Všetko je to predovšetkým o ľuďoch a ich charaktere. Vojnové masy vojska predviedli plejádu ľudských jednotlivcov. Od tých najcitlivejších jednotlivcov, končiacich smrťou, za odmietnutie zabíjať, až po najkrutejšie hyeny, ktorým ľudskosť natrvalo vypadle z mysle. Niet sa čo čudovať, že ľudia v tej mašinérii doslova zbláznili, pretože každá sekunda mohla byť posledná. Pamätníci vymierajú, no pamätám si na otca a jeho počínanie vo vojnovej vrave. Bol baníkom a s mamou a bratom bývali na samote ďaleko od dediny. Pre záchranu vybudoval vo svahu skalný bunker, kde sa ukrývali aj blízke rodiny. Každá hliadka vojakov bola nebezpečím. Nemeckí vojaci sa osadám radšej vyhýbali, pretože nemohli tušiť, či nie sú pascou. Pri príchode Ruského frontu, 2 ťýždne otec ukrýval 4 ženy v murovanej jame pod dlážkou senníka a nosil im jesť. Keď išli na potrebu, tak iba za súmraku a on držal stráž. Mama po nociach varila aby bolo čo jesť. Jedenkrát mala na mále, keď cez okienko dverí videla prichádzať hliadku 2 ruských vojakov. Otec s revolverom vzadu za opaskom v kabáte dtžal na rukách môjho brata a mama sa oknom prešmykla dolu do maštale a schovala sa do "jaslí" pod seno, ktoré tam krava a teliatko konzumovali. Otec "dováral" polievku na sporáku a oni vošli do kuchyne. Rus mu priložil samopal k hrudi a opýtal sa : " Kde u tebja chazjajka ? " . Umrela, odpovedal otec. Ten druhý zatiaľ prešiel do izby a skontroloval či niekfo nie je v posteli, pod ňou a v skrini. Otec im ponúkol polievku, ale iba ochutnali . Vzali si kus slaniny a chleba, ktorý si ale sami okrojili. Môj brat chvíľami zaplakal a celá hrôza ich prítomnosti trvala asi nekonečnú štvrťhodinu. Hodnú chvíľu po tom čo odišli, otec zišiel do maštale a zo sena vyhrabal mamu. Liečila sa zo šoku celé týždne a následky na srdci zostali celý zivot. Napriek tomu nikto z nás na Rusov nezanevrel, pretože tak ako píšem, bola vojna a všetko je na ľuďoch aký si aj v ťažkých časoch zanechajú svoj charakter-