Dakujem za odpoved:-)..
Inak aj ja som dlhodobo toho názoru, že šťastie sa rodí v nás a tam ho aj treba hľadať. Nič "vonkajšie" neprinesie človeku dlhodobý pocit šťastia.. (bude potrebovat stale viac a nové impulzy aby si ten človek takto pocit udržal).
K tomu čo vravíš, máš pravdu, ale povedal by som že nie úplne.. Je pravda že človek si myšlienkami a emociami programuje svoju realitu, avšak treba brať do úvahy že človek nie je na vrchole matrice, ale je len súčasťou objemnejších matric.. To znamená že to či sa realizuje tvoja myšlienka a ako sa realizuje zavisí od mnohých faktorov. Niektoré myšlienky sa zrealizuju dobre, iné s vedlajšími nepriaznivými efektmi, a iné sa nezrealizujú vôbec. Mám to osobne odskúšané.. Ak je človek vnímavý na reakcie prostredia, tak sa môže krásne riadiť rečou životných okolností a zistiť prečo si niektoré veci dokážem pritiahnuť, zmaterializovať a iné nie, prípadne s vedľajším efektom.
Okrem toho aj DVTR spomína že potencialna odchylka riadenia sa realizuje výhradne v mantineloch božieho dopustenia...
V článku tiež nie je povedané všetko, nie je dostatočne všeobecne popísaný, ale dívajúc sa naň ako čiastkový opis situácie, nevidel by som rozpor v tom, že autor píše o tom, že časť ľudského šťastia je ovplyvnená vzťahmi s ľudmi. Vidí sa mi to prirodzené kedže človek je socialny tvor a aj Bohom je predurčený ako všetko ostatné k vytvoreniu spoločenského stabilného sypersystému - o tom je v podstate globalizácia. Alebo sa mýlim?
Človek si počas života nazbieral rôzne defektné stereotypy správania a chápania sveta. Chybné vzorce v štruktúre podvedomia.. Ako inak sa človek má "obrusovať", identifikovať a eliminovať svoje nedostatky ak nie v komunikácií s ľudmi. Čelenie pesimistovi je vystavenie sa zrkadlu časti nášho podvedomia. Ako si ty osobne predstavuješ cestu človeka, na ceste stať sa "Človekom"? Ako má podľa teba človek pracovať na sebe a zbavovať sa vlastných negatív?