Môže byť „egregor“ zmiešaninou emócií (citov), a myšlienok (činnosť mozgu – rozumu)?

Napoviem:
city = rozhorčenie; nadšenie; eufória; láska; odhodlanie; presvedčenie = energia = pohyb = teplo
Ľudí spája, oslovuje, inšpiruje, strháva

Rozum = rozdeľovanie na vhodné/nevhodné; výhodné/nevýhodné; nadradené/podradné; víťazné/porazené; = chlad = pomalý pohyb = bezcitnosť
Ľudí rozdeľuje, triedi, odsudzuje, ubíja, zotročuje

Sú to teda celkom odlišné energie. Každá z nich vytvára iné zoskupenie, rozdielné tvarom, mocou, hlavne však trvácnosťou, ktorá má nedozierné dôsledky na spolutvorcov týchto bytostí.

Tie, ktoré pochádzajú z činnosti rozumu sú mocensky oveľa menšie, slabšie a krátko trvajúce. To preto, že sa dajú „ľahko“ prepólovať z + na – a naopak. Postačí zmena názoru, postoja. Preto, že pochádzajú z mozgu, ktorý po odchode zo Zeme ostáva spolu s telom tu, sa dotyčná duša odpojí od tejto „živej“ bytosti, ktorá je pohyblivá len vďaka pohonu množiny ľudí, ktorí sa na jej existencii podieľajú.
Nazýva sa Fantóm.

Tie, ktoré pochádzajú z citu sú neporovnateľne väčšie, mocnejšie a za určitých okolností aj dlho trvajúce (i tisícročia). To preto, že city sa vrývajú hlboko do duše, tvoriac tam vedomie. A zostávajú tam zapísané dotedy, dokiaľ budú živými ich vlastníci.
Keďže city môžu byť ušľachtilé aj neprajné, alebo zlo prajné, podľa svojho druhu sa samočinne pripájajú k rovnorodým prúdom, ktoré oživujú bytosti pôsobiace dobro, alebo zlo. Na rozdiel od fantómov, spojenie k týmto bytostiam je od duše, takže sme s nimy, v dobrom či zlom spojení i po odchode zo Zeme, a tak sme spolu činnými, preto aj spolu zodpovednými za ich činnosť . . . . Aj ony sú plne odvislé od ľudského chcenia. Bez ľudí by nemohli existovať. Pôsobia obojsmerne príťažlivo. Prijímajú vedome chcené, ale aj posilňujú čo i len náznak vznikajúceho chcenia. Dobré dobrého, Zlé zlého.
Nazývajú sa Démoni

Ešte sa vrátim k citovým zápisom v dušiach, ktoré tvoria vedomie, uvedomenie bytia. Tieto zápisy, ako som uviedol vyššie tam zostanú:
Na veky u tých, ktorí budú mať v duši vystavaný chrám Boží, odkiaľ bude stúpať modlitba čírej radosti a hlbokej úcty i vďačnosti za možnosť byť.

U tých, ktorí sa počas mnohých pobytov na Zemi nenaučili pokore, pomáhajúcej prísnej láske, službe, ktorí nevedia odpúšťať, ani odpustenie prijať, nedokážu bojovať s mečom v ruke a láskou v srdci . . . . . u tých budú všetky zápisy rozložené a ich osobné vedomé ja, vymazané z knihy života. Toto je smrť, tá druhá . . . . pred ktorou varoval Ježiš.