Jardo, uzavřu to tím, že velmi stručně uvedu ...

jardob | 01.05.2017

pe-tri
vďaka za zaujímavú diskusiu. Premýšľal som nad tým, a hoci sa tá rozdielna morálka v spoločnosti prejavuje, nedáva mi logiku, aby táto polarita štiepila samotný živočíšny druh na úrovni jedincov, je tam viac otázok ako odpovedí.
Jednak nepoznám človeka, ktorý by v živote nikdy nezaklamal, alebo neurobil niečo, za čo by sa hanbil. A aj ten najskazenejší človek robí aj užitočné veci.
Ďalšia vec, základ schopnosti reálne cítiť a vnímať život, je v Božskej prirodzenosti samotnej podstaty živých bytostí. To znamená, že ak by niekto okrem Boha mal dar tvoriť bytosti, tie bytosti by nemali túto božskú podstatu, neboli by naozaj živé, cítiace, len by tak vyzerali, boli by ako stroje ktoré imitujú človeka, bolesť, radosť, ale nič z toho by ich podstata necítila reálne, lebo žiadnu živú podstatu by nemali. A to sa mi zdá dosť odvážne tvrdenie, že niektorí ľudia majú dušu, a iní nie... (duša v chápaní KSB, hermetici tomu hovoria duch)

Naopak, túto polaritu (presnejšie - jej potenciál) vidím v každom jedincovi, v jeho vnútri. Máme v sebe sklony, ktoré nás ťahajú k dobru, ale aj sklony, ktoré nás ťahajú k zlu... Rozvíjajú sa tie, ktoré sa viac pestujú. Dokonca je tam návykový efekt, a kto stratí mieru, ťažko sa vracia späť.
Vezmi si človeka, môžeš ho týraním dohnať k tomu, že bude nenávidieť ľudí, stratí vieru v dobro - čo je extrém, ktorý jeho psychike znemožní sa znovuzaradiť do spoločnosti a fungovať vyvážene. Takisto, môžeš človeka hýčkať a rozmaznávať, čo je opačný extrém, a vznikne z neho závislý egomaniak, ktorý sa rovnako nebude môcť zaradiť do spoločnosti.
Každý z nás má už pri narodení zárodok mravnosti v sebe, ktorá sa ďalej rozvíja rôznymi smermi. Spočíva v tom, že bábätko vie rozoznať určitý súbor obrazov a celkovo vnemov, ktoré vníma pozitívne, a iných, ktoré vníma negatívne. Veď aj párdňové bábätká sa smejú alebo boja (z toho vyplýva, že jedinec nebude mať záujem robiť to čo ho desí a naopak ťahá ho to k veciam, ktoré ho tešia). A z tohto klíčku mravnosti potom narastá strom obrazov s príslušným hodnotením (dobré, zlé, neviem)... Zo začiatku ten strom rastie živelne, ale neskôr je ostrihávaný a formovaný kultúrou, a tiež vlastnou skúsenosťou a chápaním.
Niekedy to až desí, ako môže byť človek zneužitý a naprogramovaný na rôzne účeli, ktoré bude tvrdohlavo plniť.
Svedčia o tom rôzne známe pokusy s ľudmi, ich psychikou, ale vidno to aj cez rôzne druhy výchovy a egregoriálne javy.

Inak, ak by neexistovalo Predurčenie (prvotná nemateriálna forma), a materializácia by bola iba v rukách dvoch antagonistov disponujúcich vôľou (alebo programom), t.j. možnosti antagonistov by nemali medze, tak by sme sa zrejme dopracovali k myšlienke večného boja dvoch protikladov, alebo k Big Bangu, čo je predpoklad, že z chaosu môžu vznikať inteligentné a premyslené formy. Že z výbuchu na X-tý pokus môže vzniknúť strom, alebo ľudské telo. Ale ja si myslím, že z hlúposti nikdy nemôže vzniknúť nič múdre, z nevedomosti poznanie, ak je subjekt izolovaný od zdroja poznania. A predpokladám, že božská iskra sa zdala všetkého poznania, a začínala takmer od nuly, pri znovupoznávaní seba. Čiže, ak by sa nemala o čo oprieť, ako by mohla rozširovať svoje poznanie? Tá opora je práve v predprogramovanej ceste vývoja, ktorý je dostatočne variabilný, no celkový smer je len jeden. Načo by si Boh stvoril dobrodružsvo, ktoré by ho zaviedlo do slepej uličky? Ak sa vydám na cestu, na ktorej podstúpim amnéziu, tak si tú cestu pripravím tak, aby ma úspešne priviedla do cieľa, bez ohľadu na variabilnosť priebehu.

Ak proti sebe pôsobia dve sily, ich možnosti pôsobenia sú vždy obmedzené, to má význam tým skôr, čím väčším intelektom oplývajú, lebo inak by zničili všetko naokolo v tomto súboji, ako chlapi v krčme. Ak by človek mal neobmedzené možnosti, moc, a prebiehal by boj dvoch skupín, dvoch morálok, tak čo by ostalo z celého vesmíru? Sily teda môžu byť opačné, ale ich pôsobenie (varianty možností) musia byť obmedzené, prebiehať v určitém koryte scenára, aby ich bolo možné riadiť a tvoriť z nich zmysluplné formy, čoraz dokonalejšie a inteligentnejšie. Z našej úrovne vyzerá mikrosvet chaoticky, no na našej úrovni má jasné a stabilné formy počas svojej životnej periody.

Inak, čo sa týka sínusovky, tam nie je podstatné len striedanie, ale aj amplitúda, a čím je silnejšia, tým dramatickejšie sa prejavuje. Pri nízkej amplitúde môže proces pôsobiť ako prejav harmónie, a proces pôsobí stabilne. Ak bycikel, to že ide, je výsledkom pôsobenia dvoch síl, a línia smeru môže byť rovná, alebo aj sínusová. Motorka pri nabehnutí na hrbol tiež môže chytiť "turbulenciu" - rozkmitajú sa riadidlá, čo je nebezpečná situácia, no nie nutná.
Navyše, aj sinusová os má svoj vektor smeru (ako tá motorka, vzhľadom na gravitačnú a odstredivú silu) a ten nie je len o čase, ale aj o formách materializácie bytia. Na tele má každý sval svojho antagonistu, a zmysluplným striedaním elektrických impulzov do jednotlivých svalov, dokáže človek tancovať, malovať, pohladiť, objať. Netreba kvôli stromom prestať vidieť les.

Přidat nový příspěvek