AK si človek osvojí pochopenie, správaj sa k druhým tak ako chceš aby sa oni správali k tebe, netreba žiadnej morálky a etiky. Súcit k ostatným je nám geneticky daný, pretože vnútorne cítime, že svet je naším zrkadlom. Problémom je, že nemáme autority (s pozície dieťaťa), ktoré by túto mienku, toto cítenie potvrdzovali v skutočnom živote, nevedú nás aby sme sa zbavili strachu, verili a následným prežitím skúsenosti pochopili, že nie je čo ho sa báť. Vývoj ľudskej bytosti je zámerne brzdený a tieto myšlienky sú utláčané až vysmievané, pod nálepkou ezo-žvástou, preto sebarealizácia (pochopenie) je náročný proces pevnej vôle.
Kľudne môžeme z tohto vzorca Boha vyškrtnúť, pretože všetko čo vieme je zložené z myšlienky. Ak vedome pochopíme, že bez myšlienky nie je možné pochopenie/znalosť, ostáva len čisté bytie (prvých 4 odstavcoch je to čiastočne vystihnuté).
Skúste sa pozerať na predmet pred sebou bez myšlienky. Ten predmet tam JE, no neexistuje žiadne spojenie, nestotožňujete sa sním. To isté platí o človeku (osobnosti). Ak sa pozriete do zrkadla bez myšlienky stojí pred Vami bytosť bez žiadnej naviazanosti na niečo. Až keď sa narodí myšlienka narodí sa človek. Toto pochopenie má každá bytosť, no Človek sa tejto vedomosti bojí, pretože v nej zaniká naviazanosť (chcenie) byť niečím. Niečo je myšlienka bez myšlienky Človek jeho minulosť, vzťahy s okolím neexistujú, no zároveň vnútorné cítenie tzv. prikázaní (nezabiješ, nepokradneš, a pod.) sú vžité, nie kvôli trestu, ale kvôli nepotrebnosti konať voči sebe samému.