objemu, nepripúšťajúc jeho nárast viac ako 3-5 %/rok.
2) Zavedenie vysokých bankových úrokov (s cieľom prerušiť rast inflácie = úplný bullshit)!
3) Zamedzenie rastu miezd (lebo tie vplývajú ako faktor na vytváranie cien), ako aj ich pokles, k čomu je nutné zachovať mieru nezamestnanosti na dostatočne vysokej úrovni.
A prečo to všetko = aby sa zachoval tok peňazí do svetového úžerníckeho bankového systému!
Súčasná peňažná teória, zahŕňajúca prvky monetarizmu, neoklasickej „ekonómie" a iných prvkov dostala názov – Washingtonský konsenzus, ktorý obsahuje 10 požiadaviek USA:
1) Podpora fiškálnej disciplína (minimálny deficit štátneho rozpočtu).
2) Priorita zdravotníctva, vzdelania a infraštruktúry v štátnych výdavkoch.
3) Zníženie hraničných sadzieb daní (daňová reforma).
4) Liberalizácia finančných trhov, aby sa podporila reálna úroková sadzba z úverov na nie vysokej úrovni.
5) Voľný výmenný kurz štátnej meny.
6) Liberalizácia zahraničného obchodu (hlavne vďaka zníženiu sadzieb na importné clá).
7) Zníženie obmedzení pre priame zahraničné investície.
8) Privatizácia.
9) Deregulácia ekonomiky.
10) Ochrana vlastníckych majetkových práv.

Veľmi, veľmi v skratke, ako sú magorení študáci na "ekonomických" univerzitách a z nich sa potom vytvára kasta docentov a profesorov, ktorí nepochybujú a tým nezmyslom dokonca aj veria (alebo sa min. tak tvária a zberajú plody hlúposti plebsu)..

Skutočná oikonomos je veda, ale to, čo sa dnes prezentuje ako ekonomika je sumár rozmanitých bludov a deformít.

Samozrejme isté globálne klanové štruktúry si niektoré zákulisné vedomosti ako sa riadi skutočná ekonomika korporácie i štátu odovzdávajú po rodovej línii (kedysi sa tieto informácie odovzdávali v kráľovských a cárskych dynastiách) a v korporáciách sa tým "najzdatnejším" vyskočkom nepriamo odovzdáva isté know how danej korporácie. Kto pochopí ide po rebríčku kariéry nahor, kto nepochopí, nemá na istých flekoch čo hľadať.

Tož veľmi v skratke o klamstvách pri modelovaní "ekonomík" sveta v dnešnom preferovanom liberálnom modeli.