Veľmi otvorené, adresné, kľudné, civilizované a ešte viac diplomatické vyjadrenie postojov k situácii, ktorá momentálne najviac ťaží Rusko vo vzťahoch k riadiacej a výkonnej administratíve EU a USA.
V globálnom merítku sa však obdobné problémy, nie menej principiálne, nie menej ťaživé a rozmermi a obrovským významom a dopadom vynárajú v iných národoch, kultúrach a častiach sveta – Afrike, Ázii. A to nielen vo vzájomných vzťahoch mocností, ale aj vzťahoch mocností k menším etnikám a národom, ako napríklad Slovensko, vo vzťahoch k spoločenstvám s rastúcimi ambíciami na vzostup v svetovej hierarchii.
A tu je veľmi zbožným prianím dospieť k riešeniam cez trpezlivé diskusie, prácu, „nádo rabótať“ a podobné nedonucovacie taktiky. V tomto sú mne osobne a možno aj verejnosti veľmi málo známe širšie možnosti, ako dospievaťť k vyváženým vzťahom bez nátlaku. „Vzájomná výhodnosť“ – ale tá súvisí vždy s obetovaním čohosi. A obety sa konajú hlavne z nutnosti, nie z nejakej morálnej uznanlivosti.
Ľudské spoločenstvá, či malé skupinky ľudí alebo národy, rasy, ... podľa vypozorovaných dlhodobých historických skúseností sa riadia správajú vo vnútri aj voči okoliu obdobnými princípmi ako zvieracie svorky. Tie pravidlá sú: najsilnejší sa nažerie prvý, ptom tí slabší, a nakoniec najslabší, ak ostane. Najsilnejší si zoberie čo sa mu zažiada, potom si môžu brať aj slabší, a nakoniec aj najslabší, ak mu ostane.
Teda celé je to o tom, budovať a dbať o vlastnú silu, až potom sa dá s iným diskutovať, rabótať, ... keď sa argumenty vedia oprieť o silu (lepšie povedané nejakú prevahu v niečom). A to je predmet toho hlavého boja hybridnej vojny – oslabiť konkurentov (zbrane: médiá, propagovaný životný štýl, ... ). Ako vo vojne. Najskôr delostrelecká príprava, až potom rozvinutie útoku.