Informácia uvedená v tomto texte má viac-menej tajný charakter, keďže v ani jednom materiáli v masmédiách alebo v oficiálnych vyjadreniach štátnych orgánov ju nenájdete. А preto sa na ňu budeme pozerať ako na fantáziu autora. Avšak , paralely toho čo sa deje vo svetovej politike dnes s porovnaní s udalosťami na konci 20.storočia vyvolávajú zvedavý záujem. Presnejšie povedané , sú to zrkadlové udalosti. Aj keď to zrkadlo je trochu krivé.

Dnes prakticky už všetci počuli alebo čítali, že USA, urazené na Rusko kvôli aktívnej likvidácii ich investícií do sýrskych teroristov, sa začali otvorene vyhrážať našej krajine masívnym jadrovým úderom. Pričom nielen na úrovni klebiet, ale ústami oficiálnych predstaviteľov administratívy a Pentagonu. Povedané to bolo spôsobom , ktorý to nedovoľuje interpretovať ako vtip alebo dvojzmysel. Ak to aj je bluf ,tak potom veľmi seriózny.

A teraz je na čase spomenúť, čo sa udialo vo vzťahoch medzi USA a Ruskom v neďalekom roku 1999, keď sa prezidentom stal Vladimír Putin. Hovorí sa , že krátko po jeho menovaní Rusko pohrozilo USA podobným masívnym jadrovým úderom kvôli totálnemu narušeniu vzájomných dohôd . A dôvod tejto hrozby bol v nasledovnom.

Nech si súčasní „historici“ hovoria čokoľvek , rozpad ZSSR bol čisto vnútornou záležitosťou , а nebol iniciovaný zvonka. Niet pochýb ,že určité spoločné plány a dohody v tom čase existovali. Projekt bol v niektorom zmysle slova spoločným. Vtedajšej sovietskej elite priamo sľúbili vstup do «kruhu vyvolených» a spoločné rozdelenie vplyvu na svetové udalosti. Bolo treba len zničiť socializmus, konvertovať jeho výdobytky na tvrdú menu, podeliť peniaze medzi «správnych chlapcov», а im samým sa vliať do družného kolektívu svetových bábkovodičov. Pritom sa ale rozpad ZSSR nepredpokladal.

Všetci dnes vieme o lúpežnej „Čubajsovskej“ privatizácii, no oveľa menší počet ľudí vie , že všetky podstatné aktíva ZSSR boli už niekoľko rokov predtým rozdelené a sprivatizované, aj keď skrytou formou. Týchto aktív sa privatizácia fakticky nedotkla. Kandidáti na bábkovodičov zo ZSSR spravili všetko podľa amerického vzoru, čo mimovoľne vedie k záveru, že bez poradcov „spoza mláky“ sa nezaobišli. V ekonomike boli menovaní na viditeľné riadiace posty «mladooligarchovia», а v politike im vekom odpovedajúci «mladoreformátori». Aj jedni aj druhí mali predstavovať VIP–symboly novej krajiny, a seriózni ujkovia v tieni by spokojne riadili osud sveta v spoločnosti sebe podobných. Jednoduchá spomienka na to , kto vládol v USA v predvečer a v čase týchto udalostí, ukazuje, že všetky dohody z ich strany realizovali „republikáni“
(Reagan + Bush-starší). Nikto z nich nebol, ani v najstrašnejšom sne ,priateľom ZSSR, jednako chápali, že zjednotenie úsilia oboch krajín, v podstate na americkej ideologickej platforme, spraví svet omnoho stabilnejším a bezpečnejším. V podstate najmä preto Bush starší neskôr nazve rozpad ZSSR katastrofou. Rozpad nielenže zmaril množstvo plánov, no aj vypustil na svet poriadne množstvo chaosu, urobil ho menej predvídateľným. Z toho dôvodu, snažiac sa znížiť stupeň chaosu a jeho vplyv na svet, neskôr Bush za svoje peniaze posielal do rýchlo chudobnejúceho Ruska kontejnery s kuracími stehienkami, ktoré nazvali jeho menom.
Jednako , «niečo sa zvrtlo». Oponenti republikánov v USA, podporení v tom čase európskym slobodomurárstvom, zorganizovali kontra-hru, v dôsledku ktorej sa k moci v Moskve dostal Jeľcin. Rozhodnutie o jeho kandidatúre bolo prijaté v Európe v čase Jeľcinovej cesty do USA(1989) , a potvrdené v čase jeho európskeho turné v roku 1990.

V roku 1992 v USA víťazí demokrat Bill Clinton, a operácia na zničenie plánu oponentov sa rozvíja na všetkých frontoch. Dobre chápajúc , že slabosť vtedajšej ruskej moci spočíva hlavne v tom, že «všetko ukradli pred nami», v nedostatku kapitálu , Clintonove USA začínajú aktívne pomáhať «mladoreformátorom» i menovaným «mladooligarchom» vymaniť sa spod vplyvu starých sovietskych bábkovodičov. Na to boli použité dve základné páky. Prvá – úvery MMF, ktoré sa rozkradli okamžite, len čo prišli na štátne účty Ruska. Druha – predaj všetkého, čo nestihli alebo nepovažovali za nutné podeliť už skôr. To bola privatizácia «podľa Čubajsa».