Takže ak zhrnieme článok aj diskusiu, vyzerá to tak že spoločnosť potrebuje na svoje prežitie a zdravý vývoj Životu Adekvátnu Psychológiu ako vedný odbor, s korektnou teóriou a praxou, a výstupmi do sociálnych inštitútov, aby mohla pomáhať nielen jednotlivcom a rodinám v ich problémoch, ale aj oveľa preventívnejšie pomáhať vychovávať školstvu novú zdravú generáciu, ochránenú pred negatívnymi väzbami minulosti, aby sa znova nereprodukovali a neobnovovali.
K svojim problémom nie je vhodné pristupovať ako ku krutému osudu, ako ku krížu ktorý je treba niesť... To je chybný prístup. K problémom je treba pristupovať ako k úlohe (podobne ako pristupujeme k pracovným povinnostiam). Často je to ťažké keď niečo chcem, ale odpovede nikde. Ale vôľa má v sebe čosi geniálne, dám príklad:
- človek upadne do ťažkej závislosti, napr. na alkohole. Časom ho osvieti a uvedomí si že to nie je dobré, že je to chyba a že si želá žiť triezvo.. Vôľa je, ale síl vyškriabať sa z tej hlbokej jamy do ktorej spadol niet. A skutočne, žiadny závislák nie je schopný sám skoncovať so závislosťou. Vôľa je ale génius. Vôľa je schopná prihrať mu človeka, ktorého môže tento alkoholik požiadať o pomoc, a s jeho vytrvalou pomocou a chcením alkoholika môže tú jamu prekonať.
- preto aj my sa často na problémy pozeráme klasickou logikou a rozumom, ak nič z bežne osvedčených postupov nie je po ruke, myslíme si že nám niet rady. Ale to čo si úprimne želáme a často na to myslíme si k nám nájde cestu, Život tak funguje, a ak je pre nás lepšie niečo iné, Život to dá tiež najavo, z životných okolností sa dá vydedukovať veľmi veľa.
Rodina je jedným zo sociálnych inštitútov, ktoré sú základom štátnosti a z nej sa rodí budúcnosť štátu. Ak funguje správne rodina, je to predpokladom pre správnu funkciu štátu (obzvlášť jeho ďalšej generácie). Preto na rodine veľmi záleží, a preto odpúšťanie nedokonalostí členom našej blízkej či vzdialenejšej rodiny by malo byť jednoduchšie ako prižmúriť oko nad prehreškami cudzích ľudí. Sme predsa jedna krv, jedna reťaz.
Časom možno nájsť odpustenie, ak si uvedomíme, že naši rodičia, starí rodičia, predkovia, čelili rôznym negatívnym javom, podobne ako my, a vytvorili sa u nich v detstve chybné algoritmy správania, ktoré sa pochopiteľne odrazili aj v ich roli rodičov. Hoci každý jeden jedinec je povinný nezrovnalosti vo svojej psychike naprávať, hľadať riešenia, no nie každý to vie, skrátka každý jedná podľa svojich možností a schopností - za to sa nemožno na nikoho hnevať.
Presne ako povedal udo nižšie - každý jedinec v skutočnosti nesie asi len 5 percent viny na chybách v svojom správaní (psychike). Je to dlhý sled príčin a následkov, ktorý sa agreguje a je spôsobený predovšetkým démonickými sociálnymi inžiniermi, ktorý nastavili spoločnosť na nespravodlivý, neľudský režim a stále ju v tomto režime udržiavajú.
Toto je dobré na to, aby nám to pomohlo v odpustení našim predchodcom, a úcte a stmeľovaní tej rodiny, ktorú ešte máme, ktorá žije. No nemalo by nás to viesť k výhovorkám, že my už s tým nemusíme nič robiť. Chyby v našom správaní/psychike je nutné riešiť, ako úlohu, aby sme tak pretrhli príčinno-následkovú reťaz problémov, a pričinili sa o zdravšie nové generácie.
Preto:
- ak sa človek pozerá v zrkadle na svoj obraz nie s vyrovnanými a pozitívnymi pocitmi, ale so zmiešanými a skôr negatívnymi... (skúste sa na seba ÚPRIMNE usmiať, či sa podarí)
- ak má bližšie k cudzím ľuďom ako k rodine alebo niekomu z rodiny.
- ak má radšej cudzí kraj ako svoj.
- ak má radšej cudzí národ ako svoj.
tak sa oplatí zamyslieť nad tým, kde sa stala chyba...
zhrnutie
jardob | 22.06.2016