Rád by som sa vrátil k Ruskému duchu. V Karpatoch existuje jeho obdoba, ktorú by som nazval Karpatský duch. Ide o zjavne veľmi starý agregor (pre kresťanov bude asi zrozumiteľnejší pojem anjel strážny). Jeho korene podľa mňa siahajú až do doby pred potopou, kedy boli Karpaty jedným veľkým kameňolomom a mnohí hovoria, že boli podstatne severnejšie, než sú dnes – t. j. bola tu zima.

Karpatský duch má veľmi podobné charakteristiky ako Ruský duch, ale vidím aj nejaké rozdiely, hlavne v chápaní svojho ideálneho predstaviteľa – predstaviteľky. Takých bolo za posledné dve tisícky rokov málo (aspoň u nás na Slovensku). Ja by som tam zahrnul Markomanov, ktorí síce prehrali bitku o Považie s Markom Auréliom, ale nakoniec spolu s Vandalmi vynásobil rímsku ríšu nulou. Určite by som tam zahrnul Matúša Čáka Trenčianskeho, niektorých štúrovcov a niektorých partizánov zo SNP. Vopred sa ospravedlňujem tým, ktorých som nespomenul.

Prístup rôznych ňuňákov, ňuňáčiek a ňuňíkov do Karpatského duchu na báze „aj ja by som chcel“ (tak, ako chodili niektorí naivní ňuníci do Sonorskej púšte v Mexiku hľadať svojho Dona Juana) je samozrejme „DENIED“. Na druhej strane je Karpatský duch závažným spôsobom nákazlivý. Rimanov, ktorí okupovali veľkú časť Rumunska sa to až tak nedotklo. Ale Maďari sa v Rumunsku a na Slovensku týmto duchom seriózne „nakazili“, takže sa teraz do určitej miery prejavuje aj v Budapešti. Ako demo nákazlivosti Karpatského ducha slúži film „Transylvánia“ od Tony Gatlifa.

Nechať sa nakaziť Karpatským duchom je samozrejme iba jeho demoverzia. Pre získanie lepšieho prístupu je potrebná veľká miera vnútornej disciplíny a špecifické mravy – napr. na báze požiadaviek na bojovníka, ako ich opisuje Don Juan v diele Castanedu. Dúfam, že sa kvôli tomu nebudete sťahovať na Slovensko.