priznajme si, že zvykneme podľa prejavov konkrétnych príslušníkov, toho-ktorého národa, predovšetkým ich "elít" hádzať do jedného vreca a nálepkovať celý národ. A priznajme si, že sme sa poväčšinou škodoradostne tešili a tešíme, keď "usáci" dostávajú niekde "na frak", alebo sa odhalí verejne nejaká ich špinavosť. A pritom sú to potomkovia presídlencov z Európy, z našich krajín, či už potomkovia zločincov, alebo neprávom odsúdených a unikajúcich pred súdnou mocou, či potomkovia tých, ktorí našli odvahu nesedieť na prípecku ale odísť do sveta a popasovať sa so životom v neznámom im svete (aj najväčší hrdinovia rozprávok našich dedov išli do sveta na skusy...).
Prečítajúc tento článok, priznám sa, zahanbil som sa za svoju škodoradosť, a skĺznutie do kolektívneho obviňovania, či pohŕdania iným národom. Prinútilo ma to trocha popremýšľať o mojich postojoch. O to viac teraz chápem, prečo Putin aj napriek mnohým podrazom vždy rozpráva o zaoceánskych USA politikoch a vládnych predstaviteľoch ako o partneroch a priateľoch.
Uvedomme si: sme na jednej lodi, jednej planéte a je lepšie, než budovať železné opony, či už pred možným? európskym chalifátom, či rozpadajúcimi sa, do chaosu upadnuvšími USA, vytvoriť civilizáciu, kde bude pohyb voľný a priateľstvo medzi rôznymi národmi, kde s radosťou budeme obdivovať zvláštnosti a svojráznosť či už kultúr alebo prírody jednotlivých krajín sveta. Aj o tom sú podobenstvá z evanjelií o návrate zblúdilého márnotratného syna..., či Putinova vízia od Lisabonu po Vladivostok...