"Když vystoupáte na stupně vítězů
a zazní hymna vašeho státu,
tak každý sportovec, ať už mu to někdo vysvětlí či ne, chápe, že je to k větší slávě jeho vlasti.
Ten stát do něj investoval, on potom
dosáhl úspěchu a proslavil tím svůj stát.
Je to vlastenecký čin. To si uvědomují všichni.
A teď najednou nevěděli, čeho se dopouští?"

Súhlas. A toto vravím aj pri všetkých hráčov napr. z NHL, ktorí pred MS v hokeji naraz sú strašne chorí a unavení, ale keby ich klub postúpil do dalšieho kola Stanley cupu, tak hrajú do poslednej kvapky potu a neraz aj krvi. Tak sa dajte vypchať, páni, nezáujem. Celá NHL ma primárne zaujíma len preto, aby sa naši hokejisti rozohrali pred MS, resp. ZOH. Inak ma potom viac zaujíma naša liga, prípadne Slovan v KHL. (často je to aj hokej pozeratelnejší než tá nuda v NHL s tichými tribúnami, kde žoldáci na úzkom klzisku ani nmeôžu rozohrať nejaké technickejšie akcie.)
Podobne tenisti typu Kližan či Cibulková. Dokonca aj Sagan z jeho Monte Carlom je už na hrane (niekto môže namietať, že je to ich súkromná vec... samozrejme, nie je. Časť vysvetlil už Pjakin, ja len dodávam, že športovci sú doslova živení priaznou fanúšikov, a to materiálne na rovine napr. penazí, ale aj nemateriálne na rovine priazne, energie atd. Sú to spojené nádoby, a normálny človek to tak aj cíti (fanúšik aj športovec, preto sa navzájom podporujú, a to často velmi silno a hekticky.)
Ono športovec, ktorý sa sebecky "odstrihne" od fanúškov, ide potom aj velmi rýchlo ku dnu. Dalo by sa o tom veľa písať, ale tolko k tomu nateraz.